TOP

Pol roka venoval deťom v Rwande: Vo svätej zemi som našiel aj pokoru

Keď Andrej Trulík minulý rok odlietal do Rwandy, aby dobrovoľne pomáhal v detskom centre Slovenskej katolíckej charity, vedel, že potrebuje vrátiť to, čo v živote dostal. Na pútnickom mieste v Kibeho na juhu krajiny pôsobil šesť mesiacov. Stal sa z neho animátor, záhradník, účtovník, opravár a občas aj otec. Jeho pôsobenie v Rwande bolo možné vďaka podpore SAMRS – Slovenskej agentúry pre medzinárodnú rozvojovú spoluprácu.

Musí pre mňa zbehnúť na prízemie, lebo pre koronavírus sú v budove zvýšené bezpečnostné opatrenia. Krátko po tom, ako Andrej priletel z Rwandy domov, Slovensko zatvorilo svoje hranice a všetci s rúškami na tvárach čakali, čo bude ďalej.
„Kibeho ma naučilo stíšiť sa a byť len sám s Bohom, takže obmedzenia mi až taký problém nerobili.

Z Rwandy som sa však vrátil o 15 kíl ľahší a zájsť si do reštaurácie som už nestihol,“

smeje sa Andrej, keď už spolu sedíme v bratislavskom Rádiu Mária, kde občas vypomáha ako dobrovoľník. Dnes doň zavítal prvýkrát po návrate z Afriky, lebo už mohol a lebo chcel poslucháčom povedať viac o tom, aký zmysel mala jeho cesta. Pre iných, ale aj preňho. Ja som za ním prišla pre to isté.

 

Deti rady nosia ružence a rady spievajú. (Archív SKCH)

 

Sám človek nezmôže nič

Prešiel skoro rok, odkedy sme Andreja v Slovenskej katolíckej charite poctivo pripravovali na jeho dobrovoľníctvo v rwandskom centre pre deti. Na Kapitulskú ulicu v Bratislave za nami chodil človek, ktorý mal odvahu úprimne hovoriť o svojom živote. Aby sa v 15-tich rokoch dokázal vysporiadať s drogami, dočasným domovom sa mu stala komunita Cenacolo. Jeho komunitný život sa začal v Chorvátsku a skončil v Dominikánskej republike, kde sa 14 mesiacov staral o opustené deti.

„Nemal som však v tom čase doštudovanú ani strednú školu, a preto som v 21 rokoch z komunity vystúpil a rozhodol sa doplniť si vzdelanie vo Veľkej Británii. O pár rokov som skončil aj univerzitu, zamestnal sa a postupne vypracoval na riadiace pozície,“ rozpráva. Andrej mal úspech, peniaze a už si viac nemyslel, že Boha ešte potrebuje.

„V Anglicku sa ľudia bežne zaujímajú o vierovyznanie, no ja som sa vždy bál o viere a živote v komunite hovoriť. ´Uškodí to mojej povesti, nebude to vyzerať dobre,´ hovoril som si a v duchu kalkuloval. Boh ťa vyzdvihne, ale aj ťa pokorí, ak je to pre teba potrebné,“ vraví Andrej.

Keď jeho otec dostal rakovinu, jeho život sa zmenil druhý raz. Uvedomil si, že bez Boha nič nezmôže.

 

Deti v centre. (Archív SKCH)

 

Sväté miesto za odmenu

Andrej sa vrátil domov a vedel, že jeho život musí vyzerať inak. Chcel robiť veci najlepšie, ako vie. Chcel opäť žiť s Bohom a znova byť užitočný niečomu inému, než len sebe. Keď sa raz v bratislavskom duchovnom centre Quo Vadis dal do reči s Martinom, skladačka do seba zapadla. Martin Vittek totiž manažoval africké projekty Slovenskej katolíckej charity v Rwande a Ugande.

„Povzbudilo ma to. Chcel som vrátiť späť všetko to, čo dobré som v živote dostal,

a dúfal, že projekt charity na juhu Rwandy – vzhľadom na svoje predošlé skúsenosti, dokážem manažérsky posunúť ďalej. Mariánske pútnické miesto Kibeho, kde sa projekt nachádza, bolo pre mňa zároveň aj osobnou odmenou,“ spomína Andrej.

Žiaci sa práve vracali po letných prázdninách do svojich tried, keď Andrej nasadal do lietadla smerujúceho tisícky kilometrov na juh. Nemal obavy, ale cítil prirodzený rešpekt.

Slovenská katolícka charita v Kibeho ešte v roku 2016 otvorila spoločne s rehoľou Pallotínov detské centrum sv. Vincenta Pallotti. Jeho prioritným cieľom je poskytovať predškolskú prípravu chudobným deťom z okolia. Andrej mal doplniť tím, ktorý sa o centrum staral, a spoločne s charitnou dobrovoľníčkou Alexandrou zabezpečovať jeho chod.

 

Kultúrne centrum sv. Vincenta Pallotti. (Archív SKCH)

Škôlka pre všetkých

„Projekt ma nadchol, bolo neuveriteľné, ako funguje. Videl som dielo, ktoré pomáha nielen deťom, ale celej miestnej komunite,“

začína Andrej, keď sa ho pýtam, ako detské centrum spočiatku vnímal. Lokálni učitelia v slovensko-rwandskej škôlke zoznamujú deti so základmi angličtiny, matematiky, učia ich vedomosti o svete, tance a básničky, precvičujú miestny jazyk kiňarwandu alebo jemnú motoriku pri písaní.

Do škôlky každé ráno zamieri asi sedem desiatok detí zväčša od štyroch do šiestich rokov, ktoré si v centre zároveň osvojujú hygienické návyky a dostávajú vyváženú stravu, niekedy jedinú v daný deň. No nielen o príprave do školy centrum je. V škôlke sa zároveň snažia integrovať minoritné etnikum medzi väčšinové obyvateľstvo, lebo všetci by mali dostať rovnakú šancu.

„Deti rozvíjajú v centre sociálne kontakty a aj ich predsudky voči bielemu človeku sa postupne menia. V centre vypomáhajú aj ich rodičia, ktorí sa pritom naučia aj čosi nové, a zamestnanci zase vďaka stabilnému príjmu dokážu pohodlne uživiť svoje rodiny. Centrum je v komunite obľúbené a neraz nás ľudia na ulici zastavili, aby sa o radosť z neho s nami podelili,“ vysvetľuje Andrej.

Hovorí, že centrum neostáva prázdne ani cez víkendy, vracajú sa doň na doučovanie či len kvôli hrám deti, ktoré už po absolvovaní škôlky nastúpili do škôl. V rámci adopčného programu, ktorý tu organizuje rehoľa Pallotínov, ich môžu Slováci a Poliaci v štúdiu podporiť.

 

Pri kaplnke s deťmi. (Archív SKCH)

 

Niečo zo seba pre projekt

„Každý mal prirodzene na starosť to, k čomu inklinoval a čo dokázal posúvať správnym smerom. Alexandra sa viac venovala rodičom, deťom a samotnej výučbe, ja som zase viac dbal na chod centra. Riešil som administratívu, ako platby za elektrinu a vodu, učil zamestnancov angličtinu a pracoval v záhrade centra“. Na konci školského roka, keď bolo potrebné prijať nové deti do centra, s Alexandrou navštevovali jednotlivé rodiny, aby všetko s rodičmi dohodli a získali čo najviac informácií.

„Projekt nám dával priestor, aby sme ho podľa svojich schopností rozvíjali a hoci to bolo občas v tejto krajine komplikované, veľmi som si to vážil. Bol som užitočný a mohol do projektu doniesť aj niečo svoje, čo bol výborný pocit,“ dodal Andrej. V Kibeho napríklad pomohol s výstavbou malej kaplnky pre Pannu Máriu, kde sa neskôr deti modlili. „Veľká vďaka patrí všetkým darcom Charity, ktorí nám pomohli toto úžasné dielo uskutočniť,“ podotkol.

Aj napriek genocíde, ktorá sa v Rwande odohrala v 90-tych rokoch, sa Andrej v krajine cítil bezpečne. Rwanda ho milo prekvapila a v Kibeho, kde sa deväť rokov zjavovala Panna Mária, stále cítil jej prítomnosť.

„Práve Panne Márii vďačím za to, že môj otec nakoniec rakovinu prekonal. A veľmi som si rozumel aj s ľuďmi. Pallotíni i naši zamestnanci ma prijali medzi seba a ja som sa cítil, že k nim patrím. Za to som bol vďačný,“ hovorí mi Andrej a ukazuje video, ktoré mu nedávno z Kibeho poslal jeden zo zamestnancov Bosco. Natočil Andrejom zasadené banánovníky, ktoré sa už ťahajú k nebu, a poctivo prekladá, ako ostatní zamestnanci pokroky v záhrade komentujú. Dodnes si podľa Andreja mnohí pamätajú predošlých dobrovoľníkov a spomínajú na nich.

Štafeta. Každý je potrebný

S končiacim sa februárom sa končila aj Andrejova misia. Do centra prišli dvaja noví dobrovoľníci, ktorým spoločne so Sašou odovzdali všetky cenné inštrukcie a osobné rady.

„Na začiatku projekt Charite a reholi pomáhali stavať na nohy dobrovoľníci a každý ďalší ho posunul ďalej. Dnes je to spoločné dielo ich všetkých a my sme odovzdali štafetu ďalším. Mne to dalo veľa, najmä vnútornú pokoru. Ľudia ma inšpirovali, správne nasmerovali a snáď som aj ja odovzdal zo seba všetko, čo som mohol. Som rád, že som mohol byť toho súčasťou. Lebo tam, kde jeden druhému pomáha, vstupuje Boh a spolu s Pannou Máriou rozväzuje uzly,“ dodáva na záver Andrej.

Ako bývalej dobrovoľníčke v Rwande mi ostáva len súhlasiť. Spolu totiž dokážu ľudia naozaj veľké veci.

 

Jana Fedáková

 

Kultúrne centrum sv. Vincenta Pallotti je škôlka Slovenskej katolíckej charity na juhu Rwandy v meste Kibeho pre deti z veľmi chudobného prostredia, siroty a polosiroty. Centrum deťom poskytuje základné predškolské vzdelanie, výživnú stravu a priestor, kde sa môžu hrať a vytvárať väzby. Prevádzka centra je financovaná príspevkami zo zbierky Pôstnej krabičky od slovenských darcov.

 

 



Komentáre