TOP

Prestaňme deti chrániť pred neúspechom

Článok vyšiel na zahraničnom portáli ako postreh učiteľky druhého stupňa základnej školy.

Keď som dnes sledovala svojich študentov vstupovať do učebne, pozastavila som sa nad rozdielnosťou medzi nimi. Niektorí z nich prišli s desiatou zabalenou starostlivým rodičom. Iní si museli sami nastaviť večer budík a ráno bežať na autobus.

Tieto rozdiely však majú pramálo spoločné s ich schopnosťou zlyhať. Nie je to úhľadne zabalená desiata alebo výnimočná zodpovednosť, čo umožní našim študentom prežiť; je to ich vnútorné nastavenie – a našou povinnosťou je ich k nemu priviesť.

Musíme prestať naše deti chrániť pred neúspechom.

Naším inštinktom je ochrana – chceme deti ochrániť pred rozrušením. Chceme, aby boli šťastné ako my, ale občas dlhodobé šťastie závisí práve od momentálneho nepohodlia.

Mami, oci, a ja tiež – musíme ich prestať chrániť pred neúspechom doma i v triede. Musíme sa ubrániť pokušeniu brániť ich pred smútkom a sklamaním. Aby sme ochránili ich budúcnosť, musíme prestať chrániť ich prítomnosť. Musíme ich prestať chrániť pred nepohodlným, ale potrebným rastom.

Mami, oci, ak chcete, aby sa vaše dieťa vedelo poučiť z chýb – dovoľte mu dostať zlú známku. Nepýtajte si druhú šancu. Život nedáva druhé šance. Dovoľte svojmu dieťaťu urobiť chybu. Zaručím sa za to, že táto chyba je ničím v porovnaní s tým nešťastným semienkom, ktoré svojmu dieťaťu zasadíte do hlávky, ak si na rohu počkáte učiteľa a prinútite ho dať dieťaťu ďalšiu šancu.

 

 

Učiteľ mu ju dá, ale nie preto, že to tak chce alebo že by to dieťaťu prospelo. Dá mu druhú šancu, pretože nemá na výber. Konfrontujete ho otázkami ako: „Čo robíte pre to, aby naše dieťa z vášho predmetu neprepadlo?“ „Aký máte plán, aby naše dieťa uspelo?“ V skutočnosti vám chce len povedať, že vaše dieťa sa potrebuje naučiť.

Dovoliť našim deťom zaujať zodpovedný postoj voči vlastnému konaniu nie je jednoduché. Je to porovnateľné s prijatím prehry vo futbale namiesto ohovárania rozhodcu. Ľahké, ako keď necháme naše deti vidieť naše vlastné zlyhanie a poučenie sa z neho. Znamená to žiť ako tí, ktorí posilňujú pravidlá, ale sú tiež iba ľuďmi. Znamená to ospravedlniť sa, ak sa mýlime. Znamená to dovoliť im zlyhať bez nášho zásahu.

 

 

Verím, že sa všetci zhodneme na tom, že naše deti potrebujú pochvalu; veď naše slová sa stávajú vnútorným dialógom nášho dieťaťa. Pochvala je však často nevhodná. Máme tendenciu prehnane chváliť úspech a ľpieť na neúspechu. Nesústredíme sa na to, na čom záleží najviac: na úsilie, ktoré dieťa vynaloží. Skvelý priemer alebo veľká výhra neprenesú našich študentov cez adolescenciu až do dospelosti. Odolnosť je to, čo našim deťom zabezpečí dlhodobý úspech.

Rodičia, prosím vás, dajte deťom príležitosť byť zodpovednými za vlastné konanie. Nesnažte sa ich upozorňovať a bez prestania sledovať. Viem, že sa to občas stane, robím to tiež. Musíme však spolupracovať, aby to malo pre dieťa zmysel, pretože, či sa vám to páči, alebo nie, strávi takmer rovnako dlhý čas s učiteľmi ako s vami. Nielenže si ako učitelia zaslúžime rešpekt, vaše dieťa si tiež zaslúži disciplínu. Vaše dieťa si zaslúži obmedzenia a zdravé hranice. Našou prácou nie je urobiť vaše dieťa bezuzdne šťastným, našou prácou je pomôcť mu rásť.

A veľkou súčasťou rastu je práve prehra.



Komentáre