TOP

Radovan Pavlík: Oslávená Cirkev v nebi je mi vďaka Vierke veľmi blízka

Mnoho ľudí si neviem predstaviť urobiť to, čo robí on: otvoriť sa pre iných s prežívaním pocitov po odchode milovanej osoby a deliť sa o svoj vnútorný svet – praktický aj duchovný – so svojimi čitateľmi na stránkach blogu. „Modrý vdovec“ Radovan Pavlík (46) prišiel v januári o manželku Vierku. Chceli spolu zostarnúť. Podľa jeho vyjadrenia mu terajšia situácia neprináša len bolesť, ale najmä lásku a pokoj.
VIERKA JE STÁLE SO MNOU

Od 4. januára tohto roku ste sám, hoci ste skôr predpokladali, že vaša Vierka bude chodiť na hrob vám. Čo urobí s človekom čas bez nenávratnej fyzickej prítomnosti milovanej osoby?

Neviem, čo urobí čas s človekom. Viem, čo so mnou. Každý to môže prežívať inak. Ja cítim, že náš vzťah je intenzívnejší. Vierku mám hlboko v srdci. Cítim vnútorný pokoj. Samozrejme, nemôžem ju chytiť za ruku. Fyzicky sa jej dotknúť. Ale to nebráni, aby som bol v jej prítomnosti. Možno ešte väčšmi ako kedykoľvek predtým. Kedysi každý chodil do práce, mali sme bežné povinnosti. Mohli sme si zavolať. Teraz telefón nepotrebujem. Je vždy so mnou.

Takto som to cítil približne od februára a tak to cítim aj dnes po deviatich mesiacoch. Spoznali sme sa na gymnáziu v Kežmarku. V Kežmarku sme sa zamilovali. Mal som rád prechádzky s Vierkou po centre tohto spišského mestečka. Rovnako som si vychutnával tie prechádzky aj teraz v lete. Kráčal som tým istým smerom, ako ešte minulý rok s Vierkou. Šiel som po tých istých uliciach. Pil som kávu v rovnakej kaviarni. A pritom som si vychutnával Vierkinu prítomnosť. Predstavoval som si, ako kráčame po Kežmarku držiac sa za ruky. Bolo mi nádherne. Alebo, že by to vôbec nebola predstava?

 

Inak teraz aj meriate dni – na 100 dní pred a 100 po. Prečo?

Smrť milovaného človeka alebo blízkeho človeka je pre toho, kto zostáva žiť na zemi, akoby zmenou letopočtu. Je to hrubá čiara, predel, zlom. Preto som na začiatku rátal dni i týždne i mesiace. Ale nie je to nijako nostalgické. Ako katolík verím vo večný život a po tom, čo vytrpela, verím, že Vierka je už v nebi. Ako po narodení dieťaťa rátame, koľko má dní, týždňov, mesiacov, tak rátam, koľko dní je Vierka v nebi. Mesiace som sa sám, ale aj celá rodina, modlil deviatnik k Titusovi Zemanovi za Vierkino zázračné uzdravenie. Nie je zázrakom, že zomrela, a teda sa narodila pre nebo, v deň Titusových narodenín?

Dnes už dni nerátam. Veď načo by aj? Vierka je tu stále so mnou. Samozrejme, každý týždeň vo štvrtok intenzívnejšie myslím na jej prechod do večnosti, keďže zomrela vo štvrtok ráno. Každý mesiac štvrtého rovnako. Ale to neznamená, že by som po iné dni na ňu nemyslel, alebo že by spomienka bledla. To vôbec nie. Mnohé zážitky a spomienky z minulosti si pripomínam intenzívnejšie.

 

Tých 100 dní pred smrťou… dalo vám obom, a aj všetkým doma, možnosť viac sa pripraviť na smrť?

My sme mali na prípravu tri roky. Alebo presnejšie takmer 34 mesiacov. Hovorí sa, že na smrť sa nedá pripraviť. Ale ja si myslím, že sa dá. Vierka mala čas prijať, že zomiera. Zmieriť sa s Bohom i ľuďmi, so všetkým. Myslím, že to zvládla. My sme mali čas prakticky na to isté. Upraviť vzťahy k Bohu, ľuďom a k sebe samým. Či sa nám to podarilo, to sa dozvieme až na našej smrteľnej posteli. Samozrejme, pripravilo nás to aj na praktické veci, ako je starostlivosť o domácnosť.

 

Čo bolo iné – v dennom režime, v pocitoch, komunikácii, možno aj v modlitbe či vnímaní večnosti a Boha?

Tu treba rozlišovať obdobia. Na začiatku choroby a na jej konci. Mňa najmä začiatok choroby naučil dôverovať Bohu. Odovzdanosti. Po diagnóze, dvoch týždňoch nespavosti a nejedenia, ale hlavne plaču, som počul hlas. Každý si môže dosadiť hlas, aký chce. Pre niekoho to mohol byť len vnútorný hlas, pre niekoho Boží. To nie je až také podstatné. Jednoduchá veta: „Prečo mi nedôveruješ?“ – a tri roky sa modlím novénu odovzdanosti. Po jej opakovaní skrátka dôverujem Bohu a dôveroval som aj v závere choroby a života a dôverujem aj teraz. Posledný mesiac pred smrťou bol ťažký. Výhodou bolo, že Vierka mohla byť doma vďaka dcére, ktorá je zdravotníčka. Časté sväté omše u nás doma. Každodenné modlitby za zomierajúcich. Viackrát som vravel Vierke: „Tu ťa držím za ruku ja, keď zavrieš oči, zoberú ťa za ruku a privedú pred Boha naše deti.“ (V minulosti nám totiž počas tehotenstva zomreli dve deti.) Verím, že to tak aj bolo.

 

Ako čas „pred“ a „po“ vnímali deti a ako vy?

Za deti hovoriť nemôžem. To raz musia povedať ony. Ale pred smrťou sme videli, že čas sa kráti. Podľa lekárov sa nemala dožiť Vianoc. Najmladší syn sa ma pýtal, prečo neverím na zázrak, v zázračné uzdravenie, aj keď sme sa modlili k Titusovi Zemanovi. Povedal som mu a potom aj na pohrebe: „Mama je Peter Sagan medzi nami. Prvá a najrýchlejšie zo všetkých z nás prichádza do cieľa, navyše bravúrnym spôsobom jazdy. A ja jej mám hodiť do cesty špendlíky, aby tieto preteky nevyhrala?!“ Jasné, že sme spravili všetko, čo je v ľudských silách, aby prežila alebo žila čo najdlhšie. Ale niekedy vidíte, že už sa nedá viac. A po smrti? Ako som vyššie povedal, cítim Vierku v srdci. Cítim lásku a pokoj.

 

VIERKINO ODCHÁDZANIE MI OTVORILO OČI A SRDCE

Vo svojom blogu píšete, že mesiac po Vierkinej smrti ste nechodili do práce a trávili čas iba s ňou a Bohom. Prečo?

Mal som naplánovanú dovolenku na celý január. Mal som sa o Vierku starať. Prečo to teda meniť? Potreboval som túto etapu života akosi dokončiť. Božiu a Vierkinu prítomnosť som cítil, tak prečo ísť do zhonu politiky? Bolo to správne rozhodnutie.

 

Bola pre vás skúsenosť manželkinho odchodu a smrti darom pre váš vzťah s Bohom?

Samozrejme, nepochybne. Dostal som od Boha veľa milostí. Dúfam, že s nimi nebudem hazardovať, ale budem ich strážiť ako dar. Boha dnes vnímam ako priateľa, ktorému som za veľa vďačný. Ako priateľa som ho vnímal v najťažších chvíľach života. A vnímam ho aj dnes, keď sa narovnávam. Obraz Ježiša potiaceho sa krvou v Getsemanskej záhrade sa mi vtedy stal veľmi blízky. A zostal takým dodnes. Tá predstava Ježiša, ktorý sa pripravuje na utrpenie, ma spravila otvorenejším vnímať aj utrpenie druhých. Dnes mi nemôžu zomierajúci alebo ich blízki povedať, že ich nechápem, že neviem, čo prežívajú. Veľmi dobre viem z vlastnej skúsenosti, čo ich čaká alebo čo prežili. A tak túto skúsenosť vnímam ako veľký dar.

 

 

Určite ste medzi sebou s Bohom veľa debatovali. Nepadla otázka smerom k nemu, či vám nedal príliš málo času s Vierkou?

Vierka bola v tomto racionálnejšia ako ja. Dostali sme toľko, koľko sme mali či potrebovali dostať. Jasné, že sme snívali o spoločnej starobe. Boh chcel inak. Spýtajte sa ma, keď budem zomierať, možno vám budem vedieť povedať, prečo to tak bolo. Dnes ďakujem Bohu, že som Vierku stretol. Som mu vďačný za každý jeden deň, ktorý nám daroval. A je mi ľúto, že niektoré dni som si to nedokázal vážiť.

 

Svojich 100 dní „po“ ste ukončili v kruhu Saleziánskej rodiny. Bolo vám spoločenstvo a Cirkev oporou v dňoch, ktoré neboli jednoduché?

V prvom rade mi bol oporou Boh. K dôvere k Bohu ma priviedla rehoľná sestra Samuela, ktorú som síce nevidel možno aj dvadsaťpäť rokov, ale veľa sme si písali. Tá mi bola prvou ľudskou oporou. Potom dve kolegyne Silvia a Veronika. Marián Gavenda, u ktorého Vierka bola na generálnej spovedi. V závere najmä Martin Kramara, ktorý k nám chodieval slúžiť sväté omše. Rodina. No a samozrejme spoločenstvo na Trnávke a kňazi z Trnávky. Spolužiaci zo školy. Všetci sme Cirkev. Takže áno, Cirkev mi bola oporou.

 

VIERKU CÍTIM EŠTE INTENZÍVNEJŠIE PRI SEBE

Čas plynie ďalej. Akým spôsobom vnímate manželkinu blízkosť pri sebe teraz? Nezovšednieva jej obraz?

Vierka je so mnou. Je v mojom srdci. A intenzívnejšie ako v januári. V mobile, tablete či počítači som mal jej fotky z obdobia choroby. Nedávno som ich vymenil za fotky z obdobia, keď bola krásnou ženou na vrchole síl. Takú si ju vždy uchovám v pamäti. Často sa s ňou rozprávam. Niekedy len potichu, inokedy aj nahlas. Poznali sme sa už takmer dokonale. Rád zostávam v tichu, aby som počul, čo mi hovorí. Vierka chcela každý rok zdolať jeden tatranský štít. Spolu sme zvládli len Slavkovský a Kriváň. Po tom lanovkou počas choroby ešte Lomničák. Chcem pokračovať v tomto jej sne. V auguste som bol s najmladším synom na Rysoch. A Vierka tam kráčala so mnou. Radi sme cestovali. Aj dnes ma sprevádza na mojich cestách.

 

Po Vierkinom odchode nie ste sám, máte deti. Ako vnímali ony maminu chorobu, zápas, jej smrť? Aký stav duše je vo vašich deťoch teraz?

Viete, nie je veľa ľudí, ktorí sú pripravení rozprávať o živote a o smrti. V tomto viem, že som skôr výnimka. A preto otázky na deti, ako to vnímali, nechám na ne, aby sa ony rozhodli, či a kedy, ak vôbec to niekomu povedia. To už by som šiel cez čiaru, ktorú som si nakreslil pri svojej snahe byť otvorený. Verím, že mi rozumiete.

 

Smrť berieme ako fakt, no predsa len – aj napriek viere – trošku úchytkom. Aký postoj ste k nej mali pred Vierkiným odchodom… a teraz?

Smrť nás zasiahne najmä vtedy, keď sa týka našich blízkych. Mňa prvýkrát pri smrti babky v roku 1989. Zomrela tiež na rakovinu. Mala svoj vek, ale pokojne ešte mohla žiť aj dvadsať rokov. Niekedy sa správame tak, akoby sa nás smrť netýkala. Nechceme o nej vedieť. Nechceme počuť o chorobách. Pri mojej práci som mnohokrát písal o smrti. Písal som o smrti aj priateľov a mnohých známych. Už roky dodržiavam jeden zvyk. Ak sa dozvieme o smrti nejakého človeka, modlím sa za neho, aby ho náš dobrý Boh prijal k sebe. A je to jedno, či správu o smrti sledujem v televízii, ktorá informuje o bombovom útoku, prírodnej katastrofe alebo keď po meste okolo mňa prejde čierne auto pohrebníctva.

Kedysi som sa smrti bál. Nechcel som umrieť. Dnes? Asi by bolo odvážne povedať, že nebojím sa smrti. Skôr mi ide o to, aby som sa nemusel báť smrti. Aby som mohol zomrieť kedykoľvek s vedomím, že som pripravený. Že nemám resty voči Bohu a voči ľuďom. Na to sa dnes pripravujem. Verím, že keď budem zomierať, môj dobrý Boh ma zoberie na milosť.

 

Trapisti si hovoria: „memento mori“. Dá sa na smrť (svoju či blízkeho) pripraviť?

Dá. Receptom je pokoj vo svedomí. Žiť podľa noriem svedomia. Zároveň prosiť o odpustenie za hriechy a chyby a odpúšťať iným. A ja mám istotu, že keď zavriem definitívne oči, Vierka ma chytí za ruku a povedie pred najspravodlivejšieho Sudcu, ktorý je veľmi milosrdným Otcom.

 

Smrť je pre mnohých strašiakom. Viete ich teraz zo svojej prežitej skúsenosti povzbudiť?

Smrť nie je strašiak. Je súčasťou nášho života. Strašidiel v hororoch sa bojím viac. Naša viera nás učí, že smrť je len prechodom do iného sveta. Každý o niekoho prišiel. Tak ako som povedal vyššie. Keď poslednýkrát zavriete oči, vaši blízki vás chytia za ruku a povedú pred Boha. Za života vás mali radi a pomáhali vám. Prečo by vám nepomohli pri poslednom súde?

 

VIERKINA CHOROBA MI OTVORILA SRDCE

Keď si poviete „Vierka“, pred očami sa vám vynorí…?

No samozrejme Vierka. Ale mám pred očami aj vetu Mariána Gavendu: „Rado je jediný človek, ktorého poznám, čo má živú Vieru.“ Tak rád by som bol, keby táto veta platila aj o viere s malým v.

 

Dobrá žena svojho manžela posvätí a potiahne. Stalo sa?

Samozrejme. Niekedy som jej hovoril, že ochorela vlastne kvôli mne. Aby sa mi otvorilo srdce i oči. Na to sa zlostila.

 

Váš vzťah s Vierkou nebol „klasickým slovenským manželstvom“. Nosili ste sa na rukách?

Nerozumiem, čo je klasické slovenské manželstvo. Ale Vierka by ma na rukách neuniesla. Prešli sme si peknými i ťažkými obdobiami, ako každý pár.

 

Svoju Vierku stále vnímate nablízku a ste jej vďačný za mnohé signály. Podľa toho, čo píšete, ich vnímate silnejšie ako predtým…

Svoju? Božiu Vierku. To znie, akoby mi patrila. Áno, snažím sa byť citlivý na to, čo mi Boh hovorí. A viem si niektoré veci vysvetliť ako pozdravy či odkazy od Vierky. Ale nehľadajte za tým špiritizmus. Pre mňa skrátka pozdravom z neba je, keď na jar rozkvitli kvety, ktoré ešte na jeseň sadila Vierka.

 

VIERKA JE UŽ DOMA

Vy ste dokonca mali doma aj urnu s jej popolom. Prečo?

Prečo nie? Ani ja som si to v decembri nevedel predstaviť. Ale mám kamaráta, ktorý má urnu s popolom manželky doma už dlho. Rešpektujem jeho rozhodnutie, aj keď to nie je moja cesta, ale nevidel som problém po jeho príklade, mať urnu doma približne tri mesiace, kým kamenári nespravili na cintoríne pomník. Podľa mňa je to lepší prejav úcty mŕtvemu ako sklad v krematóriu.

 

Niekto – aj veriaci – by mal z toho hrôzu. Byť s mŕtvym…

Akú hrôzu? Vierka mne alebo deťom neublížila za živa, prečo by mala po smrti? Napokon popol z tela nie je Vierka. Ja verím, že duša Vierky je už dávno v nebi. Tak akú hrôzu?

 

Hovorí sa, že človek si začne väčšmi vážiť čo má, keď o to príde. Čo podstatné si držíte pevnejšie a vnímate hodnovernejšie po Vierkinom odchode?

To je pravda. Mnohé veci dôjdu až po strate. Učíme sa celý život. Podstatnou bola a je Vierkina existencia. Je už len doma. V nebi. A čo vnímam hodnovernejšie? Oslávenú cirkev v nebi. Počas nedeľnej svätej omše pri Kréde a slovách „spoločenstvo svätých“ si uvedomujem jej blízkosť a vytvorené spoločenstvo, v ktorom sme pevne spojení.

 

KAŽDÝ CHLAP DOKÁŽE ZATIAHNUŤ NA HLBINU

Status „vdovec“ je taký zvláštny: a podľa vašich slov je to aj osobit(n)á komunita, kde ste našli prijatie. Prečo je dobré vzájomne komunikovať v spoločenstve?

Je dobré hovoriť o problémoch a prežívaní. Vidíte, že nie ste v utrpení sám. Niekto povie, že mám ťažký život. Keď poznávam príbehy ľudí v skupine, vôbec ho nemám ťažký. Aj to je dôležité poznanie. Niektoré veci si zas musíte odkonzultovať. Hokejisti vytvárajú partie, aby sa poradili, potrénovali. Motorkári a ďalší tiež. Super je, že mojich predchodcov v statuse vdova/vdovec podnietilo ich prežívanie vytvoriť skupinu Keď smrť rozdelí lásku príliš zavčasu. Jej noví členovia v nej zisťujú, že dá sa žiť, aj keď prídete o milovanú osobu.

 

Vnímate aj mnoho praktických „brvien“ pri riešení pozostalosti a papierov… Čo s tým, čo sa vám aj iným nepáči?

Podľa mňa Sociálna poisťovňa pridlho rozhoduje o priznaní vdoveckých a sirotských dôchodkov. Niektorí vdovci či vdovy živia malé deti, sú na materskej alebo zarábajú minimálnu mzdu. Pre nich je výpadok jedného príjmu veľmi ťažký. My sme boli bezproblémový prípad. Vierka bola invalidná dôchodkyňa, teda poisťovňa nemusela nič skúmať. Na rozhodnutie sme čakali takmer tri mesiace. Pokojne sa to dá stihnúť za 24 hodín. Alebo iný problém, štát priznáva vdovecký dôchodok len na prvý rok po smrti manžela. A potom? Áno, máte nárok, ak máte nezaopatrené deti. Alebo ak ste vychovali aspoň dve deti. A tí manželia, čo deti nemali? A rozhodnú sa zostať sami? To pre nich štát nemá pár eur? Na tom by štát neskrachoval, ak by vdovecké dôchodky vyplácal všetkým, ktorí neuzavrú ďalšie manželstvo. Štát krachuje na tunelovaní a korupcii. Ak by zlodejín bolo menej, bolo by pre vdovcov.

 

Boh nikdy neberie, aby nedal niečo viac. Čo dal vám od Vierkinho odchodu?

Naplnil ma láskou a pokojom. A niektoré veci si nechám len pre seba, alebo vám ich prezradím niekedy nabudúce.

 

Začali ste písať blog Modrý vdovec. Je to kvôli tomu, že aj pracovne máte k písanému a hovorenému slovu blízko?

Mám dar od Boha. Písať a hovoriť. Mnoho ľudí ma povzbudzovalo, aby som začal písať knihu. O prežívaní s chorobou a zomierajúcim. Nikdy som totiž nemal problém o tom hovoriť či písať statusy na sociálnej sieti. No a v skupine na sociálnej sieti som spoznal Ružovú vdovu Katku z Liptovského Mikuláša. Nikdy sme sa nevideli, nikdy sme sa nepočuli, ale píšeme si. Ona prišla s projektom písania blogov a vytvorila stránku www.ruzovavdova.sk, kde opisuje svoje zážitky z pohľadu ženy. Páčil sa mi jej životný optimizmus, ktorý je pokropený mnohými slzami. Tak sme si vymenil niekoľko správ a vznikol Modrý vdovec a Zápisky modrého vdovca na stránke www.ruzovavdova.sk. Ponúkame svoje autentické zážitky a pohľady na smrť a život. Myslím si, že to spojenie ženy a muža v tomto projekte je absolútne super.

 

Na chlapa idete v každom texte z blogu hlboko do pocitov a otvorenosti. Prečo to robíte?

Myslím si, že každý chlap dokáže zatiahnuť na hlbinu. Píšem len to, čo cítim. Ak čo i len jedno slovo z mojich príspevkov môže pomôcť v prežívaní iným v ich životných problémoch, tak stojí za to dať na papier aj tie najvnútornejšie pocity, ktoré cítim. Napokon písanie pomáha aj mne. Človek sa vráti do zhonu každodennosti. A písanie je možnosťou zastaviť sa, zamyslieť sa hlbšie nad tým, čo mi prináša život, čo mi ponúka Boh a čo by mi radila Vierka.

Komentáre