TOP

Psychológ Juraj Holdoš: Nadmerné používanie sociálnych sietí zvyšuje osamelosť a depresiu

Odborník na internetovú závislosť, Juraj Holdoš (40), vyučuje na Katedre psychológie Filozofickej fakulty Katolíckej univerzity v Ružomberku. Novodobá závislosť – nomofóbia – je pre mnohých neznámym pojmom. Ak zažívate stres a úzkosť, keď nemáte poruke mobilný telefón alebo poznáte takú osobu, čítajte ďalej.

Autorka titulnej fotky: Vera Change Photographer

Čo je to nomofóbia a kto ňou najviac trpí?

Nomofóbia je strach z toho, že človek nebude mať pri sebe telefón. Je to pocit, že nám niečo ujde. Súvisí to najmä so sociálnymi sieťami – notifikácie sú mnohokrát upozornenia na to, že na internete niektorí žijú navonok úžasné životy. S tým prichádza aj porovnávanie sa, závisť. Porovnávanie sa je prirodzené, ale sociálne siete iba podporujú negatívnu stránku a to, že sa porovnávame s ostatnými úplne vo všetkom. Nomofóbia sa prejavuje neustálym kontrolovaním mobilu, závislý si nedá pokoj napríklad ani pri jedle. Asi najviac zaznamenávame závislosť od smartfónu u mladých ľudí.

 

Kedy by si mal človek uvedomiť, že je závislý od telefónu a začať liečbu?

Väčšinou si to všimnú skôr tí druhí – rodina, blízki, priatelia, partner. Vtedy, keď závislosť začne vážne vstupovať do života človeka, je správny čas obmedziť používanie svojho mobilu. Keď nemá závislý mobil pri sebe, je nespokojný, nepodáva efektívny výkon v práci/v škole, kazia sa mu vzťahy.

 

Existuje liečba nomofóbie?

Nie je to oficiálna diagnóza, žiadna poisťovňa nepreplatí takúto liečbu. Z technologických závislostí je uznaná len závislosť na hraní online hier. Keď chceme zistiť, ako vážne na tom človek je, treba zmerať čas, koľko vydrží bez mobilného telefónu a prísť na to, aký je dôležitý v jeho živote.

 

KEĎ SA TELEFÓN STÁVA PRIORITOU

Čo by sme si mali u blízkych všímať, aby sme jasne definovali ich závislosť?

Profesor Mark Griffiths už okolo roku 2000 hovoril o šiestich znakoch, ktoré potvrdzujú, že ide o závislosť od nejakej technológie. Tieto znaky sa dajú aplikovať nielen na závislosť od internetu, ale aj od mobilu, sociálnych sietí, pornografie, online hier atď.

Prvým znakom je, že telefón sa stáva prioritou. Závislý neustále myslí na to, kedy znova použije svoj telefón, sníva o trávení času s ním, má aj nutkavé myšlienky na tú-ktorú aplikáciu.

Druhým znakom je stále sa zvyšujúca tolerancia. Človek potrebuje čoraz viac a viac času, ktorý trávi s mobilom.

Tretím znakom sú abstinenčné príznaky. To znamená, že závislý je bez mobilu nervózny, podráždený, ale aj zúfalý, so sklonom k výbuchom, keď ho niekto z online sveta chce dostať späť do reality. Sú to psychické abstinenčné príznaky, nie fyzické ako pri drogách.

Ďalším znakom je väčšia miera konfliktov. Buď so samým sebou alebo s druhými. Napríklad máme v pláne niečo urobiť, aj sa chystáme túto povinnosť splniť, ale pozreli sme si, čo je nové na sociálnych sieťach alebo sme sa zahrali hru a už sme sa k tomu nedostali, a máme preto výčitky svedomia. Najmä študenti sa na internete „zabudnú“, a potom majú sami so sebou vnútorný konflikt, že ich skúška mohla dopadnúť oveľa lepšie, keby na internete neboli. Nezhody s druhými ľuďmi vzniknú, keď závislému vyčítajú čas strávený na internete/telefóne.

Piaty znak je relaps. Hoci si človek aj dá predsavzatie netráviť toľko času s mobilom, po istej dobe sa však znova vráti k závislosti a je to uňho ešte horšie.

Šiesty znak pozorujeme ako zmenu nálad. Manažujeme alebo vylepšujeme svoju náladu na internete, keď sme mali zlý deň, nedostali sme dobrú známku… Už jednoduchý „like“ pri našej fotke vie zlepšiť deň alebo zdvihnúť sebavedomie. Takéto dvíhanie sebavedomia je však umelé a za chvíľu potrebujeme novú dávku rýchleho uspokojenia.

 

Na koho sa dá obrátiť, keď už máme reálny problém?

Je potrebné komunikovať, keď si všimneme, že partner, člen rodiny či priateľ má problém. Spýtať sa ho, ako to on vníma. Často sa tomu človeku totiž zdá, že iní majú problém a on je v poriadku. Nemusíme mu hneď dať pečiatku „ty si závislák“, ale treba ho v rozhovore upriamiť na zmeny, ktoré sa udiali v jeho živote: ponocovanie, nevyspatosť, zhoršenie výsledkov v škole alebo v práci, že nemá priateľov alebo sociálny život. Človek musí byť motivovaný, aby chcel niečo spraviť. Prikázať, aby sa dal liečiť, nie je riešenie. Nemotivovaný klient je veľmi problematický.

Ak ide o malé dieťa, je dôležité osloviť napríklad psychologické poradne, tie sa nachádzajú v každom okresnom meste. U dospelých by som odporúčal psychológa, prípadne psychiatra. Je však málo pravdepodobné, že by väčšina psychológov alebo psychiatrov mala s novými závislosťami dostatočnú skúsenosť.

 

Autorka fotky: Vera Change Photographer

 

ROBÍME Z TELEFÓNOV AUTOMATICKÉ DIGITÁLNE PESTÚNKY

Je spojené nutkanie mať mobil stále poruke aj s inými problémami?

Nadmerné používanie zariadení, ktoré prechádza do závislosti, je väčšinou spojené ešte s nejakým ďalším problémom. Či už ide o problém s pozornosťou, alebo únik pred niečím. Mobil funguje napríklad ako útek pred problémami v škole.

Ak rodičia sedia pri počítači alebo majú mobil stále v ruke, nemôžeme chcieť od dieťaťa, aby sa správalo inak. Dieťa si neuvedomuje, že uňho je budovanie závislosti omnoho rýchlejšie a môže mať horšie dôsledky ako u dospelých. Problémom je, že deti „odkladáme k mobilom“ a robíme z telefónov automatické digitálne pestúnky. Deti si na to veľmi rýchlo navyknú a čas na mobile stále predlžujú. Sociálne siete či hry sú podnetmi, ktoré ponúkajú rýchle „uspokojenie“: hneď vidíme „like“ a je to veľmi silno stimulujúce.

 

Existuje „ideálny vek“ pre deti, kedy začať s mobilom?

Dieťa by malo dostať mobil vtedy, keď vonkajšia situácia vyžaduje, aby mobil malo a aby bolo dosť zrelé, aby ho vedelo používať rozumne. Bol by som opatrný s internetom a so stálym pripojením, radšej by som to posunul na vek, keď bude dieťa staršie. Na druhej strane môže dieťa trpieť tým, že všetci v triede majú mobily s internetom, len ono nie. Prichádzajú porovnávania, posmešky a frustrácia. S tým treba pracovať a rozprávať sa s dieťaťom. Je dôležité stanoviť, koľko potomok môže používať internet, mobil alebo počítač, a pevne túto hranicu držať. Malé dieťa nevie rozlíšiť, koľko je dosť. U starších a dospelých treba vhodne poukázať na to, že čas, ktorý mu/jej ostane a nebude s telefónom, vie využiť na šport, osobnú komunikáciu a iné budujúce veci.

Z našich výskumov vyplýva, že deti používajú mobilný internet priemerne tri, štyri až päť hodín denne. Ak by sme im zobrali ten čas, je ho potrebné aj vhodne nahradiť. Nie sú zvyknuté čítať alebo robiť veci inak. Teraz počas karantény, keď majú zakázané pre covid chodiť von a zhromažďovať sa, využívajú internet ešte viac.

Nie každého výrazne poznačí používanie mobilu. Niektorí, keď majú možnosť, používajú telefón a inokedy ho odložia. Iní padnú do toho veľmi silno a závislosť sa vybuduje pevnejšia.

 

Ktorý typ detí má väčší problém so závislosťou od mobilu?

Deti, ktoré majú problém s pozornosťou alebo úzkostné deti. Súvisí to aj s inými ťažkosťami, napríklad ak má dieťa problémové správanie… Mozog stimulujú veci, ktoré internet a mobil ponúka, preto závislosť vznikne rýchlejšie.

 

Aká je pravdepodobnosť, že keď je závislý rodič, bude aj jeho dieťa?

Je to podobne ako pri iných závislostiach, napríklad aj závislosť rodičov od alkoholu zvyšuje pravdepodobnosť, že aj potomok bude alkoholik. Vzory sú veľmi silné. Opitého človeka vidíme a spoznáme hneď, ale keď vidíme človeka s mobilom, nepredpokladáme automaticky, že ide o „závisláka“; tam je riziko nespoznania nomofóbie, pretože ide o spoločensky tolerovanú vec, mať pri sebe telefón.

 

Archív Juraja Holdoša

 

PEVNÝ REŽIM POMÁHA PREDCHÁDZAŤ ZÁVISLOSTI

Aké zdravotné poruchy sú spojené s nomofóbiou?

V prvom rade ide o zhoršenie už existujúcich psychických problémov: porucha pozornosti, hyperaktivita, úzkosť. Nadmerné používanie sociálnych sietí zvyšuje osamelosť a depresiu. Pri fyzických chorobách ide o karpálny tunel, obezitu spôsobenú prejedaním či nedostatkom pohybu. Mnoho výskumov dokazuje, že pevný režim napríklad u dieťaťa dopomáha k správnej miere používania internetu. Keď si splní všetky povinnosti, siahne po mobile alebo internete až večer. Ak to však tak robí, ide spať neskôr, modré svetlo spánku nenapomáha, naopak škodí. S nespavosťou súvisí podráždenosť… je to všetko jeden začarovaný kruh.

 

Ako môžeme závislosti od mobilného telefónu predísť?

Skúsme si napríklad dať výzvu použiť mobil na istý čas len na pracovné veci a nevyhnutnú komunikáciu, nie na zábavu. Som prívrženec menších krokov. Je to podobné ako s novoročnými predsavzatiami. Na začiatku roka sme motivovaní, máme veľké ciele, no keď nám to nejde, časom zlyhávame. Ak si však dáme malé predsavzatia, vieme s nimi aj vytrvať.

Začnime napríklad tým, že dáme mobil večer preč zo spálne alebo ho vypneme. Notifikácie veľmi dobre vedia pracovať s našou pozornosťou. Keď mobil cinkne, prestávame sa sústrediť na prácu. Upozornenia však vieme tiež vypnúť. Mobil nemusíme nosiť všade. Na prechádzke alebo pri športe nie je potrebný. Existujú aj výskumy, že keď máme mobil na stole, na ktorom pracujeme, oveľa menej sa sústredíme. Nemusíme ho tam mať. Vieme ho skryť do tašky, aby sme ho nemali na očiach. Môžeme si stanoviť presný čas, kedy si skontrolujeme, čo je nové na sociálnych sieťach alebo či nám niekto niečo napísal. Za chvíľku tu máme Pôst, toto môže byť tiež pekným predsavzatím vydržať niekoľko dní alebo deň v týždni bez mobilu. Pre nás všetkých by to bolo prospešné.

 

Čo si myslíte o aplikáciách, ktoré monitorujú čas strávený na mobile alebo internete? Sú efektívne alebo nie?

Môžu mať efekt aj nemusia. Prirovnal by som to k nápisom na cigaretách. Fajčiar prestane vnímať obrázky aj varovné nápisy, že fajčenie zabíja. Aplikácie sú fajn, keď je človek rozhodnutý stráviť menej času na mobile či internete. Niektoré majú taký efekt, že zmenia obrazovku z farebnej na čiernobielu, a vtedy si používateľ veľmi rýchlo uvedomí, že prekročil svoju stanovenú hranicu. Užívateľ internetu však musí byť veľmi motivovaný, aby mu tieto aplikácie pomohli.



Komentáre