TOP

Päť nesprávnych predstáv o odpustení

Existuje dôvod, pre ktorý sa mne i vám neodpúšťa ľahko. Ale nemyslím si, že to súvisí s tým, ako hlboko nás niekto zranil. Po desiatkach rokov skúseností práce so ženami som pochopila, že hlavným dôvodom, pre ktorý často neodpúšťame tým, ktorí nám ublížili, je nesprávne pochopenie toho, čo odpustenie vlastne znamená.

Autor: Mel Johnson

Znie vám to povedome?

Kladiete si pri odpustení tieto podmienky?

  • Stále zažívam následky toho, ako ma ten človek zranil, takže mu neodpustím.
  • Prečo by som mal odpustiť niekomu, kto sa mi nikdy neospravedlnil?
  • Odpustím mu, ak mi dokáže, že sa zmenil.
  • Keď žil, nebol som ochotný odpustiť mu, takže teraz, keď zomrel, musím žiť aj so zranením, ktoré mi spôsobil – a neschopnosťou odpustiť mu – navždy.
  • Odmietam prijať toho človeka späť do svojho života, takže odpustenie neprichádza do úvahy.
  • Už ani neviem, čo je dnes s tým človekom; nemôžem iniciovať odpustenie.
  • To, čo mi ten človek urobil, nebolo správne; nemôžem ho nechať bez trestu.

Odpustenie je náročné a v určitých chvíľach nemožné, ak veríme, že najprv sa nám musí človek, ktorý nás zranil, ospravedlniť. Rovnako máme problém odpustiť inému človeku, ak očakávame, že prejaví ľútosť alebo nám dá dôkaz, že sa zmenil. Tiež si myslíme, že ak niekomu odpustíme, dávame mu povolenie zraniť nás opäť. No ja si myslím, že zadržiavame svoje odpustenie najmä preto, že máme pocit, že si ho ten druhý nezaslúži.

 

Odpustenie nám prináša uzdravenie

Odpustenie má v sebe uzdravujúcu moc. Voči tým, ktorým odmietame odpustiť, ostávame v reťaziach emocionálnej ťarchy. Zadržaním odpustenia akoby sme hovorili: „Nikdy to neurobíš správne.“ No vlastne hovoríme: „Navždy sa budem držať tejto bolesti.“ Na tom mieste bolesti však nechceme ostať. Bez schopnosti pohnúť sa odtiaľ začína náš život prekypovať horkosťou. Namiesto toho však môžeme žiť slobodne – ak slobodne odpustíme. Keď nám Boh odpustil náš hriech, očakával od nás, že my rovnako odpustíme iným ich podlžnosti voči nám (porov. Ef 4, 32).

 

Päť nesprávnych predstáv o tom, čo odpustenie v skutočnosti znamená
  1. Myslíme si, že odpustenie človeka ospravedlňuje a necháva ho bez trestu.

Odpustiť niekomu, kto nás zranil, neznamená, že sa mu to „prepečie“. Neznamená to, že odpúšťate tomu človeku jeho konanie. Neznamená to, že je všetko úplne vyriešené. Znamená to, že sa vyslobodíte z jeho emocionálnej pasce. Keď si priznáme, že zranenie bolo skutočné, bolí to a zdá sa to neospravedlniteľné; no rovnako bolí to, ako my zraňujeme Boha, a tak ako on odpúšťa nám, môžeme my odpustiť inému človeku.

 

  1. Myslíme si, že môžeme druhým odpustiť iba vtedy, keď rana už nebolí.

V skutočnosti niektoré rany nemusia prestať bolieť nikdy. Ale úprimne si myslím, že sa začnete emocionálne uzdravovať, ak prestanete očakávať, že ten druhý zranenie, ktoré vám spôsobil, odčiní alebo že sa veci opäť napravia.

 

  1. Myslíme si, že musíme počkať na ospravedlnenie.

Ak čakáte, že vám ten druhý preukáže ľútosť a ospravedlní sa za to, čo vám spôsobil, nemusí k tomu nikdy dôjsť. A ak by sa tak aj stalo, ten človek nebude schopný odčiniť zranenie, ktoré vám spôsobil. Ak by ospravedlnenie bolo nutnosťou, aby ste mohli odpustiť, nikdy by ste neboli schopní odpustiť niekomu, kto už zomrel a nepomeril sa s vami. Sme povolaní odpustiť človeku bez ohľadu na to, či svoj čin oľutoval alebo sa snažil získať naše odpustenie. Považujte odpustenie za dar, ktorý niekomu dávate preto, že Boh bez výhrad odpustil vám. Vlastne považujte svoje odpustenie za dar Bohu a nie človeku, ktorý vám ublížil.

 

  1. Myslíme si, že sa musíme osobne stretnúť alebo obnoviť náš vzťah.

Odpustiť niekomu neznamená, že hovoríte: „Môžeme byť opäť priateľmi,“ alebo: „Stretnime sa a zistime, či sa nám podarí dať do poriadku náš vzťah.“ Rovnako to neznamená, že nedávate tomu druhému povolenie opäť vás zraniť. Dokonca sa s ním ani nemusíte stretnúť, ak mu chcete odpustiť.

Odpustenie vzniká vo vašom srdci, keď toho druhého oslobodíte od očakávania, že sa mu podarí napraviť to, čím vás zranil, a keď prestanete stotožňovať toho človeka s ranou, ktorú vám spôsobil. Stále môžete mať hranice na svoju ochranu, a to je múdre. Ale odpustenie sa nemusí uskutočniť v kontexte osobného stretnutia alebo výmeny slov. A ak ten, kto vám ublížil, už zomrel, môžete mu úprimne odpustiť vo svojom srdci (v rozhovore medzi vami a Bohom), hoci mu to nemôžete povedať osobne.

 

 

 

  1. Bojíme sa, že nebudeme schopní zabudnúť na zranenie.

Niekedy, keď sa rozhodneme odpustiť, zistíme, že nedokážeme zabudnúť na zranenie, a potom si namýšľame, že naše odpustenie bolo nedostatočné. Keď Boh v Izaiášovi 43, 25 povedal, že si už nespomenie na náš hriech, neznamenalo to, že nám prikazuje to isté, ak odpustíme iným ľuďom. Odpustiť a zabudnúť dokáže len Boh.

Máme spomienky a snáď aj kvôli našej ochrane si pamätáme zraňujúce veci. Keď si spomenieme na urážku, pripomeňme si: „Oslobodil som tohto človeka z povinnosti voči mne,“ a pokročme, mentálne i emocionálne. Spomienka nemusí nutne znamenať nevraživosť. Môže znamenať len to, že vás občas kopne vaša vlastná pamäť, aby vás varovala pred nebezpečenstvom a ochránila vás pred ďalším bôľom srdca či zranením. Dôležité je, že nenecháte toto zranenie – alebo človeka, ktorý ho zapríčinil – držať vás v emocionálnej pasci.

 

Nájsť slobodu

Videla som horkosť v očiach ľudí, keď odmietli odpustiť. Videla som však aj slobodu, keď človek otvoril srdce Božiemu uzdraveniu tým, že povedal: „Ako si ty mne odpustil moje urážky voči tebe, tak ja vkladám človeka, ktorý ma zranil, do tvojich rúk a dôverujem, že ty sa o túto situáciu postaráš.“

Dokážete urobiť prvý krok v odpustení – a prepustiť tak aj samého seba? Nebude to o tom, že necháte človeka beztrestne odísť. Bude to o tom, že dovolíte sami sebe žiť slobodný život, keď druhému slobodne odpustíte.

 

zdroj



Komentáre