Paulína Masaryková z programu Omama: Veľmi ma hnevá, ak počujem, že ľudia z osady tak chcú žiť. Nikto nechce žiť bez kúrenia a v blate

Vyskúšala si prácu ako učiteľka s rómskymi deťmi v rámci programu Teach For Slovakia. Táto práca ju natoľko zaujala a oslovila, že skúsenosti z nej využíva v programe Omama, kde pôsobí ako koordinátorka pre Prešovský kraj. Paulína Masaryková nám porozprávala o tejto práci a o tom, ako program Omama pomáha ľuďom z rómskych komunít začleniť sa do spoločnosti.

Aká bola vaša cesta k samotnému učiteľstvu?

Neplánovaná. (smiech) Nebola to moja kariérna vízia, avšak nemám k tomu ďaleko, nakoľko moja mama je učiteľka, ale nebol to nikdy môj primárny plán. Dostala som sa k tomu náhodou, práve cez program Teach For Slovakia.

 

V podstate ste ani nevyštudovali učiteľstvo.

Áno, ja som vyštudovala psychológiu, hoci som nikdy nepracovala v tomto odbore.

 

 

DETI SÚ CITLIVÉ NA RÔZNE PREJAVY NESPRAVODLIVOSTI

Keďže teraz už máte isté skúsenosti s učiteľstvom, aké vlastnosti by mal mať podľa vás dobrý učiteľ?

Mal by mať v sebe pokoru a vedieť prijať, že nie všetko, čo si naplánuje, sa aj podarí, pretože predsa len – učíme deti. Zároveň učiteľ nemusí vedieť všetko, ale práve deti ho môžu veľa naučiť. Určite by mal mať trpezlivosť, ako s deťmi, tak aj s rodičmi a samozrejme – láskavý prístup. Je dôležité, aby deti vnímali aj to, že je k nim učiteľ spravodlivý. Deti sú veľmi citlivé na rôzne prejavy nespravodlivosti.

 

Pôsobili ste aj v programe Teach For Slovakia. Ako ste sa dostali k tomuto programu?

Predtým som pracovala v medzinárodnej firme, v takom malom korporáte. Po rokoch som si uvedomila, že mi niečo v tej práci chýba a chcela by som robiť niečo, čo mi bude dávať väčší zmysel, že práca mi bude dávať nejakú pridanú hodnotu. Hľadala som niečo, čo by som mohla ísť robiť, cítila som, že chcem zmeniť svoju kariérnu oblasť, bližšie k sociálnej sfére. Úplne náhodou som sa dostala k Teach For Slovakia. Zdalo sa mi, že to určite nebude pre mňa, no čím viac som sa o tom dozvedela, tým viac som vedela, že to bude spôsob, ako získať nové zručnosti a skúsenosti a nájsť oblasť, ktorej by som sa chcela venovať.

 

Absolvovali ste predtým, ako ste šli učiť, nejaký kurz?

V rámci Teach For Slovakia je výberový proces komplexný. Po tom, čo sme dostali ponuku nastúpiť do programu, sme absolvovali veľmi intenzívny šesťtýždňový výcvik (base camp), kde sme dostali potrebnú bázu informácií ako učiť, celkovo prípravu na naše učiteľské povolanie. Dva týždne sme mali aj letnú školu, kde sme učili deti, prepájali sme teóriu a prax a v septembri sme nastúpili do škôl.

 

Čo je na tomto programe špecifické?

Je určený aj pre ľudí, ktorí nie sú vyučení pedagógovia, no samozrejme, môžu sa prihlásiť aj ľudia, ktorí majú vyštudované učiteľstvo. V podstate tento program je nielen o učiteľstve, ale je aj o sebarozvoji, aby mohli aj títo jednotlivci potom prinášať nové pozitívne zmeny v oblasti školstva či v ďalších oblastiach.

 

V rámci tohto programu ste sa dostali do školy v Chminianskych Jakubovanoch. Ide o kontajnerovú školu. Ako takáto škola vyzerá?

Kontajnerové školy sú na rôznych miestach na Slovensku, kde buď nie je kamenná škola, alebo už nie sú voľne priestory. V tej našej škole to bola dvojposchodová budova zostavená z obytných kontajnerov. Vo vnútri to vyzerá ako v bežnej škole.
Naša škola bola špecifická v tom, že sme mali veľa detí, tým pádom nám chýbali samotné priestory, ale aj jedáleň, telocvičňa či priestory na mimoškolské aktivity. Bolo to obmedzujúce, ale inak mala táto škola všetko, čo by mala mať.

 

Aké máte z tejto skúsenosti pocity? Čo ste si z nej odniesli?

Bola to pre mňa veľmi intenzívna skúsenosť. Na jednej strane to bolo veľmi náročné, nová situácia, samotná škola v Chminianskych Jakubovanoch je zložité prostredie. No zároveň som tam zažila aj veľa krásneho. Hoci som si siahla na dno svojich síl, naučila som sa aj veľa o sebe. Napríklad aj to, že nie všetko, čo som si naplánovala, sa aj podarí a nemôžem mať všetko pod kontrolou. Naučila som sa tešiť sa z maličkostí a malých úspechov, či už svojich alebo svojich žiakov.

 

Čo ste si uvedomili, možno aj zo strany žiakov?

Snažila som sa navštevovať žiakov v domácom prostredí, v osade, kde žijú. Chcela som pochopiť, ako to majú doma, aby som si podľa toho nastavila svoje očakávania, a v mnohom mi to otvorilo oči. Vidieť život v osade mi dalo poznanie, ako taký život môže vyzerať. Rozumiem, že je to stále len malá časť, ale kým to človek nezažije, tak to nepochopí.

 

Ako vidíte potenciál detí zo sociálne slabších rodín?

Určite každé dieťa má potenciál sa rozvíjať a niekam sa posúvať. Problém je možno v tom nakoľko im prostredie, v ktorom žijú a v ktorom sa narodia, umožní rozvíjať ten potenciál a do akej miery. V tomto sa deti rôznili. Aj v prostredí osady boli niektorí rodičia schopní vytvoriť deťom podmienky na to, aby mali zabezpečené základné potreby, aby sa cítili v bezpečí. Ak sa rodičia deťom venovali, mali lepšie výsledky, a potom mali šancu lepšie zvládať nároky školy. Ale ak to boli deti, ktoré nemali naplnené ani základné potreby, tak to dieťa nemá šancu napĺňať svoj potenciál. Školské prostredie očakáva od dieťaťa, aby už malo isté zručnosti a sú deti, ktoré tieto vedomosti jednoducho nemajú, a potom nemajú ani šancu všetko dobehnúť.

 

S akými zručnosťami prichádzajú do školy?

Ovládajú zručnosti, ktoré sú potrebné pre život v ich prostredí. V malom veku sa vedia postarať o mladších súrodencov, vedia založiť oheň, skrátka všetko to, čo je potrebné na prežitie. Ale ak nemali možnosť osvojiť si zručnosti potrebné pre školu, tak jednoducho zlyhávajú. Náš školský systém na to neprihliada a nedáva tak šancu dobehnúť to. Už len keď sa pozrieme na to, že tieto deti majú iný materinský jazyk. Pri nástupe do školy od nich očakávame, že budú ovládať slovenčinu, ako deti z majority.

 

Ako ste už spomínali, mimo vyučovacieho procesu ste sa stretávali s rómskymi rodinami. Ako takí ľudia žijú, ako sa im žije v osadách?

Priznám sa, veľmi ma hnevá, ak niekde počujem, že tí ľudia tak chcú žiť, že sa im taký život páči. Pretože s čím som sa stretla ja bol presný opak. S hocikým som sa rozprávala, povedal mi, že takto žiť nechce a nepáči sa mu žiť v blate, bez vody a normálneho kúrenia.
Samozrejme, každá osada je iná a zároveň v každej osade sú rôzne skupiny ľudí a aj vzťahy medzi týmito ľuďmi sú rôzne. V osadách žije veľa ľudí, ktorí pracujú, snažia sa zlepšiť svoj život, bývanie alebo prostredie, v ktorom žijú. Častokrát títo ľudia trpia, akých majú susedov a nie je v ich silách zmeniť celú komunitu. Druhá skupina ľudí sú tí, ktorí to už vzdali. Neveria, že by ich život mohol byť iný, neveria, že sa situácia dá zmeniť a v podstate len tak prežívajú a čakajú na koniec.

 

Určite ste počuli aj mnoho životných príbehov jednotlivých rodín alebo jedincov. Spomeniete si na nejaký konkrétny?

Keď som sa v triede pozerala na svojich žiakov, uvedomila som si, že každé dieťa má za sebou silný príbeh. Utkvel mi v pamäti príbeh jedeného z mojich žiakov, ktorý mal štrnásť rokov a už vtedy bol hlavou rodiny, keďže im zomrel otec. Mal aj starších súrodencov, ale tí si už založili vlastné rodiny. Ich mama je veľmi obetavá a pracovitá žena.
Pamätám si, že tento chlapec chcel ísť na lyžiarsky výcvik a aby naňho mohol ísť, musel dvakrát do dňa chodiť na drevo, celý týždeň predtým, aby im stihol urobiť zásoby dreva na ten týždeň, kedy bude on na lyžiarskom výcviku. Bola to silná vec, kedy som si uvedomila, že tieto deti sa musia už vo veľmi mladom veku starať o veci, o ktoré sa ostatné deti starať nemusia.

 

Spomenuli ste, že tých príbehov je mnoho. Napadá vám ešte nejaký?

Napríklad príbeh s mojou kolegyňou, ktorá bola tiež z komunity. Pamätám si, že bola zima, stretli sme sa ráno a rozprávali sme sa s ňou. Spomínala, že nemá rada ten pocit a chvíle, keď musí vyjsť von spod periny, nanosiť drevo do piecky a čakať, kým sa domček rozohreje. Predstavila som si, aké je to pre mňa jednoduché, iba pretočiť kolieskom na radiátore alebo prestaviť termostat. A ona pokračovala s tým, že povedala, čo by za to dali ľudia bez domova, keby mali aspoň strechu nad hlavou, kde by si mohli zakúriť v takejto piecke. Vtedy som sa zahanbila, že títo ľudia, ktorí sami majú málo, dokážu myslieť aj na ľudí, ktorí majú ešte oveľa menej.

 

 

RÓMOVIA MAJÚ POCIT, ŽE DO VÄČŠINOVEJ SPOLOČNOSTI NEPATRIA

Chudoba, v ktorej tieto deti žijú, ich akoby hneď odsudzuje v nej po zvyšok života aj zostať. Prečo je to tak?

Téma generačnej chudoby je veľmi zložitá a široká. Treba si uvedomiť, že je rozdiel medzi situačnou chudobou, do ktorej človek spadne, keď sa mu stane nejaká životná udalosť či už v dôsledku choroby, nezamestnanosti alebo prírodnej katastrofy. Predsa len vtedy má nejaké zdroje, rodinu, ktoré mu pomôžu sa z toho nejako dostať. Ale pri generačnej chudobe sa dieťa narodí do rodiny, ktorá je už niekoľko generácií po sebe chudobná, čo v praxi znamená, že v tejto rodine neexistuje nikto taký, kto by zažil, čo to znamená nebyť chudobný.

 

Aké to má v praxi dôsledky?

Takáto rodina má tým pádom úplne iné stratégie, ako riešiť problémy, ako prioritizovať a narábať s peniazmi a časom. Využívajú stratégie, ktoré im pomáhajú prežiť, ale nevyužívajú napríklad tie, ktoré využíva stredná trieda. Ak pozeráme na ľudí v chudobe, tak niektoré ich rozhodnutia nechápeme, prečo sa tak rozhodujú a konajú, ale v ich prostredí to môže byť častokrát jediná stratégia, ktorá dáva naozaj zmysel. Častokrát sa hovorí, že ľudia v chudobe si neplánujú, nepozerajú dopredu. Lenže človek, ktorý žije v generačnej chudobe, si naozaj nemôže dovoliť luxus plánovania, čo bude o polroka, o rok, o desať rokov, ak musí riešiť, čo dá dnes deťom jesť, ako zabezpečí, aby v noci nezamrzli, alebo či má peniaze na lieky. V chudobe riešite problémy tu a teraz, a to zamestnáva celú vašu kapacitu. Neriešite to, čo bude v budúcnosti. Lebo ak nevyriešite aktuálny problém, tá budúcnosť ani nemusí prísť.

 

Čo je pre tieto deti najnáročnejšie?

Z mojej skúsenosti je to aj o tom, že tieto deti neveria, že možnosti sú otvorené aj im. Konkrétne Rómovia majú veľakrát pocit, že do väčšinovej spoločnosti nepatria. Myslia si, že oni nemôžu ísť do kina, do kaviarne, a tým, že cítia vylúčenie, si nedovolia ani snívať o tom, že oni by jedného dňa tiež mohli niekam ísť. Sami sa cítia menejcenní a ani sami neveria, že by to dokázali zvládnuť.

 

Prečo máme podľa vás toľké predsudky voči týmto ľuďom?

V našej spoločnosti máme predsudky voči rôznym druhom inakosti. K tomu, kto nezapadá do nejakej našej šablóny, prechovávame hneď predsudky. V prípade predsudkov voči chudobe to vystihuje slovenské príslovie: Sýty hladnému neverí.

Mnohí ľudia si myslia, že ľudia v chudobe si môžu za to sami. Je to istý obranný mechanizmus, lebo ak si poviem, že si môže za to ten človek sám, môžem mať pocit, že mne by sa to určite nestalo. Ale fakt je ten, že nikto z nás neovplyvnil, kam sa narodil a mohlo sa to stať hocikomu z nás, že sa narodí do prostredia chudoby.  V prvom rade by sme si mali uvedomiť, že všetci sme ľudia a každý sa snaží žiť najlepšie, ako vie. Rozumiem, že mnoho ľudí má zlé skúsenosti s Rómami. Ale to nie je dôvod hádzať všetkých do jedného vreca. Každý z nás má predsa zlé skúsenosti aj s príslušníkmi majority, a tam zrazu vieme byť zhovievavejší.

 

Ako bojovať s týmito predsudkami v spoločnosti?

Ak na toto niekto príde, tak je to na Nobelovu cenu. (úsmev) Myslím si, že jediný spôsob je osobná skúsenosť. Akonáhle človek spozná niekoho z inej minoritnej skupiny, tak uvidí, že je to taký istý človek ako ja, tiež má svoje city, prežívanie a sny

 

Je niečo, čo by som mohla urobiť v boji voči predsudkom aj ja konkrétne?

Myslím si, že sa to niekedy dá aj maličkosťami – stačí sa usmiať, pozdraviť alebo sa prihovoriť. Pomôcť, keď vidím, že ten človek potrebuje pomoc. Tým ukážeme ostatným, že títo ľudia tu sú a netreba sa ich báť. Ľudia žijúci na okraji spoločnosti sú totiž zvyknutí, že ich väčšina buď prehliada – ľudia sa radšej tvária, akoby ani neexistovali –, alebo im venujú nelichotivé pohľady a komentáre. Možno si myslíte, že tí ľudia vás nepočujú, alebo vám nerozumejú, ale oni sú veľmi vnímaví najmä na neverbálnu komunikáciu. Okrem toho – ako spoločnosť by sme mali nájsť väčšiu odvahu zastať sa ľudí, ktorí sú nejakým spôsobom vylúčení. A nie len keď ich niekto verbálne alebo fyzicky napadne, keď sa k nim správa s dešpektom, ale aj v rodine, medzi priateľmi, keď sa o nich niekto vyjadruje nepekne – vysvetliť, objasniť im problematiku a zastať sa týchto ľudí. Každý si zaslúži elementárnu úctu a rešpekt.

 

 

VERÍME, ŽE OMAMA SA STÁVA PRE MAMIČKU VZOROM

Po tejto skúsenosti ste ďalej pokračovali v práci s rómskymi deťmi, konkrétne v programe Omama. Pracujete tam ako regionálna koordinátorka pre Prešovský kraj. Čo je náplňou vašej práce?

Mám skôr koordinačnú a organizačnú prácu. Z veľkej miery je mojou úlohou vyhľadávať nové komunity a nové Omamy, ktoré by sme mohli zamestnať. Ďalej zabezpečovať bežný chod, aby Omamy a mentorky mali všetky potrebné pomôcky, informácie na to, aby mohli robiť svoju prácu. Zároveň sa snažíme posilňovať partnerstvá s inými organizáciami, ktoré pracujú v komunitách, kde aj my.

 

Ak by sme si mali predstaviť Omamu ako takú, kto je to?

Pomenovanie Omama sa používalo v minulosti ako označenie pre starú mamu. Je to prebraté z maďarčiny.

 

A kto sú Omamy konkrétne v tomto programe?

Prepožičali sme si tento pojem, ktorý má označovať ženu, ktorá pochádza priamo z komunity, a ktorej iné ženy – mamičky dôverujú a rešpektujú ju. Dúfame, že od nej prijmú rôzne rady, ktoré im ona dá, že sa budú od nej učiť. Zároveň dúfame, že sa Omama stane ich vzorom.

 

Ako prebieha výber Omám?

Snažíme sa vyberať ženy, ktoré sa už predtým angažovali v komunite. Samozrejme, nie je to vždy na sto percent to, čo vieme odhadnúť. Ale častokrát, keď vyhľadávame nové Omamy, tak sa snažíme využiť rôzne odporúčania od ľudí, ktorí už pracujú s danou komunitou, poznajú ju, takže nám sami vedia vytipovať ženy vhodné na túto pozíciu.

 

Kým je Omama pre to konkrétne dieťatko a jeho mamu?

Úlohou Omamy je robiť vzdelávacie lekcie s detičkami od nula do štyroch rokov a na týchto lekciách sa snaží rozvíjať potrebné zručnosti a vedomosti – myslenie, jemnú a hrubú motoriku, reč – tým, že Omama rozpráva po slovensky s dieťaťom. Pre dieťa je učiteľkou, veľakrát ich tak aj deti volajú. Na lekcii je prítomná vždy aj mama, aby sa zapájala do aktivít, aby sa ich aj sama učila – aby mohla v domácom prostredí svoje dieťatko rozvíjať a venovať sa mu. Pre matku je blízkou osobou, ktorej sa môže zveriť, má k nej dôveru a prijíma jej odporúčania a rady.

 

CHUDOBNÝ ČLOVEK SI TIEŽ ZASLÚŽI REŠPEKT

Takže každá Omama má nejaký rozvrh.

Áno, každá Omama má okruh klientov, podľa typu úväzku pracuje buď so štrnástimi, dvadsiatimi alebo dvadsiatimi ôsmimi deťmi. S každým z týchto detí sa stretne individuálne, jedenkrát do týždňa na lekcii, ktorá trvá približne hodinu. Počas lekcie robia veku primerané aktivity na rozvoj dieťaťa. Na konci lekcie dostane mama „domácu úlohu“, ktorú môže s dieťaťom precvičovať celý týždeň. Raz do mesiaca sa Omama stretne s matkami spoločne a majú rodičovský klub, kde sa rozprávajú o rôznych témach alebo si vyrábajú hračky a pomôcky.

 

Spomínali ste jednu lekciu týždenne. Nie je to málo?

Je to časovo náročné. Pri plnom úväzku si dvadsaťosem klientov rozvrhnú na týždeň, plus ešte potrebujú mať čas na prípravu na lekcie, mentoring a supervízie. Zmyslom nášho programu však nie sú samotné lekcie, ale práve posilnenie matky v tom, aby ona rozvíjala svoje dieťa každý deň, napriek okolnostiam, aké má.

 

Prečo sú Omamy potrebné, čo je ich cieľom?

Zmyslom celého programu je posilniť zdravý vývin detí, nakoľko prvých tisíc dní od počatia je pre vývin mozgu dieťaťa najdôležitejších. V tom čase sa vytvára 80 % všetkých neurónových prepojení, ktoré potom využívame počas zvyšku života. V ranom veku takto pomôžeme deťom a veríme, že už nebudú mať taký veľký sklz oproti deťom z majority a veríme, že by mohli byť v živote úspešnejšie.
Zároveň rozumieme, že nezmeníme celú situáciu a záleží aj na tom, ako sa s nimi bude ďalej pracovať v materskej škole a ďalej v škole. Ale jednoducho toto je to kľúčové obdobie, kedy sa snažíme naučiť dieťa aj jeho matku základy potrebné pre ďalší rozvoj.

 

Čo bolo podnetom práve pre takýto prístup?

Deti z chudobných rodín často v škole zlyhávajú. Už pri nástupe do školy majú veľký sklz oproti rovesníkom. Je to preto, že v chudobnom prostredí nedostávajú potrebné podnety na to, aby sa vyvíjali a učili rovnako, ako ich spolužiaci zo strednej vrstvy.

Napríklad, ukazuje sa nám a ukazujú to aj výskumy, že rodičia z chudobného prostredia sa menej rozprávajú s deťmi. Používajú menej slov a jednoduchšie vetné skladby. Výskumy ukázali, že deti vo veku do troch rokov, z chudobného prostredia, počujú až o 30 miliónov slov menej, ako ich rovesníci zo strednej vrstvy alebo z bohatých rodín, čo má potom prirodzene dopad na ich slovnú zásobu, školskú pripravenosť a celkovú školskú úspešnosť.

Vidíme to v praxi, že ženy v chudobných komunitách sa neprihovárajú svojim bábätkám. Prevláda u nich presvedčenie, že pokiaľ dieťa nevie rozprávať, tak nie je potrebné sa s ním rozprávať alebo mu čokoľvek hovoriť. Častokrát učíme mamičky, že sa dieťatku treba prihovárať od prvého dňa, komentovať mu všetko. Rozvíja to jednak jazyk a aj vzťah medzi mamičkou a dieťaťom.

 

Čo dôležité ešte Omamy odovzdávajú mamičkám?

Motorický vývin dieťaťa je prepojený s vývinom myslenia. Žiaľ, rodičia v chudobných komunitách učia svoje deti veľmi skoro chodiť a sedieť, lebo potrebujú, aby boli deti čím skôr sebestačné. Častokrát deti úplne vynechajú fázu štvornožkovania. Je to aj preto, lebo miestnosť, kde vyrastajú, je malá, majú tam hlinenú podlahu. Ukazuje sa, že deti, ktoré neštvornožkovali, majú častejšie poruchy učenia. Kladieme teda veľký dôraz na to, aby si deti v ranom veku prešli všetkými fázami a zdôrazňujeme rodičom, že deti sa samé naučia sadnúť si a chodiť, keď na to budú zrelé. Netreba ich to „učiť“.

 

Keď sa tento program rozbiehal, Omám bolo o dosť menej. Ako hodnotíte vy vývoj tohto programu?

Náš program nefunguje dlho. Vznikli sme v roku 2018 a začínali sme so štyrmi Omamami v troch komunitách. Bolo to aj kvôli tomu, aby sme mohli program vylepšovať, overovať, čo funguje a postupne ho prispôsobovať. Každý rok sme prijímali ďalšie a ďalšie Omamy. Teraz od apríla nastúpilo k nám ďalších dvanásť Omám, takže spolu ich už máme vyše štyridsať. Snažíme sa postupne rozširovať tento program a zatiaľ sa nám to darí.

 

Ako môžeme my sami dopomôcť k zlepšeniu inklúzie detí a rodín sociálne znevýhodnených rodín?

Rada by som zdôraznila, že sociálne znevýhodnenie alebo vylúčenie sa netýka iba Rómov. Máme deti aj z „majority“, ktoré žijú v chudobe – napr. deti žijúce len s jedným rodičom alebo starými rodičmi, deti dlhodobo nezamestnaných rodičov. Sú tu aj deti inak sociálne vylúčené, napr. deti so zdravotným postihnutím, deti cudzincov, atď. Všetky tieto rodiny si zaslúžia prijatie a podporu, ale ich situácia, potreby a bariéry môžu byť diametrálne odlišné. V prvom rade by sme týchto ľudí mali počúvať a snažiť sa im porozumieť. Častokrát sa boria s problémami, ktoré si ani neviete predstaviť. Nebuďme ľahostajní a netvárme sa, že by sme vedeli ich životy žiť lepšie, ako oni.

 

Mnohým sa zdá, že sociálny systém nášho štátu je zle nastavený a zmeny v jednotlivých oblastiach sú takmer nemožné. V čom vidíte zmysel vašej práce vy?

Nie vždy je výsledky vidieť, ale máme mnoho príkladov komunít, kde sa veci posunuli dobrým smerom. Samozrejme, nebolo to za rok, ale vyžadovalo to dlhodobú prácu rôznych aktérov v komunitách – obce, rôzne neziskovky, školy, cirkvi. Kľúčové je nerobiť z chudobných ľudí pasívnych prijímateľov pomoci. Potrebujeme ich zmocňovať k tomu, aby sa stali aktívnymi pri riešení svojich problémov. Jednak ich potrebujeme počúvať, čo oni považujú za riešenie situácie, a zároveň ich posilňovať k tomu, aby oni sami menili tú danú situáciu. A nie len svoju, ale aj situáciu celej komunity. Pretože ak majú motiváciu a podporu, tak naozaj zmena môže prísť. Zároveň môžu byť príkladom pre ostatných, že sa to naozaj dá zmeniť.

Zdroj snímok: Martin Šveda, Cesta von