TOP

Patrik Lehocký: Nebol deň, keď by sa mi nechcelo ísť do práce

Na svoje prvé bábätko sa veľmi tešili. Šok prišiel až potom, keď rodičom Lehockým priamo na pôrodnej sále lekárka bez súcitu oznámila: „Narodil sa vám syn s Downovým syndrómom.“ Sľúbili si však, že to spolu zvládnu. Mama Danka Lehocká (44) charakterizuje syna Patrika (21) jasne: „Je to veľký bojovník.“

Mama Danka Lehocká (44)

O tom, že čakáte dieťa s vrodeným ochorením, nazývaným Downov syndróm, ste sa dozvedeli na pôrodnej sále. Spomínate si na tento moment?

Veľmi sme sa tešili na svoje prvé bábätko. Celé tehotenstvo prebiehalo v poriadku a nič nenasvedčovalo žiadnym komplikáciám. Manžel bol so mnou pri pôrode. Priamo na sále nám pani doktorka bez súcitu a chladne oznámila: „Narodil sa vám syn s Downovým syndrómom.“ Bol to obrovský šok – a pre ženu tesne po pôrode obzvlášť. Naozaj by som to nikomu nepriala. Patrika som videla iba chvíľu, keďže bol ešte v inkubátore. V ten večer ho akútne odviezli na JIS pre novorodencov do inej nemocnice. Už vtedy to bol veľký bojovník. Museli sme podstúpiť genetické vyšetrenia. V tom čase nebola možnosť takej informovanosti ako v súčasnej dobe. Nakoniec testy ukázali náhodu. V našom prípade to nebolo dedičné. U nikoho z rodiny sa nič také nevyskytlo. Pamätám si, ako nám po testoch odporúčali dať Patrika do ústavu. Že vraj oni majú „svoj svet“. Myslím si, že by boli veľmi prekvapení, keby ho videli teraz. My sme si sľúbili, že to spolu zvládneme. Vždy som túžila byť matkou, je to jedno z najkrajších období. Byť súčasťou nového života je nádherné. Mať popritom aj úžasného manžela, to je snom každej ženy.

 

MOJ MANŽEL SA ZACHOVAL AKO PRAVÝ MUŽ

Čo ste v tej chvíli prežívali?

Určite strach z neznámeho. Prehrala som si vtedy celé tehotenstvo a hľadala, kde nastala chyba. Manžel ma upokojoval a uisťoval, že to zvládneme. Zachoval sa ako pravý muž. Bol mi neskutočnou oporou, na všetky vyšetrenia s Patrikom sme chodili spolu. Myslím si, že našu rodinu to ešte viac spojilo. Viem, že viac rodín práve toto rozvrátilo. Pritom práve takáto situácia by mala rodinu stmeliť. V jednej minúte sa vám kompletne otočí život a vy neviete, ako začať. Vedeli sme, že to nebude ľahké a bude si to vyžadovať doživotnú starostlivosť. Našťastie, rozhodli sme sa srdcom.

 

Čo ste si v tom období želali najviac?

Aby bol hlavne zdravý, nech máme dosť síl. Želali sme si, nech Patrik čo najviac napreduje. Ak to bude možné, nech je čo najviac samostatný. A potom k nemu aj súrodenca, ktorý ho bude motivovať, aby napredoval. Ako sa hovorí: „Každý chvíľku ťahá pílku.“ Odporúčali nám medzi nimi rozdiel štyri roky. A naozaj to fungovalo, bolo to skvelé, ako sa potom zlepšoval.

 

Cítili ste neprijatie z okolia, možno predsudky?

Samozrejme, pohľadom od ľudí sme sa nevyhli. Niekedy to bolo nepríjemné, ako si nás obzerali. V dnešnej dobe to už nie je také citeľné ako v tom čase. No nezáleží na okolí, ale na rodine, v ktorej vyrastá. Určite na to ani oni neboli pripravení. Boli zaskočení a neverili tomu. Mysleli si, že z toho vyrastie. Ale veľmi si ho obľúbili a tešili sa z neho, stal sa takým miláčikom rodiny. Kto by nemiloval ten uzlíček šťastia! Známi boli chápaví a ponúkali prípadnú pomoc. Patrika si hneď obľúbili. Bol ako slniečko, stále dobre naladený a vysmiaty. Všade rozdával radosť, v jeho prítomnosti ste sa vždy cítili dobre.

 

 

PROCES ZAČLEŇOVANIA? INTEGROVANÝ ČLOVEK TO NEMÁ JEDNODUCHÉ

Ako to vnímate všeobecne? Je podľa vás proces integrácie – začleňovania sa – v dnešnej dobe náročný?

V dnešnej dobe je ťažké nájsť si prácu a integrovaný človek to má ešte o to ťažšie. Je málo zamestnávateľov, ktorí by to umožňovali. Snáď aj v tomto trochu „poskočíme“ dopredu. A možno o pár rokov bude viac príležitostí na integrácie ľudí do zamestnania. A pritom sú práve takí zamestnanci najviac vďační, s chuťou chodia do práce.

 

Čo by ste odkázali ostatným matkám a rodičom, ktorí majú alebo čakajú dieťa s rovnakým postihnutím?

Netvrdím, že je to jednoduché. Chce to veľa trpezlivosti a času. My sme sa Patrika snažili vychovávať ako bežné, zdravé dieťa. Netlačili sme ho do ničoho, čo by nezvládol. Keď bol šikovný, tak sme sa veľmi tešili. Nemal žiadne výnimky. Keď mu niečo nešlo, tak sme mu radi pomohli. Presne tieto okamihy sú také vzácne, veľmi sme si ich vážili. Pri zdravých deťoch viete, že ide podľa rastového obdobia, plus-mínus malá odchýlka. Pri Patrikovi bol každý krôčik vpred vybojovaný, ale o to krajší.

 

Čomu sa Patrik venoval v detstve?

Výborne vymaľovával obrázky, bol veľmi precízny. Veľmi dlho miloval lego, mal veľmi rád postavičky, ktoré sa dali rôzne kombinovať, takže mal určite dobrú fantáziu. V škole chodil na keramický krúžok, veľmi ho to bavilo. Keď mal desať rokov, zahral si malú rolu v slovenskom seriáli. Na natáčanie sa vždy veľmi tešil. Som rada, že si to mohol vyskúšať. Tešil sa, že ho tam zdravili: „Ahoj, kolega.“

 

Zhmotnil Patrik niečo aj vám?

Áno, máme veľa výrobkov z keramickej dielne. Napríklad miska vyrobená z malých guličiek, veľmi veľa kresieb a výkresov – všetko starostlivo uschované.

 

Kde sa okrem práce prejavuje jeho precíznosť?

Všetko musí byť na svojom mieste. Keď bol menší, pamätám si, ako sme upratovali izbu. Dala som mu utierku na prach. Na polici boli uložené hračky, vždy ich uložil presne v tom istom poradí. Keby sme mali fotky a mohli to porovnať, myslím, že by boli na centimetre rovnako uložené. Taktiež v obliekaní. Veľmi rád sa pekne oblieka, vždy sa zladí do najmenšieho detailu. Je to taký „módny guru“.

 

Zaujímali ho kvety odjakživa?

Priamo kvety nie, avšak celkovú kreativitu mal od detstva. Celý čas vyrastal obklopený kvetmi, keď občas chodieval s manželom, ktorý zásoboval sieť kvetinárstiev. Veľmi sa tešil, ak mohol druhého obdarovať kvetom. Obdarovaný tak okrem kvetov získal aj čistú, nefalšovanú radosť.

 

Na čo najkreatívnejšie si pri Patrikovi spomínate?

Nesúvisí to s kreativitou, ale spomínam si, ako bol v predškolskom veku a naučil sa celú básničku. Bolo to z knižky Môj macík, ktorú napísala Mária Rázusová-Martáková. Babka ju s ním vždy čítala, a tak sa ju naučil naozaj od slova do slova. Boli sme vtedy naňho veľmi hrdí. Po rokoch som si na to spomenula a naozaj si ju pamätal, aj keď už nie všetky slová.

 

 

PATRIK JE VEĽMI UČENLIVÝ. VIE UVIAZAŤ KYTICU AJ Z TROCH KVETOV

Ako prišlo k tomu, že pracuje práve v kvetinárstve?

Keď sa blížil čas skončenia školy, bolo nutné zamýšľať sa ako ďalej. Ako prvé sme oslovili práve kvetinárstvo Rhapis, keďže sme tam boli zamestnaní. Veľká vďaka patrí konateľom firmy za túto možnosť, veľmi si to vážime. V našom prípade nie je nič lepšie, ako mať svoje dieťa pri sebe. Dávať na neho pozor a vedieť, že je spokojné. Pomôcť mu, ak to potrebuje, a vytvárať mu tak prostredie, kde sa cíti dobre.

 

Kde Patrik študoval predtým?

Navštevoval škôlku, kde bol integrovaný, no veľmi sa tam nechcel zaradiť. Ako základnú školu sme zvolili Hálkovu v Bratislave. To sa ukázalo ako výborné riešenie. Bol tam spokojný, napredoval a bol obľúbený. Necítil sa odstrčený a mal tam veľa kamarátov.

 

Aké boli začiatky jeho práce?

Na začiatku pomáhal robiť manželovi závozníka pri zásobovaní kvetov. Potom prešiel priamo do predajne. Začínali sme s tým, že najprv pomáhal čistiť tovar, vymieňať vodu vo vázach a upratovať. Neskôr začal pozvoľna aj s aranžmánmi. Vie uviazať kyticu aj z troch kvetov. Najprv začal aranžovať taštičky so zeleňou, až neskôr pridával aj kvety. Je veľmi učenlivý a pár vecí aj sám odpozoroval. Patrik chodí do práce na pár hodín. Nedá sa presne vyrátať, koľko aranžmánov pripraví. Je to o dopyte – a aby boli vždy čerstvo naaranžované. Pripravených mávame štyri-päť kusov. Postupne sa dopĺňajú.

 

Vy tam pracujete tiež. Aké je to mať syna za kolegu?

Mať Patrika pri sebe je možnosť, za ktorú som veľmi vďačná. Veľa sa tak naučí a je veľmi dobrý pozorovateľ. Je to o to lepšie, že presne viem, ako s ním pracovať. Jeho chuť do práce je obdivuhodná. Je vždy pozorný a nápomocný. Ak máte takého dobrého kolegu, potom je radosť pracovať. Vždy ma pochváli, ak sa mu kytica páči. Vraví: „To je teda krásne. No, maminka, ty si taká šikovná.“

 

A čo zákazníci? Odchádzajú z kvetinárstva po stretnutí so zamestnancom Patrikom s lepšou náladou?

Patrik vždy pekne pozdraví vstupujúceho zákazníka a ak si zakúpi jeho výrobok, je neuveriteľné šťastný. Stretávam sa s tým, že sa ho pýtajú, či im môže poradiť. Niektorí schvaľujú takúto možnosť integrácie. Myslím si, že v každom prípade u nich zanechá dobrý pocit z návštevy predajne – a možno tak aj krajší deň. S negatívnym prístupom som sa, našťastie, vôbec nestretla.

 

V čom je váš syn výnimočný?

Je výnimočný kvôli jeho čistej a úprimnej duši. Nevie sa pretvarovať a vie zlepšiť deň už len pohladením a milým slovom. Od detstva je veľký bojovník, snaživý vo všetkom, čo robí. Popritom je aj veľký detailista.

 

PRÁCA NIE JE LEN O ZÁROBKU

Čo je podľa vášho názoru v práci ako takej veľmi dôležité?

Nebrať prácu iba ako len možnosť zárobku, ale tešiť sa z nej a robiť ju s láskou. Robiť ju najlepšie, ako vieme, a za výsledkom si aj stáť. Každá práca nás niečo naučí a posunie v živote ďalej. A taktiež v každej je možné nájsť si niečo, čo budeme mať radi.

 

Čo alebo kto vám v živote dodáva najviac sily a nádeje?

Určite moja rodina a priatelia. Vždy stoja pri mne a pomáhajú mi. Je veľké šťastie mať po boku tak skvelých ľudí. Nikdy sa netreba vzdávať, aj keď nám život prinesie prekážku. Človek unesie oveľa viac, ako si myslí.

 

 

Patrik Lehocký (21)

Bola práca v kvetinárstve tvojím snom?

V kvetinárstve sa mi veľmi páči. Páči sa mi, ako je tam všetko krásne vyzdobené. Je tam čisto a poriadok. Chcel som robiť aj čašníka, chcel som robiť kávičku. A potom by som ju odniesol. Viem variť dobrú kávičku, doma ju varím maminke.

 

Aké úlohy ako kvetinár vykonávaš?

Umývam a leštím vázy, čistím tovar, upratujem a robím aranžmány, ktoré ma bavia najviac. Keď príde tovar, dám ho do vody, potom ho očistím od listov. Zabalíme ho do papiera a odložíme. Musím dať veľa vody.

 

Máš aj obľúbený kvet?

Áno, mám. Je to Lisianthus. Páči sa mi jeho farba. Má veľa farieb, ale najviac sa mi páči fialovo-biely.

 

 

NEBOL DEŇ, KEDY BY SA MI NECHCELO ÍSŤ DO PRÁCE

Do práce sa vraj tešíš každý deň. Bol aspoň jeden taký, keď sa ti naozaj nechcelo?

Nie, nebol. Rád tam chodím, je to blízko. Vozím sa tam stále autom, vtedy počúvam hudbu cez slúchadlá. Vždy si rátam, kedy pôjdem do práce. Som tam štyri hodiny, potom príde moja babička a idem domov. Potom babičke doma uvarím kávičku. Maminka ešte zostane v práci.

 

Čo robiť, aby sme dokázali do práce vstávať každý deň s nadšením?

Tešiť sa do práce. Mať dobrú náladu.

 

Aké máš ešte v živote sny?

Chcel by som ísť na výlet do Ameriky. Vidieť New York. Je tam krásny výhľad. A všetko, čo je americké, sa mi páči. Voziť sa v limuzíne, to musí byť super.

 

Koho alebo čo by si tam chcel navštíviť najviac?

Chcel by som ísť pozrieť Biely dom, Manhattan, Brooklyn a Central Park. Chcel by som vidieť Donalda Trumpa. Tešil by som sa, keby som stretol amerických hercov. Pozerám s nimi veľa filmov a seriálov. Ešte som nebol v lietadle. Poznám to z filmov. Nebál by som sa. Tešil by som sa, že som tam.

 

Aké máš okrem práce záľuby?

Rád hrám počítačové hry, počúvam hudbu a spievam si, pozerám seriály v televízii. Počúvam veľa pesničiek a skupín. Obľúbených mám aj Kollárovcov a pesničku Ide furman dolinou. Bol som na ich koncerte, keď vystupovali na hrade. Veľmi sa mi to páčilo. Aj som si tam zatancoval.

Foto: Danka Lehocká



Komentáre