Prinášajú nádej / Sú medzi ľuďmi v uliciach. Kapucíni v Ľvove prinášajú Božiu blízkosť 

Prinášajú nádej / Sú medzi ľuďmi v uliciach. Kapucíni v Ľvove prinášajú Božiu blízkosť 
Od prvého dňa, keď sa začala vojna na Ukrajine, sme prežívali tieto udalosti so strachom a obavami. A napriek tomu, že vojna pokračuje, čiastočne sme ju vytesnili, pretože trvá už dostatočne dlho. Neskončila sa však, boje za hranicami Ukrajiny neustále pokračujú. Aké je to prinášať nádej a radosť v ťažko sužovanej krajine? Rozprávame sa s bratom kapucínom Sergijom Woroniukom, OFMCap, ktorý so svojimi spolubratmi denne prichádza medzi obyvateľov Ľvova, aby ich spoločne povzbudili, boli s nimi alebo im poskytli sviatosť zmierenia.

Bratia sú v Ľvove k dispozícii pre všetkých, ktorí sa chcú rozprávať o viere, svojom živote, rôznych otázkach alebo obavách. „Nerobíme nič špeciálne, snažíme sa najmä byť medzi ľuďmi a pre ľudí. Priniesť im dobrú správu o Božej láske, o Ježišovom víťazstve nad hriechom a smrťou,“ prezrádza páter Sergij. Priamo na ulici organizujú v centre mesta raz týždenne modlitbu chvál, do ktorej sa môže zapojiť ktokoľvek. Predtým sa chvály konali priamo na železničnej stanici, aby povzbudili ľudí utekajúcich pred vojnou.

„Niekedy nám ľudia, ktorí nás stretnú na ulici v habitoch, prídu poďakovať, že im svojou prítomnosťou pripomíname Božiu blízkosť. Inokedy nás prosia o modlitbu…“ Stretávajú sa tiež s vojakmi či s ľuďmi, ktorí stratili svojich blízkych… Ako môžu povzbudiť ľudí, ktorí trpia? „Neexistuje tu nejaká šablóna, vždy je to jedinečné stretnutie… To, čo máme spoločné, je viera, ktorú chceme zdieľať a prinášať. Viera, že Boh je s nami, miluje nás a aj tie najťažšie utrpenia, ktoré prežívame, môžu byť prežiarené svetlom jeho vzkriesenia a nádeje, ak ich prežívame s ním,“ hovorí páter Sergij. Niekedy to znamená len pozvať toho druhého na čaj, prejsť sa s ním po Ľvove, vypočuť si ho alebo ponúknuť modlitbu.

Bratia žijú medzi ľuďmi – tam, kde je to potrebné: v obchode, MHD či priamo na ulici. Miestnom stretnutia tak boli park či kaviareň. Na duchovný rozhovor môže poslúžiť lavička niekde na tichom mieste a pre zdieľanie Božieho slova zasa trávnik v centre mesta.

TESNÝ BYT A KAPLNKA V KOMORE

Aj keď už bratia kapucíni žijú v dome, pred niekoľkými mesiacmi bol ich kláštorom malý dvojizbový byt, v ktorom komora slúžila ako improvizovaná kaplnka. „Vojna nás zastihla v tomto malom byte… a naša modlitba sa pod vplyvom vojny čiastočne zmenila a vyvinula,“ vysvetľuje kapucín Sergij Voroniuk. „V prvých dňoch sme boli trochu zmätení a nevedeli sme, za čo sa máme modliť. Prosili sme Pána, aby nás chránil. Podarilo sa nám tiež zorganizovať modlitebnú reťaz, kde sa štyridsať dní ľudia neustále modlili za ochranu Ukrajiny.“

V súčasnosti sú ich úmysly pestré: „Modlíme sa za obrátenie pre náš ľud, aby nás tieto ťažké skúšky nezlomili… Modlíme sa za národy a ľudí, ktorí nás podporujú… Modlíme sa za oslobodenie našej krajiny od agresora… Za tých, čo položili svoje životy…“ A zároveň páter Sergij dodáva: „Tí, ktorí vládzu, sa modlia aj za našich nepriateľov – za ich prebudenie a obrátenie… Aj keď je to s každým novým zločinom čoraz ťažšie…“

K modlitebnej aktivite sa pridali aj rímskokatolícki biskupi, ktorí nariadili, aby sa všetci ukrajinskí katolíci denne modlili ruženec a v piatky postili o chlebe a vode.

 

Prinášajú nádej / Sú medzi ľuďmi v uliciach. Kapucíni v Ľvove prinášajú Božiu blízkosť 

 

BOŽIE SLOVO AKO NAŠA ZBRAŇ

Je ťažké prežívať nádej v týchto vojnových situáciách? Páter Sergej hovorí, že zažiť vojnu na západe je odlišné od tej na východe a juhu: „Tu nevidíme totálnu deštrukciu ako tam. Tu je najbolestivejšia smrť tých, ktorí položili svoj život za našu krajinu a nechali tu svoje deti, manželky či rodičov…“

Keď sa pred niekoľkými týždňami stala celá krajina terčom ruských rakiet, „pocítili“ to vtedy citeľnejšie – na zničenej infraštruktúre: nešla elektrina, chýbala voda a teplo. Ľudia sa museli skrývať. Ešte tragickejšia situácia je na východe krajiny: desaťtisíce mŕtvych a množstvo väzňov, ktorých mučia.

„Je náročné vôbec si udržať nádej, nieto ešte radosť…“ hovorí páter Sergij a vysvetľuje, kde sa on sám snaží o radosť a nádej prosiť: „Predovšetkým v stretnutí s Pánom, v jeho slove a modlitbe. Keď sa začala vojna, začínal sa práve pôst – čas duchovného boja a odchodu do duchovnej púšte. V tom čase mi Sväté písmo veľmi jasne ukázalo, že Pán je s nami v našom boji. Keď som to zdieľal na sociálnej sieti, mnohí zareagovali, že tieto slová potrebujú veľmi počuť a povzbudzujú ich vieru… Uistil som sa vtedy v tom, že každé slovo je zbraň, no Božie slovo je super-mocná zbraň, ktorá ničí zlo a dáva život a vieru. Prináša vedomie, že Boh je blízko a že vie, čím si prechádzame.“

Bratia kapucíni v duchu svojej spirituality ponúkajú aj svätú spoveď – ak ju chcete prijať, môžete ich nájsť v miestnej katedrále, kde sú prítomní pre veriacich hľadajúcich milosrdenstvo.

 

PREDOVŠETKÝM POTREBUJEME MODLITBU

„Potrebujeme modlitbu, pravdu, solidaritu a podporu…“ zdôrazňuje tento kapucín z Ľvova. „Predovšetkým potrebujeme modlitbu! Verím, že modlitba je veľmi mocná zbraň, pretože sa počas tejto vojny dejú veci, ktoré je veľmi ťažké racionálne vysvetliť…“ A dopĺňa: „Napríklad samotní chlapci z prvej línie frontu svedčia o tom, že cítili a zažili silnú Božiu ochranu… Preto prosíme o modlitbu! O silnú modlitbu za Ukrajinu!“

Aká udalosť vliala nádej a radosť do srdca pátrovi Sergijovi? „Takých okamihov je veľa! Spomeniem napríklad vyslobodenie zo zajatia našej zdravotníčky Julie Pajevskej Tajry, ktorá bola mučená a odsúdená na popravu – a zázračne oslobodená. Po svojom oslobodení sa navyše dala pokrstiť…

Dojímajú ma tiež naše deti, ktoré zbierajú peniaze pre ukrajinskú armádu: hrajú na hudobné nástroje, spievajú, predávajú koláče, ktoré samy upečú… To sú záblesky svetla v našej temnote vojny…“

 

Titulná snímka: ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi

Téma+

Najnovší podcast+

Invalid Date

0:00

Obchod+