TOP

Recenzia: Knižka, čo zraní aj obviaže

Knižný rozhovor s pátrom Vojtěchom Kodetom je taká malá súkromná duchovná obnova. A ako to už v edícii Inšpirujúci vydavateľstva BeneMedia býva, je to „jednohubková“ duchovná obnova: šnúra otázok a odpovedí sa číta takrečeno sama, ťahá pozornosť až po poslednú stranu, človek sa len kde-tu pristaví a zaznačí si pár riadkov na budúce hlbšie zamyslenie.

Autor: Terézia Rončáková

Každá z doterajších deviatich kníh v tejto sérii priniesla množstvo obohacujúcich podnetov, ale neviem, či som si ešte v niektorej inej popodčiarkovala toľko inšpirácií pre vlastnú (duchovnú) situáciu. Karmelitán Vojtěch Kodet sa celý rehoľný a kňazský život ponúka Bohu ako nástroj a toto spojenie s Duchom funguje aj v jeho knižnom svedectve. Priznal sa, že aj táto forma apoštolátu je z jeho strany zámerná a že súčasne pripravuje aj inú, obsiahlejšiu zbierku rozhovorov, ktorá tiež vyjde knižne.

Autor Martin Ližičiar usporiadal rozhovor do stručných prehľadných celkov venovaných detstvu a povolaniu, karmelitánskej spiritualite, úlohe a skúsenostiam exorcistu, hriechu, modlitbe, pôstu, Eucharistii, manželstvu, Svätému písmu, Duchu Svätému a Panne Márii. Jeho otázky sú zasvätené, vychádzajú aj zo štúdia doterajších pátrových publikácií, ale zároveň často prenecháva hosťovi rozhovoru akoby voľný priestor, vediac, že má pred sebou osobnosť a môže sa spoľahnúť na jej posolstvo. Cítiť to v otázkach, ako „o čom je ešte dôležité hovoriť?“ alebo „v čom ešte vidíte aktuálne problém?“…

Vojtěch Kodet v rámci každej z tém pokorne odhalí seba a – akoby mimochodom – aj čitateľa. Každého sa dotkne niečo iné, spoločným leitmotívom knižky však azda ostáva myšlienka z podtitulu: denne sa pýtať Boha, čo odo mňa chce. Páter na viacerých miestach zdôrazňuje, že „najväčší duchovný úžitok má v našom živote predovšetkým to, čo konáme z poslušnosti voči Božiemu vedeniu a čo robíme z lásky“ (s. 79). Preto medzi hlavné prekážky na ceste k vrúcnemu a opravdivému vzťahu s Ježišom patrí uprednostňovanie svojho uváženia pred tým, čo nám cez Cirkev ponúka Boh, „akoby ľudia sami vedeli lepšie, čo im prospeje“ (s. 78). Takýto postoj „liberálnejšieho vzťahu k Bohu a jeho prikázaniam“ považuje popri nezrelosti a nezodpovednosti aj za jedno z negatív súčasnej mladej generácie (s. 88). A celkovo, vytváranie si vlastných pravidiel pre život, vrátane tých morálnych, spôsobuje, že sa vzďaľujeme od Boha ako od Pravdy, inými slovami, otupievame voči hriechu (s. 41).

Modernú „bez-božnosť“ Vojtěch Kodet identifikuje ako hriech, ktorý najviac postihuje a trápi dnešnú spoločnosť. Bezbožný človek zažíva najväčšie minutie cieľa, akého je len človek schopný. Žije iba podľa seba, podľa svojej vôle a bez Boha. Ak žijeme bez Boha a bez vedomia závislosti od neho, dochádza k rozkladu nielen jednotlivca, ale aj celej spoločnosti.“

 

 

Opak – čiže úzke spoločenstvo s Bohom plné dôvery –, vďaka ktorému veriaci človek už teraz prežíva večný život, dosahuje každý svojou individuálnou cestou. Mladý Vojtěch na ňu nastúpil v závideniahodnej, svätej, hoci chudobnej a komunizmom prenasledovanej rodine. Napriek jasnému povolaniu ku kňazstvu a stretnutiu s karmelitánskou spiritualitou v seminári však cítil, že „by to mohlo byť ešte aj inak“ (s. 112) a rozhodol sa, že sa nedá vysvätiť, „kým mu Pán nedá zvláštnym spôsobom dar Ducha Svätého, ako apoštolom na Turíce“. Dostal ho vkladaním rúk dvoch bratov. A ešte mnohokrát ho Boh veľmi adresne uistil o tom, že „sa mu nič nevymklo z rúk“ (s. 77), vďaka čomu mohol potom šíriť dôveru a pokoj aj vo svojom okolí.

Takáto dôvera je podľa neho aj základom trvanlivosti manželstva. Za jej základ totiž páter Kodet pokladá „vnútornú istotu, že práve tohto partnera mi poslal do života Pán“ (s. 91). V tomto duchu dôvery znie aj originálna strelná modlitba, ktorú ho naučila mama: „Áno, Ježiš…“. Doteraz si ju v ťažkých chvíľach opakuje ako ruženec… Upozorňuje, že z tejto pozície je dôležité prehodnocovať aj vlastné „bohumilé“ pracovné nasadenie, ktoré sa často môže zvrhnúť skôr na plnenie vlastnej vôle. Ak dnes niečo prehodnocuje a ľutuje, sú to chvíle, keď dal prednosť výkonu pred prehlbovaním vzťahov. Podobne v pôste je najdôležitejšia modlitba, lebo bez nej ostane len asketickým cvičením. Zároveň, ak hľadáme Božiu vôľu a nie seba, budeme nasmerovaní k službe a nie k sebeckému motkaniu sa okolo seba a svojich pôžitkov. Lebo „prežiť dobrý život je možné iba nesebecky. Láska je schopnosť obetovať sa a o tom sa dnes veľa nehovorí ani sa to často nežije“ (s. 90).

Napriek jasnej reči bez servítky v súvislosti s bezbožnosťou a rozmaznanosťou dnešného človeka však páter Kodet nebije čitateľa (ani liberálneho nečitateľa) mechom po hlave, ani knižka vonkoncom nezanecháva takýto pocit. Naopak, človek si odnáša v duši povzbudenie, nové nadšenie a… pokoj. Pokoj považuje Vojtěch Kodet za najpotrebnejšie ovocie Ducha pre dnešný svet. „Celý svet skľučuje strach, úzkosti a obavy, starosti a beznádej, čo bude ďalej. Keď Pán Ježiš posielal svojich učeníkov, aby zvestovali evanjelium, uzdravovali chorých a oslobodzovali spútaných, dal im ako prvý príkaz ten,

aby všade priniesli pokoj“ (s. 117).

Prináša ho aj on v desiatej knihe edície Inšpirujúci, ktorá sa týmto uzatvára. Odkazuje na veľkonočné „Pokoj vám!“, ale v tejto dobe studených a tmavých rán i večerov azda aj na detsky hrejivé a vytúžené „pokojné, radostné a milostiplné…“.

 

Knihu Páter Vojtěch Kodet: Denne sa pýtam Boha, čo odo mňa chce si môžete kúpiť tu.

Komentáre