Paralympionik Marek Kubačka: Stratením svetla sa život nekončí

Paralympionik Marek Kubačka: Stratením svetla sa život nekončí
Marek Kubačka je jediným úplne nevidiacim pretekárom v paraalpskom lyžovaní. Dosiahol 1. miesto v obrovskom slalome na majstrovstvách sveta v Slovinsku a nedávno 4. miesto v obrovskom slalome na paralympiáde v Pekingu. Ako sám hovorí, byť nevidiacim je posolstvo, že veci môžu fungovať aj inak.

Kto vás priviedol k lyžovaniu? Bol to váš koníček odmalička?
K lyžovaniu som sa dostal predovšetkým vďaka otcovi, ale aj starému otcovi, ktorí k tomuto športu nemali nikdy ďaleko. Pochádzam z Dolného Kubína a tak mám takmer poruke jednu z veľmi slušných zjazdoviek – Kubínsku hoľu. Tam to začalo.

 

Ako ste prišli o zrak? Kedy sa to stalo?
Zrak som stratil v deviatich rokoch pri opekaní rýb na ohni. Kúsok od nás bolo nelegálne smetisko a žiaľ, okrem dreva sme nejakým nedopatrením, alebo skôr z detskej nevedomosti, hodili do plameňov aj poloprázdny sprej, ktorý vybuchol a ja som z toho vyšiel najhoršie.

 

Hnevali ste sa na Boha po oslepnutí? Hľadali ste vinníka celej situácie?
Nepamätám si už na úplné detaily, no viem, že som sa pýtal, prečo práve ja a prečo rovno zo svetla do úplnej tmy. Teraz s odstupom času občas hovorím, že by som možno bol nejaký zlomyseľník alebo som tu už nemusel byť, a takto som dostal šancu pokračovať, i keď možno trochu iným spôsobom. Neprešiel ani rok a otec videl, že aj napriek strate zraku mám záujem o pohyb a nebojím sa rýchlosti. Po porade s psychologičkou a aj z vlastného rozhodnutia ma zobral na svah, kde sme to prvýkrát skúšali len na živý hlas a usúdil, že to bude jedna z mojich ďalších nasledujúcich ciest v živote.

 

Paralympionik Marek Kubačka: Stratením svetla sa život nekončí

 

Mali ste aj také momenty, keď ste sa chceli vzdať a zavesiť „lyže na klinec“?
Tak ako v bežnom živote či v práci, i v lyžovaní sú príjemné, ale aj tie veľmi nepríjemné chvíle. Kedže som úplne nevidiaci a na svahu sa orientujem výlučne so zosilneným zvukom navigátora, na počuteľnosť vplýva mnoho faktorov. Stačí, že začne viac fúkať, prípadne je na trati viac ľadu, a možnosť zísť bez ujmy a ešte s dobrým výsledkom (časom) dole do cieľa zásadne klesá nadol. Veľmi dôležité je presvedčenie, že to, čo robím, je správne, že to dáva zmysel a neskôr to prinesie aj nejaké ovocie. A ak aj nie, aspoň som, myslím, strávil čas v pohybe a s ľudmi, s ktorými sa cítim dobre.

 

Ako je to s vami a farbami?
Keďže som prišiel o zrak v deviatich rokoch, mám reálnu predstavu o farbách a veciach ešte celkom dobrú, aj keď už nie úplne detailnú ako niekedy. Znie to možno zvláštne, no tmu nepoznám. V každom priestore, kde sa nachádzam, mám vo svojej predstavivosti nejaké kontúry priestoru či predmetov okolo seba. Jeden odmala nevidiaci kamarát mi raz povedal, že on si farby predstavuje, ako rôzne tóny klavíra. Prekvapil ma rovnako konštatovaním, že si nie je istý, či by chcel niekedy vidieť.

 

Paralympionik Marek Kubačka: Stratením svetla sa život nekončí

 

BOH AKO NAVÁDZAČ

Navádzač veľmi pripomína Boha: nevidíme ho, vedie nás, našepkáva, upozorňuje na prekážky a chce nás doviesť do cieľa. Vnímate to tak aj vy? Ste veriaci?
Prirovnanie navádzača k Bohu je veľmi trefné. Veriaci som, avšak nebol som k viere vedený odmala, tak nespĺňam azda všetky náležitosti, ktoré by sa odo mňa možno očakávali. Mám niekoľko naozaj dobrých kamarátov rôzneho kresťanského vyznania, ale aj ateistov, čiže by som sa zaradil do kategórie veľmi ekumenicky zmýšlajúcich ľudí. Krásny bol napríklad aj nedávny ekumenický sprievod v Košiciach počas Veľkej
noci.

 

Ako prebieha výber vhodného navádzača/vhodnej navádzačky?
Navádzači sú všetko bývalí pretekári, čiže lyžovanie majú zvládnuté bez problémov. Je to viac-menej aj nutné, kedže potrebujú popri sebe určovať v reálnom čase a pri vyššej rýchlosti čo najlepšiu stopu okolo brán na svahu. Byť navádzačom nie je platená činnosť, čiže sú to väčšinou ľudia, ktorých to predovšetkým baví a majú zápal pre dobrú
vec.

 

Paralympionik Marek Kubačka: Stratením svetla sa život nekončí

 

NIE SOM ZAŤAŽENÝ ZRAKOM

Hovorí sa, že kde Boh vzal, inde pridal. Máte niektorý zo zmyslov viac vyvinutý? Ako sa to prejavuje?
Myslím si, že nevidiaci človek má úplne rovnaké uši ako človek s funkčným zrakom, akurát mozog sa viac musí prispôsobiť na danú situáciu pomocou hmatu. Pracujem ako masér, čiže aj v práci pomerne citlivo vnímam ľudí a aj ich rôzne fyzické problémy. Niekedy s nadhľadom hovorím, že nie som zaťažený zrakom a vzhľadom človeka a môžem sa priamo sústrediť na jeho vnútro.

Byť nevidiacim a takto aj športovať, žiť a pracovať, či sa len napríklad pohybovať von, je aj určité posolstvo. Posolstvo, že veci môžu fungovať aj inak. Keď sa chce a musí. Zdravie nie je samozrejmosťou alebo sa nedá kúpiť za peniaze. Stratením svetla sa život nekončí. Ak jedno zhasne, rozsvieti sa hneď ďalšie a treba ho nasledovať.

 

V čom vidíte príležitosť na zlepšenie prístupu Slovákov k nevidiacim alebo celkovo hendikepovaným?
Ľudia reagujú rôzne, nielen na nevidiacich. Niekto lepšie, samozrejme, niekto nevhodne, no som presvedčený, že čím viac sa o hendikepe hovorí, čím viac sa propaguje rôznou formou, napríklad formou športu, je to určitým obohatením pre spoločnosť a poukazuje na to, že veci môžu fungovať aj ináč a život nekončí.

 

Paralympionik Marek Kubačka: Stratením svetla sa život nekončí

 

Ako má okoloidúci postupovať, keď vidí, že nevidiaci ide sám a možno mu hrozí nejaké nebezpečenstvo alebo je stratený, potrebuje pomoc?
Je príjemné a milé, keď sa okoloidúci najprv spýta, či nepotrebujem pomoc a nezačne rovno bez súhlasu konať samovoľne – smerovať, navigovať podľa seba človeka so stopercentným presvedčením, že robí pre nevidiaceho to najlepšie. Nájde sa snáď pár jednotlivcov, čo možno svoj hendikep zneužívajú, ale to je skôr problém povahy, nie zdravotného znevýhodnenia.

 

Čo považujete za svoj najväčší úspech?
Za svoj najväčší športový úspech považujem 1. miesto v obrovskom slalome na majstrovstvách sveta v Slovinsku a aj nedávne 4. miesto v obrovskom slalome na paralympiáde v Pekingu.

 

Paralympionik Marek Kubačka: Stratením svetla sa život nekončí

 

Čo robí lyžiar v lete?
Aby som aspoň trošku stíhal za konkurenciou, musím sa venovať fyzickému tréningu aj mimo zimnej sezóny. Okrem spoločných kondičných tréningov máme aj individuálny tréning na doma.

 

Aké ciele chcete dosiahnuť v budúcnosti?
Rád by som žil tak, aby som sa za to nehanbil, a to je môj hlavný cieľ. Mať okolo seba ľudí, ktorých mám rád a robiť to, čo ma baví. Venovať sa aj naďalej koníčkom, športu v rôznych formách a aj trochu cestovať.

 

Čo by ste odkázali začínajúcim športovcom?
Základ je vykonávať niečo, čo človeka baví! Nie je úplne dôležité hneď vyhrávať, ale vytrvať a byť trpezlivý. Treba sa tešiť aj z drobností, ktoré robia svet krajším. Láska, dobro a mier produkujú lásku, dobro a mier, to je veľmi jednoduché.

Zdroj fotiek: archív Mareka Kubačku

Rozhovory+

Najnovší podcast+

Invalid Date

0:00

Obchod+