Psychologička Jana Vindišová: To, čo je pomenované, bolí menej

Psychologička Jana Vindišová: To, čo je pomenované, bolí menej
Nádej, radosť i pokojné Vianoce. Všetci po tom túžime. Čo nám môže pomôcť v tom, aby sme to tak mohli prežívať? Ako si poradiť, keď sa trápime pandémiou, zdražovaním či vojnou? Nielen na tieto témy sme sa rozprávali so psychologičkou Janou Vindišovou.

Ako sa psychologička pozerá na hľadanie nádeje počas Adventného a Vianočného obdobia?

Asi sa nedá úplne oddeliť pohľad psychologičky, človeka, prípadne veriaceho človeka. Advent je časom nádeje. Keď vstupujeme do Adventu, čakáme na niečo, čo nutne nemusí prísť, ale my dúfame a veríme, že to, čo príde po prekonaní prekážok, bude pekné a zmysluplné. Advent ukazuje jedinečnú schopnosť tešiť sa na to, čo nie je isté, ale je to predmetom našej viery. Lebo nádej sa nedá žiť vtedy, keď máme dobré podmienky, ale keď dúfame v niečo, čo ešte nie je.

 

Čo by nám v tomto hľadaní nádeje mohlo prakticky pomôcť?

Môže nám pomôcť, keď si tú situáciu preznačkujeme na poznávacej úrovni. Asi to nie je niečo, čo môžeme niekde nájsť alebo načítať v knižke a potom už budeme mať nádej, nedodá nám to externe ani iná osoba, ale je otázka, ako sa na situáciu, pri ktorej nie je isté, že sa všetko dobre skončí, pozeráme. Dôležité je naučiť sa na ňu hľadieť ako na výzvu. Prijať to, že neistota môže mať potenciál a môže viesť k tomu, aby sme skutočne žili svoje hodnoty. Práve o tom je psychologická koncepcia neistoty.

 

O čom hovorí táto teória?

Je postavená na fyzikálnych poznatkoch o tom, že dokonale usporiadané častice vytvárajú tvrdé a nemenné teleso – napríklad diamant –, ktoré nemá takmer žiaden energetický potenciál. Naopak, chaotické usporiadanie má veľmi veľa možností preskupenia a môže sa tak dostať na vyššiu úroveň organizácie. Z neistoty v živote môže spravidla vyrásť niečo vyššie, pričom my sami môžeme osobnostne vyrásť. Práve tolerancia voči neznámemu je dôležitou známkou zrelosti osobnosti. Prvý krok je pomenovať si, že toto je príležitosť k rastu, avšak na to, aby som mohol vyrásť, potrebujem zdroje, ktoré by som mal objaviť a pomenovať.

 

Akým spôsobom?

Možno tak, že si spomeniem, ako som prežíval doterajšie krízy života, napríklad čo mi pomohlo počas obdobia pandémie. Mal by som si tiež spraviť inventúru vzťahov, rozvíjať tie, ktoré sú dostupné, a nevenovať príliš energie tým, ktoré dlhodobo nefungujú. Môžem sa snažiť objaviť a pomenovať hodnoty, ktoré nezávisia od celospoločenských a ekonomických faktorov, čo je pre mňa skutočne dôležité a čo je to, na čom staviam svoj život. Práve k nim sa v čase krízy môžem vrátiť a postaviť na nich svoju nádej.

 

PRICHÁDZAŤ NA DREŇ HODNÔT

Sú tri oblasti, ktoré dnes ľudí veľmi trápia – stále doznievajúca pandémia, vojna na Ukrajine a zdražovanie. Ak k vám do ambulancie príde človek, ktorý má veľký strach z týchto vecí, čo by ste mu poradili?

Niekedy dám tomuto človeku úlohu, aby si pomenoval všetko, čo ho teraz trápi. Potom položím hodnotovú otázku: Ako by ste raz chceli byť zapamätaný? Človek si napíše, že napríklad ako dobrý otec, statočný človek, ako ten, čo sa nevzdáva, ako veriaci muž s hodnotami… Zrazu zistí, že v tom, ako by chcel byť zapamätaný, vôbec nie je, že chce byť bohatý a zabezpečiť deťom všetko. Dokonca tam nie je ani to, aby bol celý život zdravý, lebo keď už nežije, stáva sa to irelevantným. A zrazu človek prichádza na dreň hodnôt. Vtedy hovoríme o tom, že aby náš život stál pevne – minimálne ako trojnožka –, nemôže stáť na jednej alebo dvoch hodnotách. Nie je správne žiť v nastavení, že môj život bude hodnotný a dobrý, keď budem zdravý, lebo to by znamenalo, že keď budem chorý, už viac nebudem mať hodnotu. Rovnako nemôže byť zmyslom mať všetko, čo chcem, pretože potom, keď sa budem musieť uskromniť, zrazu nebudem dosť dobrým rodičom, partnerom či človekom.

 

Toto je jedno cvičenie, ktoré môžeme vyskúšať aj doma. Máte ešte nejaké ďalšie?

Dôležité je vedieť i to, ako sa o seba postarať, keď príde akútny pocit úzkosti. To je niečo, čo ľudia potrebujú – mať nejakú „škatuľku prvej pomoci“. Áno, je zaiste veľmi užitočné žiť „tu a teraz“, biblické „každý deň má dosť svojich starostí“, avšak naše racio nás spravidla posúva k tomu, že si predstavujeme najhoršie vízie budúcnosti, čo nám určite nepridá ani minútu života. Vtedy je dôležité sprítomnenie – napríklad pomocou dýchania. Ľahká pomôcka je nádych nosom na štyri do brucha a pomalý výdych ústami na šesť. Nápomocné je tiež pohodlne sa usadiť, pozrieť sa okolo seba a uvedomiť si, čo vidím, cítim a počujem. Niekedy pomáha takzvané expresívne písanie – pomenovať to, dostať to zo seba. Je dobré sa vyrozprávať, ak mám komu, ak nemám, tak to môžem dať na papier. To, čo je pomenované a vyjadrené, menej bolí. Keď rozširujem tu a teraz, akoby som bral vietor z plachiet strachu z budúcnosti.

 

Psychologička Jana Vindišová: To, čo je pomenované, bolí menej

 

 

VYHĽADAŤ POMOC, KEĎ NÁS TO UŽ PRESAHUJE

Pomôže vtedy aj modlitba?

Keď je človeku naozaj veľmi ťažko a je v ťažkej úzkosti, modlitba sa môže stať veľmi ťažkou. Vtedy možno stačí aj úprimný povzdych, že sa teraz nevládzem modliť, čo už samo môže byť výkrikom a prejavom vzťahu k Niekomu, kto môže byť zdrojom nádeje.

 

Možno by nám v takejto chvíli mohli pomôcť žalmy…

Určite. Je veľa žalmov o nádeji aj zúfalých situáciách, aj keď sa človek nachádza v bahne a ťažkej situácii. Žalmy často citujú aj spomínané ukotvenie – postav mi nohy na skalu; nohy mi upevni… Text mnohých žalmov je zladený s prežívaním človeka v kríze.

 

V čom konkrétne nám pomôže to, keď sa ukotvíme?

Pomôže nám to v akútnej situácii, aby sme znížili úroveň akútneho stresu a šancu, že sa ten stres stane chronickým. Pre naše telo nie je dobré, keď sme neustále v strese, a nedokážeme tak dlhodobo fungovať. Keď sa dostávame k tu a teraz, upokojíme svoje telo a znižujeme hodnotu stresových hormónov a akúsi emocionálnu búrku, pričom človek zrazu dokáže myslieť racionálnejšie.

 

Iste je na tomto miestevhodné povedať aj to, kedy je pri obavách z týchto spomínaných skutočností namieste vyhľadať odbornú pomoc…

V prvom rade vždy vtedy, keď má daný človek pocit, že ho to už presahuje. To môže byť pre každého individuálne. Niekto prirodzene dokáže žiť zo dňa na deň a ani ťažké veci si nepripúšťa, avšak sú ľudia, ktorých už malý podnet – napríklad zmienka v médiách – dovedie do veľkých stavov úzkostí. Každý by si mal zvážiť, či jeho strach alebo smútok nie je niečím, s čím si nevie poradiť sám a čo už trvá dlho. Niekedy nám spätnú väzbu dajú aj ľudia v našom okolí a môžu nám byť sprievodcami na ceste k hľadaniu odbornej pomoci.

 

ZÁKLADOM JE, ŽE ČLOVEK TÚŽI PO ZMYSLE

Naše vianočné číslo sa nesie vo výzve: Nebojte sa! Pozerá sa nejakým spôsobom psychológia aj na radosť a šťastie?

Moja psychologická perspektíva je logoterapeutická. Jej zakladateľ Viktor Frankl hovorí o tom, že šťastie nemôže byť docielené, ale zacielené. Šťastie je práve v tom, že smerujeme k niečomu, snažíme sa napĺňať túžby, avšak je logické, že keby sme ten stav dosiahli, tak by sme sa necítili úplne spokojní. I tu možno použiť paralelu Vianoc. Keď dieťa rozbalí vytúžené darčeky, zrazu má pocit, že čo teraz. Neprichádza tam večné šťastie. Na dosiahnutie šťastia je potrebné, aby sme vystupovali zo seba a po niečom ustavične túžili. Myslím si, že v tomto Franklovom ponímaní je práve šťastie veľmi podobné nádeji – šťastie ako nasmerovanie k niečomu, čo ešte nie je reálne, avšak už teraz mám z toho radosť.

 

Šťastie a radosť prežívame aj vtedy, keď napĺňame zmysel svojho života. S tým súvisí aj logoterapia, ktorej sa venujete a ktorá je o zmysle života. Poviete nám o nej viac?

Je to psychoterapeutický smer, takzvaná tretia viedenská škola po psychoanalýze Sigmunda Freuda a individuálnej psychológii Alfonza Adlera. Založil ju viedenský psychiater a psychoterapeut židovského pôvodu Viktor Frankl, ktorý prežil koncentračný tábor, v ktorom celý zvyšok jeho rodiny – vrátane milovanej mladomanželky – zahynul. Zažil konfrontáciu s tým, že mohol kedykoľvek skončiť v plynovej komore, týfusovú epidémiu, ťažkú prácu i to, že bolo zničené jeho dielo. Za týchto podmienok, keď jedinou jeho nádejou bolo, že sa to raz skončí a bude o tejto skúsenosti prednášať, vytvoril nový terapeutický smer. Podľa neho je základným motivačným zdrojom človeka túžba po zmysle. Tá sa môže realizovať aj v konfrontácii s ťažkými skutočnosťami, ako sú smrť, vina alebo utrpenie. Práve vtedy môže človek žiť hodnoty a zmysel.

 

PRVÉ VIANOCE NEBOLI ŽIADNA ROMANTIKA ANI KONZUM

Vianočné obdobie je neraz ťažké pre ľudí, ktorí prežívajú depresie, úzkosti či nejakú psychickú záťaž… Prečo sú práve Vianoce pre nich takým záťažovým obdobím?  

Vianoce prinášajú veľký emocionálny tlak na to, aby sme boli šťastní. Je to prezentované v médiách a reklamách. Keď si človek pozrie sériu vianočných reklám, získa obraz, ako by sa mal na Vianoce asi cítiť. A pritom väčšina ľudí túto realitu nežije.

 

Čo sa s tým dá robiť?

Veriacemu človeku to môže uľahčiť vedomý návrat k pravej podstate Vianoce. Prvé Vianoce rozhodne neboli spojené s romantikou, konzumom či „šťastím“. Naopak, tieto Vianoce boli plné paradoxov. Ak človek vie, že ho čakajú ťažšie sviatky, je dobré sa na to pripraviť. Naplánovať si kreatívnym spôsobom, ako ich strávim; prípadne ako sa dajú spraviť Vianoce za menej peňazí. Je dobré byť na to pripravený. A nenútiť sa do radosti. Keď sa do nej nebudeme nútiť, o to skôr nás radosť prekvapí a môžeme sa stať ľuďmi nádeje aj v ťažkých okolnostiach.

 

Čo na Vianoce teší vás?

Teším sa, že na Vianoce sa nádej stane reálnejšou, ľudia vzájomne bližšími a každodenná realita zmysluplnou. Práve blízkosť a nádej sú predzvesťou konečného naplnenia zmyslu života vo večnosti.

Rozhovory+

Najnovší podcast+

Invalid Date

0:00

Obchod+