TOP

Páter Michal Zamkovský: Najsilnejšie spovede sú, keď muži zachraňujú svoje manželstvá

Boh nikdy neodkrýva. Svätý Otec hovorí, že človek za nami prichádza už veľmi skrúšený, nahý, preto je dôležité každé gesto. Spovednica nie je vyšetrovňa alebo vyšetrovacia väzba, ale dom Otca. Máme počúvať, nie vypočúvať.

Ste mimoriadnym misionárom milosrdenstva. Čo to znamená?

Pápež o tom píše v bule Misericordiae vultus k mimoriadnemu Svätému roku milosrdenstva. Viacerých nás prekvapilo, ako veľmi mu záleží na tom, aby sa milosrdenstvo a odpustenie dostalo ku každému človeku. Preto posiela misionárov, ktorí dostanú zvláštne právomoci rozhrešovať kauzy rezervované Svätej stolici.

 

Ktoré kauzy to sú?

Znesvätenie Eucharistie (napríklad keby niekto rozsypal alebo nejako inak zneuctil hostie), vyzradenie spovedného tajomstva, ďalej rozhrešenie ženy, s ktorou sám kňaz prestúpil šieste prikázanie, a posledná kauza sa týka násilia voči pápežovi. Hovorí sa aj o piatej kauze – vysvätenie biskupa bez povolenia Svätej stolice – túto fakultu sme však nedostali. Rozhrešovať tieto kauzy je však len časť nášho poslania, nie je len o tom.

 

Sú to veľmi ojedinelé veci…

Z Ríma bolo vyslaných spolu 1071 kňazov, misionárov Božieho milosrdenstva pre celý svet. Svätý Otec vie, prečo to robí a či sa vyskytujú tieto prípady. Otvoril bránu milosrdenstva pre všetkých ľudí bez rozdielu.

Sám vnímam tento mandát ako špecifický – niesť Božie milosrdenstvo do každého kúta sveta, aj tam, kde sa pápež nemôže dostať. Sme predĺženými rukami Svätého Otca, snažím sa preto osobne pozorne čítať jeho dokumenty, počúvať jeho príhovory – zisťovať, o čo mu ide.

 

O čo mu ide?

O to, že treba ohlasovať, že Boh je láska, že meno Boha je Milosrdenstvo. Dať šancu každému hriešnikovi, aby nik neostal bez Boha alebo sa cítil odmietnutý, odsúdený a bez šance.

 

Potrebujeme takýchto misionárov aj na Slovensku?

Sú potrební všade, lebo Svätý rok milosrdenstva je nádejou a šancou riešiť neriešiteľné veci. Ľudia sú v situáciách, ktoré nevedia zvládnuť a iná nádej okrem milosrdenstva a odpustenia neexistuje.

Dnes sú časté problémy v rodinách, manželstvách, rehoľných komunitách, kde si ľudia nevedia odpustiť – niečo sa tam zablokuje. Človek si potom myslí, že mu Boh neodpustí a on je stratený a zatratený. Teraz je tu nová príležitosť, ktorú môžeme využiť, keď Boh urobil krok cez Svätého Otca.

V závere nášho stretnutia vo Vatikáne nás pápež požehnal nádherným požehnaním a my sme boli pozvaní, aby sme toto požehnanie dávali ďalej. V prítomnosti dvoch mocných spovedníkov – pátra Pia a Leopolda Maniča. Pápež nám tiež zdôraznil, aby sme ľudí počúvali, nie vypočúvali. Aby sme boli trpezliví, najmä k tým, ktorí prežívajú krízu či akúkoľvek bolesť, aby sme mali k nim súcit a boli láskaví a milosrdní. Tieto slová sú niečo neskutočné.

 

AK NESPOVEDÁŠ AKO OTEC, RADŠEJ UMÝVAJ PODLAHU

Vy sám ste pre Rádio Vatikán povedali, že prosíte o odpustenie, ak ste boli niekedy v spovednici tvrdý.

Človek chce byť niekedy spravodlivý a zachraňovať svet, a sú prípady, ktorých mi je ľúto a pri ktorých som mal postupovať inak. Niekedy sme aj my kňazi vyčerpaní a nie sme aktuálne nastavení na túto službu. Svätý Otec povedal kapucínom priamo: „Keď nejdeš do spovednice ako otec, choď robiť inú službu – radšej umývaj podlahu.“

 

Čo to znamená spovedať ako otec?

Byť otcom z podobenstva o márnotratnom synovi. Syn, keď sa vracia domov, má pripravenú formulku, čo povie. Vracia sa hladný, nemá z čoho žiť, je bez nádeje byť znova synom. Otec mu nedá ani dopovedať, čo si pripravil, ale vybehne, objíme ho, dá mu nové šaty, obuv na nohy, prsteň a je znova dedičom, lebo je to jeho syn. Je to niečo nepredstaviteľné a poburuje nás to. Akým právom to robí, veď on všetko premárnil, nemá ani halier. Otec je však pohnutý milosrdenstvom a ľútosťou – doslovný preklad hovorí – je pohnutý hlbokým milosrdenstvom.

Otec to berie na seba. Ježiš zomrel za naše hriechy a pápež raz povedal, že veľkí spovedníci prosili Boha, aby odpustil hriechy kajúcnikovi a pripísal ich na ich účet. Toto je šialená vec, neviem, či som toho sám schopný. K tomu ešte len mnohí rastieme. Ján Mária Vianney konal pokánie za iných. Keď som videl pátra Pia, aké krehké bolo jeho neporušené telo a ako bojoval so zlými duchmi za ľudí… sú to silné veci.

 

Keď som ja videl pátra Pia v San Giovanni Rotondo, prišiel mi ako riadny chlapisko, ku ktorému by sa človek bál ísť na spoveď, hlavne keď bol taký energický a sem-tam aj strelil kajúcnikovi. (smiech)

(úsmev) Vidíte… a ľudí tam každý deň bolo mnoho, lebo láska má rôzne formy. Rodičia ma mali stále radi, aj keď som v detstve dostal. Ľudia vytušia, či mu išlo o človeka, o dušu a jej záchranu. Z jednej strany spoznali ľudskú biedu, z druhej zasa veľkosť Božieho utrpenia. Videli rany pátra Pia, vnímali, že za to zaplatil.

Pápež spomína vo svojej knihe Meno Boha je Milosrdenstvo aj to, že jeho obrátenie prišlo cez spoveď. Chystal sa na študentskú oslavu a pred ňou zašiel do kostola, vošiel do prázdnej spovednice a našiel v nej úžasného spovedníka, otca Carlosa. Spomína, že sa pri tejto spovedi niečo stalo, niečo sa zmenilo. Vyšiel ako iný človek, nešiel už na oslavu a o nejaký čas sa prihlásil do seminára.

Tento spovedník o dva roky zomrel, tak mi napadlo, že možno práve on zaplatil za to, že dnes máme pápeža Františka, že je to všetko prepojené. Nevieme, ako si to Pán Boh riadi.

 

Jednoduché instantné návody neexistujú. Ako sa však dobre pripraviť na sviatosť zmierenia?

Pápež František dáva návod od svätého Ignáca: Prosiť viac o skrúšenosť srdca, ako sa hrabať a hľadať hriech. Treba sa modliť, aby sme svoj hriech spoznali pri pohľade na kríž. Len pri stretnutí s Bohom spoznáme svoj priestupok, ktorý prestaneme vnímať len ako chybu alebo problém. Pri pohľade na kríž si uvedomíme, aký veľký liek potrebujeme, aby sme mohli byť uzdravení. Aká veľká to musí byť choroba, keď za mňa zomrel Boží Syn.

A vtedy, keď nám Boh dá dar skrúšenosti a zlomeného srdca, môže prísť milosť a preniknúť do nášho srdca a zmeniť ho. Následne môžeme poprosiť Ducha Svätého, aby nám ukázal, čo vlastne potrebujeme vyznať, lebo sme sociálne a spoločenské bytosti. Pápež František hovorí, že ten, kto nevie hriech vyznať pred svojím bratom, nedokáže to ani pred Bohom.

 

Je v tom aj niečo psychologické?

Iste. Niektorí sa spovedajú sami sebe pred zrkadlom. Ja potrebujem niekomu vysloviť, čo ma trápi, čo vnímam ako previnenie. Je ťažké spovedať sa horám alebo napríklad psovi, čítal som o takomto príklade, keď to tak robilo isté dievča. My to môžeme urobiť pred niekým, koho poveril sám Ježiš. Vkladáme mu do rúk náš život a môžeme sa vyzliecť „donaha“. A to všetko je kryté spovedným tajomstvom a Božou prítomnosťou.

Ježiš povedal svätej Faustíne: Keď sa ideš spovedať, uvedom si, že sa spovedáš mne a ja sa kňazom iba zahaľujem. Ja ťa počúvam, ja ti dávam rady a ja ti odpúšťam hriechy. Jedno dievča mi povedalo: „To som potrebovala počuť, že mám odpustené hriechy.“ Je to úžasný dar, ktorý máme v Katolíckej cirkvi a toto dnes objavujú aj bratia protestanti. Mám mnoho priateľov protestantov, ktorí hovoria: „Vy katolíci to môžete vyznať v spovedi, prijmete odpustenie a počujete, že sú vaše hriechy odpustené.“

 

 

NIEKEDY NEMÁ HRIEŠNIK SILU VECI POMENOVAŤ

Pápež počas Popolcovej stredy hovoril, že kňaz prikrýva hriešnika plášťom milosrdenstva…

Boh nikdy neodkrýva. Svätý Otec hovorí, že človek za nami prichádza už veľmi skrúšený, nahý, preto je dôležité každé gesto. Spovednica nie je vyšetrovňa alebo vyšetrovacia väzba, ale dom Otca. Máme počúvať, nie vypočúvať. Nedávať otázky, ktoré nie sú namieste a hrabať sa v nich. To nie je o podceňovaní hriechu, ale o rešpektovaní toho človeka. Je tu niečo viac ako hriech – je tu duša a srdce toho človeka, ktorý je zranený, ktorého Zlý oklamal, ktorý mal slabú vôľu a padol – a nechcel ani hrešiť. Prichádza a hľadá riešenie.

 

Je viacero ľudí, ktorí majú veľmi zlú skúsenosť so spovedníkmi. Kňazi na nich nakričia, vynadajú im a títo ľudia sa zablokujú a už nikdy nejdú na spoveď. Čo poviete im?

Bohužiaľ, sú aj takéto prípady. V knihe Meno Boha je Milosrdenstvo Svätý Otec spomína paniu, ktorej sa kňaz ako 15-ročnej spýtal, kde má ruky, keď spí. Dnes je dospelá, ale do kostola už nechodí. Stretávame sa s tým, že sa človeku ublížilo v najcitlivejšej oblasti či chvíli… Niekedy človek prichádza a nevie tieto veci ani len vysloviť. Vie, že je hriešnik, ale nemá silu to pomenovať – pápež nás pozýva byť citlivými. Veľmi citlivými.

Raz som spovedal a potreboval som spovedanie ukončiť a ísť na omšu. O spoveď ma požiadala ešte jedna babička, už som sa naozaj ponáhľal. Hovorím jej s humorom: „Veď vy možno ani nepotrebujete spoveď!“ A ona: „Každý má hriechy…“ „A ako viete, že vám Boh odpustí?“ „Iste, že odpustí.“ „A odkiaľ to viete?“ „Keby neodpustil všetko, svet by neexistoval…“ To bola teológia!

Je to veľmi citlivé a náročné aj pre nás spovedníkov. Keď ľudí spovedáme, vidíme aj ich biedu a celý ťažký životný príbeh, ale zároveň dobrú vôľu, že sú tu a znova prišli, že to nevzdali… Je to pre mňa dôkazom, že ich Boh stále drží nejako nad vodou. Aj keď človek padne, zdvihne ho, a stále dookola.

Človek, ktorý príde do spovednice, sa pripraví podľa Desatora a takto vyzná hriechy. V kajúcnikovi však môžu byť ešte hlboké zranenia, ktoré Zlý zneužíva a tento kajúcnik nemá radosť zo života. Je blokovaný. Niekedy to my kňazi vybadáme a môžeme ponúknuť rozhovor či modlitbu oslobodenia. Podľa možností, lebo spoveď nemá byť psychoterapeutická záležitosť na dve, tri hodiny. Niektorí kajúcnici boli za veštcami, šarlatánmi a šamanmi. Vyznajú to, no ostáva to v nich a v ich myšlienkach. Treba to preseknúť.

 

Sú kňazi nastavení, aby išli v spovedi hlbšie?

Neviem odpovedať za všetkých. Niekedy kňaz pošle človeka ďalej, keď mu nevie pomôcť sám.

 

Jedna vec je asi pomenovať hriech, druhá vidieť pozadie a život človeka…

Na ľudových misiách dávame príležitosť každému, aby mohol raz za život odkryť celý svoj život. Presne tak, jedna vec je vymenovať hriechy, druhá k tomu napríklad dodať: Rástol som v rodine policajta za minulého režimu, nesmeli sme chodiť do kostola, som rozvedený. Všetko má vplyv na daného človeka: ako žije, ako sa správa, a keď to predloží v súvislostiach, vidieť, čo je jeho vina, čo prejav zranení a čo zlá vôľa. A do toho prijať odpustenie a pokoj, Boh do toho vstúpi a uzdraví to.

 

Čiže na misiách sú tie spovede dlhšie?

Áno, ten priestor tam je, je aj doma v kláštore, keď niekto príde. Nie je to len o spovedi, ale o niečom, s čím si človek sám nevie poradiť. Ocitne sa v slepej uličke a my to potom rozlišujeme, či ide o hriech alebo o exorcizmus. Je však málo prípadov, keď človek potrebuje exorcizmus. Ide najmä o hriechy a o mnohé zranenia – keď človek urobil zlý krok, bol oklamaný Zlým.

Sám Svätý Otec hovorí, že rok milosrdenstva je tu preto, lebo je vo svete mnoho zranených. Tí ľudia nevedia, ako svoje rany liečiť, a tak chodia za veštcami, šarlatánmi. A je to dnes veľmi rozšírené, hľadajú pomoc a utŕžia ešte viac zranení na duši.

 

CHCEM OSOBNE PREŽIŤ BOŽIE MILOSRDENSTVO

Je dobré mať stáleho spovedníka?

Je to dobré preto, lebo mám jedného človeka, ktorému nemusím stále odkrývať svoje vnútro, ktorý ma chápe a rozumie mi. Viem však, aj od rehoľníkov, že je problém mať duchovného sprievodcu a že aj oni ich ťažko hľadajú. Nie je to užitočné, ak chodíme na spoveď vždy inde. Treba však povedať, že na Slovensku sa spovedá veľa a spovedá dosť.

 

Ako často je dobré chodiť na spoveď?

To je individuálne. Je dobré mať nejaký rytmus. Niekto chodí na Vianoce či Veľkú noc alebo ďalšie sviatky, iní sa spovedajú mesačne – to je rytmus prvých piatkov -, aj kňazi sú už takto nastavení. Niektorí chodia aj častejšie, keď cítia vnútorný nepokoj: niečo mi prekáža, niečo sa nazbieralo a potrebujem prijať požehnanie. Spoveď nie je len o hriechu, ale o tom, že sa potrebujem stretnúť s Otcom a že mi Boh znova dáva perspektívu, že nie som v slepej uličke a mám perspektívu. Je to naozaj individuálne.

 

Vy chodíte ako často?

Raz za dva týždne. Niekedy aj častejšie, keď ma niečo vytočí na misii, idem za spolubratom. Nemôžem sa sám rozhrešiť, postaviť pred zrkadlo a takto to urobiť, ako si to niektorí predstavujú. (smiech)

 

Takéto majú ľudia predstavy?

Aj takéto. Aj rôzne iné. Napríklad jedna pani sa ma so začudovaním opýtala, prečo som ešte na Slovensku, lebo si myslela, že pápež nás ako misionárov milosrdenstva poslal niekde na Sibír. (smiech)

 

Akým spôsobom si pápež vyberal misionárov milosrdenstva?

Svätý Otec predstavil v bule Misericordiae vultus svoj zámer vyslať misionárov milosrdenstva s mimoriadnymi právomocami a požehnaním a s prosbou, aby ich prijali v diecézach a vytvorili im špeciálny priestor cez ľudové misie a iné spôsoby. Do určeného termínu bolo možné sa prihlásiť prostredníctvom biskupov a rehoľných predstavených. Svätý Otec prijal odporúčanie našich predstavených a toto poverenie sme dostali.

 

Koľkých misionárov milosrdenstva má Slovensko?

Viem o nás štyroch z rehole redemptoristov, troch kapucínoch a dvoch františkánoch. Zdá sa mi to primálo, keďže ide o zvláštny mandát a o výzvu pápeža.

 

Vy sám sa pripravujete na nejaké špeciálne aktivity počas Svätého roka milosrdenstva?

Nie je určené, čo by sme mali špeciálne robiť. Pápež nás vyzýva, aby sme mali priestor na ohlasovanie milosrdenstva a spovedanie, aby o nás vedeli v diecézach. A aby sa vedelo, že máme špeciálny mandát rozhrešovať. Ponuky prichádzajú a tomu sa teším.

 

Máte nejaký osobný cieľ?

Mám túžbu osobne zažiť milosrdenstvo a prežiť ho. Čítam k tomu aj knihy. Prosím, aby mi Boh pomohol premeniť moje srdce na viac otcovské, aby som cítil s druhými ako otec. Byť súcitný voči druhým a byť láskavý.

V poslednom čase sa bojím otvoriť e-mail, lebo bolesti je všade neskutočne veľa. Tu je rakovina, tam niekto zomrel, ten má ťažkú chorobu. Pápež nás prosí, aby sme prelomili globálnu ľahostajnosť k utrpeniu, aby sme priniesli trošku svetla do tmavých situácií ľudí. Mnohí nevedia, čo ďalej so životom. A tiež sa snažím v tomto mimoriadnom roku nezabúdať na telesné i duchovné skutky milosrdenstva.

 

Kedy ste vy ako kňaz najsilnejšie vnímali Božie milosrdenstvo pri spovedi?

Najväčšmi ma dojme, keď sa prídu spovedať muži, ktorí plačú, že mohli žiť inak, a tie spovede sú také silné, až sa zachránia manželstvá. Alebo keď si mladý človek uvedomí, že Boh je skutočne živý a on ho stretol. Vidím, ako Boh škrtá minulosť a dáva do očí slzy kajúcnikom a tí sa predo mnou menia. Mal som možnosť zaopatrovať ľudí pred smrťou, spovedať dlhoročných komunistov a videl som ich plakať. Pár dní sa potom nemôžem spamätať. Vnímam, že je za tým milosť, že to niekto vymodlil, že je niečo v pozadí. Neodsudzujme nikoho, lebo ani Boh nikoho neodsudzuje. A každý má šancu sa vrátiť na správnu cestu.



Komentáre