Pozvánka na spomienku Sviečkovej manifestácie – 24. marca 2022

Pozvánka na spomienku Sviečkovej manifestácie – 24. marca 2022
Fórum kresťanských inštitúcií každoročne pripomína verejnosti výročie – toho roku už 34. – Sviečkovej manifestácie.

Stretneme sa v predvečer výročia, teda vo štvrtok, 24.marca. Pri pamätníku Sviečkovej manifestácie začne približne o 20:15 program, pričom ho bude predchádzať sv. omša v bratislavskom kostole kapucínov o 19:00, ktorej hlavným celebrantom bude arcibiskup Zvolenský. Po jej skončení sa vydá sviečkový sprievod k pamätníku na Námestí Eugena Suchoňa.

Program pri pamätníku bude moderovať Štefan Chrappa. Popri zvolávateľovi Sviečkovej manifestácie, Františkovi Mikloškovi, osloví prítomných aj podpredseda NR SR Gábor Grendel, europoslankyňa Miriam Lexmann, predseda FKI Tomáš Kuzár a kulturológ a pedagóg Michal Benedik. Svojou pesničkovou tvorbou atmosféru stretnutia obohatí Peter Janků.

Účastníci spomienky sa z príkladu odvahy a občianskej statočnosti spred 34 rokov môžu povzbudiť aj pre našu súčasnosť!

Sviečková manifestácia bola najväčším verejným zhromaždením občanov proti komunistickému režimu v Česko-Slovensku po roku 1969 až do novembra ´89.

Bližšie informácie môže poskytnúť Pavol Kossey, podpredseda FKI, 0907-897 964

Stručný historický sumár Sviečkovej manifestácie

Keďže mnohým dnešným mladým i menej mladým táto udalosť už nehovorí takmer nič, pripomenieme si tieto udalosti a ich význam.

Napriek tomu, že pre bežného Slováka je Sviečková manifestácia už málo významná udalosť zapadaná prachom desaťročí, vo svojej dobe významne ovplyvnila vývoj a sme presvedčení, že aj dnešná doba je jej plodmi pozitívne ovplyvnená. Môžeme povedať, že na Slovensku, resp. v Česko-Slovensku výrazne prispela k naštartovaniu procesov, ktoré viedli k pádu komunizmu u nás. Bol to ešte čas hlbokej totality, čas silného dusenia života Cirkvi. Štátna komunistická moc sa rukami príslušníkov štátnej bezpečnosti nezastavila ani pred brutálnym zabíjaním kňazov, napr. Štefana Poláka, 8. októbra 1987 na fare v Borovciach. Pohár pretiekol a z prostredia tzv. podzemnej cirkvi prišla iniciatíva zorganizovať pokojné verejné občianske zhromaždenie na podporu tak náboženských požiadaviek ako i občianskych práv. Konkrétne išlo o požiadavky: 1. menovanie biskupov na uprázdnené stolce, 2. úplnú náboženskú slobodu, 3. úplné dodržiavanie občianskych práv.

Vedenie štátu robilo všetko pre to, aby zhromaždenie zabránilo. Rozpútalo frontálny útok zastrašovania každého, kto by si trúfol dať svojou účasťou najavo, že realita komunistického režimu nie je taká harmonická, ako sa navonok deklaruje. Po Bratislave sa niekoľkokrát objavili bévébéčka (bojové vozidlá pechoty); šírili sa správy, že v nemocniciach zvyšujú zásoby krvi; študenti dostali rektorské voľno a museli opustiť Bratislavu. Ale práve táto snaha o zastrašenie opakovaným publikovaním v elektronických aj tlačených médiách nechtiac spôsobila, že pripravovaná akcia sa stala v spoločnosti široko známou. Štátna mašinéria nechtiac pomohla k informovaniu občanov Česko-Slovenska, ktorí by ináč boli odkázaní iba na zahraničné rozhlasové stanice, najmä Hlas Ameriky a Rádio Slobodná Európa, a na štruktúry tzv. tajnej cirkvi. Demonštráciu prišli nakoniec podporiť aj mnohí ľudia žijúci ďaleko od Bratislavy. Treba povedať, že kto tam išiel, nevedel, či sa odtiaľ zdravý vráti, či nebude brutálne zbitý, uväznený, aké následky si v ďalšom živote ponesie. Atmosféru pred manifestáciou bolo možné opísať „kto z koho“. Ak príde málo ľudí, budú rozprášení a s najväčšou pravdepodobnosťou nahádzaní do zelených antonov, ako boli ľudovo nazývané policajné autá na odvážanie zatknutých ľudí, a exemplárne potrestaní. Ak ale príde ľudí dosť, polícia pravdepodobne nebude mať kapacity všetkých pochytať. Tak ako na jar možno cítiť vôňu prírody, ktorá sa začína prebúdzať, aj v spoločnosti bolo aspoň kde-tu a občas cítiť, že niečo je vo vzduchu – závan túžby po slobode. Počet ľudí, ktorí sa zišli, predčil všetky odhady a očakávania. Na Hviezdoslavovom námestí sa zišlo okolo 3.000 ľudí, pričom polícia námestie predčasne uzavrela a približne ďalším 10.000 ľuďom zamedzila dostať sa na námestie. Silové zložky sa rôznymi prostriedkami – vrážaním policajných áut do davu, mlátením obuškami, striekaním špinavej vody polievacími autami na ľudí a nakoniec aj prúdmi z vodných diel – snažili zhromaždenie rozohnať. Podľa materiálov Ústavu pamäti národa sa akcie zúčastnilo až 1061 príslušníkov bezpečnostných zložiek. Odhodlanie zídených ľudí však bolo také veľké, že väčšina vydržala na námestí až do konca ohlásenej polhodiny. Napriek tomu, že boli ako špinavá handra vytláčaní raz na tú raz na onú stranu námestia. Viac ako 140 osôb bolo bezpečnostnými orgánmi zadržaných a vypočúvaných a minimálne 14 ľudí bolo zranených.

 

Pozvánka na spomienku Sviečkovej manifestácie – 24. marca 2022

 

Je zaujímavé pripomenúť si dôvod, pre ktorý pred 34 rokmi národný výbor (dnes zodpovedá miestnemu úradu) nepovolil usporiadanie ohláseného zhromaždenia. V odpovedi zvolávateľovi zhromaždenia Františkovi Mikloškovi toto zhromaždenie zakázala, s argumentom, že zhromažďovacie právo je prípustné za podmienky, že zhromaždenie neohrozí verejný poriadok a pokoj. Zvolávateľ ako súkromná osoba nedokáže zaistiť zachovanie verejného poriadku. Veľmi silnou realitou zhromaždenia bol pokoj ľudí a snaha o nenásilie a poriadok. Nakoľko sa pri upršanom počasí dalo, mali zapálené sviečky, modlili sa a snažili sa chrániť pred útokmi polície. Vládla medzi nimi súdržnosť a solidarita. Naopak, niekoľkokrát museli počas manifestácie označiť a vykázať spomedzi seba celkom zjavných provokatérov, ktorí kopali do policajných áut a snažili sa vyvolať roztržky. Je temer neuveriteľnou iróniou, že ohlušujúce peklo policajných sirén, prúdov z vodného tela, a mlátenie obuškami, ktoré na námestí voči pokojnému davu rozpútali ozbrojené zložky vtedajšieho režimu, de facto nazvali verejným poriadkom a pokojom.

Mnohé svetové denníky na druhý deň s úctou a obdivom písali o Sviečkovej manifestácii v Bratislave. Aj Európsky parlament o niekoľko dní neskôr, 14. apríla 1988, prijal rezolúciu, v ktorej vyslovuje pobúrenie nad neprimeranou brutalitou polície voči pokojnej demonštrácii kresťanov. Neskôr sa 25. marec stal pamätným dňom Slovenskej republiky – Dňom zápasu za ľudské práva.

Sviečková manifestácia patrí medzi „hviezdne“ historické udalosti slovenského národa. Vošla do histórie ako odvážne postavenie sa katolíkov ale i ďalších kresťanov za svoje práva ale aj ako prejav všeľudskej občianskej solidarity s každým, komu sa občianske práva upierajú. Prispela k zhodeniu najsilnejších okov, ktoré držali ľudí v nedobrovoľnej poslušnosti voči totalitného režimu tým, že povzbudila ľudí k prekonávaniu strachu. Takto dláždila cestu Novembru ´89.

Režim použitím sily proti bezbranným ľuďom ukázal svoju slabosť, neschopnosť osloviť mysle a srdcia ľudí a viesť s nimi dialóg. Morálne prehral nielen túto bitku na Hviezdoslavovom námestí 25. marca 1988, ale prehral aj vojnu o rok neskôr, v pamätnom roku – annus mirabilis – 1989.

Odkaz Sviečkovej manifestácie nám pripomína, že sloboda nie je zadarmo a treba do nej dorastať a vždy nanovo si ju vybojúvať. A teraz v súvislosti s dianím na východ od nás sme presvedčení, že Sviečková manifestácia, napriek tomu, že jej ľudské obete a tvrdosť zásahu vôbec nemožno porovnávať s obeťami, hrôzami a rozsahom súčasnej ruskej agresie voči Ukrajincom, môže byť poučením a povzbudením aj do týchto krvavých udalostí.

Informoval: Pavol Kossey

Slovensko+

Najnovší podcast+

Invalid Date

0:00

Obchod+