Radíme si: Ako rozlíšiť, kam ma Boh volá?

Archívny text z magazínu

Ahojte! Zaujímalo by ma, aké sú vaše skúsenosti v otázke rozlišovania – ako počuť a správne rozoznať Boží hlas. Som druhák na vysokej škole. Keď som si ju vyberal, nemal som v tom celkom jasno a teraz ma to ťahá niekam inam… Zdá sa mi, že ma Pán volá byť kňazom, no mám v tom veľa otáznikov a necítim v tom istotu. Vedeli by ste mi poradiť, ako to správne rozlíšiť? Dá sa nejako vypýtať od Boha jasná odpoveď alebo uistenie, čo mám robiť?

Ján z Nitry

…

Milý Janko, v prvom rade si treba uvedomiť, že Boh chce, aby sme žili v láske a radosti. Si šťastný? A budeš šťastný ako kňaz? To zrejme nikto nevie… No na sto percent viem, že si Bohom milovaný, a hoci on vie, čo je pre teba najlepšie, stále má každý človek slobodnú vôľu a konečné rozhodnutie je teda na tebe. Akokoľvek sa v živote rozhodneš, vždy je možnosť svoje rozhodnutie prehodnotiť a zmeniť.

V prípade výberu vysokej školy určite, no v prípade povolania za kňaza je to trochu zložitejšie. Ak naozaj cítiš, že ťa Boh volá do tohto dobrodružstva, skús najprv len prerušiť štúdium na vysokej škole a ísť študovať do seminára do takzvaného „nultého ročníka“, ktorý slúži práve na rozlišovanie povolania. Myslím si, že toto je cesta. Za rok si človek veľa vecí uvedomí, prehodnotí a stále budeš mať ďalšie roky v seminári na rozlišovanie a utvrdenie sa vo svojom povolaní. Ak by si však rozlíšil ty sám, že ťa to nerobí šťastným, môžeš sa vrátiť na vysokú školu a budeš pokračovať v doterajšom štúdiu.

Modli sa, popros ľudí v tvojom blízkom okruhu o modlitby, aby si dokázal kráčať v živote s istotou, že život s Bohom je jedno veľké dobrodružstvo. Žehnám veľa radosti na ceste nájdenia cesty v živote. Buď požehnaný a buď požehnaním!

Martina z Bratislavy, 30 rokov

…

Z vlastnej skúsenosti ti radím – nevytváraj na seba tlak. Myslím si, že už to, že človek hľadá, je začiatok cesty a akokoľvek sa rozhodne, Pán mu požehná. Keď som sa rozhodovala po strednej, kam mám ísť, uvedomila som si, že Boh mi dal hlavne slobodu a túži po tom, aby som bola šťastná.

Neočakávam, že mi Pán presne povie, čo mám robiť. Snažím sa robiť rozhodnutia, ako najlepšie viem, a zároveň sa za ne aj modliť. Vtedy viem, že ak sa už akokoľvek rozhodnem, určite to bude dobré. V tých väčších rozhodnutiach (ako povolanie, výber školy) si vypýtam radu od človeka, ktorý ma dobre pozná, má skúsenosti v danej oblasti, respektíve si prešiel podobnou cestou a zároveň v ňom mám aj dôveru.

Držím ti palce a prajem hlavne veľa (s)pokojnosti!

Natália, 20 rokov

…

Pred každým dôležitým krokom v živote si položím tieto otázky:

1. Je to, čo sa chystám urobiť, v súlade s mojimi predošlými rozhodnutiami? Mnohé moje rozhodnutia prirodzene vyplývajú z predchádzajúcich rozhodnutí – vychádzajúc z toho, že moje predchádzajúce rozhodnutia priniesli dobré ovocie. Boh ma môže postaviť pred nové úlohy a odkrývať mi nové horizonty razom, ale častejšie ich predo mnou odkrýva postupne a nadväzujú na seba.

2. Čo potvrdzuje moje rozhodnutie? Po jeho prijatí Boh často dáva nejaké uistenie – možno sa otvoria dvere tam, kde dovtedy nebolo cesty, dostanem potrebné prostriedky alebo potvrdenie správnosti svojho rozhodnutia dostanem skrze slová blízkeho priateľa. Samozrejme, niekedy sa musím rozhodnúť a až potom uvidím ovocie. Skúsenosť nie je najlepším učiteľom; ale overená skúsenosť ňou je.

3. Pomáha to môjmu osobnému duchovnému rastu vo svätosti a k vnútornému obráteniu? Ak robím rozhodnutie, ktoré prehlbuje moju jednotu s Bohom, v mojom vlastnom živote sa jasnejšie prejaví Kristov život.

4. Čo na to hovorí moje srdce? Treba si jasne uvedomiť rozdiel medzi pokojom v srdci a konečným úsudkom rozumu. Hlava môže povedať áno, ale pokým nie je presvedčené moje srdce, môžem sa dostať do „mŕtveho bodu“. To neznamená, že sa mi bude páčiť všetko, čo odo mňa Boh žiada. Ale kdesi v hĺbke to budem chcieť urobiť.

5. Je to v súlade s Božím zákonom, ako ho zjavuje Sväté písmo, Tradícia a učenie Cirkvi? Ak nie, nemám to robiť.

Boh sa s nami nehrá na schovávačku. Keď hľadáme jeho pomoc v prijímaní dôležitých rozhodnutí, povedie nás.

Peter z Nového Mesta nad Váhom, 40 rokov

ODPOVEĎ ODBORNÍKOV:

Pavol Mikula, rektor Kňazského seminára sv. Cyrila a Metoda v Bratislave

Vždy sa poteším, keď vidím, že mladý človek si kladie otázku o povolaní. Znamená to, že sa otvára pre hľadanie Božej vôle vo svojom živote. V skutočnosti je to základný postoj, o ktorý by sme sa mali snažiť všetci, nielen mladí a nielen v súvislosti s jedným, i keď vážnym rozhodnutím. Zároveň nejde o jedno veľké rozhodnutie a potom nič, ale o každodenné malé rozhodnutia. Neustále potrebujem hľadať Božiu vôľu – stále prehlbovať túto otvorenosť s Bohom. Pane, čo je dnes tvoja vôľa pre mňa? Čo mám robiť? Pane, tu som, dávam ti k dispozícii svoje schopnosti, čas, seba samého. Ty ma veď. Tajomstvo radosti zo života s Pánom tkvie práve v snahe o takúto dispozíciu pred Bohom.

Chcem povzbudiť každého, aby pestoval otvorenosť vôle voči Bohu. Boh nás veľakrát volá k svojmu dielu, len my nemáme dostatočnú pozornosť a otvorenosť pre jeho pozvania. Často mu radšej unikáme, uhýbame, bojíme sa odpovedať na Božie volanie.

Ako rozlíšiť konkrétne, k čomu ma Boh volá? Na prvom mieste určite nie žiadať nejaké znamenie, i keď aj tie nám Pán niekedy dáva. Boh nám dal rozum a všetky naše schopnosti. V prvom rade tie máme využiť na spoznanie a rozlíšenie Božej vôle. Akú túžbu nachádzam vo svojom vnútri? Viem si predstaviť slúžiť ľuďom ako kňaz? Poznám príklady kňazov? Čo presne ma na ich živote priťahuje? Myslím si, že by som s Božou pomocou mohol byť dobrým a verným kňazom?

Pre dobré rozlišovanie môžem aj niečo konkrétne urobiť. Môžem sa ísť poradiť so skúseným kňazom, najlepšie s viacerými kňazmi. Môžem ísť na duchovnú obnovu a tak venovať čas modlitbe. Je dobré aj vedieť, ako ma v tomto smere vidia ľudia okolo mňa – tí, ktorí ma dobre poznajú. A hlavne potrebujem o správne rozhodnutie bojovať v modlitbe.

V prípade povolania ku kňazstvu či k zasvätenému životu nás Pán vždy volá cez Cirkev a do služby v Cirkvi. Cirkev má dôležité slovo rozlíšenia: „Áno, tento kandidát má povolanie a aj spolupracuje s Božou milosťou.“ Treba si preto zachovať otvorenosť pre usmernenie zo strany Cirkvi.

Absolútnu istotu v akomkoľvek rozhodnutí budeme mať len ťažko. Boh nám totiž vždy necháva slobodu. Očakáva naše rozhodnutie, ktoré je vždy aj rozhodnutím viery. Je odpoveďou na Božiu otázku: Chceš mi slúžiť?

…

Mgr. Jana Bieščad, PhD., psychologička a lektorka

Na úvod musím s bázňou konštatovať, že povolanie ku kňazstvu je nadprirodzené, a preto tu možnosti psychológie narážajú na isté limitácie. Súčasne je nutné zdôrazniť, že nastavenie spoločnosti i osobnosť mladého človeka sa v priebehu posledných rokov výrazne zmenili. Vzhľadom na technologický pokrok vieme mnohé predvídať alebo zabezpečiť s istotou (napríklad kliknutím na obrazovke), preto túto istotu neraz implicitne očakávame i pri rozhodnutí. Ďalším charakteristickým znakom je väčší dôraz na emocionálne prežívanie, čo možno vybadať i v niektorých vyjadreniach pisateľa, ktoré vôbec nie sú zriedkavými („necítim istotu“). 

Český kňaz Marek Vácha v knihe Neumělcům života píše, že predstava, ako Boh ukáže prstom na mladého muža, prípadne ho navštívi vo sne, sa môže javiť ako hlboká, v skutočnosti je však do značnej miery detinská. Vácha ďalej upozorňuje, že „Boh berie naše rozhodnutia vážne, možno vážnejšie než my sami“ a často nám namiesto jasných odpovedí „prenechá päť talentov a zamáva“. Každým rozhodnutím ako slobodné bytosti pokračujeme v tvorení sveta. 

Ako sa teda rozhodovať? K akémukoľvek záväzku patrí vernosť. Ak je povolanie aktuálne na úrovni „zdania“ a súčasne je akcentované nespokojnosťou na zvolenej vysokej škole, je veľmi vhodné s týmto „volaním“ nejaký čas ostať a overiť jeho stálosť. Veľké veci nevznikajú za noc. Skúškou vernosti môže byť napríklad dokončenie prvého stupňa vysokoškolského štúdia a súčasné odskúšanie povolania „v ohni“.

C. S. Lewis v jednej zo svojich kníh píše: „Viera je umenie držať sa skutočností, ktoré rozum kedysi prijal, napriek meniacim sa náladám.“ Azda i povolanie by malo byť niečím, čo sa racionálne zdá byť dobrou voľbou, avšak pretrvá aj vtedy, keď to „necítim“. V čase rozlišovania je vhodné spytovať sa sám seba, aké zo svojich potrieb by som chcel naplniť v kňazstve a po čom skutočne túžim. V neposlednom rade môže byť veľmi nápomocné duchovné vedenie. A napokon nesmierne dôležitá je odvaha vykročiť aj napriek tomu, že istota nebude stopercentná.

Foto: pexels.com, archív respondentov