TOP

Petra Hnatkovičová: Smrť milovaného brata ma priviedla k Bohu

Petrini rodičia sa všemožne usilovali odovzdať svojej dcére vieru v Boha, ktorú žili. No čím viac sa snažili, tým viac pred nimi utekala a prepadávala sa do klamstiev domnelej slobody, ktorú hľadala na nebezpečných miestach. Tragická smrť milovaného brata všetko zmenila… Petra (26) je dnes dobrovoľníčkou v evanjelizačnom projekte Godzone a hľadá svoju životnú cestu. Dnes však spolu s darom viery, ktorý jej priniesol skutočnú slobodu.

Rozhovor pripravila: Nikola Hudáčková

Kto a kde je Boh? Hoci ho niektorí ľudia nepoznajú, odmietajú alebo pre nich neexistuje, iní s ním majú osobný vzťah. V sérii rozhovorov Boh nie je mŕtvy prinášame skutočné príbehy ľudí, ktorí dennodenne chodia okolo nás. Možno sú celkom nenápadní, no nesú v sebe jedinečné poznanie. Ich životné skúsenosti hovoria o Božom konaní a o tom, ako aj v každodennosti cítia, že Boh je živý.

 

V akom prostredí si vyrastala? Máš súrodencov?

Mám brata, ale ten už je v nebi. Pán Boh si ho k sebe povolal príliš mladého. Teraz by mal dvadsaťtri rokov. Detstvo som mala pekné, s bratom sme sa mali veľmi radi.

 

Mala si dobrý vzťah aj s rodičmi?

Áno – a aj stále mám. Nikdy som nepociťovala, že by mi chýbala rodičovská láska alebo že by ma nikto nemal rád. Moji rodičia sú pre mňa najlepší kamaráti. Celá rodina sme vždy boli – aj sme – súdržní.

Samozrejme, keď som mala svoj svet, rodičom sa to nepáčilo, a tak sa modlili za moje obrátenie. Vždy ma však vo všetkom podporujú. Aj im vďačím za to, kde stojím teraz. Naučili ma kráčať tak, aby moje kroky viedli k Pánovi. Naučili ma rozprávať, aby som sa vedela modliť – a hlavne ma naučili veriť aj napriek bolesti, ktorú sami prežívali.

 

 

Aké bolo vyrastať vo veriacej rodine?

Moji rodičia aj starí rodičia sa snažili svoju vieru prenášať aj na mňa a na brata, no veľmi sa im to nedarilo. Ja som si stále išla svojou vlastnou cestou. Rodičia ma nikdy nenútili chodiť do kostola. Do trinástich rokov som tam sem-tam šla aj sama od seba, ale keď sme sa presťahovali, úplne som prestala.

 

Prečo si si išla svojou cestou?

Ako snáď každá mladá baba som chcela konečne spoznať, čo je to láska. Keď sa na to pozerám spätne, viem, že som mala na to ešte množstvo času. Zaľúbila som sa do chlapca, ktorý nebol veriaci. Povedala by som, že bol na druhom brehu. A ani neviem prečo, chcela som sa mu zapáčiť, no vedela som, že ako veriacej sa mi to nepodarí. Preto som sa od základov zmenila a tiež som prešla na druhý breh.

 

Vráťme sa ešte k tvojej rodine. Vedela by si opísať svoj vzťah s bratom?

Ako som už spomenula, mala som s ním veľmi dobrý vzťah. Bol to môj najlepší kamarát, človek, ktorý ma vždy podržal, vypočul, chápal, ochraňoval ma a stál pri mne v dobrom aj v zlom. Vedel mi zodvihnúť telefón aj o piatej ráno a nikdy mi nepovedal, že na mňa nemá čas alebo aby som si riešila svoje problémy sama. S ním som bola odvážna a vedela som, že pokiaľ ho mám za svojím chrbtom, všetko zvládnem. Vedel vždy všetko povedať na rovinu.

Pamätám si, ako sme sa zvykli pohádať, trvalo to vždy len pár minút… snažil sa mi niečo vysvetliť, no ja som ho nepočúvala. Chcel mi dobre. Vravel mi, že cesta, ktorou idem, nie je tá správna.

 

 

Mal pravdu?

Teraz už viem, že áno. Učil ma mnohým veciam aj napriek tomu, že bol mladší. Dal mi do života veľmi veľa, naučil ma napríklad pokore a radosti zo života. Slovami sa naša súrodenecká láska nedá opísať…

Napríklad raz som do noci pracovala a o desiatej som bratovi písala, že sa nemám ako dostať domov. Bol tam vtedy nejaký koncert a nočný spoj mi išiel o polnoci a potom až o tretej ráno. Pred záverečnou sa otvorili dvere a v nich stál môj brat. Cestoval z Podolínca do Košíc len preto, aby ma mohol v bezpečí odviezť domov. Zašiel na otočku do Košíc len kvôli mne.

 

Aký si mala vzťah s Bohom počas toho, ako si chodila so svojím priateľom?

Absolútne žiadny. Úplne som prestala premýšľať nad tým, že vôbec existuje nejaký Boh. A priznáva sa mi to ťažko, ale začala som veriť tej druhej – zlej strane. Veriaci ľudia boli pre mňa ako blázni vypustení z blázinca.

Prvou vecou, ktorú som zmenila, bol štýl obliekania. Všetko oblečenie som vymenila za čierne, vlasy som si prefarbila načerveno, mejkap bol typu čierne tiene a červený rúž a počúvala som čudne depresívnu hudbu.

 

Mala si v tej dobe pocit, že ti niečo chýba? 

Pociťovala som to dennodenne. Nevedela som však, čo mi chýba. Stále som bola nešťastná, všetko som videla čierne a v ničom som nevidela, ani nevedela nájsť nijakú radosť. Koľkokrát sa mi aj splnil nejaký sen, ale nedokázala som sa z toho tešiť. Stále som sa za niečo obviňovala a mala som pocit, že sa mi nedarí, že každý deň je zlý.

 

Kedy si sa osobne stretla s Bohom?

Mamka mi stále opakovala, že musím veriť Bohu, že sa musím modliť, že takto to ďalej nejde. Že ak spoznám Boha, zmení sa aj môj pohľad na svet. Teraz už tomu rozumiem. Veď ako človek môže vidieť farebný svet cez čierne okuliare? Aby mi dala mamka konečne pokoj s modlitbami a s Bohom samotným, pristúpila som na jej prosbu, aby som s ňou a s babkou išla na horu Zvir v Litmanovej. To je pútnické miesto, kde sa zjavovala Panna Mária.

 

 

Aké to tam pre teba bolo?

Keď sme tam prišli, cítila som sa ako vyvrheľ spoločnosti. A nečudujem sa tomu. Ten môj mejkap, oblečenie… hrôza! Obzerala som sa okolo seba a hlavou sa mi premávali myšlienky. Nechápala som, ako tí ľudia navôkol môžu kľačať, bozkať obraz. Všetko mi pripadalo bláznivé. Priblížili sme sa ku kaplnke a postavili sa do radu. Mamka chcela, aby som si kľakla k lavičke, kde sa zjavovala Panna Mária. Hovorím si: „Ok, veď čo pre mamku nespravím?“

Kým sme čakali v rade, napadali mi veľmi zlé myšlienky. Také, že sa za ne až hanbím a nechápem, ako som mohla až tak útočiť na týchto ľudí. Keď na mňa prišiel rad, kľakla som si k lavičke a vravím si: „Fajn a čo teraz? Mám sa modliť? Čo odo mňa chceš?“ A vtom prišiel na mňa taký zvláštny pocit.

 

Opíšeš to viac?

Ten moment úplne nedokážem opísať slovami. Prirovnala by som to sčasti k zamilovanému človeku. Začala som mať motýliky v bruchu, na hrudi som mala pocit, akoby mi tam sedel stokilový chlap, nevedela som sa nadýchnuť. Rozplakala som sa a nedokázala som sa pohnúť. Nevedela som vstať a nevedela som, čo sa so mnou deje a čo mám čakať. Vtedy som si uvedomila, že som veľmi hriešna, a aj napriek tomu som vedela, že je tam niekto, kto ma má rád aj napriek tým hriechom a že sa na mňa nehnevá.

 

Ako to pokračovalo?

Keď sa mi podarilo vstať, nechápala som, čo sa stalo. Vedela som však, že to bol malý dotyk Božej lásky, a to ma prinútilo zmeniť seba a svoj život. Nepochopila som však správne vieru, ktorú mi chcel Boh ukázať. Takže som šla z extrému do extrému.

Prefarbila som si vlasy z červených na blond, vyhádzala som všetko čierne oblečenie a vymenila ho za módne, aby som vyzerala ako z časopisu. Chcela som byť krásna, bohatá a aby ma každý obdivoval. Všade, kde som prišla, som pútala pozornosť a páčilo sa mi, keď si ľudia o mne niečo pošuškávali. V mojom živote začali hrať veľkú rolu peniaze. Nakupovala som len drahé značkové kabelky, aby som ľuďom ukázala, že na to mám.

 

 

Modlila si sa v tej dobe?

Áno, ale modlitbami by som to dnes už nenazvala. Boli to modlitby typu: Pane, daj, aby som bola obľúbená; daj, aby som si našla bohatého priateľa; daj, aby som urobila skúšku; aby mi rodičia kúpili auto… Samozrejme, že tieto modlitby ani neboli vyslyšané, pretože nedávali zmysel. V tej dobe som ani sama nevedela, čo chcem a čo od Boha žiadam.

Tým, že Boh moje prosby neplnil, veľmi rýchlo som samú seba presvedčila, že táto cesta nie je dobrá, a že Boh asi neexistuje a radšej sa vrátim naspäť na moju starú cestu, do svojho starého života.

 

Čo sa dialo na tej ceste?

Úplne som zanevrela na Boha a prestala som sa modliť. Znova som vymenila šatník. Začala som útočiť na mamku, že modlitbami nič nezmôže, že nikdy nebudú vyslyšané a že keď si myslela, že ma obráti, tak jej to nevyšlo, lebo som znovu späť.

Ona mi však každý deň pripomínala, že s modlitbou je deň krajší, len treba vytrvať a hlavne úprimne veriť. Potrebovala som od toho všetkého utiecť, tak som sa presťahovala do Košíc, kde sme si aj s kamarátkou našli bývanie a prácu.

 

 

Aký život si tam viedla?  

Všetko sa na mňa zosypalo ako domček z karát. Spoznala som sa s ľuďmi, ktorí sa nehanbili za to, že sú satanisti, a začali ma vodiť po zlých chodníčkoch. S nimi som bola „slobodná“, no napriek tomu som sa cítila pod psa a znovu bolo všetko čierne. Mala som depresie, ale dúfala som, že toto je cesta, ktorou si v zlom slova zmysle „vymodlím“ lepší život. Vraveli mi totiž, že diabol plní všetky priania, len mu treba veriť a úplne sa odovzdať. Našťastie, nikdy som ho nežiadala o pomoc, na to som sa nikdy necítila. Cítila som v sebe, že tak ďaleko nechcem zájsť.

Stretávala som sa s nimi veľmi rada. Vzali ma do kapely ako speváčku, takže som s nimi pochodila veľmi veľa zaujímavých miest. Našťastie, nikdy som s nimi nešla do hĺbky, ako sú seansy, vyvolávanie Zlého a iné zvláštne a hlavne zlé veci. Jediné, čo ma zmohlo, bol pentagram, ktorý som nosila ako amulet šťastia.

 

Čo sa stalo potom? Ako si znovu uverila v Boha?

Keď som sa po niekoľkých rokoch vrátila z Košíc domov, tvárila som sa ako poslušné dievčatko. Znovu som zahodila všetko čierne oblečenie, lebo som nechcela rodičom ukázať, aký život vediem. Nechcela som ich trápiť a hlavne som nechcela znovu počúvať o Bohu. Myslím si, že keď som to všetko zahodila, bola som znovu voľná a prístupná.

Zamestnala som sa u nás v Podolínci. Každý deň som sa ľutovala a neznášala, aký život vediem. Vedela som, že s tým musím niečo spraviť, no na druhej strane sa mi to nechcelo meniť.

 

Kedy teda nastal ten zlom?

Ťažko sa mi hľadajú slová, ale… môj brat zomrel. Myslela som si, že to nezvládnem. Chcela som ísť za ním, ale vedela som, že to by rodičia nezvládli. Môj svet bol ešte černejší ako predtým. Utápala som sa v bolesti, smútku, beznádeji na krajší svet. Túžila som, aby som zomrela.

Prišla som o človeka, ktorý mi ako jediný veril a snažil sa mi pomôcť v každom dni. Môj brat nebol veriaci, aspoň sa mi k tomu nikdy nepriznal. No dva dni pred smrťou zdieľal verejne príspevok, kde bolo napísané: „Verím v Boha a nehanbím sa za to.“ Vtedy som sa nad tým ani nepozastavila. Niekoľko dní po jeho pohrebe, keď som sa zadúšala plačom a myslela si, že toto je moja posledná noc a ráno už nevstanem, som si spomenula na tento príspevok. Rozmýšľala som, čo mi tým chcel povedať.

 

A na čo si prišla?

Zdalo sa mi, akoby už vtedy vedel, že zomrie, a vedel, čo je dôležité. Ani neviem, prečo a ako som si spomenula na verše z Evanjelia podľa Matúša: „Kto mňa vyzná pred ľuďmi, toho i ja vyznám pred svojím Otcom, ktorý je v nebesiach.“ A potom som si začala spomínať na všetko, čo mi mamka rozprávala o viere, modlitbe, dušiach v očistci, a tak som sa začala modliť za brata. Spomenula som si, že za duše v očistci sa treba modliť, aby sa čím skôr dostali do neba. Nič iné som nechcela, len aby sa Maťko dostal do neba. A keďže on pomáhal mne na tomto svete, chcela som mu vymodliť, aby sa čo najskôr stretol s Ježišom.

Myslím, že som úplne neverila v Boha, no modlila som sa a robila to pre Maťka, pre svojho malého bračeka. Potom našli mŕtveho jeho kamaráta, tak som sa začala modliť aj za neho. Chcela som, aby sa čo najskôr stretli v nebi. Bili bandu na zemi, tak nech ju bijú aj v nebi. Takto sa to všetko nabaľovalo a nabaľovalo, spomínala som si na všetko, čo mi rodičia o viere rozprávali, až som pomaličky uverila, že Boh je živý.

 

 

Neobviňovala si Boha zo straty svojho brata?

Vôbec nie. Viem, že je veľa veriacich ľudí, ktorí práve v tej najťažšej chvíli Boha opustia. No u mňa to bolo naopak. Ja som práve vtedy uverila. Nikdy som mu to nevyčítala. Jasné, pýtala som sa ho prečo?

Pamätám si, ako som raz bola na cintoríne, bolo to už po dlhšej dobe od Maťkovej smrti, a mala som veľmi slabú chvíľku. Zadúšala som sa plačom a nevedela som, ako mu opísať, že mi veľmi chýba a chcem ho späť. Chcela by som ho ešte aspoň raz objať, pobozkať a hlavne sa rozlúčiť. Vyše hodiny som sa tam zadúšala plačom, keď mi napadlo spýtať sa Boha – prečo on, prečo nie ja? Veď ja som viedla oveľa horší život. To ja som v neho neverila, ja som bola tá zlá. Prečo namiesto mňa vzal človeka, ktorý každému vždy pomohol, ktorý mal vždy úsmev na tvári, ktorý bol podľa mňa neskutočné dobrý človek.

 

Odpovedal ti?

Ani neviem, odkiaľ to prišlo, bolo to ako vánok, no zrazu som počula: „On musel zomrieť, aby si ty mohla žiť.“ Vtedy som pochopila, že brat mi zachránil život. Pochopila som, že mi zachránil dušu, a sľúbila som, že sa budem naplno venovať všetkému, čo sa týka viery, a že ho nesklamem. Vtedy, na tom cintoríne, som Bohu odovzdala svoj život a naplno otvorila svoje srdce, aby mohol začať konať. Aby ho mohol celou silou premieňať.

 

Čo pre teba viera znamená dnes?

Slobodu, nádherný a farebný život. Pochopila som, že s Ježišom sa všetko zvláda ľahšie. Viem, že akoukoľvek cestou sa vyberiem, bude stáť po mojom boku. Keď pôjdem po ceste plnej balvanov, pomôže mi prejsť, keď príde búrka a začne pršať, tak mi podrží dáždnik. Keď spadnem, viem, že mi pomôže vstať, a keď budem unavená, tak viem, že ma ponesie. Viem, že nakoniec s jeho pomocou prídem k nemu – a už sa nebojím. S ním sa aj ťažšie situácie zvládajú ľahšie. Keď som bola na zlej ceste, aj maličkosti som znášala zle, no teraz akékoľvek nástrahy prídu, vždy sa najprv pomodlím a nájdem tomu správne riešenie, zvládnem to.

 

Ako zažívaš, že Boh nie mŕtvy v každodenných situáciách?

Každé ráno, keď vstanem, modlím sa: „Pane Ježišu, daj, aby som v každej situácii a človeku videla teba.“ A je to vždy tak. Veľa ráz sa mi stalo, že som mala zlý deň a prišiel niekto a povedal mi povzbudivé slová alebo mi pomohol – a bol to možno aj človek, ktorý ma nepoznal. Vedela som, že ho poslal Boh. Vo všetkom vidím, že je to Božie dielo, a viem, že sa každý deň stará, aby som mala krásny deň, a dáva mi to každý deň najavo – že žije, že stále je vo mne a podrží ma.

 

Text je súčasťou série príbehov k téme tohtoročného Godzone tour 2021 – Boh nie je mŕtvy.

Komentáre