Pozostatky potratených detí stále považujeme za odpad

O návrhu na kremáciu pozostatkov potratených detí, o znížení hranice, ktorá oddeľuje potrat od pôrodu, ale aj o tom, ako postupovať pri vyžiadaní si pozostatkov potrateného dieťaťa pre pochovanie, sme sa rozprávali s Patrikom Daniškom, ktorý vedie Inštitút pre ľudské práva a rodinnú politiku, o. z. Venuje sa najmä ochrane života, rodiny a náboženskej slobody. V Bratislave vyštudoval právo a pôsobí ako advokát. Okrem iného pomáha aj s prípravou Národného pochodu za život, ktorý bude 22. septembra 2019 v Bratislave.

Už dlhší čas sa spoločne so zástupcami KBS snažíte vyrokovať s Ministerstvom zdravotníctva SR novelu zákona o pohrebníctve. Čoho konkrétne by sa mala novela týkať a ako ste v tejto veci pokročili?

Ministerstvo navrhlo novelu zákona o pohrebníctve, kde sa okrem iných vecí objavil aj návrh zastaviť výstavy Bodies: The Exhibition, po čom už dávno volali, takže sa z toho tešíme. No súčasne sa mali upraviť aj pravidlá pochovávania potratených detí. V zásade sa tie pravidlá majú dosť sprísniť, hlavne sa navrhuje, aby rodičia mohli prevziať pozostatky dieťaťa z nemocnice len cez pohrebnú službu, čím sa celý proces predražuje. Tak sme sa rozhodli dať naše pripomienky. Chceli sme, aby sa situácia rodičom skôr uľahčila a nie komplikovala.

No to úplne najdôležitejšie, čo chceme, je, aby sa riešilo nakladanie s pozostatkami potratených detí, ktoré si rodičia nevyžiadajú na pochovanie. Dnes sa tieto deti oficiálne považujú za odpad a spaľujú sa v spaľovni odpadov. To nepovažujeme za humánne, podľa vzoru z Českej republiky sme teda navrhli, aby sa pozostatky všetkých potratených detí spopolňovali v krematóriu. S viacerými návrhmi sme však, žiaľ, neuspeli.

 

 

Aké sú dôvody odmietnutia vašich návrhov?

Najviac ma mrzí, že sa nepodarilo presadiť kremáciu pozostatkov potratených detí, ak si ich rodičia nevyžiadajú na pochovanie. Keď bola takáto zmena možná v Čechách, očakával som, že to pôjde presadiť aj na Slovensku. Dokonca sme dostali pozitívnu reakciu vedenia ministerstva, lebo je to naozaj zmena, ktorá by nás posunula na oveľa humánnejšiu úroveň.

Odpor prišiel najmä od ľudí, ktorí dostali túto agendu na starosti, a tam patria aj zástupcovia rôznych organizácií a združení, ktoré boli prizvané do diskusie. Namiesto hľadania riešení sa diskusia obrátila na hľadanie dôvodov, prečo sa to nedá a prečo to nie je dobrý nápad. Keďže pracovná skupina nepriniesla riešenie, ministerstvo tému uzavrelo s tým, že do tejto zmeny nepôjde.

 

Podarilo sa z tých návrhov, ktoré ste predkladali, presadiť aspoň niečo, alebo ich zamietli ako celok, a teda nič sa novelizovať nebude?

Tie najdôležitejšie zamietli, najmä kremáciu všetkých detí a ponechanie možnosti vydať pozostatky priamo rodičom. Nezhodli sme sa ani v tom, či majú mať rodičia právo pochovať dieťa, ak sa všetky tkanivá použijú na bioptické vyšetrenie. Tam sme opäť narazili na odpor a reálne sa tým môže znemožniť právo na pochovanie dieťaťa pre niektorých rodičov.

No presadilo sa aj viacero dobrých zmien. Po kyretáži budú mať rodičia štyri dni na to, aby požiadali o vydanie pozostatkov. Dnes to nebolo stanovené a stávalo sa, že ak rodičia nežiadali o pochovanie pred operáciou, po zákroku im už pozostatky nevedeli vydať. Hrob pre potratené dieťa už nebude musieť byť 1,2 m hlboký, ale postačí sedemdesiat centimetrov. Veľká zmena je, že sa zníži hranica, ktorá oddeľuje potrat od pôrodu mŕtveho dieťaťa z tisíc gramov na päťsto gramov hmotnosti plodu, čo predstavuje zmenu z dvadsiatich ôsmich týždňov tehotenstva na dvadsaťdva týždňov tehotenstva.

Bežne sa dnes dajú zachrániť deti s hmotnosťou pod jeden kilogram, navyše aj Svetová zdravotnícka organizácia odporúča, aby táto hranica bola päťsto gramov, takže v tejto časti sa naša legislatíva upraví na svetový štandard. Zavedie sa tiež písomná forma poučenia rodičov o možnosti pochovať svoje dieťa.

 

 

Aký praktický význam má zmena hranice potratu z tisíc na päťsto gramov?

Keď sa narodí mŕtve dieťa, pohreb sa robí automaticky, dieťa dostane rodné číslo a zapíše sa do matriky. V prípade potratu majú rodičia právo na pochovanie dieťaťa, ale musia o to osobitne požiadať. V posledných rokoch sa informovanosť práve o tomto zlepšila, medzi rodičmi, ale hlavne medzi zdravotníkmi. No stále sú nemocnice, ktoré robia rodičom problém, keď sa rozhodnú svoje dieťa pochovať.

 

Ako majú rodičia postupovať, ak chcú svoje potratené dieťa pochovať?

V prvom rade musia písomne požiadať nemocnicu o vydanie pozostatkov na pochovanie. Zdravotníci by im mali poskytnúť tlačivo a spolu s rodičmi ho vypísať. Ale ak treba, tlačivo sa dá nájsť aj na internete, napríklad aj na našej stránke. Niektoré nemocnice vydajú pozostatky hneď, niekedy ich najskôr odošlú na patológiu, ktorá potom pozostatky vydá rodičom.

Dôležité je nenechať sa odradiť, právo je na strane rodičov. Niektorí lekári sú veľmi necitliví, aj teraz pred pár dňami mi písala mamička, že v jednej z bratislavských nemocníc si museli doslova vybojovať, aby im vydali pozostatky na pochovanie. Vtedy je dobré, keď zaberie otec dieťaťa, pretože na matku je toho v tom čase veľmi veľa a nemá síl bojovať ešte aj s lekármi.

Možnosť rozlúčky s dieťaťom je veľmi uzdravujúca. Psychológovia hovoria, že pohreb je dôležitá súčasť smútenia, ktorá pomáha vysporiadať sa so stratou blízkeho človeka. Je jedno, či je to nenarodený človek, alebo malé bábätko, ten uzdravujúci účinok je rovnaký.

 

 

Čo ak už dieťa nie je možné pochovať?

V takomto prípade sa odporúča spraviť symbolický obrad, obetovať svätú omšu alebo niečo podobné, čím sa rodičia rozlúčia s dieťaťom. Ak by však doba smútenia trvala neprimerane dlho, je dobré vyhľadať odbornú pomoc. Mám dobrú skúsenosť napríklad s poradňou Alexis, ktorá vie pomôcť aj v týchto záležitostiach.

 

Aká je v tejto súvislosti prax napríklad v Českej republike?

V Čechách dlhú dobu nebolo legálne pochovať potratené dieťa. Ale aj tam existovali organizácie, ktoré to napriek tomu robili. V podstate až pred dvomi rokmi Česi výraznejšie novelizovali svoj zákon a zaviedli právo rodičov vyžiadať si pozostatky na pochovanie v štvordňovej lehote. Súčasne rozhodli, že ak rodičia nepožiadajú o pochovanie, kremáciu zabezpečí zdravotnícke zariadenie. Môžu robiť aj spoločnú kremáciu pre viac plodov súčasne, povedzme za určité časové obdobie. Tým sa výdavky na kremáciu môžu výrazne znížiť.

 

 

Keď už spomíname pohrebnú prax u našich západných susedov, chcem sa opýtať, čo hovoríte na takzvaný prírodný cintorín, ktorý s pomocou českej neziskovej organizácie vybudovali už aj na Slovensku, konkrétne vo Zvolene. Ide o pohrebný priestor bez krížov a ostatných súčastí klasických cintorínov. Čo hovoríte na to, že popol zosnulých by mal slúžiť ako hnojivo pre stromčeky?

Foriem pochovávania je veľa a myslím, že v niečom odrážajú aj postoj danej kultúry k smrti a k zosnulým. Mne sa kultúra pochovávania na Slovensku páči, je krásne, keď naše cintoríny svietia sviečkami, môžete prísť na cintorín a vidíte mená, niekedy fotky zosnulých, ktorí tu boli generácie pred nami. Naši zosnulí sú tak stále prítomní medzi nami, môžeme si na nich spomínať, modliť sa za nich. Zvlášť v období dušičiek sú cintoríny svedectvom stále živej lásky k tým, ktorí nás už opustili. Myslím, že by bola škoda, aby sme túto kultúru zanechali.

 

Vďaka voľbám do Európskeho parlamentu sa v tomto čase oveľa viac hovorí o Európskej únii. Akú úlohu pri príprave podobných noriem a pri týchto procesoch zohráva Európska únia?

Európska únia sa snaží vstupovať do čoraz viac oblastí, hoci kompetenciu v nich majú členské štáty. Skúsenosť je, že Európska únia, ale aj Rada Európy, OSN a podobne sú neraz náchylnejšie podľahnúť ideologickým tlakom ako jednotlivé členské štáty. Tradične sú problémovými oblasťami propagácia antikoncepcie, potratov, homosexuality, sexuálnej výchovy a podobne.

Na vzostupe je dnes hlavne gender ideológia, ktorá hovorí, že mužské a ženské modely správania sú čisto spoločenským konštruktom, a teda to, ako sa ako muži a ženy správame, nemá nič spoločné s našou prirodzenosťou a biologickou realitou. Vnáša tak chaos do vzťahov medzi mužmi a ženami a do toho, čo znamená byť mužom a ženou. Zvlášť nebezpečné je to vo vzťahu k mladým ľuďom, ktorí sú silno ovplyvnení touto ideológiou, a to už aj na Slovensku.

 

 

Čo by sme mali urobiť, aby sme rôzne návrhy dokumentov EÚ a Rady Európy mohli dostatočne včas pripomienkovať a ovplyvniť ich ešte v čase prípravy?

Toto je problém – verejnosť sa niekedy dozvie o problémových dokumentoch až vtedy, keď už je všetko pripravené na podpis. Diplomati už potom nechcú, aby sme trhali partiu a otvárali veci, ktoré už boli dávno dohodnuté. Lenže v tom je presne ten problém. Keď sa dokumenty ešte len začínajú formovať, naši úradníci bez vedomia verejnosti odsúhlasujú práve tie problémové časti, ktoré neskôr vyvolajú rozruch.

Systémovým riešením je voliť politikov, ktorí budú naozaj hájiť záujmy Slovenska v medzinárodných organizáciách a ustrážia si, čo úradníci z ich rezortov robia, keď sú na služobke v Bruseli.

Dôležité je tiež, aby sa celá táto téma v dobrom zmysle slova viac spolitizovala. Ak vláda odobrí v procese prípravy dokument, ktorý je problémový, mala by nastúpiť opozícia, ktorá jej toto „zapredávanie“ Slovenska poriadne obúcha o hlavu. Vládni predstavitelia si potom budú dávať väčší pozor, aby nestrácali politické body u svojich voličov. Aj preto sme podporili petíciu, ktorá žiada, aby sa parlamentnému výboru pre európske záležitosti predkladali dokumenty, ktoré riešia tému gender, už v prípravnej fáze. Tak sa o tom dozvedia opoziční, ale aj koaliční politici a hlavne verejnosť, čo pomôže riešiť problémové oblasti už v ich zárodku.