TOP

Petr Jašek: Som vďačný za to, že som zakúsil prenasledovanie

Pomáha prenasledovaným kresťanom po celom svete nielen v rámci organizácie Hlas mučeníkov (Hlas mučedníků). Prenasledovanie považuje za neoddeliteľnú časť kresťanského života a pri jeho zatknutí v Sudáne sa skloňoval aj trest smrti. Petr Jašek (56) z Českej republiky.

Čo vám ako prvé napadne, keď sa povie misia alebo misionár?

Chcem najprv zdôrazniť to, že často ma chybne označujú ako misionára. Keď sa povie misionár, je to pre mňa skôr človek, ktorý niekam odcestuje, tam trávi nejaký čas za účelom šírenia evanjelia. Ja nie som takýto misionár. Pracujem či už pre českú pobočku Hlasu mučeníkov, alebo pre organizáciu Pomoc prenasledovanej cirkvi, ktorá vydáva časopis Hlas mučedníků. Od roku 1990 to bola dobrovoľnícka práca a od roku 2002 pracujem pre našu sesterskú organizáciu The Voice of the Martyrs – Hlas mučeníkov v Spojených štátoch.

 

Čím je táto organizácia špecifická?

Sama osebe je zvláštna tým, že nevysiela misionárov v tom zmysle, ako som to už definoval alebo ako to chápem ja, ale pomáha prenasledovaným kresťanom po celom svete. Podmienkou toho, aby naša organizácia niekde pracovala, je, že buď je tam prenasledovanie následkom režimu, alebo sú tam miesta, kde sú veriaci vystavovaní prenasledovaniu v rámci celej krajiny, ktorá môže mať aj demokratickú ústavu, ale sú oblasti, ktoré sú pre kresťanov nebezpečné a kde ich prenasledujú.

 

Ak by sme to mohli bližšie charakterizovať, aké sú hlavné ciele vašej organizácie?

Máme tri. Po prvé, sú to rodiny mučeníkov a väzňov, ktoré podporujeme, potom je to podpora misijných pracovníkov a treťou oblasťou, nemenej významnou, je zasielanie Biblií do krajín, kde sú kresťania prenasledovaní. Keď hovoríme o mučeníkoch, chcem zdôrazniť, že slovo mučeník, respektíve „martyros“, ktoré sa v Novom zákone objavuje, má dva významy: jeden z nich je nám známy mučeník, ale po druhé sa toto slovo prekladá ako svedok.

Rodiny mučeníkov nie sú nevyhnutne tí alebo rodiny tých, ktorým niekto zomrel alebo bol zabitý pre svoju vieru, ale sú to samotní ľudia, ktorí zakúsili prenasledovanie, napríklad na svojom tele, boli zranení alebo im zhorel celý dom. Pre nás môže byť mučeník aj živý, to znamená, že je to Kristov svedok v tomto svete. Najmä v oblasti práv, kde kresťanov prenasledujú a kde byť Kristovým svedkom znamená byť pripravený byť nielen svedkom, ale aj mučeníkom.

 

 

JEDEN A POL MILIÓNA BIBLIÍ

Akým konkrétnym spôsobom prenasledovaným pomáhate?

Ak ide o prvú oblasť, rodiny mučeníkov a väzňov, je to praktická pomoc – materiálna, finančná. Napríklad nigérijským vdovám, ktoré vyhnali z ich domovov, sa pomôže nejakým spôsobom znova postaviť na nohy. Možno ani nie tak nejakým trvalým zasielaním prostriedkov, ale zakúpením zdroja obživy, môže to byť nejaký motorový mlecí stroj, ktorým si môže ďalej zarábať peniaze na živobytie, keď melie obilie možno pre celú dedinu. Alebo im zabezpečíme školiaci kurz na šitie, pletenie a na záver po jeho absolvovaní im zakúpime šijací stroj, aby si mohli týmto spôsobom zarábať samy na seba a boli viac-menej nezávislé na inom príjme.

 

A čo sa týka druhej oblasti – podpory misijných pracovníkov?

Nazývame to front line, čiže sú to tí, ktorí pracujú vo frontovej línii. Tu je rozdiel medzi našimi a inými organizáciami. My nevysielame misionárov, aby bývali v krajinách, kde sú kresťania prenasledovaní, ale keď navštevujeme rôzne miestne cirkvi a ich predstaviteľov, pýtame sa ich, aké nástroje potrebujú na to, aby mohli plniť takzvané Kristovo veľké poslanie – to znamená ísť, šíriť evanjelium a robiť učeníkov zo všetkých národov.

Často je to napríklad systém na to, aby mohli urobiť projekt kresťanských filmov, prostriedky na dopravu, dataprojektory, čokoľvek, čo potrebujú pre svoju prácu. Dosť často to bývajú pre danú krajinu vhodné dopravné prostriedky – bicykel, motocykel, osobné auto. Alebo ozvučenie, aby ho mohli použiť a bolo ich počuť, keď idú na miesto, kde ľudia ešte nepočuli evanjelium. Takže je to podpora miestnych misijných pracovníkov. Veríme, že oni sú tými najlepšími misijnými pracovníkmi – poznajú jazyk, prostredie, kultúru, sú tam doma a ich misijná služba je omnoho účinnejšia, ako keby sme my vysielali svojich pracovníkov.

 

A napokon tretia, nemenej významná oblasť zasielania Biblií…

Biblie nemusia byť len v tlačenej podobe, ale aj v elektronickej alebo audiovizuálnej. Naša organizácia v celosvetovom meradle ročne pošle práve do týchto oblastí, kde kresťanov prenasledujú a kde sa držanie Biblie považuje za trestný čin, približne jeden a pol milióna Biblií. Toto sú tri oblasti, v ktorých pôsobíme a pomáhame prenasledovaným kresťanom.

 

 

ZATKNUTÝ ZA „ŠPIONÁŽ“

Aj vy v rámci organizácie cestujete po svete?

Áno, veľa som cestoval. Od roku 2002 som mal na starosti veľkú časť sveta – stredná Ázia, Blízky východ, Afrika. Ako práce pribúdalo, organizácia začala prijímať viac pracovníkov a postupne som niektoré oblasti odovzdával novým kolegom. V roku 2007 som odovzdal Blízky východ a v roku 2011 strednú Áziu. Odvtedy som sa venoval len Afrike. To slovo len je iba v úvodzovkách, pretože vo chvíli môjho zatknutia v Sudáne v decembri 2015 som mal na starosti takmer tristo projektov v dvadsiatich siedmich krajinách Afriky. V krajinách, kde sú kresťania prenasledovaní.

 

Čo sa týka vášho zatknutia v Sudáne, aké boli jeho okolnosti?

Do Sudánu som išiel preto, aby som tam zdokumentoval prenasledovanie kresťanov. Prišiel som na stretnutie s ľuďmi, s ktorými som sa predtým stretol na konferencii o Sudáne v etiópskom meste Addis Abeba. Sudán som navštívil mnohokrát, v dobe, keď to bola ešte jedna nerozdelená zem, vtedy, keď za zhruba dvadsať rokov vojny proti kresťanom zahynuli viac ako dva milióny kresťanov.

Chodieval som tam od roku 2002. Poskytovali sme kresťanom praktickú pomoc, aby v tom čase vôbec mohli prežiť. Potom, po rozdelení Sudánu, ku ktorému došlo po šiestich rokoch od uzavretia mierovej dohody, v roku 2011 sme sa sústredili na Severný Sudán, pretože naša organizácia pracuje len v krajinách, kde ľudí prenasledujú pre ich vieru – a Južný Sudán získal nezávislosť, slobodu a ľudí prestali prenasledovať pre ich vieru. Samozrejme, majú svoje ďalšie problémy, ale to nespadá do našej pôsobnosti.

V decembri 2015 som šiel do Sudánu na krátku štvordňovú návštevu, len zdokumentovať niekoľko prípadov prenasledovania. Dalo sa, samozrejme, predpokladať, že ma tajná služba bude nejakým spôsobom sledovať. Zámerne sme volili miesta stretnutia buď počas dňa v hlučných reštauráciách, kde by si mohol ťažko niekto nahrávať náš rozhovor, alebo zväčša v noci, práve preto, lebo sme predpokladali určité sledovanie. A k nemu došlo aj pomocou kamery s nočným videním zo strany tajnej polície. Vo chvíli môjho zatknutia po štyroch dňoch mi to ukazovali ako dôkaz mojej „špionáže“, za ktorú oni považovali zisťovanie detailov o prenasledovaní. Chápali to ako dôkaz špionáže, a preto ma zatkli.

 

Keď sa spätne k tomu vrátite, ako si na tento čas zatknutia spomínate?

Vo chvíli, keď som už mal v ruke letenky na svoje lety cez Nairobi, Amsterdam do Prahy, spočiatku som to považoval za rutinnú kontrolu pred odletom, aké som na svojich cestách, či už v Ázii, alebo na Blízkom východe i v Afrike, zažil niekoľko. Moment určitého uvedomenia si vážnosti situácie nastal vtedy, keď mi začali ukazovať fotografie z kamery s nočným videním – a tam som pochopil, že je to vážne.

Keďže mi zobrali telefón, nemohol som nikomu dať správu, potom aj kameru, fotoaparát s objektívmi, počítač. Stále tam bola určitá nádej, že ide o nejaké podanie vysvetlenia, vyšetrenie a potom prepustenie. Ale keď som sa ocitol po takmer dvadsiatich štyroch hodinách výsluchu v prvej cele, dalo sa predpokladať, že to bude záležitosť na dlhšie, nielen na pár dní.

 

Predpokladám, že vaša rodina asi nevedela, čo sa s vami deje.

Určite nie. Začali komunikovať s ambasádou hneď v tú noc alebo na druhý deň. V Sudáne česká ambasáda nie je, najbližšia je v Káhire v Egypte. Tá začala zisťovať určité údaje, ale aj našu ambasádu sudánska strana zámerne dezinformovala – vraj som bol zadržaný na letisku, pretože som pašoval nejaké tigrie kože. Zo strany Sudánu išlo od začiatku o zámernú akciu, ktorou sa snažili oklamať aj českú diplomaciu, a chvíľu trvalo, myslím, že jedenásť dní, kým náš konzul dostal povolenie, aby ma navštívili vo väzení a dozvedeli sa fakty priamo odo mňa.

 

 

PÄŤ MESIACOV BEZ BIBLIE

Prežívali ste tento čas vo väzení vo viere a s Božím slovom?

Samozrejme, vo viere áno. Problém bol v tom, že keď som cestoval tam, kde som bol zámerne ako turista, nemal som so sebou knižnú Bibliu, ale len v elektronickej podobe. Takto ju čítam dodnes, pretože mám vo svojom telefóne vyše dvesto prekladov v mnohých jazykoch, ktorým rozumiem alebo som ich aspoň schopný čítať. A mám tam rôzne biblické a výkladové slovníky. Telefón mi vzali, takže som bol bez Biblie; a prvých päť mesiacov to bola skôr skúška modlitieb než čítania Písma.

Až po piatich mesiacoch sa podarilo českému konzulovi priniesť mi Bibliu. Potom veci nabrali úplne iný spád. Ale najhoršie boli asi prvé dva mesiace, pretože som ich prežil v cele, ktorá bola normálne dimenzovaná pre jedného väzňa – a ja som tam bol so šiestimi ďalšími. A ako sa ukázalo, moji šiesti spoluväzni boli bojovníci Islamského štátu.

 

Ako dlho ste boli vo väzení?

Celkom štyristoštyridsaťpäť dní, čo je asi štrnásť a pol mesiaca.

 

Hlavným dôvodom vášho zatknutia bola teda predpokladaná špionáž, ako to nazvali, v súvislosti s prenasledovanými kresťanmi?

Áno. Prvé štyri mesiace prebiehalo vyšetrovanie tajnou políciou. Potom ma predviedli pred sudcu, ktorý mi oznámil obvinenie, bolo to asi sedem rôznych paragrafov podľa ich zákonov, kde asi najdôležitejšie boli dva – prvé obvinenie bolo zo špionáže a druhé zo snahy o zmenu režimu alebo vedenie vojny proti Sudánu. Za tieto dva trestné činy, ako to oni nazývali, mi hrozil trest smrti, ako som počul od tlmočníka.

Po vyšetrovaní prokurátorom nasledovali ďalšie štyri mesiace a po ôsmich mesiacoch môjho pobytu vo väzení sa začal súd, ktorý trval šesť mesiacov. Na konci šesťmesačného jednania, ktoré prebiehalo každý týždeň s niekoľkými drobnými výnimkami, nado mnou vyniesli rozsudok doživotného väzenia a dvoch mojich sudánskych kolegov odsúdili na dvanásť rokov väzenia.

 

 

VEĽKÉ VECI UROBIL SO MNOU PÁN

Ako ste sa napokon dostali k vyslobodeniu?

Česká diplomacia ma povzbudzovala, že prípady podobné môjmu sa končia väčšinou odsúdením na dobu, ktorú si človek už v rámci vyšetrovania odsedel vo väzení. Ale ja som tak trochu tušil podľa tónu, akým o nás písali v miestnych novinách, že trest bude vysoký, pretože by si nezachovali svoju tvár, keby nás zrazu prepustili po tom, ako o nás písali. Ale vedel som, že zo strany českej diplomacie prebiehajú určité jednania.

Problém bol v tom, že nikto nevedel, či to bude trvať týždne, mesiace alebo roky. Prišlo to znenazdania necelý mesiac po vynesení rozsudku. Jedného dňa mi oznámili, že prezident Sudánu mi udelil milosť. On v tom čase ani v Sudáne nebol, bol na nejakej dlhšej návšteve. Ich správy si vzájomne protirečili – čo povedali mne, čo ministrovi zahraničných vecí –, ale podstatné bolo, že ma prepustili.

Potom ma ešte tri dni držali v konšpiračnom byte tajnej polície, kde boli podmienky ešte horšie ako v poslednom väzení. Stále to bolo určité napätie, kedy a za akých okolností budem môcť odcestovať. Nakoniec sa tak stalo po troch dňoch a ja som mohol odletieť vládnym špeciálom s ministrom zahraničných vecí do Českej republiky.

 

Aké boli vaše pocity, myšlienky, či už počas toho letu, alebo počas toho, keď ste vedeli, že vás už naozaj prepustia?

Už vo chvíli, keď za mnou prišli vo väzení a oznámili mi, že som prepustený, to bolo veľké, radostné prekvapenie. Pár chvíľ predtým, ako mi to oznámili, som sedel uprostred malého dvora vo väznici, kam sme počas dňa mohli chodiť, a čítal som si Žalm 126: „Keď Pán privádzal späť sionských zajatcov, boli sme ako vo snách. Ústa sme mali plné radosti a jazyk plný plesania. Vtedy sa hovorilo medzi pohanmi: ‚Veľké veci urobil s nimi Pán.‘“ Keď som si ho dočítal, niekoľko sekúnd nato mi dozorcovia prišli povedať, že som prepustený.

A skutočne sa tak stalo, že človek mal odrazu hlavu ako vo snách, musel som sa poštípať, či je to skutočnosť. Keď sa to dozvedeli moji spoluväzni, nastala obrovská radosť. Prepustenie z väzenia je vždy radostným okamihom pre všetkých, lebo je to určitá nádej pre tých, ktorí zostávajú, že príde deň, keď ich tiež prepustia.

Potom nastalo ešte to trojdňové napätie, keď sa nevedelo, ako to bude. Zámerne zahmlievali informácie, kedy budem môcť odcestovať. Ale to, že som bol už z väzenia preč, bola chvíľa svojím spôsobom radostná. Síce stále tajne, ale mohol som sa už telefonicky spojiť s rodinou, takže to bolo o niečom úplne inom. Keď mi potom dali k telefónu našu pani veľvyslankyňu, ktorá mi povedala, že už na mňa čakajú na letisku, bolo to veľmi radostné. Informovali ma o tom, že zo sudánskej strany mohlo dôjsť v každej chvíli k zvratu, takže podstatný moment istoty nastal až vtedy, keď sa naše lietadlo vznieslo nad letiskom v Chartúme.

 

JEŽIŠ PRIPRAVOVAL SVOJICH UČENÍKOV NA PRENASLEDOVANIE

Väzenie aj všetko, čo ste prežili, je späté s utrpením. Ako sa vy sám pozeráte na utrpenie a prenasledovanie?

Ja neberiem prenasledovanie a s ním spojené utrpenie pre vieru ako niečo neobvyklé. Utrpenie a prenasledovanie môžu byť niekedy totožné, niekedy odlišné. Podstatné je to, že kresťania môžu trpieť aj pre iné veci vo svete, ako je prenasledovanie. Často žijú v chudobných podmienkach. Ale naša organizácia sa venuje kresťanom, ktorí pre svoju vieru trpia. Utrpenie môže byť buď kvôli ich kresťanskej identite, to je veľmi časté, alebo kvôli aktívnym prejavom ich viery.

Napríklad v moslimských krajinách, kde zákon zakazuje šíriť evanjelium medzi moslimami, kresťanov, ktorí sa venujú tejto činnosti, prenasledujú pre vieru, ktorá sa aktívne prejavuje v misijnej činnosti. Alebo jedno z veľmi častých prenasledovaní je pre zmenu viery. Keď moslim uverí a stane sa kresťanom, títo ľudia prežívajú jedno z najväčších prenasledovaní, keďže v mnohých moslimských krajinách sa konvertovanie na kresťanstvo podľa tamojších platných zákonov trestá tým najvyšším trestom – trestom smrti.

Podľa Kristových slov napríklad v Evanjeliu podľa svätého Lukáša (21, 12) vidíme, že sám Ježiš pripravoval svojich učeníkov na to, že budú pre jeho meno predvádzaní pred svetské či náboženské autority, uväznení. Sám hovorí, že to bude ich príležitosť, aby vydali svedectvo. Potom hovorí, že budú vydaní rodinným príslušníkom alebo priateľom, a o niekoľko veršov ďalej hovorí, že niektorí z nich budú zabití.

V Evanjeliu podľa svätého Jána (15, 18 – 21) čítame, že Ježiš vysvetľuje, prečo máme my ako kresťania očakávať, že budeme v tomto svete prenasledovaní. Vraví: „Prenasledovali mňa, budú prenasledovať aj vás. Dôvod, prečo vás budú prenasledovať, je, že vy nie ste z tohto sveta.“ Keby ste boli z tohto sveta, svet by vás miloval. Mňa nenávideli skôr, ako nenávideli vás.“ Potom Kristus hovorí: Oni ma nenávidia, lebo nepoznajú toho, ktorý ma poslal.“

Alebo apoštol Pavol (2 Tim 2, 3) to zovšeobecňuje a hovorí, že všetkých, ktorí chcú žiť Boží život v Kristovi Ježišovi, budú prenasledovať. To sú veci, ktoré jasne ukazujú, že prenasledovanie je neoddeliteľnou súčasťou kresťanského života. A môžeme ho zažívať aj v krajinách, ktoré považujeme za slobodné, môže mať rôzne formy.

 

Ako to myslíte?

V súčasnosti naša organizácia pomáha kresťanom v takmer sedemdesiatich krajinách sveta, kde ich prenasledujú. A počet tých krajín stále rastie. Kdekoľvek môžeme vidieť prenasledovanie kresťanov vo svete – v komunistických, islamských krajinách, v krajinách radikálneho hinduizmu či takzvaných mierumilovných budhistov –, tak si môžeme byť istí, že títo ľudia nemajú poňatia o tom, kto Boh je a ako koná.

Narastá aj prenasledovanie v krajinách predtým slobodných, civilizovaných. Je to tým, že kresťania, ktorí chcú žiť podľa Kristových slov, pripomínajú liberálnej spoločnosti pravdy Biblie, Božieho slova, ktoré sa do dnešného sveta mnohým nehodia, nepasujú a sú pre svoje jasné zásady a kresťanské postoje, pre to, že sa držia Biblie ako Božieho slova, prenasledovaní. A to môžeme zažívať v Európe aj v Spojených štátoch.

 

 

OBROVSKÁ VIERA PRENASLEDOVANÝCH

Aké sú vaše skúsenosti s tými, ktorí sú prenasledovaní pre svoju kresťanskú vieru?

Mal som možnosť stretnúť sa s ľuďmi, ktorí napríklad nestratili len svoju prácu, dedičstvo – to sa veľmi týka moslimov, ktorých uväznia a vlastné rodiny ich vydedia, prípadne im vykradnú či vypália domy –, ale stretol som sa aj s ľuďmi, ktorí stratili svojich blízkych: deti, rodičov, súrodencov alebo blízkych príbuzných. Tiež som mal možnosť stretávať sa s ľuďmi, ktorí nechceli zaprieť svoju vieru, a preto stratili dokonca časti svojich tiel.

A to je historicky známa vec, ale v poslednom čase sa s tým často stretávame, pretože radikálni moslimovia, ktorí sa snažia zastrašiť kresťanov, postupujú podľa jasných inštrukcií, ktoré sú zapísané v takzvanej knihe Hadith. V nej sa priamo učia, že na to, aby zastrašili kresťanov, im majú odseknúť ľavú ruku a pravú nohu. Mal som možnosť rozprávať sa s ľuďmi, ktorým chýbala práve jedna alebo obe časti tela. To je tá chvíľa, keď sme možno prekvapení, že viera ľudí, ktorých zasiahla takáto trauma, je obrovsky silná. A moja osobná viera sa pri stretnutí s nimi posilnila.

 

Myslíte si, že viete svoju službu lepšie uchopiť aj vďaka tomu, že aj vy sám ste boli a možno aj stále ste prenasledovaný?

Určite som vďačný za to, že som mal možnosť nielen sa s tými ľuďmi stretnúť, rozprávať sa s nimi, pomáhať im, ale aj s nimi zakúsiť prenasledovanie a s ním spojené utrpenie. Mám pre nich lepšie pochopenie, môžem byť jasným hlasom tých, ktorí týmto utrpením a prenasledovaním prechádzajú.

Rád by som spomenul výrok nášho zakladateľa Richarda Wurmbranda z Rumunska, ktorý v 50. a 60. rokoch minulého storočia prežil štrnásť rokov v komunistickom väzení v Rumunsku, kde ho neľudsky mučili. Nohy mu bili natoľko, že do konca svojho života – dožil sa deväťdesiatdva rokov – nemohol nikdy poriadne chodiť normálne obutý v topánkach, ale chodil v šľapkách.

On vo svojej knihe napísal: „Moje nohy boli bité, ale môj jazyk kričal.“ V tom je nádherná symbolika: sú ľudia, ktorí zakúšajú prenasledovanie, skutočne neľudské, keď ich zabíjajú, ich ženy znásilňujú, dievčatá unášajú a predávajú do manželstva v iných moslimských alebo hinduistických krajinách, ale ich hlas, utrpenie nie je počuť. Hoci ja nemôžem do mnohých krajín kvôli nechcenej publicite priamo vycestovať, môžem byť ich hlasom.

 

Ako môže prenasledovaným kresťanom pomôcť všedný človek, napríklad zo Slovenska?

Prvá vec, ku ktorej vyzývame kresťanov, sú modlitby za prenasledovaných. Sám som zažil vo väzení, aký význam mali modlitby mnohých kresťanov alebo aj to, že sa podpisom pripojili k petícii. A keď sa človek modlí za prenasledovaných kresťanov, verím, že Boh mu ukáže, čo môže aj prakticky urobiť, aby sa stal hlasom tých, ktorých hlas nie je počuť. A tak sa môže každý kresťan nejakým spôsobom zapojiť do činnosti alebo podpory Hlasu mučeníkov. Náš časopis síce vychádza v češtine, ale stále máme niekoľko stoviek odberateľov aj zo Slovenska. Ľudia si ho môžu objednať na webe.



Komentáre