Produkčná Anna Kovaľová: Každému sa tak trochu starám do života, lebo chcem nejako pomôcť

Produkčná Anna Kovaľová: Každému sa tak trochu starám do života, lebo chcem nejako pomôcť
Napriek tomu, že vyštudovala herectvo, hraniu sa venuje skôr príležitostne. Ťahá ju to najmä do pomoci iným, pretože precestovala svet a videla, ako to tam chodí. Založila si občianske združenie, aby mohla skvalitňovať život tu doma na Slovensku a v rodnom meste Prešov. Annu Kovaľovú (34) ovplyvnil aj život s viacerými súrodencami, ktorých rodičia vychovávali síce v skromnosti, ale najmä vo viere, že Boh sa stará.

Ste vyštudovaná herečka na voľnej nohe. Čo presne robíte?

Momentálne som si založila živnosť a venujem sa produkcii, organizovaniu kultúrno-spoločenských podujatí. Založila som aj občianske združenie Chceše Daše a jeho hlavným cieľom je zlepšovať kvalitu života sebe a spoluobčanom. Snažím sa vo svojom živote pracovať tak, aby to tešilo mňa, aby som neškodila planéte a aby som tým robila radosť iným.

 

Nechceli ste hrať v nejakom divadle alebo v seriáloch?

V kamennom divadle som aj hrala, ale iba ako hosť niekoľko sezón. Hrávam aj v súkromných divadlách, hlavne detské predstavenia, a pravdupovediac, do seriálov ma nikdy veľmi neťahalo. Najprv sa mi nepáčila ich kvalita a témy, aj keď sa už všetko zlepšilo. Hlavný dôvod je však asi ten, že sa nerada vidím na obraze. Vždy som chcela byť na doskách, čo znamenajú svet. Viem však prijať nové výzvy, aj prácu som už zmenila viackrát. Uvidíme, či ma ešte hranie v živote čaká.

 

Mali sme tu pandémiu a lockdowny, nebolo kam chodiť za umením dlhší čas a malo to dopad aj v sociálnej oblasti. Ako ste to prežívali?

Vybrala som si to, čo sa dalo robiť. Chodila som do prírody, a to skoro stále. Je pravda, že som si odvykla od mojich obľúbených spoločenských podujatí, ako sú koncerty a tanečné párty, pomaly sa však do toho vraciam. Sama sebe sa čudujem, ako som mohla tak dlho vydržať bez všetkého podnetného umenia. Odkedy sa môže, chodím na veľa podujatí a aj si ich rada zaplatím, lebo kultúru naozaj treba podporovať.

 

Produkčná Anna Kovaľová: Každému sa tak trochu starám do života, lebo chcem nejako pomôcť

 

Váš život je spojený s umením. Prečo je pre vás dôležité?

V umení sa zobrazuje individuálne videnie človeka na svet. Iba kvôli umeniu sme odlišní od zvierat. Žiadne iné stvorenie nevytvára veci, ktoré nie sú prakticky užitočné. Ktoré sú len tak pre radosť, uvoľnenie, oslobodenie. Umenie robí život neobyčajným. Aj skvelá večera a krásne servírovanie je umenie, aj pekne ustlané a pripravené spanie je umenie. Je to niečo, čo robíme nad rámec nevyhnutného, v čom sa môže aj musí prejaviť naša individualita. Mám jedno životné heslo, ktoré som dlho hľadala: „Je veľký rozdiel medzi dobrým a lepším.“ A ja rada robím veci lepšie.

 

Nakoľko by podľa vás mal človek púšťať do svojho života umenie alebo kultúru?

Najviac, ako sa dá. Mal by tiež byť obozretný a kritický voči tomu, čo vidí, číta alebo počuje. Malo by to spúšťať jeho uvažovanie o svete a o sebe v prvom rade. Umenie často reflektuje realitu, ale zobrazuje aj fikciu, ktorá je individuálna a ktorá sa nedá (a ani by sa nemala) aplikovať či brať za príklad, a mala by byť analyzovaná aspoň v sebe samom.

Rovnako si myslím, že kultúrne správanie by malo byť prítomné na každom kroku. Som zarmútená, keď počujem, ako sa niektorí ľudia medzi sebou rozprávajú, ako komunikujú s deťmi, s cudzími ľuďmi – nevyužívajú úctivé oslovenia a nepoznajú slová „prosím“ a „ďakujem“. Aspoň toto by malo byť v živote každého človeka, keď už nič iné.

 

Produkčná Anna Kovaľová: Každému sa tak trochu starám do života, lebo chcem nejako pomôcť  

ĽUDIA SA MAJÚ SPÁJAŤ A NIE ROZDEĽOVAŤ

Nedávno ste usporiadali zaujímavú akciu pre ľudí na vašej ulici. O čo išlo?

Bola to komunitná akcia. Ja som predtým žila aj v Anglicku, v Londýne, v rôznych štvrtiach – bohatších, chudobnejších, moslimských, čisto britských… Vždy sa mi páčilo, ako tam komunita organizovala pre seba rôzne akcie na rozličné témy. Stretla sa partia, ktorá chodila pravidelne do „pubu“ a nacvičili si divadlo, spevácke vystúpenie, potom to na tej akcii prezentovali. Stretli sa tak ľudia skoro z každého domu. Bolo priam neslušné nezúčastniť sa. Vymieňali si veci, ktoré jedni nepotrebovali a druhým sa zase zišli. Niekto vytiahol hudobný nástroj alebo iba začal spievať a ostatní sa pridali. Niekto mal doma zbierku čohokoľvek a tak pozval ľudí k sebe, aby sa pozreli, a urobil prehliadku alebo to vyložil pred dom. Každý priniesol niečo, čo navaril, prichystal a tak si pri spoločnom dlhom stole posedeli rôzne národnosti, náboženstvá a pekným spôsobom riešili požiadavky jeden druhého.

 

Vám sa to zapáčilo a chceli ste to tak aj u nás. Však?

Áno, bola som tiež prisťahovalec a prijali ma, boli veľmi pohostinní. Kto sa tam vedome neizoloval, bol automaticky prijatý. Niečo podobné som preto chcela vytvoriť aj u nás. Bolo mi ľúto, že to tu nemáme alebo to stratilo tradíciu. Myslím na také bežné veci – len tak chodiť von na dvor a piť kávu so susedkou, alebo postrážiť dieťa matke, ktorá nestíha aj nakúpiť, aj navariť, alebo jej naopak priniesť nákup. Ďalej pohrabať lístie, pozbierať odpadky, zasadiť strom či spoločne sa stretnúť a vyriešiť problém s parkovaním alebo s hlukom na ihrisku, odpadkami a podobne.

 

Tak ste sa pustili do organizácie?

Povedala som si, že to skúsim vo vnútrobloku neďaleko vysokej školy v Prešove. Chodí tadeto veľa ľudí, robí sa tam neporiadok a bolo by dobré ho spoločne poupratovať, a preto som vymyslela jarné upratovanie spojené s programom pre deti, aj s hudobným vystúpením. Vylepila som plagáty, získala som sponzora, rozniesla som letáčiky do každej schránky o tom, že hľadám pomocníkov. Prihlásil sa jeden. Rozprávala som sa o tom aj s ľuďmi, ktorých som tam idúc okolo stretla. Dokonca som zohnala ďalších sponzorov na krásne ceny – kávy, jedlo, kvety, knihy; auto, ktoré čistí kanalizácie, prišlo ako atrakcia pre deti. Avšak veľa z toho mám stále doma, lebo, žiaľ, ľudia sa rozhodli túto akciu odignorovať.

 

Prečo si to myslíte?

Videla som, ako sa pozerajú z okien, asi z trucu, iný dôvod neviem. Jedni tvrdili, že si robím politickú kampaň. Ďalší, že je zlé počasie, čo aj bolo, ale asi hodinu a pol bolo pekne. Je síce pravda, že prišli nejakí poslanci tej mestskej časti, lebo som ich kontaktovala a požiadala, aby prišli prezentovať možnosti, ako riešiť problém napríklad s odpadom. Povedala som si, že je to ich práca a oni boli ochotní a prišli. Len ľudia neprišli.

 

Sklamalo vás to?

Celkovo z toho vnútrobloku prišli piati, piati z asi 180 bytov. Bolo to smutné, že neprišli a neparticipovali na ničom. O to viac ma potešila komunita, ktorú mám okolo seba. Prišli kamaráti aj s deťmi, známi, ktorým som o tom rozprávala, moji susedia, a tak sme aj spolu s poslancami niečo poupratovali. Pozbierali sme odpadky, pohrabali, pozametali, vypočuli sme si koncert môjho brata z kapely Akustika a Kopa. Dali sme si kávičku, čajík, koláč od mojej mamky. Deti mali animátorský program, súťaže od Prešovskej univerzity, ktorú som tiež oslovila a poslali mi tri šikovné dievčatá ako animátorky. Mali sme sa dobre. Len škoda, že sa v tomto vnútrobloku nevytvoril ani náznak komunity.

 

Prečo ste vnímali ako potrebné zorganizovať to?

Preto, lebo ľudia sa majú spájať a nie rozdeľovať. A ešte preto, že keď niečo chceme, tak komunita dosiahne najviac. Je aj taký známy slogan – jednotlivec sa veľmi namáha, úradníkom to trvá dlho, ale komunita vie pre seba urobiť najviac a v najkratšom čase.

 

Produkčná Anna Kovaľová: Každému sa tak trochu starám do života, lebo chcem nejako pomôcť

 

NAUČILA SOM SA DELIŤ SA S NIEKÝM O IZBU

Čo ešte zvyknete robiť pre iných? V čom sa angažujete?

Ja sa každému tak trochu starám do života (úsmev). Niektorí ma za to nemajú radi, ale ja im to odpustím (úsmev). Angažujem sa asi tam, kde si myslím, že môžem nejako pomôcť.

 

Odkiaľ sa vo vás berie ochota robiť niečo pre iných?

Je to asi čistý „egoizmus“. Uspokojuje ma pocit, že som niekomu pomohla a že som zo sveta urobila o trochu krajšie miesto. Keď sa napríklad len tak prihovorím cudzej babičke, ktorá potom so slzami v očiach poďakuje za tých pár slov, lebo sa dávno s nikým nerozprávala a že sa na ňu nikto dávno neusmial, tak to ma nabáda k tomu, aby som to opakovala. Podobne, keď niekomu po ceste zo záhradky dám kúsok svojej úrody a kytičku, väčšinou neveria vlastným očiam, ale majú úsmev na tvári.

A tiež to má súvis s tým, že mne sa potom vracajú dobré veci. Precestovala som veľa cudzích krajín a naozaj som nevedela, odkiaľ prišlo toľko požehnania a toľko dobrých ľudí, ktorí mi pomohli na ceste. Postupne som si uvedomila, že to tak je – rob dobro druhým a vráti sa ti to tisícnásobne. Bohužiaľ, tak je to aj so zlom, ale v tejto kategórii nechcem byť.

 

Aké ste mali detstvo?

Veselé. Som „najprostrednejšia“ dcéra, sama sa tak oslovujem, lebo je nás päť detí a ja som tretia. Detstvo ma naučilo postarať sa sama o seba. Musela som vedieť vybaviť si veci, opýtať sa, rýchlo sa adaptovať na zmenu, na vonkajšie vplyvy. Mala som veľmi dobré detstvo. Kopec pekných zážitkov, veľkú rodinu. Samozrejme, aj nejaké zranenia, ale s väčšinou sme sa už spoločne vysporiadali.

 

Pochádzate z početnejšej rodiny. Čo je dobré na tom, keď máte viac súrodencov?

Super bolo napríklad, že keď som mala osemnásť rokov, jedna moja sestra študovala v Brne a druhá pracovala v Londýne, a tak som ich tam mohla ísť navštíviť a zostať na prázdniny. Mala som v ďalekej krajine človeka – spojku. Naučila som sa deliť sa s niekým o izbu, ak to inak nešlo. Starší súrodenci ma inšpirovali v hudbe, v umeleckých prejavoch, lebo to vtedy vedeli lepšie. Mladší ma zase učili trpezlivosti. Neboli sme bohatá rodina a ja som napríklad nikdy nemala svoj pracovný stôl alebo nočný stolík, ale vždy som po tom túžila. Chcela som mať miesto, kde sa mi nebudú šprtať ostatní súrodenci.

 

Aké máte vzťahy?

Myslím si, že veľmi fajn. S niekým mám bližší, ale všeobecne sú dobré. Vieme sa však aj riadne pohádať. Sme trochu temperamentní. Najmladšia sestra mi je teraz najvzdialenejšia. Potrebuje sa nejako identifikovať. Mala veľmi ťažké obdobie. Zasiahla ju celá dištančná forma vzdelávania práve v maturitnom ročníku a v prvom na vysokej škole, a tak sa teraz hľadá. Nezazlievam jej to, len dúfam, že sa dobre nájde.

 

Produkčná Anna Kovaľová: Každému sa tak trochu starám do života, lebo chcem nejako pomôcť

 

PÁN BOH SA PREJAVUJE VO VŠETKÝCH SITUÁCIÁCH

Boli ste vychovávaní vo viere?

Boli. Najprv v takej tradičnej, príkazovej, ale potom, keď rodičia nastúpili na Neokatechumenátnu cestu, už to bola praktická viera. Bola to skúsenosť s Bohom. Najprv cez rodičov a potom aj osobne.

 

Takže ste sa aj vy dostali do Neokatechumenátu cez rodičov?

Bolo to tak. Mamka asi zavolala ocka, aby s ňou začal chodiť na katechézy. Potom sa rozhodli, že nastúpia na cestu a keďže sme boli malé deti, vlastne sme nemali na výber a zúčastňovali sme sa. Keď som mohla nastúpiť do spoločenstva samostatne, tak som to urobila. Netrvalo mi to však dlho, asi šesť rokov. Potom som šla na vysokú školu mimo mesta a trochu som roztrhla niť. Veľkú noc však slávim každoročne na Pasche v spoločenstve. Je to super.

 

Čo vám spoločenstvo dalo do života?

Asi odvahu a spokojnosť, ktorú mám potvrdenú. Osobne viem, že Pán Boh sa postará, že je nad všetkým a že je to dobré, nech je akokoľvek.

 

Aj sa nejako prejavuje váš vzťah s Bohom v spojení s umením, s prácou?

Pán Boh sa prejavuje vo všetkých situáciách, cez rôznych ľudí v práci alebo hocikde inde. Nie je jednoduché ho len tak odrezať po tom, čo s ním má človek osobný zážitok. To už potom nejde.

 

Čo by ste si najviac želali, aby sa vám tento rok podarilo?

Aby som dobre dokončila všetko, čo som začala a aby som mala príležitosť, silu a tiež radosť z nových vecí, ktoré prídu.

Rozhovory+

Na čo si dať pozor pred svadbou?

Aktuálne tlačové vydanie

Na čo si dať pozor pred svadbou?

Číslo 7, 1. júla 2022

Najnovší podcast+

Invalid Date

0:00

Obchod+