TOP

Pavol Tománek: Som hlasom všetkých detí, ktoré sa nemohli narodiť

Otec troch detí. Súčasne diakon. Najmladší profesor na Slovensku. Skromný, rozhľadený, vzdelaný a pokorný človek. Muž, ktorý sa snaží preniesť myšlienku a posolstvo o nenarodených deťoch aj za slovenské hranice. Ako sa mu to darí? Čo bolo jeho motiváciou? Prečítajte si rozhovor s Pavlom Tománkom.

Autorka textu: Kristína Majerová

V čom vnímate rozdiel v spiritualite Slovákov a Rakúšanov?

Na Slovensku je papierovo viac ľudí, ktorí sa hlásia k tomu-ktorému náboženstvu. Vyjadrovanie sa o živej či neživej religiozite jednotlivých národov by bolo opovážlivé. Čo je však jasné aj bez akýchkoľvek štatistík, je skutočnosť, že viera na Slovensku je živšia. Viera v Rakúsku je v mnohých farnostiach skôr folklórna. Na Slovensku máme veľa cirkevných sviatkov, no málokedy bývajú kostoly v tieto dni plné. V Rakúsku sú kostoly plné, ak je cirkevný sviatok silno spojený s folklórom. Ale nechcem, aby bolo toto moje tvrdenie paušalizované na celé Rakúsko. Aj na Slovensku je iná živá či neživá religiozita v Bratislave a iná na Orave.

 

 

MAL SOM BYŤ POTRATENÝ, PRETOŽE SOM MAL BYŤ POSTIHNUTÝ

Ako je v Rakúsku nastavená spoločnosť na prolife témy?

Rakúsko vnímam v mnohých nastaveniach nie ako čiernobiele (tak ako Slovensko mnohé médiá prezentujú v rámci hodnôt a tradícií), ale skôr ako pestrofarebné. V Rakúsku sú prolife organizácie, ale majú oveľa silnejších prolife oponentov. Bohužiaľ, mnohé veci, tak ako aj na Slovensku, sú politicky podfarbené, preto sa aj dobré skutočnosti často ťažko pretláčajú. Mojou základnou úlohou bolo oponovanie na otázku: Prečo idem bojovať za nenarodené deti, keď to už mnohé organizácie v Rakúsku robia? Mojou odpoveďou bolo: Idem bojovať aj za tých, ktorých spoločnosť odpísala nie pre to, že teraz nie je vhodný čas narodiť sa, ale pre to, že v mnohých prípadoch spoločnosť odpisovala práve tie deti, ktoré sa mali narodiť v niektorých aspektoch ako nedokonalé, teda postihnuté. Mojou úlohou nie je, aby sme zachraňovali len dokonalé deti, ale každé dieťa, aj to, ktoré počas tehotenstva preukazuje známky nedokonalosti. Ja sám som živým príkladom tejto nedokonalosti. Mal som byť potratený, pretože som mal byť postihnutý. A vidíte, som tu a som postihnutý. Postihnutý tým, že neprestávam bojovať za tých, ktorých mnohí odpísali ešte pred narodením.

 

Aká bola vaša cesta k diakonátu? Čo vás hnalo, že ste sa nevzdali a žiadali oň? Predsa len, mali ste manželku, vzdelanie… muselo byť za tým niečo veľmi silné…

Nie ja som si vyvolil Boha, ale Boh si vybral mňa. Prečo zrovna mňa? Na to vám neviem odpovedať. Beriem to ako veľké tajomstvo, ktoré mi Boh postupne dáva spoznávať. Odmalička som chodil do kostola, najmä s babkou. Ak bol niekto tu, na zemi, kto mi vyprosil cestu k Bohu, tak to bola babka, ktorá sa o mňa starala viac ako moja mama. Nebolo to pre to, že by nás mama nemala rada, to vôbec nie, ale keď nám zomrel otec a mama musela pracovať, aby nás uživila, babka bola matkou, otcom, všetkým, v mnohých častiach života aj obrazom milosrdného Boha. Manželku som si vymodlil od Boha. Nie je to vôbec klišé. Keď mala moja manželka autonehodu, pri ktorej jej zomrela mamička a moja manželka mala zomrieť tiež, vyslovil som modlitbu: „Pane, prosím, ak je to možné, zober si radšej mňa, ale nedovoľ, aby moja priateľka (vtedy sme ešte neboli manželia) zomrela.“ Som rád, že Boh vypočul túto moju modlitbu tak po svojom a nechal tu na zemi aj mňa, aj manželku. Ja som dal Bohu slobodné „áno“, dal som mu rodinu, deti, vzdelanie, skromný majetok, vzťahy. On mi to celé zobral, požehnal a vrátil. Nie je nič viac, ako keď je vo vzťahu neskutočná dôvera. A to platí medzi mnou i manželkou, ako aj medzi mnou a Pánom.

 

 

PÝTAJÚ SA MA – KOĽKO ZA TO MÁM?

Ako v praxi vyzerá diakonát? 

V Rakúsku je diakonát rozdelený do dvoch odvetví. To, či ste zamestnancom Cirkvi (ako kňazi, biskupi…), a tým pádom ste platený Cirkvou, alebo či nie ste zamestnancom Cirkvi, no vykonávate všetko, čo diakon môže robiť, a nie ste platený Cirkvou, robíte to vlastne vo svojom voľnom čase. A to je môj prípad. Učím na Slovensku, na základných školách, univerzite a na špeciálnej škole v Rakúsku. Viacerí ľudia mi hovoria, že veľmi veľa robím pre Cirkev a farnosti vRakúsku – hudba, spev, vysluhovanie sviatostí, zapájanie sa do folklóru, boj za nenarodené deti a podobne. Pýtajú sa ma – koľko za to mám? Keď im poviem, že nič, že nie som platený, tak sa ma pýtajú, prečo to vôbec robím – či som hlúpy robiť zadarmo? Na to odpovedám, že ak ma majú ľudia považovať za hlúpeho pre to, že robím tieto veci a zadarmo, tak tým hlúpym rád zostanem…

 

Pôsobíte ako diakon aj na Slovensku alebo len v Rakúsku? Čomu sa okrem toho venujete?

Som vysvätený v Rakúsku, poverený biskupom, kardinálom slúžiť vo farnostiach, ktoré mi určí. Navyše som dostal poverenie starostlivosti aj o Slovákov a slovenské komunity žijúce v Rakúsku. Mávame slovenské bohoslužby slova, slovenské sväté omše, vysluhovanie sviatostí v rodnom jazyku. Volávajú si ma aj na Slovensko, kde robím hlavne predmanželské prípravy. Ak niekto za mnou príde, že potrebuje to alebo ono, vždy sa spýtam, kde to chce mať a v akom jazyku (anglicky, nemecky alebo slovensky).

 

Ako v Rakúsku fungujú farnosti? Ako sú financované a riadené? Ako sú zapájaní laici?

V Rakúsku sa farnosti spájajú, čo je hudba krátkej budúcnosti aj na Slovensku. Financované sú tak ako na Slovensku. Rozdiel je v tom, že na Slovensku sú doteraz platení z Ministerstva kultúry SR, v Rakúsku sú platení Cirkvou, ktorá má financie z takzvanej cirkevnej dane. Laici sú zapájaní oveľa intenzívnejšie a pragmatickejšie. Či už ako duchovní sprievodcovia, pastorálni asistenti, diakoni, pomocníci…

 

Keďže ste aj diakon, čo odporúčate, že má človek z dlhodobého hľadiska robiť, aby neopustil svoju vieru alebo aby vytrval?

Ak sa budeme pozerať na vieru ako matériu, je otázka času, kedy príde k syndrómu vyhorenia vo viere. Ak sa budeme pozerať na vieru ako dar od Boha, potom je rast vo viere o vzájomnom vzťahu s Bohom. Ak niekoho milujete, nemusíte mu to stále hovoriť. Je to vidieť. Žijete to. Ak zoberieme svoju vieru ako vec, matériu alebo im podobné vyjadrenia, potom ľahko skĺzneme do podávania výkonov pre Boha než život s Bohom.

 

Vyštudovali ste päť vysokých škôl. Ako to vnímala vaša manželka? Neutrpel váš rodinný život?

Mojím snom bolo stať sa murárom. Kvôli dobrým známkam mi to nevyšlo. Potom som žiaden sen nemal. Nemal som sen oženiť sa, nemal som obľúbenú farbu, obľúbeného speváka, nemal som túžbu ísť na univerzitu, nemal som sen stavať dom, mať rodinu, školy… Jednoducho som sa nad tým nezamýšľal. Keď zomrel otec, museli sme si rozdeliť v domácnosti úlohy tak, že často sme nemali čas myslieť na seba a svoje záujmy… Tak ako veci prichádzali, tak som ich robil. Zobrali sme, začali sme stavať, ja i manželka sme dokončovali dve univerzity, do toho prichádzali tehotenstvá, pôrody, zháňanie materiálu na stavbu, chodenie po stretnutiach s biskupmi ohľadom diakonátu a stále dookola… Poviem vám, že keby mi niekto pred x rokmi povedal, čo ma čaká, neviem, či by som to dal. Ale tým, že mi Boh dovolil postupne listovať v jeho knihe, nemám prečo pochybovať o tom, že všetko, čo mám, je a patrí jemu.

 

Ako rakúska Cirkev vníma rodiny? Čo sa robí na ich podporu? Existujú nejaká poradne, centrá, projekty na riešenie krízových situácií?

Rodiny sú základom. Rakúsko robí všetko preto, aby rodinám pomohli – finančne, materiálne. Existujú rôzne organizácie, cirkevné aj profánne, ktorým záleží na podpore rodiny tak, aby boli dodržané všetky jej funkcie. Z organizácií, ktoré pomáhajú rodinám, spomeniem napríklad ICF, IEF, MISSIO, Lebens fur das Leben, Rachelweinberg…

 

 

 

SPLÁCAM BOHU TO, ČO DO MŇA VLOŽIL

Máte osobnú zásluhu na tom, že sa kampaň Sviečka za nenarodené deti tento rok rozšíri aj za slovenské hranice. Domnievam sa, že je za tým silný osobný príbeh. Prečo ste sa rozhodli šíriť túto myšlienku za hranicami?

Už som na to čiastočne odpovedal. Sám som mal byť potratený, pretože som bol v poradí už štvrté tehotenstvo, navyše s popisom postihnutia… Boh si ma však nedal, zachránil ma a ja mu len splácam to, čo on do mňa vložil. Veľa som si už vytrpel za to, že idem zachraňovať tých, ktorí kričať nemôžu. No ako hovorievam – každý dá to, čo má. A ja som hlasom nepočujúcich. Vždy, keď som videl tehotnú ženu, som mal nesmiernu radosť – až takú, ako keby išlo o moje dieťa… Nechápal som, prečo mám z tehotných žien takú radosť. No po skončení duchovných cvičení som prišiel domov a mama sa ma pýtala, ako bolo, čo sme robili a tak. A ja som jej povedal, že ma najviac zaujala téma o prijatí každého dieťatka – aj toho, ktoré sa nenarodilo. Vtedy mama začala veľmi plakať a povedala mi to, čo nikto z mojej rodiny nevedel: „Pavol, keď som ťa čakala, tvojmu otcovi kamaráti v robote povedali, že už má dve deti, nech si to tretie – teda mňa – nechá mama zobrať, že je lepšie vychovávať dve deti ako tri… Navyše, lekári hovorili, že pravdepodobne to dieťa – ja – bude hendikepované…“ No mama nesúhlasila a povedala mi, že to skôr bol akýsi vrtoch môjho otca, že to isto tak nemyslel. No a odvtedy často o sebe hovorím, že som „nevydarený potrat, že som hendikepovaný“. V tej chvíli som pochopil, prečo som mal takú radosť z tehotných žien, radosť z ešte nenarodených detí. Boh mi dal spoznať, čím som si prešiel aj ja, a zachránil si ma. Pamätám si, že to bolo prvý raz, keď som Bohu povedal: „Ok, neviem, čo so mnou chceš, ale som tu. Urob zo mňa to, čo chceš, vymodeluj si to, čo potrebuješ, a použi tak, ako najlepšie vieš.“ To bolo moje prvé „áno“.

 

S akými reakciami sa stretávate pri šírení myšlienky o nenarodených deťoch?

Viac s negatívnymi ako pozitívnymi. Kto v dnešnej dobe bojuje za tých, ktorých nie je vidieť, počuť? Podľa mnohých vyjadrení bojujú za týchto nevidiacich, nepočujúcich, ako keby mŕtvych len tí, čo sú divní či blázni… K tomu mám nasledovné povzbudenia: „Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa potupovať a prenasledovať a všetko zlé na vás nepravdivo hovoriť; radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi. Tak prenasledovali aj prorokov, ktorí boli pred vami.“ Aj v Skutkoch apoštolov sa spomína: „Keď to počuli, pukali od zlosti a chceli ich zabiť. … A oni odchádzali z veľrady natešení, že boli uznaní za hodných znášať potupu pre toto meno.“

 

Aké máte plány dobudúcna?

Žiadne. Keď sa modlím breviár, prosím Pána, aby mi v malých dávkach, postupne servíroval to, čo môžem robiť. Nie preňho, ale s ním!

 

Ako sa vám žije dvojitý život – slovensko-rakúsky?

Nevnímam to takto. Nerozdeľujem ľudí ani na veriacich či neveriacich, ale na tých, ktorí ma potrebujú alebo nepotrebujú. Nechávam sa v dobrom slova zmysle prekvapiť tými, ktorých mi Pán posiela do cesty. Nie ja, ale on nech si použije aj mňa ako nástroj k tomu, čo chce odovzdať. Ak nebudem mať živý vzťah s Kristom, potom sa kázanie v kostoloch, na uliciach stane folklórom. Nebude čo sadiť, kam sadiť a ani čo zbierať a kto zbierať… Domnievam sa, že toto je výzva do sŕdc všetkých pokrstených. Vedieť prinášať úrodu, vedieť svojimi rečami, skutkami ľudí viac privádzať k Bohu, ako ich od neho odradzovať…

 

Kde smerujú vaše deti svoj život dobudúcna – Slovensko či Rakúsko? Ako to vidíte? 

Žijeme v Rakúsku, takže to vidím týmto smerom. Ale Boh má naštudovaný ich príbeh podrobnejšie ako ja a takisto viem, že vie tento príbeh upraviť podľa slobodného rozhodnutia svojho stvorenia. Boh nám vie nahradiť všetko. Nie každý pochopí toto vyjadrenie, len ten, kto chce a túži po vzťahu s Bohom – nie ako hranie divadielka alebo ako modla, ale ako skutočný Otec a Matka v jednom. Amen.

 

 

 



Komentáre