Prečo zasvätený život? Lebo sám Boh stačí
Za celé dejiny Cirkvi sa mnohí rozhodli nasledovať Krista s nerozdeleným srdcom skrze svoje zasvätenie v rôznych formách zasväteného života. Čím to je, že tieto ženy, títo muži opúšťajú všetko, aby sa Kristus pre nich stal všetkým?
Často sa pýtame, čo nám prináša zasvätený život, aké spirituality a rehole máme, čo z toho svet bude mať a čo by z toho mohli mať aj samotní zasvätení. No zabúdame pritom na jednu veľmi dôležitú vec…
…že jadrom zasväteného života je Božia láska.
Zasvätený život je o nejakom poslaní, konkrétnej spiritualite až na druhom mieste. Prvým hnacím motorom celého zasvätenia je Božia láska, ktorá sa dotkne srdca konkrétneho človeka. A človek, ktorý následne na túto lásku odpovedá v miere, akej je schopný – a následne do tejto odpovede dozrieva a dorastá ďalej celým svojím zasväteným životom.
Zasvätený život, ktorý nie je a priori o nejakom výkone ani službe, ale o vzťahu s Kristom, ktorý sa najevidentnejšie prejavuje v modlitbe. Pripomína mi to slová pápeža Františka, ktorý na januárovej osobitnej audiencii členom siete Apoštolátu modlitby povedal: „Prvou povinnosťou kresťana je modliť sa. V apoštolskej práci veriaceho, diakona, kňaza, zasvätenej osoby, biskupa, ak ju vykonávate dobre, silne pociťujete potrebu modlitby, príhovoru. Samotná činnosť, hoci apoštolská, je bez modlitby iba podnikateľskou aktivitou. To, čo dáva zmysel apoštolátu, je modlitba.“
Zvádzal si ma, Pane, nuž dal som sa zviesť… (Jer 20, 7)
Niektorí zasvätení by vám vedeli na počkanie povedať jeden konkrétny okamih, v ktorom pocítili, že Pán ich volá, aby sa mu úplne zasvätili. Iní skôr vidia vo svojom živote sériu Božích dotykov, ktorými ich Pán zvádzal, aby sa mu celkom odovzdali. Niektorí vnímali volanie Ženícha už od detstva či tínedžerských rokov, ďalší ho započuli v dospelosti alebo až neskôr. To ako a kedy však nie je až také dôležité. Podstatné je áno, ktoré vyslovili. A Ježiš, ktorý je centrom.
Hovorí o tom aj pápež František v rozhovore s Fernandom Pradom pod názvom Sila povolania: „Myslím si, že zasvätený život odpovedá tejto základnej idey: so všetkými dôsledkami prežívať to, k čomu ťa volá zamilovaný Ježiš,“ a na inom mieste pokračuje: „Ježišova prítomnosť je nadovšetko. Práve v tom spočíva sila zasväteného života.“
Vernosť tomu áno, ktoré zasvätení dali Ježišovi skrze rôzne formy zasväteného života, obohacuje aj svet. Poukazuje na to, že Boh existuje a že stojí za to vsadiť všetko naňho ako na „jedinú kartu“. Akoby povedala aj modlitebná knižka svätej Terézie z Avily: „Sám Boh stačí!“
Ako si samotní zasvätení spomínajú na to, keď sa zaľúbili do Boha?
„Prvýkrát som sa do Pána zaľúbila, keď som mala šestnásť. Cítila som sa ním hlboko milovaná, zachránená a naplnená novým zmyslom života. Túžila som po ňom a chcela som mu zasvätiť svoju mladosť, aby som mohla odovzdávať pochodeň Božej lásky ďalším mladým. Druhýkrát, keď som bola vysokoškoláčka. Vtedy som pochopila, že chodenie s Bohom ma ako ženu úplne napĺňa a chcem v ňom rásť a dozrievať až po úplné áno. Výzvou teraz je, aby zaľúbenosť do Pána neostala len horúcim citom z mladosti, ale prehlbovala sa v drobných verných áno aj uprostred zápasov.“ (sestra Zuzana Škrinárová, Spoločnosť sociálnych sestier)
„Boh si ma postupne získaval tisíckami drobných dotykov, v ktorých sa piesok všednosti premieňal na zlato krásy, zmyslu a lásky. Ako vysokoškolák, hľadajúci, som si zapísal dojem z jedného takého momentu, ktorý som nazval Dotyk večnosti:
Od rána sa mi zdalo všetko krásne,
aj v ponurom a hmlistom novembrovom ráne
bolo čosi hrejivé.
Namiesto veľkých vločiek
padali posledné listy,
ale briezky na okraji cintorína
sú ešte stále žlté.
Vyplašil som dvoch havranov,
hlučne a ťarbavo sa vzniesli do výšky,
len na chvíľu,
kým sa neusadili na najbližších stromoch.“ (brat Reginald Slavkovský, Rehoľa kazateľov – dominikáni)
S istotou viem povedať, že to nie ja som sa zaľúbila, ale on prvý do mňa. Už na základnej škole som vnímala jeho veľkú lásku a po rokoch bránenia sa – Pán bol taký vytrvalý džentlmen – som sa jej napokon otvorila úplne už počas vysokej školy. (sestra Rút Labudová, Milosrdné sestry sv. Vincenta – satmárky)
