Psychologička Kristína Mydliarová: Viera by nemala byť „zázračnou tabletou“ na všetky problémy, ale zdrojom sily, zmyslu a nádeje

Únava, úzkosť, či pocit, že sme na všetko sami – to sú ťažkosti, ktoré sa dotýkajú aj veriacich. Často ich však skrývame zo strachu, že nás druhí nepochopia, alebo že tým zlyhávame vo viere. Psychologička Kristína Mydliarová vysvetľuje, prečo je starostlivosť o duševné zdravie prejavom zrelosti, čo môžeme urobiť, keď o pomoc požiada niekto blízky a ako sa môžu viera a psychológia navzájom dopĺňať.

V dnešnej dobe sa veľa hovorí o duševnom zdraví. Ako ste sa vy osobne dostali k psychológii a čo vás na nej najviac fascinuje?

Úprimne sa teším, že si duševné zdravie za posledný čas získalo pozornosť, predovšetkým medzi bežnou populáciou, ktorá vníma jeho dôležitosť v celkovom prístupe k životu. Vieme, že donedávna šlo o dosť tabu tému. Ja sama som sa k psychológii dostala cez množstvo „náhod“, okrem iného vďaka ľuďom, ktorí ma sprevádzali v kráčaní s Bohom v období spoznania živej viery. Na začiatku štúdia som o tom, čo je psychológia, veľa nevedela, vrátane rozdielu medzi psychológom a psychiatrom. Postupne ma však začalo fascinovať, ako veda – psychológia – odhaľuje a približuje to, čo je ľudským očiam neviditeľné – podobu duše. Duše, ktorú stvoril Boh spolu s tým, čo do nej patrí. Dokážeme cítiť, myslieť, vnímať, rozhodovať sa, spomínať, túžiť a tak ďalej. Baví ma spoznávať a rozumieť jedinečnosti, ktorá poukazuje na prst Autora a sprevádzať pri tom druhých.

Ako vo svojej práci spájate profesijnú odbornosť s vlastnou vierou?

Profesia a viera sú odlišné, no prepojené oblasti. Ako psychológ pristupujem k človeku holisticky, vnímajúc jeho telesnú, emocionálnu, mentálnu aj duchovnú rovinu. Viera zo mňa nerobí „lepšieho“ odborníka, pretože svoju profesiu vykonávam na základe dostupných poznatkov a v rámci etických štandardov. Verím, že rešpektovanie duchovných aspektov života môže napomôcť hlbšiemu porozumeniu a širšiemu pohľadu na situáciu klienta. Zároveň je pre mňa viera oporou, najmä v náročných chvíľach spojených s povolaním.

NÁVŠTEVA PSYCHOLÓGA NIE JE ZLYHANÍM VIERY

Mnohí kresťania majú obavu, že keď navštívia psychológa, znamená to akoby zlyhanie viery. Čo si o tom myslíte?

Viera nás učí, že sme súčasťou Božieho stvorenia a že uzdravenie a starostlivosť o seba sú prejavmi odkazu milovať a starať sa o svoje telo a dušu. Pri zlomenej nohe by nám nenapadlo vnímať vyhľadanie lekára ako zlyhanie. V prípade duševného zdravia panuje stále množstvo predsudkov, ktoré z môjho pohľadu často nehrajú v prospech života. Vyhľadanie pomoci akéhokoľvek druhu považujem za určitý prejav zrelosti a zároveň nepopieram, že to môže byť sprevádzané pocitmi zlyhania či hanby.

S akými predsudkami alebo mýtmi o psychológii sa u veriacich stretávate najčastejšie?

Ako kresťania, ale aj vo všeobecnosti ako ľudia, máme tendenciu súdiť seba i druhých a pozerať sa na svet cez optiku „dobré alebo zlé“. Takéto súdy robíme automaticky na základe našich presvedčení, skúseností a miery poznania. Je prirodzené, že keď niečomu nerozumieme, tak to súdime a odmietame. Z praxe môžem uviesť otázku emocionality. Mnohým ľuďom chýba základná znalosť o tom, čo sú to emócie, ako funguje naše prežívanie a že aj hnevať sa je zdravé. Mrzí ma, že práve nedostatok sebapoznania spôsobuje mnohé problémy v živote a vo vzťahoch. Na druhej strane je nádherné vidieť, koľko ľahkosti a pokoja prinášajú „aha momenty“, keď si človek uvedomí, že nie je divný, len ľudský.

Dá sa povedať, že aj psychológovia môžu byť „nástrojom“ v Božích rukách? Vnímate v tomto duchu svoju prácu ako poslanie?

Výsadu spájať svoje životné poslanie s povolaním považujem za milosť. Túžim byť Bohu k dispozícii a denne sa za to modlím. Zároveň si uvedomujem, že bez adekvátneho vzdelania a neustáleho vzdelávania sa by som si nedovolila vstupovať do ľudských príbehov. Takže je to pre mňa kombinácia zodpovednosti a otvorenosti na Božie spôsoby konania.

POTEBUJEM MODLITBU ALEBO ODBORNÍKA?

Ako môže veriaci človek rozlíšiť, kedy postačí modlitba a kedy je už čas vyhľadať psychológa?

Neviem vymenovať situácie, kedy by bola modlitba nevhodná, obzvlášť ak je pre človeka pomocou na zvládanie ťažkých chvíľ. Niekedy môže byť práve vyhľadanie profesionálnej pomoci pre niekoho vypočutou modlitbou. Je dôležité počúvať svoje vnútro, vnímať, či sa situácia opakuje alebo sa zhoršuje. Myslím si, že vyhľadať pomoc nikdy nie je zbytočné a kiežby bola pomoc dostupná pre všetkých.

Existujú možno nejaké signály alebo varovné znaky, ktoré by sme nemali prehliadať?

Ak to vztiahneme smerom k sebe, tak môže ísť o signály, ktoré vnímame veľmi individuálne. Pokiaľ nie sme zvyknutí vnímať svoju dušu a identifikovať to, ako sa máme, môže byť pre nás výpovedné naše správanie alebo to, ako sa cítime v tele. Sme celistvé bytosti a keď prepočujeme našu dušu, zvykne na to reagovať naše telo. Výrazná únava, podráždenosť, výkyvy nálad, dlhodobé pocity smútku alebo úzkostné myšlienky sú výpovednými symptómami. Vhodným meradlom je to, do akej miery naše prežívanie ovplyvňuje naše bežné fungovanie.

Ako reagovať, keď nám niekto blízky povie, že má psychické ťažkosti? Čo môže urobiť rodina alebo spoločenstvo?

V prvom rade by som ocenila dôveru, ktorú mi daný človek prejavil. Myslím si, že mnohí niečo také zdieľajú s obavami, že budú nepochopení, neprijatí a súdení. Takže dať druhému zážitok vypočutia a záujmu môže byť tým najdôležitejším a netreba pri tom ani plytvať slovami. To, čo môžeme urobiť, sa určite líši od konkrétnych okolností, nakoľko si pod „psychickými ťažkosťami“ predstavujem veľa situácií. Určite je fajn zostať nablízku, vyjadriť podporu, pýtať sa na to, čo by človek privítal alebo čo zvažuje.

Stretávate sa s tým, že ľudia prídu k psychológovi, ale ich problém má skôr duchovný základ, alebo naopak? Ako to rozoznávate?

V praxi sa skôr deje opak – ľudia často riešia svoje psychické ťažkosti napríklad prostredníctvom spovede alebo iných duchovných spôsobov. V mojej praxi sa venujem prevažne terapii, čo znamená, že človeka a jeho problémy nediagnostikujem, ale napomáham im v ich porozumení a zvládaní. Dôležitou súčasťou prvého stretnutia je rozlíšiť, aké sú moje kompetencie a aké sú očakávania klienta, aby sme spoločne mohli identifikovať to, čo potrebuje.

VIERA NÁS CHRÁNI

Ako môžu duchovní pastieri rozpoznať hranicu, kedy je dobré veriaceho povzbudiť, aby vyhľadal psychológa?

Duchovné sprevádzanie má svoje špecifiká a pravidlá, rovnako ako aj nároky na osobu, ktorá sa mu venuje. Ideálnym scenárom je, pokiaľ má človek, ktorý duchovne sprevádza, základné poznanie ľudskej duše z pohľadu psychológie. Vnímať hranice je možné buď na základe témy, ktorá je predmetom rozhovoru a prekračuje rámec „duchovného života“, alebo cez to, nakoľko kompetentne sa cítime. Som za to, že mať duchovného pastiera alebo stáleho spovedníka a zároveň navštevovať psychológa sa nevylučuje.

Dá sa podľa vás vnímať, že niektoré ťažkosti, ktoré vyzerajú ako psychologické, majú korene v duchovnom živote – napríklad v pocite viny, v neodpustení alebo v odlúčení od Boha?

Áno, určite sa dá vnímať, že niektoré psychologické ťažkosti môžu mať hlboké korene v duchovnej oblasti. Avšak je potrebné byť opatrný a kriticky hodnotiť, či naozaj je problém v duchovnej rovine. Niekedy totiž môže byť takáto interpretácia zjednodušujúca a odvádzať pozornosť od skutočných, hlbších psychologických príčin a byť prekážkou skutočnej pomoci. Človek je celistvá bytosť, ktorú tvorí duch, duša a telo. Všetky tri zložky sa navzájom ovplyvňujú, pričom každú je dobré vnímať osobitne. Najefektívnejšia pomoc je taká, ktorá dokáže správne vyhodnotiť všetky tieto rozmery a integrovať ich do liečebného procesu. Len tak môžeme pomôcť človeku nájsť uzdravenie.

Môže modlitba, viera a duchovný život pôsobiť preventívne proti psychickým problémom?

Viera, nádej a láska, ktoré považujem za piliere duchovného života, sú rozhodne samé o sebe silnými protektívnymi, teda ochrannými faktormi. Pokiaľ duchovný život staviame na úprimnom vzťahu s Bohom, v ktorom tkvie naša skutočná hodnota, má to hlboký vplyv na spôsob, akým sa vzťahujeme k sebe, druhým i svetu okolo nás. To ovplyvňuje aj kvalitu nášho života a pomáha nám nájsť vnútornú rovnováhu. Samozrejme, že viera by nemala byť „zázračnou tabletou“ alebo náplasťou na všetky problémy, ale skôr zdrojom sily, zmyslu a nádeje. To všetko nám môže pomôcť lepšie zvládať ťažké chvíle a nachádzať hlbší zmysel aj v utrpení, ktoré patrí k životu.

Foto: archív respondentky