TOP

Právnička Silvia Miškovičová: Tvárou v tvár násiliu je každý človek slabý. Niekedy už „len“ prežiť deň navyše je prejavom obrovskej sily

Čo robiť, ak niekto z nášho okolia trpí domácim násilím? Čo robiť v prípade, ak by som bol obeťou ja sám? Je lepšie držať spolu ako rodina, aj keď nefunkčná, alebo je lepšie zbaliť sa a odísť preč, aby deti nenasávali zlý príklad? Aké sú dnes možnosti? Sme si vedomí, že často sme my, jedinci, jedinými a kľúčovými svedkami, ktorí obetiam môžu pomôcť? Na tieto a mnohé iné otázky nám poskytla odpoveď právnička JUDr. Silvia Miškovičová, LL. M., ktorá sa venuje rodinnému, občianskemu a trestnému právu. Vo svojej praxi prichádza do styku aj s obeťami domáceho násilia. Spolupracuje s Centrom konkrétnej pomoci FEMINA, ktoré zastrešuje Fórum života, s Áno pre život, o.z. a s ďalšími.

Autor: Kristína Majerová

Myslíte si, že teraz, v čase korony, ide niektorá forma násilia do popredia? Môže sa objaviť napríklad psychické týranie tam, kde predtým nebolo?

Násilie je násilie… má svoje charakteristiky a dynamiku, korona-nekorona. Nedá sa povedať, ktorá forma násilia išla „zrazu“ do popredia, či nájsť nejaký všeobecný vzorec, ktorý by platil v čase korony. No predpokladáme, že v tejto situácii násilie vzniká a eskaluje oveľa rýchlejšie. Uzatvorený priestor a určitá izolovanosť ľudí môže spôsobiť, že tam, kde bol predtým nejaký vážny konflikt či enormné napätie a nervozita medzi členmi rodiny, je teraz ponižovanie, sledovanie či „prvá facka“. A tam, kde už tá „facka“ bola, je teraz aj odopieranie spánku, jedla či obmedzovanie pohybu a podobne. No určite to nefunguje tak, že niekto začne zrazu niekoho len tak z nudy biť alebo znásilňovať (aj keby ho predtým už nejakým spôsobom týral).

Jedno je však isté, v momentálnej situácii obete oveľa ťažšie vyhľadajú pomoc a nachádzajú len veľmi málo chvíľ (ak vôbec nejaké), keď si aspoň trochu vydýchnu. Jedna klientka mi napríklad povedala: „To čakanie je neznesiteľné, keby aspoň na chvíľku odišiel… aj do krčmy. Takto len stále sledujem dvere na jeho izbe.“

Taktiež nám odpadla určitá „kontrola“ zo strany širšej rodiny, kolegov, učiteľov, spolužiakov. Násilníkov teraz takmer nič nelimituje. Napríklad, nikomu teraz nepríde čudné, že niekto sa už dlhší čas neukázal vonku. A taktiež si nikto nemá ako všimnúť, že dané dieťa je zrazu alebo viac ako obvykle smutné, roztržité, nesústredené. Preto je dôležité, aby sme boli o to vnímavejšími susedmi a lepšími priateľmi a zaujímali sa o svoje okolie a svojich blízkych viac ako doteraz. A najmä netreba mať žiadne očakávania, nehodnotiť a nehľadieť na daného človeka cez vlastnú skúsenosť, a už vôbec nie cez svoje predstavy o tom, ako by to malo celé prebiehať, čo by mala takáto osoba robiť a ako by sa mala správať či vyzerať.

 

Ženy často ostávajú žiť s násilníkmi či tyranmi, lebo si myslia, že nemajú kam ísť. Nemajú financie, bývanie; majú deti, cítia záväzok, zodpovednosť. Myslíte si, že je pre deti lepšie, keď žijú v úplnej, ale de facto nefunkčnej rodine, alebo je pre ne lepšie, keď vidia, že mama je silná a snaží sa riešiť situáciu? Ak deti vyrastajú v prostredí, kde vidia, že otec x rokov týral mamu (psychicky, fyzicky, verbálne), ako to poznačí ich správanie? Nebudú sa automaticky, podvedome správať takisto ako ich otec?

V prvom rade je potrebné povedať, že nie je jednoduché len tak sa zbaliť a odísť. Rovnako ako nie je jednoduché povedať o násilí niekomu inému, a už vôbec nie oznámiť to na polícii. Dôvody, prečo to tak je, sú rôzne, pričom nikdy nejde len o jednu „vec“, ktorú stačí prekonať a bude.

Obete často prežívajú veľký strach, sú izolované, presvedčené o svojej neschopnosti, môžu byť na svojom tyranovi ekonomicky závislé. Iné zas môžu vnímať násilie čiastočne ako niečo normálne a neuvedomujú si, že ich partner by sa k nim takto správať nemal, čo však neznamená, že ich to „bolí“ menej. Taktiež sa môžu báť, že im to nikto neuverí (čo sa, bohužiaľ, nezriedka aj deje), že sa to aj tak nevyrieši, že prídu o deti, že to bude hanba…

V neposlednom rade môže byť jedným z dôvodov aj to, že páchateľa majú stále rady, prípadne si nechcú zničiť manželstvo, rodinu. Môžu veriť, že sa to zmení, o čom ich často presviedča aj samotný páchateľ. Prípadne sa obávajú určitej stigmy, vylúčenia z nejakej komunity, zlyhania. Rovnako skutočný je aj štokholmský syndróm.

V nejednom prípade sa mi tiež stalo, že odísť nechceli samotné deti, keďže si násilia neboli až také vedomé, prípadne nechceli odísť zo svojho domova, od svojich kamarátov, spolužiakov a podobne. Rozhodnutie odísť neovplyvní len samotnú obeť, ale aj jej deti a ich ďalší život. Deti sú tak dôvodom na odchod, ako aj dôvodom, prečo zostať. Mnohé ženy a muži by často odišli od svojho tyranského partnera, ak by s ním/s ňou nemali deti. Iní zas odchádzajú práve preto, že deti spolu majú. No pravdou je, že každé dieťa, či už je samo priamo týrané, alebo je sekundárnou obeťou násilia, neskutočne trpí, pričom dané násilie na ňom zanecháva hlboké stopy.

Ja svojim klientom hovorím o všetkých možnostiach. Prechádzame si každé ZA aj PROTI a spoločne prichádzame k riešeniam. Ich rozhodnutia rešpektujem. Iné je to však v prípade, keď už ide o vážne ohrozenie zdravia a života a o násilie páchané na deťoch. Vtedy je potrebné konať ihneď. Je množstvo organizácií, ktoré vedia obetiam násilia okamžite poskytnúť ochranu, ubytovanie, pomoc psychológa, právnika, sociálneho pracovníka, jedlo, oblečenie a podobne. Určite nikto nezostane na ulici a bez pomoci.

 

 

KAŽDÁ OBEŤ POTREBUJE SPREVÁDZANIE

V súčasnosti existujú rôzne linky pomoci, online poradne, online čety. Nakoľko závisí „úspešnosť“ daného prípadu od dobrej empatie, odbornosti, ľudskosti, od toho človeka na druhej strane, a nakoľko je v tom sila či slabosť ženy naozaj riešiť, prípadne neriešiť daný problém?

Určite by som nehovorila o sile či slabosti obete. Rozmýšľať nad týmto problémom cez tieto kategórie je veľmi nešťastné. V prípade násilia je to celé nejaké zahmlené, popletené a až prevrátené. Prejavenie slabosti je tu často vlastne prejavením sily, a naopak. Navyše, tvárou v tvár násiliu je každý človek slabý. Mám klientov, ktorí pracujú na vysokých postoch, ktorí majú funkčnú širšiu rodinu a veľké zázemie, a aj takých, ktorí sami pomáhajú iným, pričom doma všetci zažívajú peklo. Ja sama sa často cítim veľmi slabá a bezmocná, a to sa ma to ani priamo netýka.

No a na druhej strane často žasnem, akú nezvyčajnú silu, odvahu a odhodlanie vedia moji klienti prejaviť. Avšak neprejavuje sa to vždy tak, ako by jeden z bezpečia svojej rodiny a domova predpokladal. Niekedy už „len“ prežiť deň navyše je prejavom obrovskej sily, aj keď ostatným to možno príde ako niečo jednoduché, až samozrejmé.

Často sa stretávam s radami typu: však odíď, rozveď sa, zavolaj na neho/ňu políciu, bráň sa, buď silná/silný, vzchop sa, však urob LEN to… No ono to skutočne nie je také jednoduché a chce to strašne veľa sily, energie a podpory. Vyhľadať pomoc je „len“ jedným z „Everestov“, ktoré musí obeť prekonať. Takže „neplytvala“ by som jej silami a nespoliehala by som sa na to, že „to dá“ sama, lebo stačí urobiť „už len toto“. To, či obeť vyhľadá pomoc, záleží od mnohých faktorov. A ak ju nevyhľadá alebo ju odmietne, určite to nie je prejav jej slabosti. Každá obeť potrebuje sprevádzanie a každé rozhodnutie dostatok času, informácií a podpory.

No a čo sa týka osôb prvého kontaktu a „úspešnosti prípadu“, určite to robí veľmi veľa. Rozohrávajú „hru“, a keď to nespravia dobre, potom je niekedy veľmi ťažké vyrovnať skóre, nieto vyhrať. Často stačí empatický policajt, milý úradník, vnímavý sociálny pracovník či pripravený poradca na linke pomoci, a hneď sa mi ľahšie s daným človekom pracuje. Dokonca to, či sa ku mne ako k právničke vôbec dostane, často záleží práve od týchto ľudí. Oni určujú ďalšie kroky danej osoby a vytvárajú u nej základ dôvery a otvorenosti voči všetkým ďalším ľudom a systému ako takému.

Preto je dôležité, aby išlo o odborníkov, ktorí sú nielen nabití teoretickými vedomosťami, ale majú aj osvojené „soft skills“ poradenskej činnosti a techniky krízovej intervencie (vrátane stabilizácie klienta). Taktiež je dôležité, aby sa riadili dobrou praxou a dôkladne poznali samých seba.

 

Čo urobiť, ak poznám ženu, ktorá zažíva násilie?

Pred tým, ako čokoľvek spravíte, poraďte sa – kontaktujte ľudí, ktorí sa venujú pomoci obetiam (kontakty nižšie). Oni vám už povedia, čo v danej konkrétnej situácii ďalej robiť. Ak je však daná osoba v nebezpečenstve, volajte rovno políciu. Ak sa s obeťou poznáte, dohodnite si znamenie alebo pravidlo, keď už privoláte pomoc.

Nehrajte sa na hrdinov, no buďte vnímaví, ostražití a pripravení pomôcť. Napríklad pripravte iniciatívne pre danú osobu tašku s najpotrebnejšími vecami, kúpte jej mobil a/alebo SIM kartu, poskytnite jej bývanie, choďte za ňu nakupovať, buďte jej dôverníkom alebo svedkom, pravidelne ju kontaktujte, povzbudzujte, oceňte ju, pomôžte jej s deťmi, dajte jej o sebe vedieť – že ste tam a že ste pripravení pomôcť, sprevádzajte ju. Nebojte sa „vtierať“, no nechajte si predtým poradiť, aby ste situáciu ešte viac nezhoršili.

 

 

ÚLOHOU PORADCU JE BYŤ OPOROU, NO KLIENT SA MUSÍ ROZHODOVAŤ SÁM

Čo robiť v prípade, ak som žena, ktorá zažíva násilie? Čo by som mala ako prvé urobiť? Povedať to kamarátke alebo mame? Ísť za psychológom, psychiatrom, kňazom – vyrozprávať sa? Alebo ísť rovno na políciu?

Dôležité je o tom niekomu povedať a dohodnúť sa na nejakom znamení či pravidle, keď už má ten niekto zasiahnuť (napríklad vtedy, keď sa neozývate viac ako tri dni, pošlete prázdnu SMS správu a podobne). Taktiež kontaktujte ľudí, ktorí sa venujú pomoci obetiam (kontakty nižšie), oni vám pomôžu vypracovať bezpečnostný plán, prípadne vám poskytnú psychologickú, sociálnu či právnu pomoc. Uložte si dôležité čísla, vytvorte si „pohotovostnú tašku“ (alebo o to niekoho požiadajte), poznajte svoj byt/dom – kadiaľ najrýchlejšie utečiete, kde sa viete skryť, zabarikádovať. Poučte svoje deti – ako a komu majú v prípade nebezpečenstva volať, kadiaľ utiecť. Dobré je zabezpečiť si druhý mobil a založiť si nový bankový účet.

Ak ste v nebezpečenstve – volajte políciu, kričte, skryte sa, utečte, chráňte sa v pozícii „lopta“ a podobne. Ak voláte, neskladajte telefón, prípadne rýchlo niekoho vytočte (majte ho uloženého v rýchlej voľbe) a dajte si telefón na hlasný odposluch. Po incidente sa čím skôr dostaňte do bezpečia, privolajte pomoc, nič neupratujte a neumývajte sa. Ak ste boli zranená/zranený, vyhľadajte lekára (volajte pohotovosť) a požiadajte o písomnú správu. Uchovajte si všetky dôkazy – zdokumentuje si zranenia a poškodené veci. Kontaktujte blízku osobu – zdôverte sa jej, požiadajte ju o sprevádzanie na úrady a k odborníkom. Pokiaľ je to možné, nechoďte nikam sám/sama. Vyhľadajte pomoc odborníka.

 

Ak som na tej druhej strane ako odborník, viem o probléme ženy, ale tá sa mi len vyrozpráva a nechce to ďalej riešiť, viem s tým niečo urobiť? Napríklad nahlásiť na políciu? Alebo sa pre to musí rozhodnúť samotná žena? Môžem de facto ostať v situácii, keď viem o tom, že sa násilie deje, aj viem, kde a ako sa deje, ale som bezmocný, lebo zo svojej pozície viac urobiť nemôžem a daná žena sa bojí, nemá silu či odvahu urobiť prvý alebo radikálny krok?

Zachovanie mlčanlivosti je kľúčovým prvkom poradenskej činnosti. Ak by to tak nebolo, len málokto by za nami prišiel a zdôveril sa nám so svojím problémom. Často ide o veľmi citlivé záležitosti, o ktorých nevedia ani tí najbližší našich klientov, pričom klienti, samozrejme, chcú, aby to tak aj zostalo. Niektorí poradcovia majú z titulu svojej profesie alebo postavenia dokonca zákonom ustanovenú alebo štátom uznanú povinnosť mlčanlivosti (advokáti, psychológovia, kňazi – spovedné tajomstvo), ktorá ich, ako aj ich klientov, do veľkej miery chráni a poskytuje im široký priestor na vybudovanie dôvery.

Taktiež treba zdôrazniť zásadu participácie obete, ktorá je opakom dlho prevládajúceho konceptu profesionálneho paternalizmu. Veľmi zjednodušene povedané – klient si sám určuje, akým smerom sa vydá, a poradca je tam „len“ na to, aby ho o všetkom náležite informoval, posilňoval jeho postavenie, motivoval ho a povzbudzoval k zmene a bol mu oporou. Ide o zásadu, ktorá stavia na tom, že klient najlepšie vie, čo potrebuje. A teda sám rozhoduje, čo, kedy a komu povie.

Avšak môže nastať situácia, keď pôjde o vážne ohrozenie zdravia či života klienta, o trestný čin páchaný na dieťati alebo o trestný čin, za ktorý trestný zákon ustanovuje trest odňatia slobody s hornou hranicou najmenej desať rokov. V takomto prípade je potrebné konať ihneď, a to aj bez ohľadu na vôľu klienta. Samozrejme, ak si je poradca istý, že sa daný skutok skutočne deje/dial, a o jeho páchaní sa dozvedel hodnoverným spôsobom. V tomto prípade prevláda záujem na zachovaní života a ľudskej dôstojnosti klienta pred zachovaním mlčanlivosti. O tomto by mal byť klient v rámci prvého kontaktu upovedomený.

Samozrejme, klient si vždy môže zvoliť anonymitu, prípadne ho môže daný poradca, ktorý nemá zákonom ustanovenú alebo štátom uznanú povinnosť mlčanlivosti, odkázať na kolegu, ktorý ju má. Na tomto mieste je však potrebné ešte povedať, že z vlastnej praxe, ako aj z praxe mnohých mojich kolegov viem, že ak obeť trestného činu dostane náležitú pomoc a podporu, vždy sa napokon sama rozhodne svoju situáciu riešiť a využiť na to všetky dostupné nástroje. A teda úlohou každého poradcu je pomôcť svojmu klientovi sa k tomuto dopracovať.

 

 

Existuje z právneho hľadiska nejaká forma trestu pre násilníkov? Pokuta, väzenie a podobne? Niekedy má obyčajný človek pocit, akoby tu právo nevyvodzovalo dôsledky. Akoby ukradnutie kukurice z poľa malo pred zákonom väčšiu hodnotu než sústavné a vedomé ubližovanie či týranie druhého človeka.

Samozrejme. Násilník môže svojím správaním spáchať aj niekoľko trestných činov, pričom za každý môže dostať príslušný trest (ak sa odsudzuje za dva alebo viac trestných činov, uloží sa mu úhrnný trest). Ide napríklad o týranie blízkej a zverenej osoby, znásilnenie, sexuálne násilie a zneužívanie, nebezpečné vyhrážanie a prenasledovanie a podobne.

No obeť má viac možností ako „len“ podať trestné oznámenie. Môže tiež napríklad požiadať políciu o vykázanie páchateľa zo spoločného obydlia a následne podať návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, aby sa tento stav „zafixoval“. Taktiež môže požiadať súd o vylúčenie páchateľa z užívania bytu/domu, o zákaz priblíženia alebo kontaktovania a podobne. Niekto zas volí cestu rozvodu alebo rozluky (ak to stačí), pričom využíva ďalšie nástroje na to, aby zabezpečil svoje deti a majetok.

Nie je to tak, že by obeť nemala dostatočné nástroje, ako sa brániť. Problémom je skôr to, že často nie je náležite poučená o svojich právach a pripravená na to, čo ju čaká. No situácia sa mení. Zákon č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov priniesol v tomto smere množstvo pozitív. Zaviedla sa napríklad prezumpcia statusu obete („Každá osoba, ktorá tvrdí, že je obeťou, sa považuje za obeť, kým sa nepreukáže opak, alebo ak nejde o zjavné zneužitie postavenia obete podľa tohto zákona, a to bez ohľadu na to, či bol páchateľ trestného činu zistený, trestne stíhaný alebo odsúdený.“) a obetiam sa priznalo právo na poskytnutie odbornej pomoci či na ochranu pred druhotnou alebo opakovanou viktimizáciou.

Zároveň sa stanovili podmienky poskytovania odbornej pomoci (vrátane štátneho overenia – akreditácia programu podpory obetí). Zákon ďalej tiež uložil policajtom (okrem iného) povinnosť informovať obeť o subjektoch poskytujúcich pomoc obetiam a podobne. Aj keď sa zmeny, ktoré zákon priniesol, zavádzajú len veľmi pomaly a v aplikačnej praxi vzniká v súvislosti s nimi nemálo problémov, určite ide o ďalší dôležitý krok smerom k obetiam.

 

 



Komentáre