Pápež novinárom: Poďte a uvidíte!
„Poď a uvidíš!“ také je motto posolstva k 55. svetovému dňu spoločenských komunikačných prostriedkov. Vychádza z Jánovho evanjelia (1, 46) a pozýva komunikovať a stretnúť sa s ľuďmi tam, kde sú a akí sú. Kam to však majú novinári ísť a čo majú uvidieť?
„Poď a uvidíš!“ je Ježišovo pozvanie pre jeho prvé stretnutia s učeníkmi a súčasne – ako hovorí pápež – metóda každej autentickej ľudskej komunikácie. Toto jeho pozvanie má byť podnetom pre každú našu komunikáciu a zároveň je to prototyp, ako sa už od začiatku odovzdávala kresťanská viera, počnúc apoštolmi. Zvolania, ktorým sa začína kresťanská viera a súčasne sa aj odovzdáva ako prežitá skúsenosť. Týmito slovami Ježiš pozval do hlbšieho vzťahu so sebou napríklad Jána Krstiteľa, Natanaela, Filipa či Samaritánku. A to mení ich život. (A môže aj náš.)
František píše: „‚Poď a uvidíš!‘ je najjednoduchšia metóda, ako spoznať realitu. Je to najčestnejšie overenie každej správy, pretože na skutočné spoznanie je potrebné stretnutie, ktoré tomu, kto je oproti mne, umožní ku mne prehovoriť a dovolí jeho svedectvu, aby sa ku mne dostalo.“
K čomu pozýva pápež novinárov (nielen) v tomto roku?
Pozvanie: Poď a uvidíš!
Výzva: Komunikovať, stretávajúc sa s ľuďmi tam, kde sú, a akí sú.
5 tipov od petrovho nástupcu
1. Vyjsť z pohodlia a otvoriť oči
Predpokladom vyrozprávania pravdy o živote je vyjsť zo svojho pohodlia, z presvedčenia, že vieme, ako to je, a ísť sa pozrieť – počúvať ľudí, byť s nimi, zachytiť doslova čaro reality. Pápež cituje španielskeho žurnalistu, blahoslaveného Manuela Lozana Garrida, ktorý ostatným novinárom radil: „Otvor s prekvapením oči pre to, čo vidíš, a dovoľ, aby sa tvoje ruky naplnili čerstvou miazgou; aby tí druhí, keď ťa budú čítať, dotkli sa rukou pulzujúceho zázraku života.“
2. Zodrať si nohy a nezbierať informácie od stola
František poukazuje na nezriedkavú plytkosť správ, článkov či reportáží, preferujú sa hotové autoreferenčné informácie, ktoré nezachycujú vecnú pravdu či konkrétny život ľudí, ale ani tie najzávažnejšie spoločenské javy. Zdôrazňuje, že to vedie k tomu, že sa informácie vykonštruujú len pred počítačom a v redakciách či sociálnych sieťach bez toho, aby sme si doslova „drali nohy“ pri stretnutí s ľuďmi, pri overovaní a hľadaní príbehov. „Ak nie sme otvorení na stretnutie, tak napriek technologickým inováciám, schopným klásť nám pred oči čoraz širšiu realitu, v ktorej sme zdanlivo ponorení, ostaneme len externými pozorovateľmi. Každý nástroj je užitočný a cenný, len ak nás vedie k tomu, aby sme vyšli von a videli veci, o ktorých by sme sa inak nedozvedeli; dávali na internet správy, ktoré by sa inak nešírili, ak umožní stretnutia, ktoré by sa inak nekonali,“ povzbudzuje Petrov nástupca.
3. Inšpirovať sa odvahou mnohých žurnalistov
„Aj žurnalizmus, ako rozprávanie o realite, si vyžaduje schopnosť ísť tam, kde nikto nejde: vôľu pohnúť sa a túžbu vidieť. Zvedavosť, otvorenosť, nadšenie,“ definuje František výzvy žurnalistiky. Uvádza príklady poukazovania na prenasledovanie, rôzne zneužívania, nespravodlivosti, zabudnuté vojny. Vyzdvihuje odvahu a úsilie mnohých profesionálov, ktorí pracujú v médiách a neraz kvôli svojej práci podstupujú veľké nebezpečenstvo. Hovorí, že by bolo veľkou stratou, ak by tieto hlasy nebolo počuť – bolo by to doslova ochudobnením pre celé ľudstvo. Posúva to aj do inej roviny a píše, že mnohé planetárne skutočnosti – v čase pandémie ešte výraznejšie – vyzývajú svet masmédií: „Poďte a uvidíte!“
4. S ostražitosťou vnímať riziká sociálnych sietí, ale nedémonizovať ich
Svätý Otec poukazuje na prínosy i riziká spojené s používaním sociálnych sietí.
Čo sa týka pozitívnych účinkov – znásobujú schopnosť niečo povedať a podeliť sa o to, obsahujú oveľa viac pohľadov na svet, môžeme mať informácie z prvej ruky. František doslova hovorí, že „je to skvelý nástroj, ktorý nás však všetkých vyzýva k zodpovednosti – tak účastníkov, ako aj používateľov“. Vďaka nemu sa potenciálne všetci môžeme stať svedkami udalostí – aj takými, ktoré by bežne klasické médiá prehliadli. Môžeme vyrozprávať, čo vidíme, a zároveň sa podeliť o svedectvo.
Na druhej strane poukazuje na riziká sociálnej komunikácie, ktorá je zbavená možnosti verifikácie – tu nastáva problém s manipuláciou. „Toto kritické vedomie nás nemá viesť k tomu, aby sme tento nástroj démonizovali, ale k väčšej schopnosti rozlišovať a k zrelšiemu zmyslu pre zodpovednosť, tak pokiaľ ide o šírenie, ako aj prijímanie istých obsahov,“ a za túto komunikáciu a odhaľovanie falošných správ sme zodpovední všetci, ktorí informácie šírime. „Všetci sme pozvaní k tomu, aby sme sa stali svedkami pravdy: aby sme išli, videli a podelili sa.“
5. Nenahradzovať osobnú skúsenosť ničím
V poslednom bode sa František venuje skutočnosti, že osobnú skúsenosť v komunikácii nič nenahradí – pretože nekomunikujeme len slovami, ale aj očami, gestami, tónom hlasu. „Ježišova silná príťažlivosť pre tých, čo ho stretli, závisela od pravdivosti jeho ohlasovania, ale účinok toho, čo hovoril, bol nerozlučne spätý s jeho výzorom, jeho postojmi a dokonca aj s jeho mlčaním,“ zdôrazňuje, že učeníci nielen počúvali, čo hovoril, ale súčasne naňho hľadeli. Hovorí o tom, že Slovo je účinné len vtedy, ak ho doslova vidíme – to znamená, že nás vtiahne do skúsenosti a dialógu a nie do prázdnych rečí, ktoré sú všade vôkol nás.
„Dobrá zvesť evanjelia sa vo svete šíri vďaka osobným stretnutiam s ľuďmi, od srdca k srdcu. Sú to muži a ženy, ktorí prijali rovnaké pozvanie – ‚poď a uvidíš!‘ – a ostali zasiahnutí ‚väčšou‘ ľudskosťou, ktorá žiarila v tvári, v slovách a gestách ľudí, čo svedčili o Ježišovi Kristovi.“ Pre tento účel považuje všetky prostriedky za dôležité a – ako hovorí Svätý Otec – aj veľký hlásateľ Pavol z Tarzu by iste využil e-maily i sociálne siete. Svätcova viera, nádej a láska zapôsobila na všetkých, ktorí ho počúvali. A k tomu sme pozvaní aj my dnes.
…
Celé posolstvo nájdete TU.
Titulná fotka: ANDREAS SOLARO/AFP/Getty Images