Petra Missios: Boh cez chorobu premenil moje zmýšľanie

Misijný príbeh Petry Missios sa začal raz v auguste. Ako učiteľke sa jej začal nový školský rok a s ním nové výzvy. Dlhodobo v práci trávila veľa času a niekoľko rokov sa jej život točil iba okolo práce. V druhý deň po učiteľských prázdninách jej prešla hlavou myšlienka: „Nech tento rok čo najskôr skončí, ja už nevládzem.“ V tomto rozpoložení prišla aj ďalšia myšlienka – ísť na misie.

Túžba po Afrike však nebola pre Petru nič neznáme. Nakoľko má vyštudovanú geografiu, jej snom bolo absolvovať výskumnú expedíciu po Afrike. Napokon to však zostalo len pri túžbe, ktorá sa nestala realitou. Myšlienka ísť na misie tiež spočiatku zostávala len myšlienkou. „Nič som neriešila, no v septembri som na sociálnej sieti videla, že hľadajú dobrovoľníkov do Afriky.“ A hoci sa tento príspevok na obrazovke objavoval častejšie, budúca misionárka túto výzvu ignorovala. „Na začiatku októbra som sa kamarátke prvýkrát zdôverila, že som rozmýšľala nad tým, že by som išla do Afriky. A ona ma povzbudila, nech to skúsim. Že ak ma nezoberú, aspoň budem vedieť, že som tam nemala ísť, a ak by ma vybrali, stále to môžem odmietnuť,“ prezrádza Petra.

Prihlasovanie však bolo otvorené len do konca septembra. No i napriek tomu Petru pozvali na pohovor. Hoci na pohľad nedopadol ideálne, verdikt znel: vieme si to predstaviť. Pre Petru bol potvrdením verš dňa, ktorý sa jej zjavil na obrazovke telefónu: „Potom som počul hlas Pána, ktorý hovoril: ‚ Koho mám poslať, kto nám pôjde?‘ I povedal som: ‚Hľa, tu som, pošli mňa!‘“ (Iz 6, 8) Vtedy som cítila, že sa ma Boh pýta, kto pôjde do Afriky. A moja odpoveď potom bola jasná.

SMER UGANDA

Začal sa teda proces príprav. Okrem zlepšovania anglického jazyka zahŕňali prípravy štúdium histórie štátu, kultúry či tradícií, no i rozhovory s bývalými dobrovoľníkmi. „Upozorňovali nás, aby sme sa nevnímali ako záchrancovia. Lebo ľudia tam belochom prejavujú veľkú úctu a vážia si ich a zároveň aj doma ťa ľudia uznávajú, a tak je veľmi jednoduché uveriť vo vlastnú výnimočnosť,“ upozorňuje dobrovoľníčka.

Cieľom misií bol sever Ugandy. Tam Slovenská katolícka charita prevádzkuje centrum, kde v tom čase bývalo 55 HIV pozitívnych detí. „Boli to zväčša siroty alebo deti zo sociálne slabších rodín. Mojou úlohou bolo chodiť učiť do materskej školy a popoludní doučovať deti, ktoré navštevovali základnú školu. Zároveň to bola administratívna práca súvisiaca s chodom centra či pomoc v projekte, kde sa dievčatá učili za krajčírky,“ približuje náplň svojej misie učiteľka Petra.

Pravidelné aktivity však dopĺňali aj tie nepravidelné. Napríklad roznášanie školských pomôcok či kariérne poradenstvo deťom, ktoré prechádzajú na strednú školu. Mnohé z detí podľa Petry nezažili veľa podobných rozhovorov. Príkladom je jedno dievča, ktoré vyplnilo test, ktorý jej mal pomôcť nájsť budúce smerovanie. „Rozprávali sme sa o tom, na akú pozíciu by sa hodila, čo by mohla ísť ďalej študovať. Ako som mala pred sebou jej vyplnený test, ponúkla som jej, že sa môže ešte niečo opýtať alebo povedať, čo by chcela. A ona sa rozrozprávala, že má doma ťažkú situáciu s otcom a nevie, čo s tým má robiť. Nepochopila, že ju smerujem k dotazníku, jej vnímanie bolo, že mi naozaj môže povedať čokoľvek. Vtedy som pochopila, že títo ľudia sa často nemajú komu zdôveriť s tým, čo prežívajú.“

SKÚŠKA V PODOBE MALÁRIE

Podľa Petry deti v centre napriek tomu, že boli siroty a boli choré, boli veľmi šťastné. „Myslím si, že to bolo tým, že každý jeden deň prežili najlepšie ako vedeli. A keď deň skončil, boli šťastní, pretože sa mali dobre. To ma veľmi oslovilo,“ spomína dobrovoľníčka.

Oslovil ju aj príbeh chlapca, ktorý zo Sudánu utiekol pred vojnou. V Ugande žil ako utečenec a každé ráno musel dve hodiny kráčať po vlastných, aby prišiel do školy. „Štyri hodiny denne strávil tým, že išiel do školy a z nej. Keď som sa ho pýtala, či má dáždnik, odpovedal, že nie. Tak som sa spýtala, či si niekedy povie, že sa mu nechce, napríklad kvôli dažďu. Opäť odpovedal nie. Hovoril, že vie, že vzdelanie znamená lepší život. Keby zostal doma, čakala ho len práca na poli. Ale vzdelanie preňho znamenalo lepšiu budúcnosť. Každé ráno dve hodiny kráčal za lepším životom,“ hovorí Petra.

Dobrovoľníctvo nebolo úplne ľahké. Prišli pocity zbytočnosti a myšlienky, že jej služba aj tak nič nezmení. Pri pohľade do modlitebného zápisníka však Petra cituje časť z jednej modlitby: „Ak máš pocit zbytočnosti, že veci nejdú tak, ako by si chcela alebo si predstavovala, je to preto, aby si nevidela výsledok svojej práce, ktorý ťa vedie k dobrému pocitu, dobrý pocit k zdieľaniu, zdieľanie k obdivu a obdiv k pýche. Je to na tvoju pokoru robiť veci najlepšie, ako vieš, a pritom nevidieť výsledok. Je to na budovanie tvojej viery. Veriť, že to, čo robíš, prinesie zmenu, posun, pokrok, aj keď sa to možno nikdy nedozvieš. Ver, že ja to premením. Buduješ Božie dielo, nie svoje,“ číta Petra.

Súčasťou príprav na misie sú aj rôzne očkovania. No ak ide len o polročný pobyt, nie je potrebné očkovanie proti malárii. To však neznamená, že sa pred týmto ochorením netreba chrániť. Ide o používanie repelentov proti komárom, ktorí toto ochorenie prenášajú, či nosenie oblečenia s dlhými rukávmi či nohavice. Pár dní po príchode do Afriky Petra ochorela. Bola to malária, ktorá sa prejavovala podobne ako chrípka. A po troch dňoch príznaky odišli.

Druhýkrát malária prišla približne po troch mesiacoch. A priniesla väčšie komplikácie. „Bývalí dobrovoľníci mi povedali o liekoch, ktoré dobre zaberajú proti malárii a nezaťažujú pečeň. Preto som si ich vypýtala. No neskôr sme zistili, že ten parazit je voči nim rezistentný a lieky nezabrali,“ približuje zlomový moment Petra.

Malária sa zároveň prejavila novým príznakom – zvracaním. To trvalo dva dni. „Čo sa dialo potom si nepamätám. Viem to vďaka tomu, že mi to prerozprávala Dianka, druhá dobrovoľníčka, čo tam bola so mnou.“ Po dvoch dňoch zvracania prišla slabosť spôsobená nespavosťou. Problematická bola aj chôdza. A hoci Petra dostávala infúzie, malária sa postupne rozšírila. Prišli aj halucinácie či neschopnosť rozoznávať predmety. „Dobrovoľníčku Dianku, čo tam bola so mnou, som volala menom svojej sestry. Alebo som nespoznávala predmety. Chytila som niečo do ruky a pýtala som sa, čo to je. Povedali mi, že mydlo na umývanie rúk. Mýlila som si ľudí, bola som zmätená, kde vlastne som. To už ľudia okolo mňa vedeli, že situácia je zlá,“ hovorí o začiatkoch ochorenia Petra.

Nasledoval preto presun do nemocnice v mestečku Adjumani. Vtedy už Petra nevedela, že je v Afrike. Dokonca sa bránila, keď ju lekár chcel ošetriť. Napokon ju však upokojili a podali jej lieky, no stav sa nezlepšil a Petra stále slabla. Previezli ju teda do ďalšej nemocnice v mestečku Gulu, vzdialenom približne 2 hodiny.

Po ďalšom prevoze bola Petra natoľko vysilená, že sa ju lekári rozhodli uviesť do umelého spánku. Vtedy si Petrini príbuzní v telefonáte vypočuli, že sa majú pripraviť na čokoľvek. V rôznych krajinách po celom svete za ňu dávali slúžiť sväté omše a modlitebné výzvy sa šírili naprieč spoločenstvami.

BLÍZKOSŤ V MNOHÝCH PODOBÁCH

Blízkosť ľudia prejavovali aj inak. Okrem dobrovoľníčky Dianky, ktorá jej bola veľkou oporou, sa o Petru staral vychovávateľ z centra, ktorý bol zároveň zdravotník. Cez deň pokrýval to, čo personál nemocnice zanedbával a v noci spal na lavičke pred nemocnicou, pretože nemal peniaze na hotel. Zároveň sa tam objavila žena, ktorá sa o Petrinej situácii dozvedela prostredníctvom Charity. Pripájala sa k modlitbám a poskytovala podporu dobrovoľníčke Diane.

Medzitým sa však ochorenie zhoršovalo. Lieky nezaberali a lekári mali podozrenie, že môže ísť o mozgovú maláriu. Bolo preto potrebné zistiť, či nie je poškodený mozog. Nemocnica v Gulu však nemala CT, preto bol potrebný ďalší prevoz. Tentokrát do nemocnice vzdialenej 6 hodín.

Nemocnica v hlavnom meste Ugandy, Kampale, sa stala ďalším útočiskom Petry, ktorá bola stále v umelom spánku. Urobili jej vyšetrenie CT a pokračovali v liečbe. Lekári dali Petre viacero dávok chinínu. Tie nielenže nezaberali, mali opačný účinok. Spôsobili zlyhávanie orgánov. Zasiahnutá bola pečeň, obličky a organizmus slabol.

No Petra sa z umelého spánku zobudila – slabá a dezorientovaná. „V umelom spánku som bola asi týždeň. Zobudila som sa a bola som strašne unavená. A nevedela som, kde sa nachádzam, kto sú tí ľudia okolo mňa. Stratila som pamäť a nevedela som, či som živá alebo mŕtva. Dokonca som nedokázala ani rozprávať. No stála pri mne Dianka, ktorá ma hneď po prebudení začala upokojovať,“ spomína Petra.

PREHODNOTENIE PRIORÍT

V Kampale v tom čase zúrila ebola. Lekári preto Petre odporúčali, aby sa vrátila na Slovensko. Ďalšia malária by totiž s najväčšou pravdepodobnosťou znamenala smrť. Petra však nedokázala chodiť, bola stále veľmi slabá, mala preležaniny a museli ju kŕmiť cez hadičku. „Hlavou mi chodila myšlienka, že som iba kus tela. Že nič nedokážem a som každému len na príťaž. Pýtala som sa, čo so mnou bude, či toto je život,“ ponára sa Petra do spomienok.

Postupne však prichádzali aj ďalšie uvedomenia. Napríklad o práci. „Premýšľala som nad tým, že keby som zomrela, bolo by úplne jedno, koľko času som strávila v práci. Bolo by úplne jedno, koľko mailov som poslala, koľko aktivít pripravila. Jediné, na čom by záležalo, by bolo, či som odpustila každému a či som prosila o odpustenie. Či som blízkym povedala, že ich mám rada a vrátila to, čo som dlžná. Modlila som sa: Bože, ako som mohla niekedy riešiť svoju váhu alebo svoj výzor, alebo či som dosť dobrá, či mám dosť dobré zážitky či skúsenosti. Pretože na tom naozaj nezáleží. To si pripomínam doteraz – čo sú vlastne dôležité veci v živote,“ hovorí.

Petre sa podarilo bezpečne vrátiť na Slovensko, hoci bola stále slabá. Nasledovali ďalšie vyšetrenia a postupné zotavovanie. No prišli iné boje. „Boli to myšlienky, že som na obtiaž. Že sa o mňa teraz musia ľudia starať. No kamarátka mi povedala: ‚Peti, ale doteraz si bola príliš nezávislá. Robila si všetko a pomáhala si aj druhým, no sama si pomoc nechcela. A teraz sa konečne niekto môže postarať o teba.‘ Povedala, že moja sila sa teraz prejavuje v slabosti. Že keď ja som slabá, môžu byť silní tí, čo mi pomáhajú. Lebo niekedy sa ľudia cítili pri mne nedostatoční,“ hovorí Petra a dodáva, že je dôležité dovoliť ľuďom, aby ponúkli pomoc, pretože pri tom môžu podrásť.

PREMENENÉ ZMÝŠĽANIE

Pre Petru má jej svedectvo niekoľko rozmerov. Napríklad to, že ju Boh zachránil. Alebo koľko ľudí spojil v modlitbách za ňu. Či ľudia ako dobrovoľníčka Dianka, ktorá pri nej celý čas stála. No je to i premenené zmýšľanie Petry či jej okolia. „Išla som do Afriky pomáhať a napokon som pomoc potrebovala ja. Zverila som sa Bohu do rúk a on napísal úplne iný scenár, ako by som čakala. Vnímam svoju prácu ako poslanie. To sa nezmenilo. Ale poslanie sa niekedy môže stať modlou. Neberiem už prácu ako najdôležitejšiu vec. Dovolím si v nej niečo nezvládnuť alebo poprosiť o pomoc. Prežila som, že „tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré“. Môj príbeh má dobrý koniec a všetko sa udialo pre moje posvätenie, hoci som z toho vyšla ako porazená,“ uzatvára svoje rozprávanie Petra, ktorú Afrika zmenila.

Foto: archív respondentky