TOP

Pravá vernosť Cirkvi: Stačí ti mejkap kresťana?

Chcem sa ťa spýtať: Miluješ Cirkev?

V očiach sveta sa Cirkev neteší veľkej prestíži, pretože svet nerozumie jej hlasu ani srdcu. Tí, čo ju hodnotia zvonku, vnímajú viac našu ľudskú krehkosť než jej poklady. Dokonca niekedy akoby bolo príťažlivé kopnúť si do nej. Cirkev už len tým, že je, sa stáva tŕňom v oku. Zvonku sa jej neraz dostáva veľa nepochopenia i rozličných útokov.

Ale ako je to s nami, ktorí sme vo vnútri, ktorí sa k nej hlásime? Nie sme Cirkvi verní len naoko? Cítime sa v nej doma? Je pre nás matkou, alebo skôr macochou? Akými sme my deťmi? Nezraňujeme ju aj my svojimi postojmi? Aké postoje si potrebujeme osvojiť, aby naša vernosť Cirkvi bola zároveň i vernosťou Ježišovi?

 

Boh áno, ale Cirkev veľmi nemusím!

Kresťan, ktorý oddeľuje Boha od Cirkvi, nepochopil základnú pravdu, že Cirkev je Boh uprostred nás. Je to ako odmietnuť dar, ktorý nám bol venovaný z lásky, stvorený obetou Pána na kríži. Cirkev, to je objatie Boha, je to voľné miesto pre každého pri jeho štedrom stole, je to cesta, po ktorej k nám zostupuje Boh, a zároveň cesta, po ktorej sa my približujeme k nemu.

Cirkev je našou cestou do stredu Božieho srdca. On sám nás na tejto ceste sprevádza a vedie. Je s nami bytostne prítomný vo sviatostiach, ktoré vysluhujú jeho služobníci. V Eucharistii sa dokonca môžeme na neho dívať, môžeme sa ho dotknúť, môžeme ho jesť. Spája sa s nami, lieči nás a premieňa nás. Kde inde na tomto svete ti môže byť Boh bližšie ako v Cirkvi? Ale si ochotný ho takto prijať?

Kostoly sú plné pokrytcov! Ja zostanem radšej vonku!

Niekedy sa od Boha dobrovoľne vzďaľujeme poukazovaním na životy iných. Pohoršuje nás, ako si počínajú tí druhí, tí, ktorí sa otvorene hlásia ku Kristovi, ktorý ich krstom prijal za svojich. Posudzujeme Boha podľa toho, ako žijú jeho deti. Očakávame od nich dokonalosť? Nezodpovedajú ideálom? Lenže si azda ty lepší?

Áno, v Cirkvi sa to hriešnikmi len tak hmýri. Pretože Ježiš ju založil práve pre nich – pre nás slabých, neverných, nestálych, padajúcich. Cirkev je Božia podaná ruka každému, kto sa topí v bahne zla a vlastnej biedy. Je to ruka, ktorá nás dvíha. Neodmietajme ju len preto, že ju tak zúfalo potrebujeme všetci.

 

To, čo nám hlásajú, sa už dnes nenosí! My chceme byť in!

V snahe napodobňovať aktuálne trendy a vo všetkom sa prispôsobiť dobe strácame citlivosť na to, čo z toho nám osoží a čo, naopak, škodí. Moderný svet razí životný štýl založený na plytkosti, ktorý od nás nevyžaduje veľkú námahu. Naopak, cesta evanjelia, ktorú stráži a ohlasuje Cirkev, je náročná. Je oveľa jednoduchšie zostať na povrchu.

Nemusím sa vŕtať vo svojej duši, stačí, keď si budem užívať, načahovať sa za všetkým, čo sa mi núka ako príťažlivé, a sýtiť svoje vnútro márnosťami. No čím viac sa chceme naplniť, tým viac zostávame prázdni. Užívame si prítomnosť, ale prichádzame o večnosť. Cirkvi však vždy bude záležať na tvojej budúcnosti! A preto nemôže zostať ticho, ani si nekladie servítku pred ústa; nahlas upozorňuje na to, čo nás ničí. Ak si zapcháš uši, kto iný ti to povie?

 

 

Stačí mi moja pravda!

Cirkev nás chce viesť a vychovávať. Ježiš jej dal na to moc a potrebnú múdrosť. Ale my si neraz vystačíme s vlastnou predstavou o živote, chceme si ho zariadiť podľa seba a svojich chúťok. Nepotrebujeme, aby nám niekto ukazoval smer, aby nám kafral do života, nie sme otvorení hľadať a nachádzať, netúžime rásť.

A tak zostávame zabetónovaní ako v škatuli, myslíme si, akí sme majstri, čo všetko sme dokázali a dosiahli, ale pritom prichádzame o nekonečné obzory, ktoré presahujú naše obmedzené vnímanie. Vo svojej pýche zostávame zamknutí, slepí a hluchí pre šťastie. Potrebujeme si nechať otvoriť oči a naučiť sa počúvať, len tak pre seba objavíme v Cirkvi ukryté poklady.

 

Jedným uchom dnu a druhým von!

Nech si povravia, keď ich to baví! Nakoľko dôverujeme duchovným autoritám? Sme ochotní načúvať hlasu Cirkvi, ktorý zaznieva ich ústami? Načúvame pozorne, so záujmom a s otvoreným srdcom? Koľkí z nás sa potešia a spozornejú, keď sa v nedeľu v našich chrámoch číta pastiersky list? Zaujímame sa úprimne o to, k čomu nás povzbudzuje Svätý Otec?

Myslím však jeho myšlienky v celistvosti, nie tie vytrhnuté z kontextu, uverejňované v médiách so zámerom vzbudiť senzáciu, zavádzať a miasť. Berieme jeho názory vážne? Túžime poznávať, k čomu dnes Duch Svätý vedie Cirkev – a teda i nás? Koľko si toho zoberieme k srdcu z príhovorov našich duchovných otcov? Počúvame rady spovedníka? Božia múdrosť a svetlo k nám prichádzajú, ale my neraz zostávame voči nim imúnni, pretože sa nechceme podriadiť.

 

Som ochotný počúvať len to, čo sa mi hodí!

Ani toto nie je zrelý postoj vernosti. Pokiaľ mi Cirkev lichotí alebo potrebujem od nej povzbudenie, moje uši sú naplno nachýlené. Slová o nádeji a o tom, že Boh za nás víťazí, dokážeme počúvať radi a so záľubou. Už menej však o tom, čo potrebujeme vo svojich životoch zmeniť, do čoho sa potrebujeme aktívne zaangažovať, čoho sa zrieknuť.

Potrebujeme mať odvahu vystaviť sa pravde v plnosti, lebo len tak môžeme byť premenení celí. Potrebujeme sa nechať osloviť bez výhrad. Nechať k sebe preniknúť slovo, ktoré sa nás dotkne práve tam, kde sme najviac v zajatí a kde potrebujeme byť najviac oslobodení. Dajme Božiemu hlasu, ktorý zaznieva v Cirkvi, slobodu!

 

Ja nič, ja muzikant! Pasivita!

Nech sa v Cirkvi, vo farnosti, v spoločnosti angažujú tí druhí! Mne stačí, že som. Pohniezdim sa spokojne na svojom miestečku v kostolíku a odtiaľ sa vrátim do svojho pohodlíčka. Som príliš lenivý na to, aby som sa namáhal, aby som za niečo bojoval, aby som sa zapojil do diskusie na obranu hodnôt, aby som sa vložil do služby iným.

Nechce sa mi ani len obrábať pôdu svojho srdca, nieto ešte svedčiť o Kristovi navonok. Plním si len nevyhnutné minimum. Nie som ochotný opustiť svoju zónu komfortu pre niečo, ako je evanjelium. Nevyžaruje zo mňa presvedčivosť kresťana. Nie som verným obrazom Cirkvi. Ak niekto potrebuje moje svetlo, nezostane v tme? Ak niekto túži vo mne zakúsiť Ježiša, podarí sa mu ho nájsť?

 

 

Cirkev treba zatvoriť do kostolov!

Niekedy by sme Cirkvi najradšej zalepili ústa a úplne ju vytlačili z verejného života. My, jej vlastné deti. Nechceme, aby sa vyjadrovala k otázkam dnešných čias, k problémom a neduhom našej spoločnosti, k etickým či politickým otázkam. Neočakávame od nej, aby nás upozorňovala na to, čo nám hrozí, čo nám škodí, čo nás vzďaľuje od Boha. Nepotrebujeme, aby sa nám miešala do života. Nechceme, aby nastavovala zrkadlo nášmu svedomiu. Nie, to sa nám ťažko počúva! Chceme zostať malí, radšej sa chceme popáliť na vlastných chybách, radšej si necháme ublížiť, radšej sa zamotáme do tmy, lebo svetlo nás príliš oslepuje.

 

Stačí mi mejkap kresťana, vo vnútri si hrám svoju vlastnú hru!

Vo svojom vnútri mám rozohranú svoju vlastnú partiu. Pohybujem sa a riadim podľa vlastných pravidiel. Som figúrka vo svojich vlastných rukách. Vo vzťahu k Cirkvi uprednostňujem formálnosť, zvyk, podstatné je udržať si vonkajšiu formu. Robím, čo musím, ale bez srdca. Bez toho, aby bola moja viera živá. Nedávam sa Bohu k dispozícii, aby ma premieňal. Necítim sa komfortne v Božích rukách, pretože chcem mať celý život vo svojich. Pravá vernosť Cirkvi však ide pod kožu.

 

Ach, tí kňazi…!

Často ich máme na muške. Striehneme na každý ich omyl. Sme pohotoví ohodnotiť každý ich výkon. A všetci máme svoje vlastné kritériá a predstavu o tom, ako by mala vyzerať ich služba. Chceli by sme ich vidieť ako hrdinov, supermanov, svätcov, dokonalých, bezchybných. Očakávame od nich ideálne postoje, múdrosť, riešenia na počkanie a takpovediac na všetko. Ak nenaplnia naše nereálne méty, vieme byť voči nim až príliš kritickí. Prečo by sme im mali dôverovať? Pretože kňaz je druhý Kristus. No zároveň slabý, krehký človek ako ja alebo ty.

Chránime si vzácny dar, ktorý nám v kňazstve daroval Ježiš? Podporujeme kňazov? Vieme sa ich zastať? Usilujeme sa darovať im pochopenie? Modlíme sa za nich? Vyprosujeme im múdrosť a Ducha Svätého? Vyprosujeme im silu v boji so Zlým? Veď oni sú tak veľmi skúšaní, tak veľmi sa na nich striehne. Dôverujem im, lebo i Kristus im verí a zveril im mňa. A Boh sa nikdy nemýli!

Ja, len ja! Individualizmus!

Ja to zvládnem sám! Ja si vystačím sám! Ja to spravím lepšie ako druhí! Spravím to podľa seba a svojich predstáv! Lenže Cirkev je spoločenstvo, ktoré sa usiluje budovať jednotu. Nehlása individualizmus, ale spoluprácu. Koľkokrát trpia naše farské spoločenstvá práve preto, že nevieme pracovať spolu, dopĺňať sa, vnímať, ako možno tvoriť veci spoločnými silami?

Miesto toho, aby sme objavovali talenty a schopnosti iných a dali im priestor, hrabeme si na vlastnom piesočku. Miesto toho, aby sme budovali spoločné dielo, pestujeme skrytú alebo otvorenú rivalitu. Uprostred zamerania na seba ľahko prehliadneme potreby ľudí okolo nás. Potrebujeme v sebe prebúdzať záujem o druhého a starosť o spoločné dobro, nielen to vlastné.

 

Ja som ten lepší!

Ja som ten svätejší. Veď chodím do kostola, dokonca slúžim. A ten druhý, ten sem ani nepatrí! Ak do Cirkvi niečo nepatrí, je to naše posudzovanie. Naučme sa dívať na druhých Ježišovým pohľadom. V jeho očiach je každý vzácny a v jeho srdci je miesto pre každého. Tak ako zachraňuje mňa, túži zachrániť všetkých. Som ochotný pomáhať mu v tom? Som ochotný podobať sa mu v tom?

Cirkev nie je spoločenstvom dokonalých, je hniezdom záchrany pre všetkých zlomených, ubolených, chorých, odvrhnutých, porazených, slabých, hriešnych. Cirkev je pre tých, ktorí si vedia podať ruku, ktorí si pomáhajú vstať, ktorí si navzájom obväzujú rany a podopierajú sa pod ťarchou svojich bremien. V Cirkvi ide predovšetkým o lásku, iné bohatstvo pre ňu nemá cenu.

 

Cirkev ma prijíma s láskou. Prijíma ma s odpustením, takého, aký som, aby mi pomohla stať sa takým, akého si ma vysníval Boh. Cirkev, to je Boh uprostred nás. Ale som to i ja uprostred tých, ktorým on otvára svoje srdce. Cirkev sa zrodila ako veľký dar jeho milosrdenstva vo chvíli, keď sa pre nás otvorilo nebo, zrodila sa z Božieho prebodnutého srdca. No bije i srdcom každého z nás. Ak svoje srdcia nevystavíme Božiemu svetlu, budeme šíriť tmu a zraňovať. Práve z nich vyviera pravá vernosť. A pravá vernosť má vždy podobu lásky. Ak miluješ, nemôžeš sa mýliť.



Komentáre