TOP

Prekvapivo krásne Vianoce

Len pred pár chvíľami som sa prebudila a moje myšlienky už pripomínajú veľkomestskú premávku v špičke. Nie je to bežné, lebo keď sa zobudím pred svitaním, býva v mojej hlave pomerne dlhý čas poloticho a pološero. Dnes je to však iné.

Autorka: Eva Štrbová

Keď som si včera okolo obeda uvedomila, čo všetko moju nepraktickú a nie najzručnejšiu osobnosť čaká, pochopila som, že moja situácia vyžaduje nadštandardné nasadenie. Chopila som sa pera a hodinu za hodinou som si rozpísala, čo musím v priebehu dnešného dňa stihnúť. Umyť si vlasy, uvariť kapustnicu, nachystať šalát a zákusky, vysmažiť rybu, pripraviť jedáleň, ozdobiť ministromček v kaplnke a položiť podeň trinásť darčekov. Našťastie krásne zabalené a menovkami označené balíčky sa už tlačia v mojej skrini. Hádžem na ňu letmý pohľad, zdá sa mi, že cítim závan ich netrpezlivosti – chcú byť čím skôr darované.

Na dnešok som sa dlho pripravovala. Po prvýkrát som na Štedrý deň sama v krajine, v ktorej väčšina ľudí prežíva dvadsiaty štvrtý december ako najobyčajnejší z obyčajných dní. Aj keď už od nás, európskych misionárov, naši farníci z malého kazachstanského mestečka veľa o tradíciách tohto dňa počuli, väčšina z nich ešte nikdy nesedela za štedrovečerným stolom. Preto som sa rozhodla spojiť príjemné s krásnym a dnes večer nebudem sama, veľmi jemne povedané. Nikdy doteraz som štedrú večeru nepripravovala a v takom prípade je, samozrejme, najlepšie začať hneď od štrnástich ľudí, keď počítam aj seba, alebo vlastne pätnástich, keď počítam seba dvakrát.

V jednom momente steká voda po mojich našampónovaných vlasoch a v druhom už zlietam po schodoch do kaplnky. Hlboko sa skláňam pred stánkom Boha, nech aspoň moje gestá sú veľké, keď už myseľ za nič nestojí. Zotrvávam, kým cez farebnú mozaiku na malom okne začnú prenikať prvé lúče a maľovať podlahu a môj chrbát veselými farbami.

A potom už deň beží ako o preteky a ja s úľavou zisťujem, že stíham. Z obrovského hrnca sa parí, rozvoniava kapustnicou, ktorú doma na Štedrý deň nikdy nejedávame. Mojou úlohou je totiž zoznámiť farníkov s tradíciou Štedrého večera, a nie im komplikovať život slovenskými regionálnymi rozdielmi. Vyberám najrozšírenejšie zvyky a, pravdupovediac, kapustnica je najbezpečnejšia verzia. V mnohých ohľadoch sa podobá na boršč a boršč je v postsovietskych krajoch vždy istota. Nechcem riskovať, že mi päť prítomných detí odmietne jesť hrachovú polievku alebo hubovú omáčku.

Naberám šalát do plastovej misky, podozrivo pripomínajúcej lavór, a ukladám koláče na tácky a taniere, ktoré vo svojej nezladenosti paradoxne vytvárajú podivnú estetickú harmóniu. Za oknom vzrušene pobehuje Gnom, čo je ruské slovo pre trpaslíka a meno nášho drahého a veľmi nevychovaného psa. Vždy, keď ma cez kuchynské okno zazrie, búrlivo zatrepe chvostom, čím zakaždým jemne zdvihne moje sebavedomie a aj moju ochotu urobiť ho účastným na dobrotách dnešného dňa. Má to dobre premyslené, koťuha.

Vybieham mu niečo vhodiť do misky. Vonku je mrazivo, a aj keď sa na chodníkoch a cestách belie niečo podobné snehu, v tomto období roka a na tomto mieste sa toho rozhodne očakáva viac: „Veľké snehové vločky pokojne padajúce z bielej oblohy, cencúle visiace zo striech, strieborné zvončeky rolničiek a sane ťahané sobmi s hlbokými tmavými očami.“ To už sa na sebe nahlas smejem. Zaháňam romantické obrazy a vraciam sa do tvrdej reality. No vlastne do veľmi peknej reality, len trochu uponáhľanej.

Popravde sa už začínam na dnešný večer dosť tešiť. Myslím na trinásť netrpezlivých balíčkov v skrini. Milujem rozdávanie darčekov a ľudia tu v Strednej Ázii ich milujú dostávať. Myslím na dobré jedlo, ktorým ich zavalím, vážia si ho bez pochýb omnoho viac ako my. A dúfam, že za spoločným stolom v intímnej atmosfére malého spoločenstva im zaznejú slová o narodení Ježiša osobne a jasne a možno ich dojmú tak, ako vždy pri štedrovečernom stole dojímajú mňa.

V tomto momente mi dochádza, že evanjelium dnes určite nemôžem čítať, to by sme sa ďaleko nedostali. Skončili by sme pri vzlykoch a slzách, súcitnej snahe babičiek ma utešiť a mojich neúspešných pokusoch ich presvedčiť, že som veľmi „utešená“, len trochu nefunkčná. Presne tak ako pred pár mesiacmi na výročie konca druhej svetovej vojny, keď som sa snažila zachrániť situáciu a namiesto trošku zábudlivého kňaza som sa prítomným veteránom pokúšala poďakovať za ich vojnové utrpenia a obety.

Takže o prečítanie úryvkov z Biblie poprosím Sergeja a Gaľu, manželov, ktorí boli po dvadsiatich rokoch spoločného života nedávno v našej kaplnke zosobášení; po veľmi neštandardnej príprave, ktorú som im robila ja.

 

 

Vzácne spoločenstvo

Och, už sú štyri hodiny? Bežím na poschodie, zo zásuvky vyťahujem svetielka a farebné gule a uháňam dole do kaplnky, stromček je zatiaľ schovaný v miniatúrnej sakristii. Na vianočnú výzdobu nemám veľké nároky, stačí, keď je farebná a lesklá. Nechápem, odkiaľ sa vo mne pred Vianocami berú tieto estetické preferencie straky čiernozobej, ale určite si ich nenechám nikým vziať. Z kaplnky trielim opäť do kuchyne skladať kuchársku maturitu pri trojobaľovaní a vysmážaní ryby. Skromne sa hodnotím slovenskou jednotkou, nie ruskou päťkou, ešte stále nie som celkom inkulturovaná.

Ryba nie je dosmažená a už prvýkrát zvoní zvonček. Žienky vedia, že prichádzajú v predstihu, ale zhodnotili, že niekomu, ako som ja, by sa dnes večer mohla zísť pomoc. Sú realistické a praktické a už ma nejaký ten čas poznajú. V rukách majú igelitky plné jedla. Toto som nejako nedomyslela. Nedošlo mi, čo mi veru malo dôjsť, že s prázdnymi rukami určite neprídu. Raz a dva – a už sa reže diétna saláma, tri a štyri – a už sa nakladajú šaláty na misky. Trochu sa zháčim, keď vidím na slovenskom štedrovečernom stole tieto cudzorodé prvky, a hneď nato sa odháčim: presne tak to má byť. Veď nie sme na folklórnom predstavení, ale slávime Vianoce. Žiaden národ, akýkoľvek zlatučký, na ne nemá monopol. Takže jedla máme nakoniec trochu viac ako veľa. Plytvanie potravou však v Malaďožnom nie je reálny problém, určite si nájde svoje využitie.

Sergej a Gaľa si už pripravujú čítania, skúsené gazdiné Lena a Nina už podľa mojich inštrukcií dokončujú rybu a chystajú stoly a ja sa utekám hodiť do gala. Moja večerná róba je celkom prostá a nápadne pripomína rannú aj obednú. Čo sa týka slávnostnosti, je podpriemerná, to však dnešnú spoločnosť neprekvapí. Po prvotných nedorozumeniach už viac-menej akceptovali našu západnú nevýraznosť a funkčnosť a len občas sa snažia oživiť naše šatníky žiarivejšími a extravagantnejšími darčekmi.

Keď sa nahodená vraciam, sú u nás už všetci, dospelí aj deti. Postávajú, zhovárajú sa, ale vo vzduchu cítiť jemné chvenie. Deti sú pokojnejšie než obvykle, výnimočne vynechávajú svoje tradičné hádky. Dospelí sú trochu nesvoji, nevedia, čo presne sa od nich v tento večer očakáva, ale žiaria im oči. Vonku sa zotmelo a hrejivé svetlo vyzdobenej jedálne nás zjednocuje. Snažím sa ešte narýchlo vybrať niekoho, kto ako hlava rodiny udelí na začiatku večere každému požehnanie, ale Sergej si ma berie nabok a spolu s babičkou Reginou ma presviedča, že to nemá zmysel. Mám to určite byť ja. Aj keď som mladšia, som ako ich matka, matka vo viere. Pozerám do očí tohto o pätnásť rokov staršieho muža a rozumiem, o čom hovorí. Sama to tak cítim, a preto bez naťahovania súhlasím. Dostala som v tejto farnosti dar. Celkom nebadane v mojom individualistickom srdci vyrástla starosť o ľudí, o ich život, o ich vzťah s Bohom. Prvýkrát v živote som začala prežívať túžbu sýtiť iných. Duchovne aj fyzicky, nadprirodzene aj prirodzene. Nie ako protiklady, ale ako dve strany jednej mince.

 

 

Dieťa v jasliach – svätá Božia strela

Stojíme okolo veľkého stola a začína sa medzi nami odohrávať niečo, čo nespôsobuje nikto z nás. Cítim zmenu atmosféry, zosilnenie okamihu. Na moje znamenie Sergej začína čítať:

„Ľud, čo kráča vo tmách, uzrie veľké svetlo.“

Po chrbte sa mi roztancujú zimomriavky. Poznám tie tmy. Mnohých z nich som sa dotkla v tomto malom zabudnutom mestečku uprostred širokej ľahostajnej stepi.

Napravo odo mňa, položené na stole, ležia Lenine ruky čierne od uhlia s pigmentovými škvrnami spôsobenými zvýšenou rádioaktivitou. Predtým ako prišla s dvoma dcérami do Malaďožného, žila neďaleko Semipalatinska – známej oblasti skúšok jadrových bômb. Keď ju kvôli mladšej a sviežejšej opustil manžel, prisťahovala sa s nádejou, že tu nájde strechu nad hlavou a dostatok jedla, aby aspoň deti nehladovali. Robila pre to všetko, čo dokázala, a trochu viac, ako vládala.

Vo svetle sviečky sa lesknú strieborné vlasy babičky Reginy, dvakrát hustejšie ako tie moje, zapletené do ťažkého vrkoča. Týchto vlasov sa nikdy nedotkol kaderník. Keď mala asi dvanásť rokov, druhá svetová vojna ju obrala o oboch rodičov. Ako Nemka žijúca na Ukrajine bola po vojne spolu so svojou babkou a stovkami ľudí s podobným osudom vysídlená do Kazachstanu. Tu popri tvrdom boji o prežitie v ťažkých podmienkach neobývanej stepi smútila za rodičmi. Hľadať kaderníctvo jej ani len nenapadlo, zato intenzívne hľadala Cirkev. Táto farnosť nemala vďačnejšiu a vernejšiu farníčku.

Gaľa rázne berie Bibliu. Vychádza rozkaz od cisára Augusta a mne stiahne hrdlo. Zahľadím sa na plameň sviečky a počúvam. Táto chvíľa mi umožňuje počúvať tak, ako inokedy nedokážem. Každé slovo je ako nežná strela. Zasahuje moje bubienky, moje vnútro, moje slzné kanáliky. Vybral sa aj Jozef (výstrel) do mesta, ktoré sa volá Betlehem (výstrel) aby sa dal zapísať s Máriou (výstrel)… Nenápadne rozžmurkávam slzy a nasilu stišujem svoj prerývaný dych. Našťastie je prítmie a v tomto momente sa na mňa nikto nepozerá.

Naďa sa skláňa k Veronike a niečo jej šušká. Tak veľmi potrebuje prijatie a blízkosť. Priateľská, krásna a až príliš ústupčivá túži po objatí najviac z našich detí. Vyrastá len s babkou, panovačným otcom a jeho fľašami. Všetci sa rodíme do zlomeného sveta, ale svet niektorých z nás je zlomený viac.

Za oknom prechádza auto, v susednej ulici sa rozbrechajú psy a na tejto strane okna sa zosilňuje nebeská paľba. Pôrod. Plienky. Jasle. Pastieri. Som vtiahnutá a bez akéhokoľvek dokazovania viem, že sa to všetko odohráva tu a teraz. Nechcem o tom diskutovať. Nepotrebujem na to žiadne špeciálne argumenty a nežiadam znamenia. Všetko, čo je okolo mňa, znie v harmónii so slovom. Mrazivá tma, ostrý vzduch a ticho, bieda sveta, bieda môjho srdca, tento podivný dom a krehké spoločenstvo v ňom, diskrétna milosť, hrejivé svetlo.

Gaľa pokračuje nesentimentálnym hlasom a jej vecnosť nijak neoberá čítané slová o silu. Sú mocné a pravdivé a jednoduchosť im svedčí. Ohlasuje tomuto zvláštnemu spoločenstvu a aj tomuto zabudnutému mestečku, celému Kazachstanu a celému svetu radostnú zvesť. „Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán.“ Dnes! Spasiteľ! Kristus! (Výstrel, výstrel, výstrel.) Som rozostrieľaná… Dieťa v jasliach – svätá Božia strela – zasiahla svet a spôsobila reťazovú reakciu. Stáročia sa šíri časom a priestorom a práve teraz preniká cez steny, strop a podlahu prekvapenej jedálne a doráža k tomuto nepravdepodobnému spoločenstvu. Každý, kto je ňou zasiahnutý, zasahuje. Chcem byť dobrovoľným terčom tohto Dieťaťa, radikálne a nevyliečiteľne zasiahnutá.

Okolo stola stoja tí, ktorí začuli a prijali pozvanie. Prečo sú to práve tieto tváre, a nie tisíce iných z tohto mestečka? S bázňou sa dotýkam tohto tajomstva, keď robím na čelách trinásť malých krížikov. Niektorí zatvárajú oči, iní ostýchavo uhýbajú pohľadom, deti sa chichúňajú a pod prísnym zrakom dospelých zas upokojujú.

 

 

Obsypaná darmi

Všetko, čo nasleduje, je také prirodzené a také nadprirodzené zároveň. Lámeme oplátky, každý každému želá dobro. Aj Veronika Sergejovi, aj Oksana Karine. Jedlo chutí, líca ružovejú, jazyky sa rozväzujú. Gazdinky chvália moje kuchárske schopnosti a snažia sa vyskúšať aspoň kúsoček z každého nevšedného koláča. Keď už nikto nie je hladný, pozývam všetkých do kaplnky s malým trblietavým stromčekom. Túto časť programu som nikomu nespomínala, chcela som, aby úplne personalizované darčeky boli prekvapením.

Je to zábava pozerať, ako uprostred ligotavých balíčkov hľadajú ten so svojím menom. V pohľadoch mojich hostí vidím radosť a vďačnosť, len prekvapení mi vôbec nepripadajú. O to viac som o pár momentov šokovaná ja. Gaľa drží v ruke balíček v neznámom baliacom papieri a podáva mi ho. Darček pre mňa? Vydychujem. Toto mi ani len nenapadlo. Možno malo, ale naozaj mi to ani len nenapadlo. Nestíham jej nič povedať a už sa ku mne tlačí teta Lena s ďalším balíčkom. Beriem ho do ruky, obom rozpačito ďakujem a celkom zbytočne podotýkam, že to naozaj nemuseli, keď ako na povel začínajú zo svojich tašiek a vreciek vyberať darčeky všetci ostatní. Rastie vo mne presvedčenie, že tu bola za mojím chrbtom tajne zorganizovaná akcia. Krútim hlavou a prijímam balíčky, otváram ich a snažím sa v sebe ovládnuť spasiteľský syndróm. Ja som predsa chcela byť ten, kto dáva, a nie je pre mňa v tomto momente celkom ľahké byť tým, kto prijíma, a už vôbec nie takto prehojne. Farebné ozdoby na stromčeku sa jemne točia a trblietajú, chichúňajú sa mi do očí a ja prijímam ich výsmech ako priateľskú službu a odovzdávam sa. Dovoľujem Bohu, aby ma obsypal svojimi darmi, nie tak, ako to chcem ja, ale tak, ako to chce on, v tomto momente úplne nerozumne a extravagantne. Dostávam krásne zbytočnosti od ľudí, ktorí nemajú peňazí nazvyš. Boh poslal svojich chudobných, aby mi dali lekciu pokory. Priestorom preniká vôňa Vianoc a ja dovoľujem svojmu srdcu tešiť sa z dobroty iných a prestávam sa zaoberať tou svojou.

Znovu v jedálni mi Veronika podáva gitaru a vyberá pieseň. Deti na ňu vedia tancovať a dospelí sa nenechajú dlho prehovárať. Podivne skombinované páry tlieskajú rukami a točia sa v rytme radosti.  Nikdy doteraz som ich ešte takto nevidela. A keď sa dospelí zhodnú, že zostávať dlhšie by už nebolo slušné, obliekam si starý požičaný kožuch a idem ich odprevadiť do zamrznutých ulíc. Ako kráčame pod pouličnými lampami, z oblohy sa pomaly začínajú spúšťať veľké snehové vločky. Padajú husto a vytrvalo a ja sa už nemôžem dočkať, ako si to všetko so žartujúcim Bohom dovysvetľujem v kaplnke pri smejúcom sa stromčeku.

Ilustračné fotky



Komentáre