TOP

Oživme svoje farnosti

Povedzme si úprimne, mnohé naše farnosti začínajú trochu upadať. V posledných mesiacoch a rokoch klesol počet veriacich v našich chrámoch nielen kvôli pandémii COVID-19. Čoraz častejšie sa stretáme s nechuťou pristupovať k sviatostiam, málokto sa zúčastňuje hoc len modlitby posvätného ruženca pred svätou omšou. Čo s tým?

Myslím, že pokles ľudí v chrámoch, ako aj na modlitebných stretnutiach začína byť čoraz aktuálnejší (a v niektorých oblastiach Slovenska doslova horí). Faktorov je viacero – kritický postoj k Cirkvi a kňazom, nezáujem o sviatosti, slabšie povedomie hriešnosti a s ním spojená (ne)potreba konať pokánie, odmietanie cirkevných prikázaní (ako napríklad povinnosť zúčastňovať sa na svätej omši v nedeľu a prikázaný sviatok či piatkového pôstu) ako čohosi zastaraného, šírenie materializmu a indiferentizmu, schopnosť človeka „vystačiť si“ bez Boha… Zbytočne však budeme nariekať nad tým, ako to bolo kedysi, koľko ľudí išlo na birmovku pred desiatimi rokmi, alebo že dnes už ľudia jednoducho neveria. Keby sme zostali pri nariekaní, nestačilo by to. Človek, ktorý nasleduje Ježiša Krista, musí vynikať optimizmom a nádejou v lepšiu budúcnosť!

 

Čo teda robiť?

V prvom rade sa prestaňme zaoberať tým, ako to bolo, a žialiť, že dnes je iná doba. Do tejto doby nás postavil Pán, čo znamená, že práve dnes, tu a teraz má s nami plán a chce, aby sme urobili všetko, čo je v našich silách, pre šírenie jeho kráľovstva. Evanjelium je radostná zvesť! Je vôbec na nás vidno, že žijeme v radosti z Pánovej lásky? To súvisí aj s prvým najúčinnejším krokom k zlepšeniu stavu našej Cirkvi. Keď sa svätej Matky Terezy z Kalkaty spýtal jeden reportér, čo by sa v Cirkvi malo zmeniť ako prvé, odpovedala jednoducho: „Vy a ja, – a to by malo charakterizovať každého kresťana, ktorý túži zlepšiť situáciu v Cirkvi, vo svojej diecéze, farnosti. Na prvom mieste sa musím snažiť meniť seba. Rásť v láske k Bohu, častejšie prijímať sviatosti, čítať Sväté písmo a spoznávať toho, ktorý ma zachránil od večnej smrti. V krste sme sa stali deťmi Kráľa, dostali sme prorocký, kňazský a kráľovský úrad – plníme si ho? Snažíme sa každý deň obracať bližšie k Bohu a strániť sa hriechu, ktorý prináša rozbroje, nepokoj, ničenie vzťahov a úpadok Cirkvi? Cirkev totiž, hoci ako taká je svätá vo svojej náuke a sviatostiach, tvoria hriešnici, a preto zároveň v istom zmysle jej svätosť rastie úmerne tomu, ako rastie moja osobná svätosť. Ako píše svätá Faustína Kowalská: „Cirkvi pomôžem najviac tým, keď budem rásť vo svätosti.“ Teda na prvom mieste nie sú ani tak akcie, aktivity, činnosti; ale hlavne túžba po svätosti mňa, ktorý čítam tieto riadky.

 

 

„Láska je nekonečne vynaliezavá“

Tento citát jedného dňa vyslovil svätý Vincent de Paul, ktorý veľmi dobre vedel, čo hovorí. Kto rastie vo svätosti, rastie v láske a láska nedokáže byť nečinná. Ak naozaj milujem Kristovu Cirkev, svoju Cirkev, a cítim sa súčasťou tohto mystického Kristovho tela, nemôžem zostať nečinný a nehľadať prostriedky, ako aj iným ohlásiť radostnú zvesť, ako stmeliť vzťahy so svojimi bratmi a sestrami, spoluúdmi, o ktorých platí, že keď „trpí jeden úd, trpia spolu s ním všetky údy, a ak vychvaľujú jeden úd, radujú sa s ním všetky údy“ (1 Kor 12, 26). Preto by mal každý farník v prvom rade sám prežívať bolesť nad tým, že upadá život vo farnosti, a snažiť sa dopomôcť k jeho oživeniu. Nie každý si to však všimne a ešte menej je tých, ktorí sa aj odvážia niečo urobiť. Tak často dnes počujeme slová: „Veď malo by sa niečo urobiť“ alebo „Prečo sa dnes už nerobí to alebo tamto?“ – robí, nerobí sa. Ale zodpovednosť je aj v mojich rukách. To ja robím alebo nerobím, zúčastňujem alebo nezúčastňujem sa. Možno práve teba, ktorý čítaš tieto riadky, Pán pozýva začať niečo nové, čím oživíš život vo svojej farnosti. Alebo sa aspoň začať zúčastňovať na tých aktivitách, ktoré sa už konajú…

 

Nie je to v prvom rade vec kňazov?

Je pravda, že v minulosti pastorácia vo farnostiach stála v prvom rade na miestnom farárovi. On bol väčšinou iniciátor, konateľ aj završovateľ všetkých diel vo farnosti. Avšak rôznymi zmenami v spoločnosti, globalizáciou a industrializáciou, ako aj tým, že ľudia dnes už nie sú viazaní na jedno miesto a majú veľa ponúk rôznorodého programu pre svoj život, stáva sa pole pastorácie príliš široké, než aby ho stíhal obhospodáriť jediný kňaz, čo ako svätý by bol.

Práve preto Druhý vatikánsky koncil v dogmatickej konštitúcii o Cirkvi v dnešnom svete – Lumen gentium – okrem predstavovania jedinečných úloh biskupov a kňazov zdôrazňuje, že úloha laikov je dnes nielen aktuálna, ale výsostne dôležitá a mali by sa čoraz viac zapájať aj do pastorácie v rámci farnosti. „Duchovní pastieri si totiž uvedomujú, v akej miere laici prispievajú pre dobro celej Cirkvi. Vedia, že Kristus ich neustanovil na to, aby jedine oni vzali na seba celé spasiteľné poslanie Cirkvi na svete, ale že ich vznešenou úlohou je viesť veriacich a brať do úvahy ich služby a charizmy tak, aby svojím spôsobom všetci svorne spolupracovali na spoločnom diele.“ (LG 30) Potom, ako hovorí o už spomínanej účasti na Kristovom prorockom, kňazskom a kráľovskom úrade, pripomína, že „rozdiel, ktorý stanovil Pán medzi posvätnými služobníkmi a ostatným ľudom Božím, zahŕňa vzájomnú väzbu, keďže pastieri a ostatní veriaci sú vzájomne spojení úzkymi vzťahmi: pastieri Cirkvi podľa Pánovho príkladu slúžia si navzájom i ostatným veriacim, kým veriaci zasa ochotne spolupracujú so svojimi pastiermi a učiteľmi“ (LG 32).

Kto by stále pochyboval, že sa laici majú zúčastňovať na apoštoláte, nech číta i ďalšie slová koncilu: „Laici, združení do Božieho ľudu a včlenení do jediného Kristovho tela pod jedinou hlavou, sú všetci bez rozdielu povolaní, aby ako živé údy všetkými silami, ktoré dostali z dobrodenia Stvoriteľa a z milosti Vykupiteľa, napomáhali stály rast Cirkvi vo svätosti. Apoštolát laikov je účasť na spasiteľnom poslaní Cirkvi, na ktoré veriacich určuje sám Pán krstom a birmovaním. Sviatosti, najmä presvätá Eucharistia, udeľujú a živia lásku k Bohu i ľuďom a tá je dušou všetkého apoštolátu.“ (LG 33) V prvom rade sa spomína apoštolát tam, kde laici žijú – vo svojich rodinách, práci a podobne, ale tiež sa spomína aj konkrétny apoštolát v rámci spolupráce s hierarchiou, pod čo môžeme zahrnúť aj snahu pracovať na zveľaďovaní farnosti. Ešte raz chcem zdôrazniť slová, že na tento apoštolát veriacich určuje sám Pán – keď sa zriekame služby pre Cirkev a apoštolátu, zriekame sa teda pozvania Pána, ba aj jeho samého. V duchu slov svätého Pavla: „Veď ak hlásam evanjelium, nemám sa čím chváliť; to je moja povinnosť, a beda mi, keby som evanjelium nehlásal.“ (1 Kor 9, 16)

 

 

Kde začať?

Keď teda vidíme, že sme všetci pozvaní angažovať sa na oživení farnosti, je potrebné stanoviť nejaké konkrétne kroky, ako začať. V prvom rade je veľmi dôležité pamätať na to, že hlavným pastierom farnosti je miestny farár. On je poslaný biskupom na toto miesto a zastupuje hierarchiu Cirkvi. Poslušnosť a úcta voči nemu je nevyhnutnou podmienkou k tomu, aby Pán požehnával naše spoločné dielo v Cirkvi.

Je teda veľmi vhodné s akýmkoľvek nápadom navštíviť miestneho farára a poradiť sa s ním. Počul som už o nespočetných svedectvách, že aj keď na začiatku farár návrh odmietol, ak dotyčný zotrval v modlitbe za túto vec i za samotného kňaza, buď sa neskôr nápad zrealizoval, alebo sa zrealizovalo ešte o niečo lepšie. Nie je jednoduché dôverovať úsudku farára (veď aj on je len človek), ale je dôležité veriť, že aj jeho zákaz môže poslúžiť múdrej Božej prozreteľnosti.

 

Sviatosti a modlitba ako základ

Nevyhnutným základom pre oživenie farnosti je, aby ju čo najviac prenikal Boží Duch. To sa najúčinnejšie dosahuje tým, že sa ľudia privádzajú k sviatostnému životu, často adorujú eucharistického Krista a spoločne sa modlia. Medzi základnými aktivitami farnosti by preto mali byť modlitebné aktivity a sviatostná katechéza. Tie sú najmä v rukách kňaza, no aj tu môžu byť laici (najmä vzdelaní v teologických vedách) veľmi nápomocní a môžu prevziať napríklad časť katechéz či pripraviť text so zamysleniami k adorácii. Niektorí kňazi sa len potešia, keď za nimi farníci prídu s návrhom vytvoriť nejaký zvyk v modlitbe – napríklad mesačná adorácia pre verejnosť. Ak máš práve ty nejaký nápad, neboj sa osloviť svojho farára. Dôveruj však jeho úsudku.

 

Pastoračná rada

Veľmi dobrou literatúrou pre oživenie farnosti je kniha, ktorú som objavil v českom jazyku – Proměna farnosti. Od udržovacího režimu k misijnímu zápalu, ktorej autorom je James Mallon, kanadský biskupský vikár pre pastoráciu. Odporúčam ju prečítať nielen pastierom farností, ale aj všetkým laikom. Je v nej mnoho hodnotných podnetov pre dnešnú dobu.

Vo svojom diele okrem iných vecí píše, že vynikajúcim prostriedkom, ktorý sa osvedčil už vo viacerých farnostiach, je takzvaná pastoračná rada. Ide o malú skupinu farníkov, ktorí – zoskupení okolo farára – uvažujú, rozlišujú a iniciujú aktivity vo farnosti. Väčšinou ich je do desať a je ideálne, keď sú jej súčasťou rôzne vekové kategórie i skupiny ľudí. Môžu tak predostrieť pestrejšiu paletu možností, z ktorých farár vyberie tie najvhodnejšie. Napríklad spoločne rozlíšia, že by vo farnosti boli žiadané stretnutia pre manželov. Vtedy je dobré nájsť človeka, ktorý by tieto stretnutia viedol. Je ideálne, keď to je niekto mimo samotnej rady, aby sa rada naďalej mohla venovať svojej úlohe.

 

 

Spoločenstvo spoločenstiev

James Mallon považuje dnes za nevyhnutné začať budovať farnosť ako spoločenstvo spoločenstiev. Neopiera sa len o vlastné názory či dojmy, ale preštudoval najnovšie dokumenty pápežov i Druhého vatikánskeho koncilu a toto považuje za jednu z najdôležitejších vecí. Teda vytvoriť vo farnosti sieť viacerých malých desať až dvadsaťčlenných komunít, ktoré budú vedené rôznymi laikmi, navzájom medzi sebou spolupracovať a o svojej činnosti sa budú zodpovedať pred pastoračnou radou a samotným farárom. Takto sa vytvorí istá sieť, vďaka ktorej môže mať kňaz prehľad o všetkom, čo sa deje v jeho farnosti. Nie je možné, aby jeden muž navštevoval všetky komunity a bol na každej jednej ich akcii. Ale ak raz za čas navštívi každú z nich, povzbudí svojím slovom, prípadne podporí finančne a bude dostávať aj informácie o ich činnosti z prvej ruky, bude sa môcť farnosť rozvíjať účinnejšie a rýchlejšie. Každý farník bude mať na výber viacero možností toho, kde stráviť svoj voľný čas – či ho viac zaujíma rozjímanie nad Svätým písmom alebo modlitby matiek. Je veľmi vhodné rozbehnúť vo farnostiach také spoločenstvo, ktoré už existuje v iných alebo má dokonca celoslovenskú štruktúru.

 

Vedúci spoločenstiev

Je nesmierne dôležité, aby jednotlivé spoločenstvá viedli naozaj kompetentné osoby. Nie každý je schopný napríklad viesť rozjímanie nad Písmom, ale má možno schopnosti na to, aby zorganizoval brigádu okolo farskej budovy. Potrebné je rozlíšiť, na čo človek má a nemá dary a schopnosti. Samozrejme, viesť spoločenstvo môže aj skupina osôb. Žiadne spoločenstvo by sa však nemalo cítiť elitársky, ale mali by medzi sebou spolupracovať a podporovať sa.

 

Aké spoločenstvá založiť?

Každá farnosť je špecifická svojimi vlastnými podmienkami. Je rozdiel, či ide o mestskú alebo dedinskú farnosť, záleží tiež od počtu farníkov a vekového rozloženia jej členov. Vo všeobecnosti je však potrebné rozlíšiť, čo by zaujímalo samotných farníkov. Je vhodné urobiť stretnutie pre všetkých, kde by každý mohol ponúknuť návrh na aktivitu či spoločenstvo, do ktorého by sa rád zapojil. Vyjadriť svoj názor môžu napríklad aj skrze lístky niekde vzadu v kostole alebo v sakristii. Bežne je však ľahko pozorovateľné, čo je vo farnosti vhodné založiť. Netreba sa tiež báť neúspechu, ak na prvé stretnutia príde málo ľudí. Vtedy treba rozlíšiť, či tomu treba dať ešte čas, alebo či skúsiť niečo nové. Dôležité je nezačať príliš veľa vecí naraz. Postupne, pomalými krokmi ponúkať ľuďom nové možnosti, ako spoznať Krista a prehĺbiť svoj duchovný i osobnostný život.

 

 

Ora et labora

Ako sme už spomenuli, veľmi vhodné je začať s katechézami a modlitebnými aktivitami (napríklad stretnutia pre manželov, rozjímanie nad Svätým písmom,…). K tomu je veľmi dôležitá pastorácia detí a mládeže. Začať so stretnutiami a aktivitami pre mladých, kde sa nielen zabavia, ale aj naučia niečo nové a podrastú v modlitebnom živote. Popri duchovných aktivitách je dobré posilniť aj tie „praktickejšie“ – práca okolo farskej budovy, upratovanie chrámu, kosenie trávy,… Je potrebné stále budovať vedomie, že farnosť sme my, farnosť som ja. Preto starostlivosťou o kostol či faru sa starám akoby o svoj vlastný majetok.

Niekedy však nie je ani také dôležité rozlíšiť, čo by bolo najlepšie začať, ako najmä už niečo začať. Radšej skúsiť a zistiť, že sa to neosvedčilo a vyskúšať zase niečo nové, ako donekonečna rozmýšľať, kto by mal začať, čo by mal začať a podobne. Nechajme sa trochu rozhýbať Duchom Svätým, ktorý túži znovu zobudiť (alebo ešte väčšmi rozmnožiť) život v našich farnostiach. Sám Boh „chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu“ (1 Tim 2, 4), ale potrebuje k tomu naše ústa, naše ruky. Ba ešte lepšie moje ústa a moje ruky.

 

Bez Božieho požehnania…

Každý jeden krok však treba premodliť. Len ak dielo vzíde z Božej vôle, môže byť naozaj prospešné a pretrvá aj ťažšie chvíle. Netreba sa zľaknúť prvotných neúspechov, pretože čo nič nestojí, za nič nestojí. Kto v pokornej modlitbe pristupuje pred Pána, nech dôveruje, že on sám ho bude viesť a bude mu pomáhať šíriť evanjelium tam, kde je. Kiežby každého z nás Boh inšpiroval a zapálil pre oživenie života v našej farnosti, ktoré musí začať v prvom rade utužovaním vzájomných vzťahov a budovaním povedomia toho, že tvoríme jednu rodinu v Kristovi.



Komentáre