Postulátorka Terézia Valúšková: Alfonz Paulen nikdy nehľadel na seba, ale vždy reagoval na Božie impulzy

Volali ho hrdinom lásky. Alfonz Paulen bol diecéznym kňazom, ktorý sa vyznačoval veľkou ľudskosťou voči svojim farníkom a na záchranu duchovných povolaní bol ochotný obetovať aj svoj vlastný život. S postulátorkou kauzy v diecéznej fáze blahorečenia Božieho služobníka Alfonza Paulena, Teréziou Valúškovou, sme sa rozprávali o jeho živote a aj spolupráci s Titusom Zemanom.

Pri svojej práci prichádzate do kontaktu so životopismi a príbehmi svätých, blahoslavených či kandidátov na oltár. Ako ste sa vôbec k takejto práci dostali?

Keď sa človek otvorí Božiemu pôsobeniu a je disponovaný nechať sa viesť jeho vôľou, Pán nájde spôsob, ako sa stretnúť s človekom a vedie ho tými najlepšími cestami. Preto najlepšími, pretože ak sú Božie, tak niet pochýb. Keď som si vyberala tému licenciátnej práce, smerovala som ju na oblasti manželského kánonického práva, pretože tejto problematike som sa chcela venovať. No profesor mi rázne zmietol zo stola prvú aj druhú tému s tým, že už je veľa vedeckých prác v tej oblasti. Zdrvená jeho rozhodnutím som sa pýtala Pána, čo odo mňa očakáva on. A tak som počas jednej meditácie dostala impulz.

Čo vám Pán „pošepol“?

Totiž, môj duchovný otec často hovoril o povolaní k svätosti. Keďže sme v tom období preberali na univerzite práva a povinnosti Božieho ľudu, spojila som si túto pastoračnú výzvu duchovného otca s kánonom 210 Kódexu kánonického práva, ktorý jasne učí, že „všetci veriaci majú podľa vlastného postavenia venovať svoje sily na to, aby viedli svätý život a napomáhali vzrast Cirkvi a jej ustavičné posväcovanie“. Bola som si istá, že toto je téma, ktorou sa budem zaoberať. Ak to nemá byť oblasť manželského kánonického práva, bude to prepojenie kánonickej a najmä svätopísemskej výzvy: „Buďte svätí, lebo ja, Pán, váš Boh, som svätý“ (Lv 19, 2).

Zaoberali ste sa touto tematikou aj pred štúdiom?

Je pravdou, že som v tejto oblasti robila ešte pred akademickým smerovaním pridruženú notárku v diecéznej fáze procesu blahorečenia a svätorečenia dnes už blahoslaveného Titusa Zemana. Vtedy som do problematiky kanonizovanej svätosti prvýkrát nazrela. Neskôr to bol ešte kurz školy vyššej formácie v kauzách svätých, ktorý organizuje Dikastérium káuz svätých, v súčasnosti už v spolupráci s Pápežskou Lateránskou Univerzitou. Ani vtedy som si nemyslela a ani mi nenapadlo, že niekedy sa tomu budem naplno venovať. No Božie cesty sú nevyspytateľné. Človek buď prijme ponuku, alebo nie.

Premýšľali ste už aj nad svojou osobnou svätosťou? Chceli by ste byť vy osobne svätá?

Prijatím sviatosti krstu sú všetci pokrstení povinní usilovať sa o svätý život, keďže stvorení na Boží obraz, všetci sa máme tomu obrazu aj podobať. Všetci by sme sa mali usilovať o tento ideál. Počas mojich štúdií v Ríme mi istý staručký salezián – koadjútor (rehoľník – laik, teda bez kňazského svätenia, pozn. red.) často pripomínal: „staňme sa svätými, ale aby o tom nikto nevedel“ . Svätosť nie je výsadou niektorých, ale povolaním pre všetkých.

Na vašu otázku teda odpoviem áno, samozrejme, často si kladiem otázku, ako napredujem na ceste môjho osobného posväcovania. Respektíve, ako odpovedám na výzvu byť dokonalou v láske. Lebo svätosť by sa dala definovať aj ako dokonalosť v láske – stály rast v láske k Bohu a blížnym. Menej ja, viac Boh, menej ja, viac blížny.

NA ŽIVOTOCH SVÄTÝCH MA OSLOVUJE MAXIMÁLNA DÔVERA V PÁNA

Ste postulátorkou kauzy Alfonza Paulena. Čo to vlastne znamená byť postulátorkou?

Postulátor je ten, kto je zodpovedný za dynamiku priebehu kauzy. Je vyslancom aktora a zastupuje ho pred Dikastériom káuz svätých a kompetentnou cirkevnou autoritou. Jeho úlohou je hľadať všetky informácie, ktoré by pomohli vykresliť postavu kandidáta oltára v jeho pravdivom obraze. Teda ide o zozbieranie všetkých informácií, či už pozitívnych, alebo negatívnych. Rovnako postulátor podporuje a koordinuje aktivity pre šírenie poznatkov o Božom služobníkovi.

Spomínali ste Dikastérium káuz svätých. Ako by ste krátko vysvetlili, čo je to za inštitúciu?

Predovšetkým patrí medzi orgány Rímskej kúrie. Tieto slúžia na pomoc rímskemu pontifikovi, ako aj biskupom na celom svete. Dikastérium káuz svätých sa zaoberá všetkým, čo sa týka káuz blahorečenia a svätorečenia.

Ako ste sa k tomuto postu dostali? Boli ste zvolená alebo vybraná?

Svoje štúdiá v Ríme som zakončila dizertačnou prácou, ktorá sa venuje porovnaniu všeobecného povolania k svätosti podľa kán. 210 KKP a kanonizovanej svätosti. V tom čase som absolvovala aj tzv. školu vyššej formácie v kauzách svätých. Samozrejme, toto všetko netušiac, že niekedy postulátorkou budem. Najskôr to bola len práca obhajcu zväzku na Metropolitnom tribunáli, a potom prišla táto možnosť, pred ktorou som mala a aj stále mám veľký rešpekt. Oslovil ma otec arcibiskup Mons. Stanislav Zvolenský a ja som ponuku s malou dušou prijala.

Keď študujete alebo sa hlbšie zaoberáte či už životom svätých alebo kandidátov na oltár, čo vás vie najviac osloviť na konkrétnom živote daného človeka?

Asi čistá, bezhraničná, neegoistická láska. Maximálna dôvera v Pána a odovzdanosť. A potom neskutočná schopnosť obetovať sa. Nemyslieť na seba, ale rozdávať lásku. Ďalej je to asi to medziriadkové čítanie, ktorým vnímam, že daný kandidát oltára, alebo už blahoslavený či svätý, pochopil, že to bola Božia láska a stretnutie sa so živým Kristom, ktoré ich naplnili, premenili a určili smerovanie.

Svätí sú tí, ktorí sa nesťažovali, ktorí prijímali svoj údel, svoje problémy a choroby ako cestu vlastného posväcovania, ako možnosť spolupracovať na Kristovom vykupiteľskom diele. Lebo ako aj Kristus „zaplatil“ svojím životom za našu spásu, tak aj my svoje utrpenie môžeme pripájať k tomu Ježišovmu na kríži a vyprosovať tak dobrá našim blížnym.

Čo ešte na svätých obdivujete?

Svätých ďalej vnímam ako ľudí, ktorí sa vedeli tešiť z maličkostí. Ktorí vedeli premáhať smútok. Veľmi sa mi páči citát sv. Pátra Pia, keď hovorí, že „radosť duše je životom duše, je nevyčerpateľným pokladom svätosti a dobroty. Naopak smútok je pomalá smrť duše a nie je užitočný na nič“. Je pravdou, že mnohí svätí prežívali aj doby temna. Napríklad sv. Matka Terézia priznala, že mala obdobie, kedy Boha vôbec necítila. Ale napriek tomu ostala verná a milovala do krajnosti. Začala som láskou a asi by som to aj zakončila láskou. Sv. Terézia z Lisieux si vybrala lásku ako svoje povolanie. Napokon Matka Terézia je známa svojím citátom: „Nie je dôležité, čo robíme, ale koľko lásky do toho vložíme. Robme malé veci s veľkou láskou“.

Vráťme sa ešte na chvíľu k terminológii. Čo znamená byť kandidátom na oltár? Existujú ešte nejaké ďalšie predstupne pred blahoslavením? Ako daný človek získa tieto tituly?

Kandidát oltára je bežným termínom, ktorý zvykne laická verejnosť používať. Kandidátom na slávu oltára zvykneme nazývať toho, kto oplýva povesťou svätosti alebo povesťou mučeníctva, či povesťou obety života, resp. povesťou znakov – teda mimoriadnych Božích milostí získaných na príhovor toho daného zosnulého veriaceho. Kandidátom oltára sa myslí zväčša na Božieho služobníka.

V terminológii káuz svätých sa do okamihu slávnostného aktu blahorečenia stretáme s pojmom Boží služobník, ctihodný alebo ctihodný mučeník. Svätorečenie je posledným krokom, ktorý predpokladá ostatné: kandidát oltára, aby sa oficiálne stal svätým, musí byť najskôr Božím služobníkom, potom ctihodným a napokon blahoslaveným.

Vysvetlime si bližšie aj tieto jednotlivé pojmy.

Božím služobníkom sa nazýva ten veriaci katolík, ktorého proces blahorečenia a svätorečenia sa začal. Ctihodný je ten, ktorého mučeníctvo, hrdinské čnosti alebo obeta života boli dôkazovými prostriedkami v procese potvrdené a deklarované podpisom rímskeho veľkňaza. Potom už je to samotný akt blahorečenia v prípade Božieho služobníka – mučeníka. Ak ide o ctihodného, ktorého proces blahorečenia sa robí procesom o hrdinských čnostiach alebo o obete života z lásky, vtedy je potrebné, aby bol preukázaný ešte nejaký zázrak na jeho príhovor, až potom je blahorečený.

Čo sa myslí pod konkrétnym zázrakom na orodovanie Božieho služobníka, ktorý poslúži k blahorečeniu?

Svätý Tomáš Akvinský zázrak definoval ako niečo, čo presahuje zákony prírody. Teda musí sa jednať o takú mimoriadnu skutočnosť vyprosenú na príhovor toho daného Božieho služobníka alebo ctihodného, ktorá sa vymyká prírodným zákonom a ktorá komisiou expertov v danej oblasti je prehlásená za nevysvetliteľnú. Ak by išlo napríklad o milosť uzdravenia, tak toto má byť nevysvetliteľné lekárskou vedou. Pri skúmaní sa ďalej vyšetruje súvislosť medzi modlitbou príhovoru a daným uzdravením.

HRDINA LÁSKY – ALFONZ PAULEN

Pozrime sa bližšie na osobnosť Alfonza Paulena. Ak by ho mali charakterizovať tri slová alebo vlastnosti, ktoré by to boli?

Dokumentárny film, ktorý je natočený o Božom služobníkovi Alfonzovi Paulenovi, nesie názov Hrdina lásky. To by mohla byť taká prvá charakteristika. Potom by to mohla byť odvaha a napokon obeta. Z mnohých svedectiev možno vybadať jednu základnú črtu a tou je láska. Ľudí miloval a veriaci cítili jeho pastoračnú lásku, jeho otcovskú starostlivosť, jeho pozornosť voči chudobným. Láska v sebe skrýva aj srdečnosť, ktorú mnohí potvrdzujú.

Ďalšou charakteristikou by mohla byť odvaha. Aj vďaka tejto vlastnosti mohol potom k sebe prijať za kaplána Titusa Zemana. Vedel, že ide do rizika, pretože to ostatní farári z obáv z prenasledovania odmietli. Alfonz bol odvážny, ale nebol ľahkovážny. Naopak, bol veľmi obozretný. Vedel, že ak sa v jeho farnosti obmieňajú skupinky klerikov a kňazov, nesmie na seba a svoju farnosť pútať pozornosť. Túžil zachraňovať duchovné povolania spolu s Titusom Zemanom. Pre túto záchranu bol ochotný obetovať svoj život. Dôveroval Pánu Bohu. Ak by nedôveroval a nemal odvahu, prípravy útekov by sa v Šenkviciach nekonali.

Treťou charakteristikou by mohla byť obeta. Každé povolanie podľa príkladu Ježiša Krista má byť povolaním k službe. Povolanie kňaza v sebe rovnako zahŕňa rozhodnutie vedieť slúžiť, prinášať obetu z lásky. Alfonzovou najväčšou obetou bolo znášanie neľudského týrania, či už vo vyšetrovacej väzbe, alebo potom počas väzenia. Túto obetu prinášal s mnohými ostatnými kňazmi za múrmi väzenských opevnení. Trpel pre Krista a pre jeho Cirkev. Bol rozhodnutý vytrvať až do konca. Mohol zaprieť Krista a byť oslobodený od mnohých múk. Mohol si zvoliť ľahšiu cestu.

Minulý rok sa začalo verejné otvorenie kauzy jeho blahorečenia. Čo to v praxi znamená?

Oficiálnym otvorením diecézneho vyšetrovania o povesti svätosti a mučeníctva sa otvárajú dvere kanonizovanej svätosti. Základným smerovaním je overiť mučenícku smrť Božieho služobníka a popritom skúmať, či sa jeho život môže „postaviť na svietnik“ a byť vzorom. Ide o rekonštrukciu života a smrti Božieho služobníka. Samozrejme, treba poznamenať, že ide stále o obdobie vyšetrovania a skúmania. To, že sa otvorí diecézna fáza procesu, ešte nezaručuje blahorečenie a svätorečenie. Robí sa všetko preto, aby sa zistila pravda o Božom služobníkovi, o jeho živote a mučeníckej smrti.

Tento rok to bude 70 rokov od jeho smrti. Prečo sa začal proces až teraz, po toľkých rokoch?

Faktom je, že komunistický režim v našej krajine vládol takmer 40 rokov. Slovensko je pomerne malá krajina. Po páde totality sa javilo za potrebné riešiť a rámcovať iné spoločenské problémy, otázky a potreby Cirkvi. Pavol Peter Gojdič a Dominik Metod Trčka boli vyhlásení za blahoslavených v roku 2001, Zdenka Schelingová a Vasiľ Hopko o dva roky neskôr, v roku 2003, Titus Zeman v roku 2017. Najbližšie sa tešíme na pripravovanú slávnosť blahorečenia, ktorá bude v Šaštíne dňa 31.8.2024, počas ktorej bude udelené povolenie na verejnú úctu voči ctihodnému Jánovi Havlíkovi. Po revolúcii teda Cirkev na Slovensku začala riešiť aj otázku kanonizovanej svätosti. Tu si však treba uvedomiť, že proces blahorečenia a svätorečenia je záležitosť, ktorá trvá niekoľko rokov, pretože šetrením, vypočúvaním svedkov a bádaním v archívoch treba overiť a podložiť všetky skutočnosti.

Môžu ľudia ešte stále prispievať svedectvami v spojitosti s Alfonzom Paulenom?

Ak sú ešte žijúci priami svedkovia, ktorí si pamätajú Božieho služobníka Alfonza a neboli ešte pozvaní, aby o tom vydali svedectvo, tak by som ich chcela veľmi pekne poprosiť, aby tak urobili a prihlásili sa na Arcibiskupskom úrade v Bratislave. Rovnako by som prosila tých, ktorí majú naňho nejaké fotografické spomienky, prípadne nejakú korešpondenciu o ňom, aby ma kontaktovali.

CHARAKTERIZOVAL HO CIT PRE CHUDOBNÝCH

Pozrime sa na detstvo Alfonza Paulena. Aké bolo? Kedy sa v ňom ozvalo povolanie ku kňazstvu?

Čo sa týka samotného detstva, môžeme povedať, že bolo tvrdo skúšané. Keď mal Alfonz 2 roky, zomrel mu novorodený brat Anton. Neskôr, keď mal 5 rokov, otec Ján so sestrou Jolankou ochoreli na španielsku chrípku a obidvaja tejto pandémii podľahli. V rodine Alfonza bola hlboko zakorenená viera a bázeň k Pánu Bohu. Ako to už zo životopisu poznáme, mama Anna si na mariánskom pútnickom mieste v Mariazelli prosila o dar dieťaťa a ak by to bol chlapec, tak aj o dar kňazstva preňho. Modlitba v rodine, sväté omše a mariánska úcta boli s Alfonzom späté odmalička. Rozhodnutie stať sa kňazom v ňom vyzrievalo postupne. Jeho bratranec, o päť rokov starší Anton Mária Vácval, sa tiež vydal na cestu kňazstva. Aj počas kňazskej služby si bratranci pomáhali. Práve don Vácvalovi, ktorý sa stal saleziánom, vďačíme za základný náčrt životopisného profilu Alfonza Paulena.

Alfonz Paulen bol kňazom, no zároveň bol veľmi ľudský a pripravený pomáhať. Čo o ňom spomínali ešte vypočutí svedkovia?

Svedkovia veľmi radi spomínajú jeho srdečnosť a blízkosť svojim farníkom. Pamätajú si rovnako na otcovskú lásku a starostlivosť, s akou sa im venoval počas hodín náboženstva, na ulici alebo v kostole. Jeho cit pre chudobných ho charakterizoval. Aby pomohol svojim farníkom v čase veľkej biedy počas druhej svetovej vojny, požiadal brata Viktora, aby mu priviezol dve kravy a obilie. Vedel, že najskôr ľudia musia mať čo jesť, a potom ich môže vyučovať aj pravdám viery.

Práve v Banskom Studenci to bol často kostol, kde sa ľudia zbehli, keď mali strach a utekali pred rinčaním zbraní počas Slovenského národného povstania. Mladý Alfonz ich upokojoval a spoločne prosili Pána o ochranu. Alfonz teda neriešil len základné živobytie svojich farníkov, ale išlo aj o situácie, kde sa ľudia báli o svoj život už v spomínaných rokoch 1944-1945. Následne, po jeho príchode do Šenkvíc, musel znovu čeliť existenčnej otázke. Teraz však bol už v hre jeho vlastný život a záchrana kňazských povolaní v spolupráci s Titusom Zemanom.

V jeho životopise sa píše, že bol zatknutý a obvinený za podporu zahraničných agentov, napr. Titusa Zemana, ktorý bol u Paulena isté obdobie kaplánom. Prebiehala medzi nimi ešte nejaká ďalšia spolupráca?

Titus a Alfonz mali jednu vec spoločnú – obaja boli zapálení pre záchranu duší. Titus si uvedomil, že vtedajší režim zapríčiní nedostatok kňazských a rehoľných povolaní. Preto pre ich záchranu podniká kroky a tajne organizuje výpravy prechodov do zahraničia. Alfonzovi rovnako záležalo, aby na Slovensku boli kňazi aj o 30, 50 a 100 rokov. Vedel, do čoho ide, ale záchrana povolaní uňho prevážila. Všetko musel robiť veľmi obozretne. Titus Zeman vypomáhal Alfonzovi v pastoračnej službe a farníci rovnako obľubovali Titusa aj Alfonza. Alfonz nebadane a v skrytosti pomáhal Titusovi a všetkým klerikom, ktorí sa v Šenkviciach obmieňali, pomáhal či už finančne, stravou alebo šatstvom. Alfonz nikdy nehľadel na seba, ale vždy reagoval na Božie impulzy, ktoré často prichádzali prostredníctvom núdze blížneho.

Príbeh jeho smrti nasvedčuje, že išlo o mučenícku smrť. Skúsme sa v krátkosti pozrieť na posledné hodiny Alfonza Paulena.

Tieto momenty veľmi zreteľne približuje svedectvo Mons. Justína Beňušku. Práve on sa pre určité zdravotné problémy nachádzal na oddelení chorých väzňov a priznáva, že muselo byť Božím riadením, že jeho ako kňaza pridelili za spoločníka Alfonzovi v jeho agónii. V predvečer Alfonzovho posledného dňa niesol Titus Zeman na rukách nevládne telo Paulena na oddelenie chorých. Počas tejto chvíle sa odohralo to, čo Titus neskôr osobne dosvedčil. Alfonz Paulen z posledných síl šepkal: „Kedysi som túžil zasvätiť sa Pánovi ako jezuita, no teraz, keď som toľko trpel so saleziánmi, túžim zomrieť ako syn don Bosca pod ochranou Panny Márie Pomocnice“. To bola posledná vôľa Alfonza, ktorú predostrel Titusovi.

Dôstojný pán Beňuška svoje spomienky na poslednú noc formuluje ako hrdinské premáhanie bolestí, modlitbu krátkych vzdychov a svätú spoveď. Väzenský lekár žiadal a urgoval, aby bol chorý prevezený do nemocnice ešte v noci, čo náčelník nedovolil a trval na rannom prevoze. Väzenskí lekári aj mali vôľu ho operovať vo väznici, ale pre takmer nulové zdravotnícke vybavenie sa to neodvážili zrealizovať. Vdp. Beňuška pokračuje, že počul, ako bolo povedané, že Alfonz má zomrieť počas prevozu z Mírovskej väznice do Nemocnice sv. Anny v Brne. Veliteľ vozu spolu so svojím spoločníkom sa o to postarali, keď natiahli cestu s ťažko chorým Alfonzom zo zhruba dvoch hodín na osem hodín. Alfonz práve dodýchal, keď jeho telo priviezli na nádvorie Nemocnice sv. Anny v Brne.

Čo bolo príčinou ochorenia a zhoršenia jeho stavu?

Samotné ochorenie Alfonza ako aj jeho zdravotné problémy sú v štádiu skúmania. Čo sa týka zhoršenia zdravotného stavu, vieme, že vo väzení prevládali neľudské spôsoby, ktorými sa s väzňami zaobchádzalo. Najskôr ťažká vyšetrovacia väzba spojená s účelovým trýznením. Následné väzenské podmienky kňazov a biskupov boli natoľko brutálne, že mnohí po rokoch odchádzali s vážne podlomeným zdravím a na následky čoho predčasne zomreli. Alfonzovi rovnako nepridali ku zdraviu. Väzni okrem iného trpeli hroznou zimou, nakoľko aj v zimných mesiacoch častokrát spávali na holom betóne. Ak sa schúlili, dokopali ich, resp. obliali studenou vodou a podobne. Niektorí pamätníci priznali, že hoci nesmierne hladovali, zima bola horšia. V týchto podmienkach Alfonz ochorel a dostal ťažký zápal obličiek. Stálym bádaním v archívoch však pomaly odhaľujeme aj ďalšie možné príčiny úmrtia, na ktoré hľadáme ešte relevantné dôkazy.

Okrem príbehu jeho smrti, aké boli ešte motivácie k tomu, aby sa tento proces vôbec začal?

V prvom rade je to voxpopuli, teda hlas ľudu. Farníci, predovšetkým zo Šenkvíc, ale aj z Banského Studenca alebo Šulekova, roky pamätali na jeho výnimočnú lásku, s akou pristupoval k ľuďom. Práve toto jeho svedectvo a pamiatka na neho ako na príkladného kňaza, ktorý s nadšením slúžil sväté omše a venoval sa farníkom, sú momenty, pre ktoré pamiatka na neho pretrváva aj po 70 rokoch od jeho smrti. Z úst mnohých svedkov počuť jedno spoločné: „Keby takých kňazov bolo…“.

Čo by prinieslo do slovenskej Cirkvi blahorečenie Alfonza Paulena?

Pozdvihnutie Alfonza na slávu oltára by mohlo obohatiť slovenskú Cirkev o príklad diecézneho kňaza, ktorý bol telom i dušou oddaný Kristovi a svojim farníkom. Významným prvkom by mohla byť aj Alfonzova spolupráca s Titusom ako svojím kaplánom. Rád prijal Titusov návrh pre záchranu povolaní, s ktorým sa aj osobne stotožnil a bol ochotný vložiť aj svoj podiel do tohto veľkého projektu. Nevybral si ten ľahší, pokojnejší život bez rizika a existenčných ohrození. Dôveroval Pánu Bohu, chcel zachraňovať duše pre večný život a ostal vytrvalý vo svojom povolaní až do posledného výdychu.

Dnes, keď sú manželstvá, ale aj kňazský alebo zasvätený život vystavované ponukám svetského života, keď internet, obchody a televízne obrazovky hovoria „uži si“, „mysli na to, aby ti bolo dobre“, príklad Božích služobníkov, blahoslavených alebo svätých hovoria: „Miluj nezištne, usiluj sa rásť v láske, dôveruj Pánovi a uvidíš, čo sú zázraky“. Jedným z nich je aj predpokladaná mučenícka smrť Alfonza Paulena. Príklad blahoslaveného farára spolu so svojím kaplánom by mohol byť mnohovravným svedectvom schopnosti tímovej práce pre laikov, ale aj kňazov, kde nejde o rivalitu, ale bratskú lásku. Lebo „on musí rásť a mňa musí ubúdať.“ (Jn 3,30)

Snímky: archív Terézie Valúškovej