TOP

Peter Bariš: S rodinou žijem v Írsku

Pred niekoľkými rokmi odišiel za prácou a získal štátne občianstvo. Neskôr sa za ním prisťahovala aj manželka. Rozhodol sa prehovoriť o svojom živote v Írsku, ale i o tom, aká je tam situácia počas pandémie.
DETSTVO

Prezraď nám niečo o sebe.

Som Slovák, ktorý sa dostal do Írska, a teraz tu žijem so svojou rodinou. Tá moja prvá, v ktorej som vyrastal ako dieťa, bola jednoznačne katolícka. Možno aj preto, lebo sme bývali v Skalke nad Váhom – a ako je známe, je to pútnické miesto.

 

Takže môžeme povedať, že kostol bol súčasťou tvojho života.

Presne tak. Vtedy viera v Boha nebola módnym trendom, bolo to niečo prirodzené. Moja starká ma brávala so sebou sedávať do lavice, ale nie dlho, lebo keď som mal štyri roky, začal som miništrovať.

 

Ako dlho ti to vydržalo?

Ak to správne počítam, tak to bolo dvadsaťštyri rokov služby pri oltári. Dnes viem, že to bolo požehnanie. V období dospievania mi to pomohlo vyhnúť sa drogám, alkoholu, fajčeniu a iným nerestiam.

 

Čo si robil, keď si neminištroval?

Mal som veľa záľub. V dedine sme mali malý dychový orchester, kde som hral na baskrídlovku. Rád som fotografoval, a tak som sa prihlásil na krúžok. Ako správny chalan som sa venoval aj futbalu.

 

HLBOKÁ STOPA V ŽIVOTE

Spomínal si, že pochádzaš zo Skalky nad Váhom, kde hlbokú stopu zanechali svätí Andrej Svorad a Beňadik. Ovplyvnili títo dvaja svätci aj tvoj život?

Samozrejme. V tom čase sa obnovovali ruiny kláštora na starej Skalke. Mal som štrnásť a veľa sily, tak som si povedal, že rád pomôžem. To miesto sa stalo mojím duchovným útočišťom na celých šestnásť rokov. Stretol som tam mnoho ľudí a vypočul si nespočetne veľa životných príbehov. Toto mi pomáhalo rásť a napredovať.

 

Ľudia, ktorých si spomínal, boli výnimoční. Komunikuješ s nimi?

Nie, ale pamätám si, kde bývali. Rád som chodil na bicykli do Prejty pri Dubnici, do Sedmerovca i do Ilavy a rozprával sa s nimi. Teraz sme všetci rozlezení po svete, ale ja stále vnímam ich prítomnosť vo svojom srdci a často za nich ďakujem Bohu.

 

 

KEĎ PRIŠLA OSEMNÁSTKA

Keď si dosiahol vek dospelosti, čakala ťa základná vojenská služba. Aké sú tvoje spomienky na toto obdobie?

Neviem, kto vymyslel vetu, že vojna urobí z chlapca chlapa, ale podľa mňa to vôbec nie je pravda. Ja som na nej stretol akurát mládež, ktorá si riešila svoje osobné problémy a na slabších a zraniteľnejších dokazovala, akú má moc. Mohol by som o nich povedať to, čo povedala Ľudmila Podjavorinská v jednej básničke: „Ale chyba – chyba lávky, žiaci mali tupé hlávky.“ No aj v tom období mi pomáhal Boh a ja som to napriek príkoriam prežil v zdraví. Modriny vybledli, rany sa zacelili a život išiel ďalej.

 

Čo bolo v tom čase pre teba najväčšou skúškou?

Keď nad tým premýšľam, uvedomujem si, že to nebolo ani tak fyzické utrpenie, ale odpustenie tým, čo mi ubližovali. Aby som ľuďom odpustil, musel som s tým dlho bojovať – a trvalo mi dosť dlho, kým som to dokázal.

Človek vie zabudnúť, ale s odpúšťaním je to ťažšie. Vtedy som si uvedomil, ako veľmi potrebujem vidieť Ježiša na kríži a vieru. Iba on ma priviedol k tomu, aby som objavil dar milosrdenstva a aby som Bohu dovolil obmäkčiť moje srdce. Teraz sa nad tým už pousmejem, ale vtedy to bolo náročné. No naučilo ma to, že Boh mi nenaloží na plecia viac, ako by som mohol uniesť.

 

Čo Peter a dievčatá?

Roky utekali a ja som sa po nich začal obzerať. Tie slovenské sú naozaj prekrásne a ja hovorím, že snáď najkrajšie na celom svete. (smiech) Často som sa sám seba pýtal: „Je tu vôbec nejaká, čo by ma chcela aj s mojimi chybami?“ Raz som to povedal jednému benediktínovi z Pannohalmy a on mi na to: „Jój, Peter, tak nehovor. Musíš sa pýtať: Je tu vôbec taká, ktorá by ma bola hodna?“ Vždy, keď som si na to spomenul, tak som sa smial.

 

Našla sa tá, ktorá by ťa bola hodna?

No, našla, ale nebolo to hneď. Po rozhovore s tým benediktínom, myslím, že to bolo niekoľko dní potom, sme boli ako eRkári v Smoleniciach. Tam sa mi páčilo jedno dievča. Aj som oň prejavil záujem, ale ono ma poctivo ignorovalo.

Nemohol som na ňu prestať myslieť, a tak si hovorím: „Napíšem jej ako kamarát.“ Tak som jej písal štyri roky. Až potom sme sa dohodli na neformálnom stretnutí. Keď som ju videl, tak zo mňa vyletelo: „O tri roky, na deň presne, si ťa vezmem za ženu, aj keby to vyšlo na pondelok.“ Nechápal som sám seba. Ale vyšlo to presne na sobotu. A tak sa pomaličky obrusujeme ako dva kamene už skoro dvadsať rokov. V dobrom aj v zlom, v zdraví aj v chorobe. Moja manželka je aj moja kamarátka. To je všetko, čo potrebujem.

 

Takže si šťastne ženatý. A čo deti?

Ako prvá sa nám narodila dcéra. Boli sme mladou rodinou a potrebovali sme zlepšiť finančnú situáciu. Ako chlap som mal pocit, že musím niečo spraviť. Preto som sa rozhodol, že vycestujem za prácou do zahraničia.

 

CESTA DO ÍRSKA

Prečo práve Írsko?

O Írsku som zo začiatku ani neuvažoval. Skôr ma lákalo Rakúsko. Mal som aj vyhliadnuté miesto – okolie Eisenstadtu. Trocha som to tam poznal. Lenže v tom čase prišla aj iná ponuka, a tá sa práve týkala Írska. Mal som možnosť zamestnať sa tam.

 

Takže skôr ako si prišiel do Írska, vedel si, do čoho ideš?

Ani nie. Bolo to všetko tak narýchlo. Jeden kamarát mi zabezpečil letenku, druhý ma priviezol k domu, kde som prežil prvých päť týždňov, a tretí mi pomohol s angličtinou a s dočasným zamestnaním. Bolo jasné, že nemôžem dostať hneď prácu natrvalo.

 

Takže žiadna lukratívna pozícia?

(smiech) Keď som sem prišiel, kosil som trávu a zametal chodníky. Na Slovensku sa tomu hovorí verejnoprospešné práce.

 

Mnohí vravia, že život v zahraničí je jednoduchší a lepší.

Neviem, či s tým môžem súhlasiť. Keď sa na to pozerám s odstupom trinástich rokov, tak som si ani len nepomyslel, že opustím Slovensko, nieže ho opustím na tak dlho.

 

Čo bolo pre teba najťažšie?

Jednoznačne rozhodnutie odísť. Tam doma som nechal ženu s malým dieťaťom. Tu som zasa neovládal reč a nerozumel ničomu, čo hovorili ľudia okolo mňa. Vyžadovalo si to odo mňa odvahu a disciplínu… a ešte niečo. Vieru. Musel som veriť, že tí ľudia, vďaka ktorým som sem prišiel, ma nesklamú.

 

A čo viera v Boha? Nenechal si ju na Slovensku?

Nie. Viera v Boha a v Božiu prozreteľnosť je súčasťou môjho života. Podľa mňa by mal človek v niečo veriť. V niečo, čo ho presahuje, napĺňa a posilňuje. V tom čase mi bolo často smutno.

 

PREKONANIE SMÚTKU

Ako si prekonával smútok?

Najviac som smútil za manželkou a dcérkou. Na jednom starom cintoríne som objavil kaplnku, a keď mi bolo ťažko, tak som v jej ruinách zostával v modlitbe. Sám pred Bohom so svojimi myšlienkami. Dbal som na to, aby som bol sám a aby ma nik nerušil, preto som tam chodil aj počas obedňajších prestávok. V tých chvíľach som čerpal pokrm pre svoju dušu. Kto to nezažil, ten to nepochopí, skôr sa bude z toho vysmievať.

 

Čo pomáhalo tvojej rodine, aby vytrvala a aby sa neskončila rozvodom?

Už som spomínal, že sme boli s manželkou veľmi dlho kamaráti. Hovorím to preto, lebo ten čas overil náš vzťah. Budovali sme ho postupne a dlhodobo. Postupne sme sa spoznávali a obrusovali. Vedeli sme o sebe navzájom všetko. Toto bola naša záchrana.

 

To môže byť aj tvoj „recept“ na dlhodobý vzťah?

Tak by som to nepovedal, ale jedno je isté: vo vzťahu nemožno nič urýchľovať. Treba ho žiť a ísť do hĺbky. To platí všade a vo všetkom.

 

 

PETROVA RODINA V ÍRSKU

Kedy za tebou prišla tvoja manželka?

Boli sme od seba osem mesiacov. Potom som získal stále zamestnanie a ušetril som peniaze na samostatné bývanie. Konečne sme boli rodina „na kompletku“.

 

Máte len jedno dieťa?

Nie. Máme tri. Tu v Írsku sa nám narodila ďalšia dcérka. A aj to je dôvod, prečo sme sa rozhodli, že tu ešte ostaneme. Potrebovali sme ako rodina sociálne zázemie a istoty. A tu sme ich mali.

 

A tretie dieťa?

O sedem rokov nám Boh požehnal syna. Teraz má pol roka a mám z neho neskutočnú radosť.

 

ÍRSKE ŠKOLSTVO

Ste v Írsku. Ako si tvoje deti zvykali na školy?

Začnem mladšou dcérou. Teraz chodí na prvý stupeň a je druháčka. Do školy nastúpila ako štvorročná, takže je tam už štvrtý rok. Keď prišla do prvého ročníka, už vedela čítať, písať a počítať. Čo sa týka školstva, je tu celkom iný systém a nám to vyhovuje. Deti výborne prospievajú. V triede je aj osem, deväť národností. Zatiaľ to všetko zvládame.

 

A tvoja druhá dcéra?

Tá chodí do tretieho ročníka na druhom stupni. U nás na Slovensku by sme povedali, že je už stredoškoláčka. Som hrdý tatko, pretože sa jej darí veľmi dobre.

 

A keď už som zvedavá, ako je to vo vašej rodine s jazykmi?

Deti sa v škole učia po írsky, anglicky i španielsky. Doma však rozprávame s nimi po slovensky. Chceme, aby slovenčinu mali v uchu. Raz za rok ideme na Slovensko, kam chodia na preskúšanie do školy.

 

Toľko jazykov v jednom dome. Nepletie sa vám to?

Zatiaľ nie. Snažíme sa kvôli deťom doma hovoriť len po slovensky. Ale nebolo to vždy tak. Mali sme isté obdobie, keď sme hovorili aj po anglicky. Najmä kvôli domácim úlohám našej mladšej dcéry. Teraz má však prvenstvo slovenčina.

 

Hovoríš, že chcete, aby vaše deti mali slovenčinu v uchu. Myslíš, že stačí, ak sa s nimi rozprávate po slovensky?

Práveže si to nemyslím. Po jedenástich rokoch nášho pobytu tu som sa rozhodol, že kúpim televíziu a zaplatím slovenské televízne kanály. Takže už dva roky sledujú a počúvajú aj slovenské programy, ale iba na počítači. Možno sa to zdá zvláštne, ale televízor sme nepotrebovali. Radi sa vyhneme politikárčeniu, krvilačným krimi novinám či lacnej filmovej tvorbe. Jediné, čo pozeráme, sú správy a detské programy. To nám stačí.

 

Spomínal si, že deti sa v škole učia španielčinu…

Áno, je to v pohode. Táto reč im nerobí problémy. Dajú sa zohnať učebné pomôcky, knihy, slovníky. Väčší problém máme s írčinou.

 

Aký?

Ja osobne som z gramatiky jeleň a my ako rodičia máme malú šancu deťom pomôcť pri učení. Pre nás ako Slovákov je to nezrozumiteľná reč.

 

Koľko ľudí hovorí írčinou?

Myslím, že ju ovláda 1,7 milióna ľudí, no aktívne ňou hovorí asi stodvanásťtisíc. Ak si to chcem porovnať so slovenčinou, tú používa na svete sedem miliónov ľudí. Írčina patrí do skupiny keltských jazykov, ktoré sa používajú veľmi málo. Sú zatlačené do úzadia inými majoritnými jazykmi.

 

A predsa sa ju deti učia, prečo?

Íri sú jednoducho patrioti. Sú veľmi hrdí na svoju kultúru a robia všetko pre to, aby sa oživilo používanie ich materčiny, samozrejme, popri angličtine. Za posledné roky vidieť, že sa im to darí. Írčina sa používa už aj v oficiálnom styku.

 

Spomínal si, že v triede, kam chodí tvoja dcéra, je osem až deväť národností. Ako to učiteľka zvláda?

Keby len to. Tu sú v triedach aj postihnuté deti – alebo, ako ich tu volajú, „pomalšie“. O asistentoch učiteľa tu ani nesnívajú. Takže ako to zvláda? Má sa čo obracať. Učiteľstvo v týchto podmienkach je veľmi náročné. Ja osobne učiteľov veľmi obdivujem.

 

ŽIVOT V ÍRSKU

Čo hovoríš o Íroch?

Celkovo ako národ sú pohostinní, bohabojní a veľmi svedomití. Inak je to už s mladšou generáciou.

 

Čo ju najviac ovplyvňuje?

Myslím, že je to reklama a uvoľnená morálka. Tá presviedča, že sú originálni, niečím výnimoční. A práve to má za následok zmenu ich myslenia a správania: „Ak som jedinečný, tak sa budem pozerať len na seba a tí ostatní ma už nezaujímajú.“ Vyrastá tu generácia narcistov a egoistov, akýchsi moderných zombie. Voľnomyšlienkárstvo im kradne zmysel pre trvalejšie hodnoty.

 

Je pravda, že v Írsku všetci pracujú?

Nie. Kto chce, pracuje, kto nie, ten nie. Musí si niesť následky.

 

Čo s tými, ktorí nedobrovoľne stratia prácu?

Tu má dôležitú úlohu štát. Keď som ja ostal bez práce, tak ma finančne podporoval. Ponúkali mi rôzne kurzy, posielali na pohovory. Vlastne mi pomohli nájsť nové zamestnanie.

 

 

KORONAVÍRUS

Teraz však znova „sedíš“ doma. Prečo?

Nie je to preto, lebo by som nemal prácu, ale obávame sa najnovšej hrozby – koronavírusu. Táto krajina nie je na to pripravená.

 

Ako vnímaš tento vírus?

Zatiaľ som na ňom nenašiel nič pozitívne. Zabíja nás. Ľudia sú voči sebe ľahostajní a keďže zabudli na Boha, najmä mladšia generácia, nevedia, ako sa majú k nemu vrátiť.

 

Je pre vás bezpečné ostať v Írsku?

Myslím, že nie, ale letecká spoločnosť nám zrušila všetky lety. A teraz ešte čakáme, či bude mať na to, aby nám vrátila peniaze. Z každej strany počúvame, že by ju to mohlo vážne ohroziť. Aktuálna situácia je taká, že nás okolnosti nútia tu ostať. Mali sme úplne iné plány, no nič z toho sa neuskutoční.

 

Aké plány?

Chceli sme sem pozvať starých rodičov. Jedna z mojich dcér mala mať prvé sväté prijímanie, ale to už tiež zrušili. A mala byť aj birmovka. Ale to už je zrejme tiež neaktuálne.

 

Stroskotala aj vaša návšteva Slovenska.

Presne tak. Všetko je zrušené. A tak decká nebudú mať také prázdniny, na aké sú zvyknuté. Korona rázne zasiahla do životov ľudí a núti nás zamyslieť sa nad sebou a prehodnotiť rebríček hodnôt.

 

Aká je situácia s koronavírusom v Írsku?

Veľmi náročná. I keby boli výsledky zo Slovenska akokoľvek skreslené, tu máme teraz deväťnásobne viac nakazených. Minulý týždeň to bol len štvornásobok. Žili sme tu tri týždne bez akýchkoľvek opatrení, kým vy ste s tým začali oveľa skôr.

 

Ale teraz už máte stanovené pravidlá?

Áno. Platí zákaz vychádzania. Ulice sú konečne prázdne, no myslím, že je to neskoro.

 

Je tam niekto, kto pomáha starším ľuďom?

Je tu istá športová asociácia a dva obchodné reťazce. Tie pre nich organizujú dovoz potravín až domov.

 

Akým spôsobom si zabezpečujú ostatní prísun potravín?

Keďže je vyhlásený núdzový stav, obchody majú pri vchode dezinfekciu na košíky a plexisklo pri pokladni. Keď vchádzaš do obchodu, tak si musíš umyť ruky, a keď odchádzaš, tak to urobíš znova. Je tam umývadlo, ktoré slúži presne na tento účel. A ešte jedno. Do obchodu môže ísť len jeden z rodiny.

 

Dodržiavajú to ľudia?

Ako ktorí. Ešte stále nájdeš v regáloch sanitačné gély a spreje. My nosíme rúška aj rukavice, ale keď prídeš k pokladni, vidíš predavačku, ktorá nemá prekrytú tvár. To isté platí aj o vodičoch… Je to o osobnej zodpovednosti.

 

Akým spôsobom ty sám bojuješ proti koronavírusu?

Ak mám hovoriť len sám za seba, snažím sa modliť za všetkých, ktorí sa nakazili. A mnohí nie vlastnou vinou. Myslím aj na tých, čo sú nakazení a ani o tom nevedia. Ale prosím aj za tých, čo šíria okolo seba zlo. Je mi z toho ťažko.

 

Modlíte sa aj spoločne?

Teraz sa modlí každý. My sme sa spolu modlili aj predtým, no teraz je to nielen potrebné, ale aj nutné.

 

Ste tri týždne zatvorení v jednom byte. Ako to zvládate?

My sme v pohode, ale vieme o rodinách, ktoré sa idú v týchto dňoch „zožrať“. Majú strach, sú nepokojní. Nás sa to zatiaľ netýka. Deti zamestnáva online škola a ja, keďže som vyučený kuchár, varím a pečiem. Manželka sa zasa stará o naše polročné bábätko, a to jej dá veru zabrať celý deň.

 

Čo taký kuchár kuchtí počas korony?

Všetko. Dokonca pečiem chlieb a vyrábam syr. Mäsa máme tiež zatiaľ dosť. Som spokojný, hoci neviem, čo príde. Je dobré, ak sa človek zamestná v každej chvíli, potom nepremýšľa nad tým, čo všetko zlé sa môže stať.

 

Na Slovensku si ľudia v tomto čase robia zásoby. Ako ste na tom vy?

Je to zvláštne, ale keď sa nám narodil syn, povedal som si, že toho nakúpim viac. Čím viac tovaru kúpim, tým je to lacnejšie. A tak máme pracie prostriedky, plienky, dezinfekciu, potraviny. Jednoducho všetko, čo potrebujeme.

 

ÍRSKO A INŠTITÚCIE

A čo írske zdravotníctvo?

Lekári pracujú v plnom prúde, ale počty nakazených stále narastajú. Zdravotníci majú tiež strach a čakárne v ambulanciách sú uzavreté. Ľudí, ktorí idú na vyšetrenie, možno vidieť postávať v rade na ulici. Stoja za sebou, starci, matky s deťmi, dospelí…

 

Je tam vytvorený nejaký systém zdravotnej starostlivosti?

Áno, ale je iný ako na Slovensku. Je rozdelený na zóny. Tá prvá sa nazýva general practitioner (GP). Je to niečo ako ambulancia nášho obvodného lekára, s tým rozdielom, že v čakárni sa zíde klientela od nula do sto rokov. Teda sú tam deti, ktorým práve vychádzajú zuby, reumatici, tí, čo majú bolesti žlčníka, až po tých, čo majú problém so psoriázou. Nie som nadšený, ak mám ísť s deťmi k lekárovi.

 

Zastavme sa pri školách…

Tie už sú dávno zatvorené. Najskôr hovorili, že do konca mesiaca, ale teraz je situácia taká, že ich nemienia otvoriť. Deti dostávajú úlohy cez internet, takže žiadne flákanie. Každý deň sa s nimi učíme.

 

 

KORONAVÍRUS A CIRKEV

Ako sa k tejto situácii postavila Cirkev?

Je to troška iné ako na Slovensku. Zatiaľ sme v štádiu, že sa nič nedeje. Sväté omše sú naplánované, aspoň tak to môžeme čítať v rozpisoch na webových stránkach, ale či budú aj odslúžené, to nevieme. Každý deň sa to pre koronu mení.

 

Ako teraz prežívaš vieru?

Som spokojný. Mám tu svojich priateľov, hoci mnoho z nich je už na dôchodku. Sú to ľudia, ktorí mi pomohli naštartovať môj život, keď som sem prišiel. Keby som vtedy nechodil do kostola, dnes by som ich nepoznal.

 

Mávate sväté omše aj v slovenčine?

Nie. Omše mávame v poľštine. Ale ak sa náhodou dostaneš do Dublinu, máš možnosť ísť aj na takú, ktorú slúži kňaz po slovensky. Pri spomienke na toto miesto sa mi vynorí krst mojej dcéry. Boli sme tam a po svätej omši sme mali aj malé agape pri čaji a sušienkach. Stretli sme tam Slovákov z rôznych kútov rodnej krajiny. No nechodíme tam často, je to od nášho terajšieho bydliska dvestopäťdesiat kilometrov.

 

ÍRSKO VERZUS SLOVENSKO

Môžeš povedať, že si sa už v Írsku udomácnil?

Neviem, ale myslím si, že Írsko a Slovensko majú veľa spoločného. Možno preto sa tu cítim ako doma. Naše mesto, kde bývame, mi pripomína Nemšovú – a sú tu aj dedinky vôkol. Máme tu dve rieky, kam chodíme s rodinou na ryby. A v našom krajskom meste je hrad, rovnako ako v Trenčíne, len je tu aj mohutná rieka, kde je veľa lososov, šťúk a ostriežov.

 

Majú Írsko a Slovensko ešte niečo spoločné?

Áno, oba štáty, keď sa to tak vezme, majú keltskú históriu. V Skalke na vŕšku bolo kedysi osídlenie, ktoré postavili práve Kelti. Našli sa tam mince z tohto obdobia. Dokonca niektoré slová v írčine sa foneticky podobajú na naše slovenské a majú rovnaký význam. Nemajú základ ani v románskych, ani v germánskych jazykoch, ale pretrvali v ústnom podaní od tých čias až dodnes.

 

Plánuješ sa vrátiť tam, kde si vyrastal?

Teraz to nie je reálne, ale raz určite. Teším sa na to. Zatiaľ to vnímam tak, že moja misia je tu. Ale keď príde čas, rád zbalím svojich zopár slivák. Verím, že sa budem mať kam vrátiť. Verím, že Slovensko zostane Slovenskom pre Slovákov.

 

Keby si mal povedať najmúdrejšiu vetu svojho života, aká by to bola?

Asi nevymyslím nič, len to, čo bolo povedané pred viac ako tisícpäťsto rokmi a sprevádza ma to od mladosti. Ora et labora, teda modli sa a pracuj. Kto sa úprimne modlí, nemá čas myslieť na hlúposti. A kto svedomito pracuje, nemá čas stvárať tieto hlúposti. To je moja skúsenosť.

 

Máš nejaký odkaz pre Slovákov?

Ak, tak iba jednoduchý: Chráňte sa falošných prorokov. Nech sa aj my máme kam vrátiť.

 

Peter, želám tebe i celej tvojej rodinke plnosť Božích milostí a teším sa na stretnutie. Ak nie v Írsku, tak určite tu na Slovensku.



Komentáre