TOP

Psychiatrička Bohdana Kvasničková: Kňazi by mali poznať sami seba “až na kosť”

Na to, ako vníma kňazov, ale aj ich odchody či začiatky, som sa spýtala psychiatričky, MUDr. Bohdany Kvasničkovej.

Autor: Jana Osvaldíková

Často sa stretávate aj vo svojej praxi s kňazmi. Prichádzajú, pretože sú unavení a nič ich nebaví. Poznáte aj takých, ktorí odišli?

Nie, osobne nie. Ale poznám takých, ktorí sú už dlhé roky na odchode. Neustále to riešia a nie sú spokojní.

 

Znamená to, že si zmýlili povolanie?

Podľa mňa sa niekde na začiatku stala chyba. Kňazstvo by som prirovnala k práci psychiatra. On, takisto ako ja, pracuje s duševnom a duchovnom a zároveň v sebe rieši zápasy. To, čo počuje, sa ho dotýka. A to je veľmi náročné. Nie každý to zvládne.

 

Čo by mali urobiť tí, ktorí si myslia, že v sebe nosia kňazské povolanie?

Do kňazstva by mali vstupovať ľudia, ktorí prejdú psychoterapeutickým výcvikom. Trvá dva až tri roky. Tam sa človek stretne sám so sebou. Tento čas mu ukáže, či naozaj vie, čo chce, pomenuje si to, čo má v sebe potlačené. Dá si odpoveď na otázky, či toto rozhodnutie nie je podmienené – napríklad rodinou, priateľmi, pocitmi menejcennosti.

Podľa mňa by sa títo ľudia mali poznať, ako sa hovorí, až na kosť. Ak by sa toto dialo, mali by sme síce menej kňazov, najmä tých nešťastných, ale zato by medzi nami boli ozajstní Boží služobníci.

 

 

Myslíte, že ľudia sa pozerajú na kňazstvo teraz rovnako ako pred niekoľkými rokmi?

Práveže nie. Po rokoch sa kňazstvo degradovalo, tak ako kopec vysokých škôl. Kandidáti na kňazstvo často plnia len rodičovské ambície alebo vstupujú do seminára z iných, nie najsprávnejších pohnútok. Pre niektorých je to skôr krížová cesta, na ktorej hľadajú sexualitu a blízkosť.

Som si istá, že vyzrievanie, psychoterapia a sebaskúsenostný výber by ponechal len tých najsilnejších.

 

Myslíte si, že najväčším problémom v kňazstve je celibát?

Vôbec nie. Ak by ostali len tí najsilnejší, potom by o celibát vôbec nešlo. Lebo s vernosťou či neverou, s oddanosťou a s poznaním svojich silných a slabých stránok bojujeme všetci. Slobodní, ženatí, vydaté, rozvedení, túžiaci. Je to môj osobný názor. Dospela som k tomu po svojich skúsenostiach z praxe.

 

AK ODÍDE KŇAZ

Nesúďte ho. Modlite sa zaňho. Boh ho i naďalej sprevádza. Je to jeho príbeh – a vrchol ľadovca ešte neznamená, že ho poznáme celý. Viem, že to bolí. Ale aj bolesť patrí k životu. Boh za nás niesol kríž, zomrel na ňom, aby nám otvoril nebo. A keď už sa modlíme za nové kňazské a rehoľné povolania, prosme o to, aby boli úprimné, čisté a naplnené pravdou.

 

Prečo odchádzajú kňazi

 

 



Komentáre