Psychologička Martina Šadláková: Mladí muži nechcú riskovať pocit prehry, preto sú vo vzťahoch pasívni

Psychologička Martina Šadláková: Mladí muži nechcú riskovať pocit prehry, preto sú vo vzťahoch pasívni
Martina Šadlíková je klinická psychologička, venuje sa rodinnému aj manželskému poradenstvu v psychologickom centre Enoia v Považskej Bystrici. Pôsobí ako súdny znalec v psychológii pre Diecézny cirkevný súd v Žiline. V rozhovore sme rozoberali pasivitu mužov vo vzťahoch a príčiny tohto správania.

V súčasnosti čoraz viac mladých zostáva bývať u rodičov, aj keď už pracujú.

Áno, štatistiky hovoria, že na Slovensku už každý druhý mladý človek medzi 25. až 34. rokom života zostáva bývať u svojich rodičov. Dokonca v Európskej únii sme v tomto ohľade najmenej samostatný národ, kedy mladý človek odchádza z rodičovskej domácnosti priemerne až po 30. roku života.

 

Prečo je to tak?

Môžeme spomenúť objektívne dôvody toho, že aktuálne nastavenie sociálnej politiky nepodporuje mladých ľudí k samostatnosti a nepriamo ich vedie k závislosti na rodičoch, i keď menej vo finančnej, no s určitosťou v bytovej otázke. Rodičia dnešných dvadsiatnikov odchádzali vo veľkej miere do štátnych nájomných bytov, teda mali možnosť naplniť to známe: „odpútaš sa od matky a otca a priľneš k svojej manželke“. (Mt 19, 5). Dnes však finančné možnosti a bytová otázka neumožňujú slobodný štart mladých ľudí, no a k tomu sa navyše pripája neochota mladých ísť do ťažšieho. Mladý človek si dnes teda môže povedať: „Nie je kam ísť, hypotéku mi nedajú, budem si teda šetriť; a veď čo mi vlastne chýba u mamy? Ostanem a uvidím, ako sa veci vyvinú.“

 

Ako by mali rodičia vychovávať svoje deti k samostatnosti? Mali by vôbec?

Už malé dieťa okolo roku a pol vyjadruje radosť z toho, že urobilo niečo samo, pýta si síce pozornosť a ocenenie rodiča, no teší sa zo svojho úspechu. Ak rodičia nechajú dieťa prežívať tieto úspechy z dobre vykonanej práce a pritom sú mu nablízku ako podporovatelia, to je tá najlepšia cesta, ako vychovať samostatného dospeláka. Často však v snahe uľahčiť dieťaťu či dospievajúcemu jeho úlohy s dobrým úmyslom rodič vykonáva veľa úloh za dieťa.

 

Napríklad?

Ako príklad môžeme uviesť, keď rodič svojou rukou vstupuje do hry malého dieťa komentárom: „Ukáž, ja to spravím rýchlejšie (lepšie), ty sa s tým už toľko netráp.“ Ak tento prístup rodiča k dieťaťu pretrváva vo výchove až do dospelosti, dieťa si túto vetu uloží v mysli ako pravidlo a riadi sa jednoducho tým, že mama či otec vedia veci urobiť lepšie a rýchlejšie a ja sa tým nebudem toľko trápiť. Ak však má dieťa dorásť v kompetentného dospelého, potrebuje zažívať proces učenia aj s nezdarmi, od ktorých ho chcú rodičia často nevhodne uchrániť.

 

Psychologička Martina Šadláková: Mladí muži nechcú riskovať pocit prehry, preto sú vo vzťahoch pasívni

 

RODIČ NEMÁ PODPOROVAŤ STAGNÁCIU SVOJHO DIEŤAŤA

Kedy je správny čas naznačiť vlastnému dieťaťu, aby si našlo vlastné bývanie?

Dnešná mladá generácia vo svojej podstate dopláca na nemožnosť, neschopnosť a možno aj neochotu odraziť sa z rodičovského hniezda a začať tvoriť vlastné dejiny. V každom človeku je prirodzená túžba po sebarealizácii, po naplnení svojho poslania na tomto svete, ktoré v ňom niekde drieme a čaká na svoju príležitosť. Ak táto prirodzená potreba sebarealizácie v živote nie je napĺňaná, môže to viesť u mladého dospelého najskôr k pocitom frustrácie, neskôr až rezignácii či symptómom depresie a úzkosti. Úloha rodiča je tu zrejmá v tom, aby podporoval dieťa v posune a neakceptoval jeho stagnáciu.

Je veľmi individuálne, v akom veku je mladý dospelý pripravený odísť od rodičov, aj vzhľadom na posúvajúcu sa pomyselnú hranicu dospelosti. Za jasné prešvihnutie možno s určitosťou považovať obdobie po tridsiatom roku života, kedy by už mladý dospelý človek mal mať plne vytvorený zmysel pre záväzok a starostlivosť nielen o seba, ale aj o druhého. Teda jednoducho povedané, mal by byť schopný prijímať, ale najmä dávať ďalej.

 

Čo môžu rodičia urobiť, aby svoje dieťa „postrčili“ z vlastných dverí?

Ak teda rodičia vnímajú, že ich mladý dospelý syn alebo dcéra stagnujú na mieste bez vývinu v ďalšiu životnú etapu, je vhodné, aby s nimi o tom diskutovali. Úloha rodiča sa v tejto životnej etape mení. Je podstatná, no už by nemala byť určujúca. Je dôležité vytvoriť pre dospelé dieťa slobodné podmienky, v ktorých bude mať možnosť samostatne rozhodnúť kam a akým spôsobom sa chce posunúť. Ak totiž naďalej rodičia nechajú svoje dospelé dieťa v tom, že všetko v ich živote lepšie a rýchlejšie spravia za nich, nebude mať dôvod vyjsť z tejto komfortnej zóny a cez výzvu k novému smerovať k naplneniu svojho života. Dôležitá je teda podpora rodiča, jeho prijatie v akomkoľvek rozhodnutí dieťaťa smerovať ďalej, no zároveň ochota rodičov prestať vytvárať ilúziu komfortu.

 

„Od roku 1993 sa vek snúbencov zvýšil u mužov aj žien v priemere o deväť rokov,“ uviedla riaditeľka odboru štatistiky obyvateľstva ŠÚ SR Zuzana Podmanická. Prečo sa Slováci sobášia čoraz viac starší?

Veľkú úlohu v tomto posune zohráva zmena v cieľoch a očakávaniach mladej generácie od svojej budúcnosti. Otvorili sa hranice a s nimi aj možnosti, ako naplniť svoje mladé roky života. Pred rokom 1993 malo najvyššie percento mladých ľudí v 18 rokoch ukončenú strednú odbornú školu a bez ambície študovať na vysokej škole už v dvadsiatke pracovalo v stabilnom zamestnaní, často žilo v manželstve a čakalo svoje prvé dieťa. Pri dnešných možnostiach a nárokoch doby vzťahujúcich sa na vzdelanie a prácu je raritné, aby mladí ľudia vstupovali v takomto veku do záväzkov vzťahujúcich sa k manželstvu a rodičovstvu. Bez ohľadu na podmienky doby, ktoré sa prirodzene menia, je dôležité spomenúť aj pozorovaný trend spomaleného dozrievania k dospelosti. K samostatnému a zodpovednému konaniu mladého dospelého. Výzvy veku medzi dvadsiatym a tridsiatym rokom života od nás očakávajú vytvorenie zmyslu, resp. ochoty pre záväzok, ktoré sú dnes napĺňané len veľmi pozvoľna. Namiesto toho sa často formuje egocentrické JA bez odhodlania k zodpovednosti aj za druhých.

 

Zaznamenali ste vo svojej praxi pasivitu mužov (neochota nielen ženiť sa, ale aj prijať na seba akúkoľvek zodpovednosť; muži čakajúci, pokiaľ ich „zbalí žena“)?

Dnešní mladí muži nechcú riskovať pocit prehry, nepúšťajú sa do boja, v ktorom by mohli zlyhať. Zvykli si na to, že ich pred podobnými situáciami kedysi ochraňovali rodičia, ktorí tak možno robia aj doteraz. Jednoducho mladí dospelí muži nie sú naučení riskovať diskomfort odmietnutia, pretože to možno nemali možnosť skúšať v bezpečí detstva. Namiesto toho sa spoliehajú na to, že veci sa nejako vyriešia a druhí (resp. ženy – matky a partnerky) sa postarajú, aby to bolo pre nich v poriadku. K tomu sa pripája virtuálny svet, kde sú prehry len simulované, okolnosti sú vždy pod kontrolou hráča a nepredvídateľnosť ľudských vzťahov sa tu jednoducho zažiť nedá. Takto formovaný mladý muž si teda v neistote úspechu vo vzťahu k žene môže zvoliť radšej vyčkávanie, resp. pasivitu, aby sa tak vyhol pocitu zahanbenia a pochybností o sebe, ktoré by vyplývali z prípadného neúspechu.

 

PASIVITA MÁ KORENE V DETSTVE

Prečo dochádza k pasivite mužov?

V prvom rade treba uviesť, že pasivita v dospelosti má svoje korene niekde v detstve, kedy samostatnosť malého chlapca nebola podporovaná a oceňovaná a dieťa, pochybujúc o svojich schopnostiach, prežívalo pocity menejcennosti. Tie boli pre neho neznesiteľné, a tak sa im naučilo vyhýbať práve pasivitou. Jednoducho si v bezpečnom prostredí rodiny nemal možnosť malý chlapec vyskúšať, ako byť hrdinom, tým priebojným, tým, ktorý vyhrá alebo len jednoducho niečo zvládne bez pomoci dospelého. Takto nenaplnená potreba pocitu toho, že „som dosť dobrý“ nie je priznaná, ale naopak, zastieraná vyhýbavým konaním.

 

Konajú tak muži, lebo nemajú správny mužský vzor v rodine? Hrá tu rolu chýbajúci alebo pasívny otec?

Pre chlapca hrá významnú úlohu vo vývine jeho mužnosti práve otec vo vzorcoch svojho správania. Ak syna pochváli po futbalovom zápase mama, nie je to to isté, ako keď svoj pozitívny názor voči synovi vyjadrí otec. Otec v rodine má však stále menej kompetencií, matky sa snažia všetko suplovať. Jednak posluhujú synom, aby im v dobrom úmysle vytvorili čo najlepšie podmienky pre rast a zároveň nahrádzajú pasívnych otcov, ktorí sú už sami vo výchove zasiahnutí významnou emancipáciou svojich matiek. Otázkou teda ostáva, či dnešný muži, otcovia, naozaj nevedia alebo len nie sú pustení k činu.

 

Psychologička Martina Šadláková: Mladí muži nechcú riskovať pocit prehry, preto sú vo vzťahoch pasívni

 

DCÉRA ALKOHOLIKA HĽADÁ PARTNERA SO ZÁVISLOSŤOU

V čom všetkom (alebo ako veľmi) nás ovplyvňuje výchova rodičov v rámci vzťahov a hľadania si budúceho partnera?

Naozaj v mnohom. Preferencie človeka pri výbere životného partnera totiž vychádzajú z istých zažitých skúseností, čo sa týka vzhľadu, ale aj povahových čŕt. Napríklad ak mala žena úžasného otca, má tendenciu hľadať si podobne vyzerajúceho manžela, aby si s väčšou pravdepodobnosťou zaistila podobnosť pováh. Jednoducho sa jej daný typ muža spája s niečím známym, čo zažívala ako príjemné. Takisto muži majú často tendencie voliť si partnerky podobné výzoru svojej starostlivej a láskavej matky. Zaujímavosťou pritom je, že výskumy dokazujú tendencie voliť si partnerov s podobnými povahovými vlastnosťami svojich rodičov aj v negatívnych súvislostiach. Dcéra alkoholika často vstupuje do vzťahu s človekom s tendenciami k závislosti. Synovia dominantných matiek majú tendenciu hľadať si do života podobnú partnerku. Zhrňujúco teda možno konštatovať, že čo je nám známe, to hľadáme. A to nielen v súvislosti s vonkajšími črtami, ale aj s osobnostnými danosťami.

 

Opakujeme chyby našich rodičov alebo si z nich dokážeme vziať ponaučenie?

Ak naši rodičia dokázali tvoriť ako-tak stabilné manželstvo, vzťahy, ktoré následne tvoríme, sa snažíme minimálne spočiatku viesť spôsobom, ktorý sme poznali doma. Mladé páry často prichádzajú do poradne s tým, že sa akosi nevedia zladiť. Jednoducho každý má inú predstavu o tom, ako viesť manželský a rodinný život. I keď sa nám možno nepáčilo, ako sa správal náš otec alebo mama a dokonca sme si povedali, že nikdy nebudeme ako naši rodičia, veľmi často a podvedome kopírujeme ich správanie. A to len preto, že sa to zapísalo do našich sŕdc ešte v detskom veku, kedy správanie našich rodičov ešte nepodliehalo detskej kritike a všetko sme považovali za správne a normálne konanie. Takto upevnené základy potom v našich životoch vychádzajú na povrch v podobných manželských situáciách.

 

Ako si teda vziať zo správania rodičov len to dobré?

To, čo môže vytvoriť novú rodinu na pevných základoch, je snaha z rodičovských vzorov vziať to dobré, skonzultovať to s manželom/manželkou a to zlé sa snažiť pomenovať a následne korigovať tak, aby to neohrozovalo náš vlastný vzťah. Vytvorenie novej (pre samotný pár vlastnej) schémy fungovania v rodičovstve a manželstve, ktorá podlieha spoločnému dohovoru páru, môže byť tým najlepším riešením boja s nánosmi z pôvodných rodín.

 

Prečo dochádza k emancipácii žien v oblasti vzťahov?

Už v čase prvej emancipácie žien na Slovensku koncom 19. storočia platilo, že ak sa mala žena vzdelávať, tak za predpokladu, že bude presadzovať u svojich detí národnú výchovu; alebo ak by mala vstúpiť do politiky, tak iba v národnom záujme. A to všetko pod silným vplyvom a s podporou Katolíckej cirkvi. Spoločnosť už vtedy pochopila silný vplyv ženy pri výchove detí alebo aj pri vstupe do politiky. Tento vplyv ženy na formovanie spoločnosti je však potrebné vnímať aj dnes minimálne v kontexte pasivity mužov. Možno predpokladať, že rovnakú mieru zodpovednosti za súčasný stav mužsko-ženských vzťahov nesú aj samotné ženy. Dnes však možno skôr v negatívnom kontexte.

 

Ako to myslíte?

Či už ako matky, ktoré vychovávajú nesamostatných mužov s pocitom nedostatočnosti či menejcennosti, alebo ako partnerky, ktoré preberajú mužské úlohy, aby dosiahli posun vo vzťahu. Skresleným ponímaním emancipácie je ženský svet považovaný za nedostačujúci a ženy by sa mali snažiť vyrovnať mužom, aby viedli plnohodnotný život. Toto však na ženy kladie nároky prevziať mužskú rolu, čo im nie je vlastné, ničí ich to a mužov v konečnom dôsledku oberá o ich jedinečnosť. Skutočná a pravá emancipácia však spočíva v rovnoprávnosti prejavov osobnosti muža a ženy so všetkými ich rozdielnosťami a špecifikami, pretože oba druhy pôsobenia sú pre vytvorenie harmónie potrebné rovnakým spôsobom.

 

PRI SILNEJ ŽENE MUŽ STRÁCA SVOJU ATRAKTIVITU

Sú ženy vo vzťahoch aktívnejšie pre pasivitu mužov?

Ukazuje sa, že fungovanie dnešných žien vo vzťahoch dnes už len supluje mužské aktívne pôsobenie, budovanie a formovanie vzájomnosti. Ženy začínajú opäť túžiť po aktívnych, silných a ochraňujúcich mužoch. Namiesto toho však unavene nahrádzajú to, od čoho muži možno aj pod ich vplyvom upustili. Ak totiž muž vníma silnú, aktívnu a samostatnú ženu, nevie v sebe nájsť chýbajúcu entitu, ktorá by mohla byť pre túto ženu atraktívna. A tak sa vopred vzdáva, nechce sa mu bojovať za niekoho, kto vysoko pravdepodobne nepotrebuje jeho kvality. Muž si teda možno pomyslí niečo v zmysle: „Keď všetko dokáže, na čo by ma vlastne potrebovala?“ a odchádza zo situácie.

 

Vydrží také manželstvo, v ktorom bola alebo je aktívnejšia a dominantnejšia žena?

Ak muž vyrastal v rodine, kde bola matka dominantnejšia, je vysoko pravdepodobné, že vyhľadával ženu s podobnými vlastnosťami, a teda môže byť pre neho prínosom. Zároveň žena, ktorá mala podobne dominantnú matku, môže byť s touto rolou v manželstve a rodičovstve stotožnená. Problém môže nastať, ak sa tieto roly pomiešajú a dominantným by chcel byť aj muž, resp. ak by to od neho žena vyžadovala aj napriek jeho neochote.

 

Čo vyplýva z vašej skúsenosti – sú ešte muži „rytieri dobýjajúci srdce ženy“ alebo už prvý krok ku vzťahu robia viac ženy?

Úlohou ženy vo vzťahu nie je prevziať mužský aktívny prvok, dobýjať mužov, ale rovnoprávne si voliť a rozhodovať vo vlastnej prirodzenosti a vzťahu samotnom. Ak si muž vo vzťahu k nejakej žene nie je istý sám sebou, je teda na mieste, aby volil partnerku, ktorá viac vyhovuje jeho predstavám. V takýchto okolnostiach môže prejaviť svoje aktívne chcenie, ktoré je dobrým predpokladom pre odovzdanie sa partnerky vo vzťahu. Ak totiž prvý krok vo vzťahu robí žena, môže to predznamenávať fungovanie ich vzťahu v budúcnosti. A tam by sa žena mala spýtať samej seba, či toto vo vzťahu naozaj takto chce. Ak nie a túži skôr po aktívnom mužovi, ktorý neprichádza, možno je na mieste dať priestor prejaveniu svojej ženskosti, v ktorej sa skrýva jemnosť a krehkosť, ochota pomáhať, starať sa. A vtedy je čo dobýjať.

Autor fotiek: archív respondentky

 

Odporúčame vám prečítať si knihu Prítomný otec je darom. Kúpite ju tu.

Viera+

Najnovší podcast+

Invalid Date

0:00

Obchod+