TOP

Panamské zážitky redaktora Juraja alebo „Jorge” v Paname (6)

Juraj sa presunul do centra diania Svetových dní mládeže, kam už dorazil aj Svätý Otec František. Náš kolega si tak musel zvykať na nové podmienky bývania, cestovania, na nový druh programu a neobišla ho ani skúsenosť s chudobou či s myšlienkou o hľadaní povolania.

Ahojte, drahí čitatelia Slova+. Po dlhšom čase sa znova ozývam, nakoľko som sa konečne dostal k internetu.

V pondelok sme v podstate celý deň precestovali, pričom sme sa presunuli z Malamby do našej vincentskej farnosti v Balboe, kde sme sa zaregistrovali a dostali pútnické balíčky na svetové dni mládeže.

 

Najprv sme sa presunuli k našim pútnikom zo Slovenska, ktorí bývajú v kolégiu svätého Vincenta na okraji mesta, ale napokon sme zistili, že budeme spať v našej farnosti Balboa, tak sme sa opäť vrátili a večer si už len oddýchli a išli spať, aby sme zvládli ďalší deň.

Cestovanie je tu trošku náročné, preto sme ním zabili celkom veľa času, ale napokon sme sa naučili presúvať rýchlejšie, aj keď to trvá vždy minimálne hodinu a pol – dve hodiny, kým sa presunieme z jedného programu na druhý.

 

 

V utorok ráno sme išli opäť k našim priateľom zo Slovenska do kolégia svätého Vincenta, kde bol otvárací ceremoniál slovenskej skupiny Svetových dní mládeže, počas ktorého sme si povedali základné informácie ohľadom prepravy, budúceho programu a podobne, zamysleli sme sa spolu s Paľom Dankom nad obrazom mozaiky Marka Rupnika SJ zvestovania Panne Márii a následne sa pomodlili spolu posvätný ruženec.

Po spoločnom obede sme sa vybrali na otváraciu svätú omšu na pobrežie oceánu Cinta Costera, ktorú slúžil panamský arcibiskup José Domingo. Tentokrát sme sa na svätú omšu vybrali peši, no zrejme to bolo poslednýkrát, čo sme uličkami tohto mesta nepoužili autobus, pretože v niektorých častiach bolo zdanlivo nebezpečné prechádzať. Spoznali sme tak aj chudobné časti Panamy, ktoré odrážajú život väčšiny tunajšieho obyvateľstva. Opäť sa mi osvedčilo presvedčenie, že my, Slováci, nepoznáme, čo je skutočná chudoba, čo naozaj znamená trieť núdzu a žiť zo dňa na deň bez istôt, bez radosti z pravidelného platu, hoci aj toho najmenšieho. Buďme vďační za to, čo máme, buďme vďační za to, ako sa žije v našom štáte, v našej krajine a hoci vidíme mnohé nedostatky zo strany politikov, zo strany štátnych organizácií, všímajme si aj to dobré, čo nám náš štát dáva: že môžeme v rámci možností žiť v pokoji, v istote a zabezpečení.

Počas omše otec arcibiskup prejavil veľkú radosť z toho, že sa nás tu stretlo tak veľa mladých ľudí z celého sveta, vďaka čomu sa Panama stala ďalším hlavným mestom svetových dní mládeže. Povzbudil nás, že práve v nás mladých je nádej a budúcnosť Cirkvi i celej spoločnosti, že my budujeme budúcnosť a preto máme žiť naplno a „nebáť sa liezť na nervy” starším svojím elánom. Inšpirujúc sa najnovšou apoštolskou exhortáciou pápeža Františka Gaudete et exsultate pripomenul, že byť svätým neznamená len mať celý deň zopnuté ruky a žiť bez radosti, ale práve naopak, svätosť je plná života, zmyslu pre humor, lásky a sebadarovania. Preto aj my mladí sme povolaní k svätosti, pričom nemusíme zanechať svoju mladosť, radosť zo života, ale práve v nej žiť svoju svätosť v každodenných situáciách, s tými ľuďmi, s ktorými sa stretávame.

 

 

Večer sme sa metrom a autobusom presunuli do nášho bydliska, kde sme si oddýchli, porozprávali sa a išli spať.

 

Včera sme po raňajkách vycestovali na prvé katechézy pre českú a slovenskú skupinu pútnikov, ku ktorým sme sa museli presúvať autobusmi približne hodinu. Prvý deň sa niesol v českom jazyku a svojimi katechézami nás povzbudil českobudejovický biskup, otec Pavol. Pripomínal nám, že strach a neistota sa dá prekonať Božou prítomnosťou a nemáme sa báť rozoznávať a prijímať naše povolanie. Podotkol, že povolanie neznamená iba kňazstvo či zasvätený život, ale tiež manželstvo alebo život osamote v službe druhým. Nikto z nás na tieto svetové dni neprišiel náhodou a preto máme rozoznávať, čo nám Boh chce povedať, čím sa nás chce dotknúť, kam si nás volá. S humorom spomenul prípad jednej rehoľnej sestry, ktorá ešte v 85. rokoch stále skladala iba dočasné sľuby, pretože nemala odvahu zložiť sľuby večné. Vyzval nás nebáť sa vykročiť do neznáma. Povolanie a prijatie povolania nemá byť nerozvážny krok, ale tiež to vždy musí byť krok do určitej neistoty. Spolu s otcom biskupom preto chcem povzbudiť všetkých mladých čitateľov, ktorí  ešte nerozoznali svoje povolanie, nech sa neboja rozoznávať v modlitbe a pri spoznaní vykročiť s dôverou nie vo vlastnú silu, ale v nekonečnú Božiu moc a lásku, či už to je povolanie do kňazstva do manželstva, do zasväteného života… Po svätej omši sme sa spolu s našou skupinkou presunuli do centra mesta, na ulicu, kadiaľ mal okolo piatej hodiny prechádzať Svätý Otec František. Okolo štvrť na šesť sme zakývali Svätému Otcovi spolu s desiatkami tisíc mladými kričiac od radosti: „Esta es la juventud del papa“, čo v preklade znamená: Toto je mládež pápežova. Odtiaľ sme sa presunuli do Parque Omar, kde pomáhajú kňazi i rehoľné sestry rozlišovať povolanie mladým ľuďom a kde sa tiež prezentujú mnohé rehole a spoločnosti apoštolského života. Nachádza sa tu tiež asi dvesto spovedných miest, kam prichádzajú každý deň tisícky a tisícky mladých zmieriť sa s Bohom a dať svoj život do poriadku. Medzi spovedníkmi sedel tri hodiny aj náš páter Pavol Noga CM, ktorý spomenul, že k nemu prišlo množstvo mladých, pričom všetci boli Panamčania.

Je úžasné, aké ovocie prinášajú modlitby stoviek tisícov mladých z celého sveta v tejto malej krajine. Mnohí z tých, ktorí sa vyspovedali, išli rozoznávať svoje povolanie do jednotlivých stánkov. Modlite sa všetci, aby aj z tohto stretnutia vyšlo mnoho svätých kňazov a sestier, či rehoľných bratov, ktorí sú tak potrební pre dnešný svet, ktorý prežíva veľkú krízu povolaní i svätosti.

 

Večer sme sa opäť presunuli do Balboy, pričom niektorí sa išli zabaviť na menší koncert s argentínskou, panamskou a inou muzikou neďaleko od nás.

 

 

Dnes, 24. januára, sme sa po raňajkách vybrali opäť na slovenské katechézy avšak nakoľko sme zmeškali autobus, museli sme čakať na ďalší približne štyridsať minút, a keď sme konečne do neho nastúpili, prišla pani z organizácie dopravy a povedala, že autobus nemôže vyraziť, nakoľko je cesta uzavretá z dôvodu prechádzania Svätého Otca Františka. Na katechézy sme sa teda nedostali, a preto sme nastúpili do metra a dopravili sa do už spomínaného parku Omar, kde si pozrieme náš stánok. Plánujeme tiež stráviť čas s Indiánmi, ktorí po prvýkrát v histórii majú svoje vlastné indiánske dni mládeže.

 

Keby som mal porovnať svetové a vincentské dni mládeže, musím úprimne povedať, že tie vincentské boli pre mňa obohacujúcejšie, nakoľko sme na nich vytvorili jednu veľkú rodinu. Vznikli medzi nami nádherné vzťahy a hlboké priateľstvá, ktoré verím pretrvajú aj po návrate do našich vlastných krajín. Isteže, aj na svetových dňoch mládeže sa stretávame s cudzincami a vytvárame rôzne vzťahy, ale je to väčšinou len jedno stretnutie, ktoré sa viac nezopakuje a s veľkou pravdepodobnosťou nestretneme tých istých ľudí znova. Preto sú to skôr náhodné stretnutia, ktoré sú iste obohacujúce, ale neprechádzajú do osobnejších vzťahov. Predsa však je nádherné vidieť na týchto dňoch „katolicitu“ Cirkvi, keď jedna skupinka sa modlí v hlbokej uzobranosti ruženec, iná chváli Pána s rukami nad hlavou, ďalší čítajú a meditujú Sväté písmo. Buďme vďační za túto jednotu v rôznosti, ktorá ponúka rôzne prejavy svätosti a duchovného života.

 

Dúfam, že odteraz budem mať lepší prístup na internet, aby som sa vám mohol častejšie ozvať a poskytnúť skúsenosti zo svetových dní mládeže.

 

Panamské zážitky redaktora Juraja alebo „Jorge” v Paname (5)

 



Komentáre