Radíme si: Moje deti klamú. Čo s tým?

Archívny text z magazínu

Chcela by som vás poprosiť o radu, čo robiť, keď moje deti klamú? Keď boli menšie, tolerovala som to, veď sa hovorí, že dieťa má iné chápanie a nerozumie, čo znamená hovoriť pravdu. No teraz, keď sú už v tínedžerskom veku, ide o jasné klamstvá. Netlačím na nich, aby mi hovorili úplne všetko. Keď však vidím, že mi klamú, považujem to za problém a chcela by som vedieť, ako ich to odnaučiť. Alebo im to mám akceptovať a neriešiť to?

Petra z Komárna

…

Prečo tínedžer klame? Nebojí sa vás? Možno si vravíte, že sa nemá prečo, ale tínedžer je citlivý na to, ako sa s ním komunikuje. Možno sa bojí vášho odsúdenia, nepochopenia, kriku či vašej prehnanej autoritatívnosti. Vaše dieťa sa snaží zakryť pravdu pred vami, pretože nechce, aby ste o daných veciach vedeli. Možno vám nechce spôsobiť starosti, nechce, aby ste mali oňho strach, a keďže vás pozná, vie, že by vám tým ublížil…

Možno máte príliš konzervatívne životné presvedčenie, ktoré by vášmu dospievajúcemu dieťaťu bránilo stáť pred vami v pravde. Myslím si, že sa môže báť vášho nepochopenia, preto sa snaží udržať váš vzťah aspoň na takej rovine, kde ste teraz – kde ešte dokáže s vami existovať.

Popracovala by som na priateľskom prístupe a láskavej chápavosti voči svojim dospievajúcim deťom. Dala by som im najavo svoju bezpodmienečnú lásku – tým, že im dám slobodu v tom, aby sa sami rozhodovali, aby si sami podľa svojho svedomia volili, čo je a nie je správne – majú rozum a majú rodičov, ktorých láskavý príklad si môžu vziať. Vytvorila by som doma prostredie, v ktorom sa budú cítiť slobodne, príjemne, snažila by som sa menej stáť v role policajta a viac v role seberovného partnera.

Počúvajte ich, keď rozprávajú, ale počúvajte ich, aj keď hovoria bez slov, zvyknú tak hovoriť veľmi často. Rešpektujte ich ako plnohodnotné osoby. Deti v tomto veku potrebujú cítiť, že ich beriete vážne – už to nie sú malé deti.

Nestraťte svoje deti len preto, že nezapadajú do vašich predstáv… Snažte sa vybudovať prostredie dôvery, kde sa vaše deti nebudú báť byť samy sebou.

Klára z Bánoviec nad Bebravou, 25 rokov

…

Je možné, že v minulosti mali zlú skúsenosť s hovorením pravdy a toto je ich obranná reakcia. Je tiež pravda, že deti zrkadlia rodičov. Tak si skúste spomenúť, či ste im aj vy niekedy neklamali a ako to vyzerá vo vašom manželstve.

Väčšinou je to tak, že čo nás rozčuľuje na druhých, s tým máme sami problém. A ešte v neposlednom rade treba rozlišovať, k čomu klamstvo slúži. Ako dospelí si musíme priznať, že nie je možné vždy hovoriť pravdu. Dokonca aj na súde máte právo nevypovedať, ak by ste tým ohrozili seba alebo príslušníka rodiny.

Zuzana z Prešova, 35 rokov

…

Vlastné deti síce nemám, ale skromne navrhujem: skúste deťom hovoriť pravdu, hovorte si pravdu s manželom navzájom a skúste zistiť, ktorú osobu vaše deti rady počúvajú a napodobňujú – či je tá osoba pravdovravná.

Naučte sa prijímať pravdu bez emócií a urážania.

A moja druhá rada znie: zbystrite pozornosť a počúvajte, keď vám deti pravdu hovoria, a oceňte to. Možno to pomôže.

Dávid z Košíc, 27 rokov

…

Svoje deti učím už odmala, že ak urobia niečo zlé, Ježiško je preto smutný (alebo plače) – podľa závažnosti situácie. Predstavujem si teda, že práve moje deti majú trinásť až osemnásť rokov… a pokúšajú sa klamať. Moja reakcia by bola podobná: ,,Viem/cítim, že nehovoríš pravdu, a to ma bolí v srdci. No Ježiš vie všetko. Ľúbi ťa A veľmi ho bolí, keď ľudia klamú. Ak by teba niekto oklamal, ako by si sa cítil/a?“ Myslím si, že skôr je potrebné učiť dieťa už odmalička mať živý vzťah k Bohu, čím sa v ňom prebudí cit lásky, ktorá mu nedovolí (často) klamať a zraňovať.

Ak by sa to napriek tomu u nás doma vyskytovalo, určite by som sa neprestávala modliť za svoje deti a vždy im pripomínala pravdu o vplyvoch hriechov na rodinné vzťahy i smútok samotného Ježiša.

Je dobré pamätať aj na to, že Boh vidí naše úmysly a túžby i bolesti. Naše deti sú darom od neho. Nevlastníme ich, preto, aj keď to bolí, ich musíme nechať slobodne sa rozhodnúť podľa vlastného vedomia a svedomia.

Čitateľke by som odporučila knihu Milujme svoje deti so zámerom od Danny Silk.

Katka z Prešova, 33 rokov

…

ODPOVEĎ ODBORNÍKOV:

Mgr. Lenka Kurťáková, psychologička z Centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie v Námestove

Máte pravdu. V tomto veku už deti vedia odlíšiť klamstvo a zvyčajne má nejaký zámer. Tínedžeri sú vo veku, keď sa rozvíja časť ich mozgu (mediálny prefrontálny kortex) vďaka skúsenostiam zažívaným v sociálnom kontexte, a prirodzene teda inklinujú k takýmto zážitkom. Klamstvo býva jeden zo spôsobov, ako sa vyhnúť negatívnym dôsledkom (zranenie blízkych, prekročenie spoločenských hraníc, zahanbenie predostatnými a podobne) týchto zážitkov, ktoré zatiaľ ešte nie sú schopní domyslieť v takom rozsahu ako dospelí. Samozrejme, je vysoko individuálne a založené na skúsenostiach každého tínedžera, ako má nastavený svoj morálny kódex na základe toho, ako sám za seba svoje skúsenosti vyhodnotil. Berme to tak, že tínedžeri sú v tomto veku ako v škole sociálnych vzťahov a zákonite, keď sa niečo učíme, robíme chyby. Naša spoločnosť je nastavená na to, že chyby vyzdvihuje ako niečo negatívne, hoci sú súčasťou každého procesu učenia.

Čo môže pomôcť „odnaučiť“ ich klamať, je ubezpečovať ich, že im negatívne dôsledky pomôžeme zniesť a nie sú v tom sami. Pomenovávať svoje potreby vo vzájomnom vzťahu s tínedžerom – napríklad: je pre mňa dôležité vedieť, ako sa to stalo, pretože mám o teba obavu. Netlačiť na pílu, ak tínedžer vyjadrí potrebu, že nechce s nami niektorú situáciu zdieľať, avšak pomenovať dôsledky toho, keď vám pravdu nepovie.

Vašou úlohou ako rodiča nie je vedieť všetko, ale zabezpečiť, aby bolo vaše dieťa v bezpečí a malo možnosť vyjadrenia, keď bude potrebovať. Čo môžete pre svoje deti urobiť, je nechať ich vnímať dôsledky, a pokiaľ je to nutné, pomenovať ich, aby sa mali možnosť učiť sa, že ich konanie, vrátane klamstva, vyvoláva v okolí dôsledky – a mohli to začleniť do svojej skúsenosti.

Zaujalo ma aj to, že píšete, že vy to považujete za problém. Otázka je, či to vnímajú ako problém aj vaše deti, lebo ak nevnímajú problém, nevnímajú potrebu riešiť ho. Toto uvedomenie vám môže pomôcť oddeliť svoju potrebu od potrieb svojich detí.

…

Mgr. Mária Kohutiarová, mama, šéfredaktorka časopisu Moja Trnavská arcidiecéza, spisovateľka, aktívna v organizovaní a vedení duchovných obnov pre manželov

Úprimne, v tomto som ešte presný kľúč nenašla. No z toho, čo vnímam, problém vidím v prijatí zodpovednosti za svoje chyby – vziať ich ako výzvu na svoju zmenu. Ako však komunikujeme medzi sebou mamy dospievajúcich detí tejto generácie, je to plošný problém! Prečo? To netušíme… keby sme vedeli, kde sme zlyhali alebo čo urobiť inak, ideme do toho. Navyše, dospievajúce a aj dospelé deti sú náročný oriešok na komunikáciu a hľadanie riešenia. Majú prílišnú istotu svojej dokonalosti v názoroch a postojoch. Veľmi ťažko s nimi pohnúť. Neuhnú.

Ja sa chytám slamky v každej situácii. Napríklad včera za mnou nečakane prišiel náš syn Šimon, momentálne najmladší, ale aj tak už pätnásťročný kapitán. V okamihu som odložila notebook a telefón. A veľmi som sa zaradovala, že prišiel! Chcela som, aby toto prijatie aj videl. Zrazu mi pustil hudbu z nejakej hry na počítači. My obaja hudbu milujeme, a to zvlášť symfonickú – a on to vie. Skoro som sa rozpustila, nádhera. A popritom som sa pýtala, čo to je, aká je to hra, o čom… A tak mi vysvetľoval a súčasne povedal: je to v podstate o tom, že sa musíš dobre rozhodnúť – čo, kedy, ako urobíš. Bingo! To bola pre mňa jasná nahrávka na smeč, keďže už týždeň s ním nie je reč. A tak sme mali dobrý rozhovor o rozlišovaní, umení dobre sa rozhodnúť, ale aj o tom, ako si niesť zodpovednosť za to, čo urobíme…

Klamstvo u detí býva často neistotou z toho, že by neboli milovaní, že ich v niečom zrejme my rodičia neprijímame, nerozumieme, v čom sú zmätené ony samy, čo nezvládajú… Deti ťažko prijímajú svoje zlyhania, jednoduchšie je ich poprieť – aj pred sebou.

Takže najprv zvýšme dávky lásky, pozornosti, času, slov, prijatia… Debata na niečo úplne iné ako daný problém. Deti musia cítiť (a aj počuť, hoci prevrátia očami), že ich máme radi. Že nám na nich napriek tomu, že vrčia a odmietajú nás, záleží. A v tomto často ako rodičia, zahltení kadečím, zvlášť pri dospievajúcich, keď sa nám zdá, že nás už tak nepotrebujú alebo nechcú, zlyhávame.

A potom, ak po kvapkách získavame (a niekedy aj opätovne) ich dôveru, treba byť citliví a vnímaví na každé ich zdieľanie a chytiť sa jemne, s citom a pokojne hoci i slovka, ktoré z nich vyjde a ktoré bude nahrávkou na dobrú debatu. Verte, budú si to pamätať!

Foto: pexels.com