Pútnik Ján Čech: Počas putovania máte príležitosť lepšie spoznať seba samého

Jeden ruksak, stovky kilometrov, tisícky krokov a množstvo dôvodov, prečo ísť. Aj toto je slávna svätojakubská cesta. Camino de Santiago je púť, ktorej tradícia siaha do roku 951. Jej cieľom je katedrála v Santiagu de Compostela, v španielskej Galícii, kde sú uložené pozostatky sv. Jakuba. O svojej tohtoročnej svätojakubskej púti nám porozprával Ján Čech (36) z Kľušova pri Bardejove.

Čo pre teba znamená slovo púť, resp. putovanie?

Určite si ako prvé predstavím skupinku ľudí kráčajúcich popri ceste. Potom mi napadne, prečo niekto takto riskuje, keď sa dá všade rýchlo a pohodlne dostať autom alebo autobusom. Na púti sa však človek nemôže ponáhľať. Putovanie si vyžaduje čas. To je podľa mňa dôvod, prečo sa v tejto uponáhľanej dobe na pešiu púť vyberie čoraz menej ľudí. Uvedomil som si, aké dôležité je nastaviť aj svoje vnútro a nie byť iba fyzicky prítomný na určitom mieste. Putovanie je v tomto krásne, že človek má čas cestou popremýšľať, pospytovať si svedomie a v skupine ľudí sa aj dobre zabaviť.

 

Prečo si sa vlastne rozhodol absolvovať púť do Santiago de Compostela?

O tejto púti som sa dozvedel z televízneho dokumentu a dosť ma to oslovilo. Na internete som si o tom začal hľadať viac informácií a na sociálnych sieťach skupiny, kde pútnici pridávali svoje zážitky a skúsenosti. Tak som začal prieskum, či niekto z mojich priateľov a známych takúto púť už absolvoval, a na moje prekvapenie sa našli traja. Keď mi porozprávali vlastné zážitky, bol som rozhodnutý púť absolvovať tiež.

 

 

 

Do Compostely vedie viacero ciest. Ty si si vybral severnú trasu – Camino Norte. Prečo práve táto voľba?

Pri výbere trasy som zvažoval hlavne ročné obdobie a profil trate tak, aby som v prípade horúceho počasia vládal kráčať ďalej. Severná trasa mi sedela najviac, čo sa týka klímy, celkového prevýšenia jednotlivých úsekov cesty a prírodných krás. Hovorí sa jej tiež „gurmánska“ trasa, lebo počas nej máte možnosť ochutnať regionálne dobroty a plody mora pripravené na rôzne spôsoby.

 

Aké boli začiatky tvojho putovania?

Začínal som v Španielsku 13. júna, v meste Santander, kam som priletel z Viedne. Je to krásne prístavné mesto na severe Španielska, asi 500 km od Santiaga de Compostela. Santander leží na „Camino Norte”, je to asi 14. zastávka z 37 možných pre pútnikov, ktorí putujú od samotného začiatku tejto „severnej trasy“, z mesta Irún, ktoré leží pri hranici s Francúzskom. Keďže som mal na celú púť len dva týždne, ako začiatok pre pešiu púť som si vybral prístavné mesto Ribadeo, ktoré je od Santiaga de Compostela vzdialené približne 160 km.

 

Putoval si zo Slovenska sám?

Áno, na púť som sa vybral sám. No už na letisku som stretol skupinku pútnikov z Čiech, s ktorými som mal možnosť poradiť sa ohľadom trás. Podobne každý deň počas púte som mal možnosť pripojiť sa k nejakej skupine, prípadne naopak, niekto sa pridal ku mne, takže vôbec som nemal pocit, že idem úplne sám.

 

 

PÚŤ ZAČÍNA UŽ V SAMOTNOM SRDCI ČLOVEKA

Čo všetko si si pred takouto cestou musel naštudovať?

Veľa informácií som zisťoval na internete, na slovenských a zahraničných webových stránkach, ktoré sa venujú svätojakubskej ceste. Tu som sa dozvedel, že symbolom pútnika ja mušľa – hrebenatka, credencial je preukaz pútnika, do ktorého sa cestou zbierajú najmenej dve pečiatky za deň, a že na púť do Santiaga de Compostela sa môžete vybrať pešo, na bicykli alebo na koni.

Pre peších pútnikov je podmienka prejsť vzdialenosť minimálne 100 km. Pre pútnikov na bicykli a na koni je minimálna vzdialenosť aspoň 200 km. Púť však začína už v samotnom srdci človeka a v ideálnych podmienkach by mal pútnik vyrážať z vlastného domu.

 

Čo je potrebné si na takúto púť zbaliť?

Aby sa človek nestratil, na to sú dobré turistické bedekre v knižnej alebo v elektronickej forme v podobe aplikácií, ktoré si môžete stiahnuť do svojho telefónu. Ja som si stiahol aplikáciu, ktorá mi poskytovala údaje o vybranej trase, ako napríklad odporúčanú dennú vzdialenosť, výškový profil daného úseku, názov obcí, cez ktoré vedie trasa s opisom ich zaujímavostí, kontaktom na možné ubytovanie a turistickú kanceláriu.

Čo sa týka batožiny váha batoha by nemala presiahnuť desať percent vašej hmotnosti. Výhodou je, že v každom ubytovacom zariadení je práčovňa. Netreba zabúdať na pokrývku hlavy ani na pršiplášť, ďalej na krém na ubolené nohy, náplasť na pľuzgiere, štuple do uší pre pokojný spánok, ani na externú nabíjačku na mobil.

 

 

Akú vzdialenosť si v priemere prešiel počas jedného dňa?

V priemere to na jeden deň vychádza na 20 až 25 km. Veľa záleží od počasia a samotnej kondície pútnika. Osobne som stretal na ceste pútnikov, ktorí štartovali z ubytovania už o piatej ráno a každý deň prešli okolo 40 km. Niektorí si zas na nejakom peknom mieste spravili jeden alebo dva dni prestávku a až tak pokračovali ďalej. Záleží skutočne aj od vnútorného nastavenia každého pútnika.

 

Ako vyzerali tvoje dni? Kde si prespával, ako si riešil počas dňa jedlo a ostatné veci?

Ráno som vyrazil z ubytovania okolo siedmej hodiny. Na raňajky prišiel čas najskôr po hodine kráčania, vždy cestou v nejakej miestnej kaviarni, ktoré vždy mali v ponuke aj rýchle občerstvenie, sladké i slané pečivo. V čase obeda ponúkajú reštaurácie obedové menu za zvýhodnenú cenu, čo odporúčam využiť. No a aby mi nechýbala energia, tak v miestnych obchodoch som si vždy nakúpil ovocie a pečivo. Samozrejme, dôležité je mať so sebou dostatok vody a cestou si ju pravidelne dopĺňať, ak je to možné. Okolo štvrtej poobede som už intenzívne hľadal ubytovanie pre daný deň niekde v okolí.

 

Ako si na tom bol po fyzickej stránke? 

Vo svojom voľnom čase rád chodím na prechádzky do prírody, na bicykel aj na turistiku do hôr, takže moje nohy to zvládali celkom dobre.

 

 

 

Zažil si počas cesty niečo skutočne zaujímavé, čo by stálo za spomenutie?

Človek asi čaká, že na púti sa niečo zaujímavé udeje. Ja som však nešiel s týmito očakávaniami. Milo ma potešilo, že domáci ochotne poradili cestu pútnikom, keď to potrebovali. Neliezlo im na nervy ani to, keď si od nich niekto pýtal vodu, prípadne niektorí ľudia pre pútnikov nechávali košík s ovocím pred svojím domom.

 

Aké miesta ťa najviac zaujali?

Všetky trasy sú robené tak, aby pútnici mali možnosť vidieť všetky zaujímavé miesta, od maličkých kaplniek a krížov popri ceste až po krásu katedrál v jednotlivých mestách. Pre tých, čo radi fotia, odporúčam vytvoriť si extra miesto na ukladanie fotografií, lebo ich budete mať skutočne veľa.

 

 

KAŽDÝ SI NESIE AJ TEN „DUCHOVNÝ BATOH” STAROSTÍ, BOLESTÍ A POCHYBNOSTÍ

Na čo všetko si počas tých množstva kilometrov dokázal myslieť?

Je to rôzne. Začalo to bežnými starosťami, napríklad aké bude v daný deň počasie. Nasledovali zložitejšie otázky, ako je cieľ trasy pre daný deň a hľadanie ubytovania. A potom to boli už myšlienky alebo otázky, ktoré mi položili iní. Povedať niečo v krátkosti o sebe nie je vždy jednoduché. Ak človek odpovedá na takúto otázku viackrát do dňa, možno mu to aj pomáha lepšie spoznať seba samého. Navyše, okrem svojho batohu na chrbte si každý nesie aj ten „duchovný batoh” starostí, bolestí a pochybností. Počas cesty som mal dostatok času sa na tieto veci zamerať. Poriadne ich premyslieť, prípadne premodliť a hlavne byť otvorený na vnuknutia Ducha Svätého, ktoré nám možno ponúka počas rozhovorov s inými pútnikmi.

 

Mal si niekedy aj chvíle, kedy si to chcel vzdať a nepokračovať ďalej? 

Najviac starostí som si robil s ubytovaním, nájsť hostel pre pútnikov – Albergue. Stalo sa mi totiž viackrát, že v destinácii, kde som plánoval v daný deň skončiť, som už voľné miesto nenašiel, a tak som musel hľadať iný Albergue, prípadne kráčať ešte o kúsok viac, ako som plánoval. Jeden deň bol zvlášť náročný, kedy sa mi nedarilo nájsť v okolí voľné ubytovanie, ale ani dve hodiny kráčania v daždi mi nezobrali chuť a motiváciu púť dokončiť.

 

 

Aké boli posledné kilometre pred samotným cieľom?

Ticho lesa a lúk pomaly vystriedal ruch predmestia. Pútnici z rôznych trás sa schádzali a chodník do mesta sa už z rána zapĺňal. Už pri vstupe do mesta bolo počuť spev skupiniek rôznych národností. Posledný kilometer som mal chuť normálne bežať. Príchod na námestie pred katedrálu sv. Jakuba bol eufóriou radosti. Ľudia vyťahovali vlajky, fotili sa a objímali. Všade naokolo bolo cítiť pohodu a vďaku.

 

Prečo ísť do Compostely? Odporúčal by si takúto púť aj iným?

Cestou do Compostely môžete stretnúť pútnikov z celého sveta a všetkých vekových kategórií, spoznať veľa ľudí, ich príbehy, povolania aj zážitky. Do Santiago de Compostela nechodia pútnici iba preto, aby videli chrám sv. Jakuba a navštívili jeho hrob, cieľom je samotná cesta.