Redemptorista Rastislav Dluhý: Bez Ducha Svätého Cirkev prestane dýchať, zadusí sa a zomrie

Od prvých Turíc je Duch Svätý dušou tela Cirkvi, ani na moment bez neho nedokáže žiť. Duch v nej stále tvorí niečo nové. Každý deň vzbudzuje množstvo nových obrátení po celom svete, vylieva sa neustále v spovedniciach a pri svätej omši. Na rozličných kontinentoch a v rôznych krajinách prebúdza v mladých ľuďoch túžbu po duchovných povolaniach a neustále vzbudzuje túžbu žiť v rodinách pre druhého, verne a obetavo. 

O bohatom ovocí, ktoré Duch Svätý pre svoju Cirkev ponúka, a o jeho nenahraditeľnom mieste v živote každého kresťana sme sa rozprávali s redemptoristom Rastislavom Dluhým.

Boha si ako nášho milovaného Otca vieme predstaviť, Ježiša Krista ako jeho syna tiež, no ako si môžeme prestaviť Ducha Svätého, keď je vlastne duch? 

Duch Svätý je dychom života, je všade a vďaka nemu žijeme. Je dychom, ktorým dýchame a vôbec si ho neuvedomujeme. Je ako dážď, ktorý padá na rastliny, ako vánok, ktorý osviežuje. Je ako vietor, ktorý dvíha vlny mora a oheň, ktorý taví a čistí. Jeho mohutná sila sa voči nám krehkým stvoreniam prejavuje väčšinou nekonečne nežne. Ježišovi sa pozeráme do očí, v jeho tvári vidíme Otca.

Duch sa dáva spoznať tajomne, je ako vietor – počuješ jeho šum, ale nevieš odkiaľ prichádza a kam ide. Dáva však o sebe vedieť neuveriteľne pôvabne a umelecky. Zanecháva po sebe stopy a umelecké diela. Všade, kadiaľ prejde, sa objavuje život v rôznych prejavoch. 

Je to láska medzi Otcom a Synom taká nekonečná a absolútna, že je nielen citom, ale je Osobou. Je všade a predsa celý čas ukazuje na Otca a Syna. Prebúdza v našej duši synovský cit a vzťah. Učí nás volať: „Abba, Otče!“ Duch na nás vylieva moc Ježišovho kríža a zmŕtvychvstania. Keď prijímame túto moc a zažívame na sebe Ježišovu vládu, z nášho srdca začína vychádzať nadšený a presvedčivý výkrik: „Ježiš je Pán!” Duch v nás a v Ježišovej neveste Cirkvi zobúdza túžbu po jeho návrate: „Príď Pane Ježišu!“

Boli Turíce pre prvotnú Cirkev zlomovým sviatkom? 

Turíce sú narodeninami Cirkvi a jej prvým „zviditeľnením”. Zrazu svet vidí Ježišovo telo na zemi, čím vlastne Cirkev je. Rodí sa pred očami sveta a svet zakúša jej príchod. Tento zrod, toto narodenie, sprevádzal hukot z neba a oheň, ktorý dal do pohybu organizmus Cirkvi. Dodnes sa na ňu Duch Svätý vylieva a je v nej neustále prítomný.

BEZ DUCHA SVÄTÉHO BY CIRKEV PRESTALA EXISTOVAŤ

Prečo v Cirkvi tak veľmi potrebujeme Ducha Svätého?

Bez neho by bola Cirkev ako telo bez duše. Prestala by byť Ježišovým telom, bola by spolkom a organizáciou. Bez Ducha by sme prestali rozumieť Biblii. Sviatosti by stratili nadprirodzenú vykupiteľskú, čiže uzdravujúcu, oslobodzujúcu a premieňajúcu moc a stali by sa len starobylými spomienkovými obradmi bez akéhokoľvek vplyvu na ľudský život a naše dejiny. Z evanjelizácie, čiže z ohlasovania evanjelia v moci Ducha, by sa stala bežná náboženská propaganda a nábor. Bez Ducha Svätého by Cirkev prestala existovať, lebo jej základný princíp je nadprirodzený a božský. Cirkev ponechaná len na ľudský rozmer by bez Ducha Svätého rýchlo zanikla. 

Je dnešná Cirkev viac otvorená pre prítomnosť a pôsobenie Ducha Svätého?

Myslím si, že v tomto období Cirkvi zažívame nové a veľmi krásne obdobie ohromného vanutia Ducha Svätého. Prejavilo sa to nielen v pápežskom učení a rôznych dokumentoch, ale aj v nových prejavoch, hlavne v druhej polovici 20. storočia, keď vznikli mnohé hnutia na jej obnovu.

V živote jednotlivca, spoločenstva a danej farnosti je možné zabudnúť – alebo si neuvedomovať – to, ako veľmi potrebujeme znovu a znovu zažívať vanutie, pôsobenie, či vyliatie Ducha Svätého. Ak sa to stane, život viery je nudný, nie je to radostné dobrodružstvo, ale trápenie. Podobne to vyzerá aj v spoločenstvách, ktoré nie sú otvorené na moc a pôsobenie Božej sily.

DUCH SVÄTÝ NIKDY NEUKAZUJE NA SEBA

Kým je Duch Svätým pre vás?

Duch je môj tajomný priateľ a neviditeľný Boh, mám ho veľmi rad. Fascinuje ma jeho zahalenosť a intímna blízkosť. Dojíma ma, že vždy je zameraný na to, aby som si všimol Otca alebo Ježiša. Nikdy neukazuje na seba.

Pamätám si, ako dlho som uvažoval nad krátkou a večnou pravdou o Duchu Svätom: „Jemu sa zároveň vzdáva tá istá poklona a sláva ako Otcovi a Synovi.” On je hoden rovnakej chvály a veleby ako Otec a Syn. Tak ako Otcovi a Synovi patrí moja láska a môj život, rovnako aj Duchu Svätému.  

Kedy a akým spôsobom zažívate vo svojom živote pôsobenie Ducha Svätého? 

Zažívam ho často, väčšinou pokojne. V tichej modlitbe, keď si čítam Písmo. Niekedy vnímam nové nadšenie, alebo keď som niečo kľúčové pochopil, alebo zrazu vidím určité súvislosti, alebo som zrazu schopný vyjadriť určité pravdy novým spôsobom.

Ducha cítim často aj v svojej kazateľskej službe. Som z povahy introvert, ale keď kážem, Božie slovo vo mne často zobúdza aj tú časť osobnosti, ktorá prichádza ku slovu zriedkakedy a samého ma to prekvapuje. Keď sa cítim osamelý, utešuje ma, keď som sklamaný, dvíha ma. Dáva mi silu pre obetovanie sa v tých oblastiach mojej služby, kde sa často cítim slabý, bezradný, keď ma úloha, ktorá predo mnou stojí, prerastá alebo mi naháňa strach. Duch mi dáva silu k vernosti. Dáva mi odvahu slúžiť, aj keď sa cítim krehký a keď sú plody mojej služby a mojich snáh ešte zdanlivo veľmi ďaleko.

Ktorý zo symbolov Ducha Svätého je vám najbližší? 

Vánok a dych. Takto zažívam prejavy Ducha najčastejšie a asi aj preto, že to vyhovuje mojej povahe. Obdivujem aj dramatické prejavy Ducha v príbehoch iných kresťanov a mohutné manifestácie jeho moci, ktoré sa prejavujú v službe niektorých Božích služobníkov. Som za ne nesmierne vďačný. V mojom živote však od začiatku pozorujem skôr tiché vanutie s menej dramatickými vonkajšími prejavmi. 

Ako to konkrétne vyzerá, keď v nás Duch pôsobí?

Pozorujeme túžbu byť blízko Boha. Pri čítaní Božieho slova pozorujeme plameň, ktorý sa rozhára a dáva srdcu radosť a túžbu dokomunikovať to, čo sme práve zazreli a zachytili z Božieho hlasu v sebe.

Niekedy kňazi počas kázania vnímajú, že ich vedie Duch. Niekedy zažívajú v spovednici chvíle, keď sa zdá, že to, čo povedali človeku, im bolo dané priamo od Ducha. Človek pod vedením Ducha Svätého vníma, že je dôležitou súčasťou ohlasovania a sprítomňovania Božieho kráľovstva v dejinách sveta.

Aký je rozdiel medzi charizmami, darmi a ovocím Ducha Svätého? 

Charizmy sú prejavy Ducha pre spoločné dobro a budovanie Cirkvi (proroctvo, poznanie, uzdravenie a pod.). Človek s takouto charizmou slúži iným a charizma, ktorú dostal, je nástroj na službu.

Keď však hovoríme o daroch Ducha Svätého, máme na mysli dary, ktoré dostáva každý pokrstený a pobirmovaný človek pre svoju spásu. Potrebujeme ich všetci na rast vo svätosti. Na tieto prejavy Božieho pôsobenia sa otvárame cez modlitbu. Sedem darov ducha je hlavne o poznaní Božieho srdca, jeho osoby, jeho plánov, podstaty života. Sú väčšinou o poznaní, ktoré nás vedie k láske k Bohu, ktorého spoznávame.

Tieto dary nám pomáhajú čoraz viac poznať Boha, tajomstvá viery a dávajú nám múdrosť a poznanie o podstate človeka a stvorených vecí. Tieto dary sú podstatné, lebo v nás zobúdzajú bázeň pred Bohom. Rodí sa v nás múdrosť presahujúca inteligenciu a prirodzené poznanie. 

Ovocím Ducha Svätého sú zas rozmanité prejavy lásky, ktoré vyrastajú na strome nášho života, ktorého korene sa napájajú z Božej rieky, ktorou je Duch. Voláme ich plodmi Ducha, lebo síce tieto plody vyžadujú aj našu otvorenosť a spoluprácu, nikdy nevyrastú, ak životodarnou miazgou stromu nášho života nebude Duch Svätý. Bez Ducha strom vädne, plody nevyrastú a nedozrejú. 

V Cirkvi sú známe aj rôzne charizmatické spoločenstvá. Prečo z nich majú niektorí ľudia strach? 

Myslím si, že je to hlavne kvôli našej ľudskej slabosti. Nijaký človek, ktorý má a používa charizmatické dary, neprestáva byť človekom na ceste čoraz hlbšieho obrátenia a dozrievania. Neraz sa stalo, že nejaký „charizmatik“ svojím prístupom zranil druhého človeka. Možno v niektorých charizmatických spoločenstvách chýba len určitá pastoračná citlivosť. Je pravda, že pre niektorých ľudí môžu byť niektoré prejavy modlitby nevšedné alebo dokonca šokujúce.

Existuje však veľa zrelých spoločenstiev a množstvo rozličných hnutí, ktoré sa naučili, ako udržať rovnováhu medzi neuhášaním Ducha a vnímavým pastierskym prístupom.

KRST V DUCHU SVÄTOM JE CHVÍĽA, V KTOREJ POCHOPÍŠ, KÝM SI A ČO VŠETKO SI UŽ DOSTAL

Pápež František často opakoval, že tzv. „krst v Duch Svätom“ je niečo, čo by mal zažiť každý kresťan. O aký krst vlastne ide?

Všetci pápeži, počnúc Pavlom VI., otvorene hovoria o potrebe tohto „krstu“. Veľmi často ho pripomínal aj niekdajší pápežský kazateľ Raniero Cantalamessa. Krst v Duchu Svätom nie je akýmsi novým krstom v tom zmysle, že ten prvý krst by bol neplatný, bezvýznamný alebo neúčinný. Práve naopak, najvýznamnejšou udalosťou nášho života je náš krst. Vtedy sme sa stali skutočne Božími deťmi a dedičmi Božieho kráľovstva. Ale táto nová identita v Kristovi potrebuje priaznivé podmienky na to, aby sa na nás prejavila naplno a aby sme dozrievali ako Božie kráľovské deti a dedičia Božieho kráľovstva.

Často sa stáva, že dieťa po krste rastie, ale ani mama, ani otec, ani krstní rodičia mu nehovoria o tom, čo sa stalo počas krstu, a tak dieťa vyrastá bez vedomia svojej najbelšej a najkrajšej identity. Je veľmi smutným faktom, že mnohí kresťania, ktorí od krstu patria do kráľovskej rodiny so všetkými privilégiami, žijú ako miliardári, ktorí nevedia, že majú na konte bohatstvo, a preto žobrú na ulici. Sú ako Popoluška, ktorej život sa má v skutočnosti odohrávať na kráľovskom dvore a nie pri peci.

Prečo je krst v Duchu Svätom pre nás kresťanov tak veľmi dôležitý?

„Krst v Duchu Svätom“ je akoby chvíľa svetla a lásky, v ktorej pochopíš, ako veľmi si milovaný, kým si a čo všetko si už dostal. Nie je to o tom, že si Ducha nemal už od krstu, ale o tom, že si si ho vôbec neuvedomoval alebo si ho vnímal len z časti. Je to začiatok novej etapy rastu a čoraz plnšieho prežívania toho, kým som, prečo som stvorený a akú úlohu v dejinách mi zveruje Boh. Je to fáza, v ktorej sme viac a viac otvorení na neustále pôsobenie Ducha.

Tu prebieha rast a spoznávania svojho obdarovania pre službu Cirkvi. Je to čas, kedy sa stávam zrelým kresťanom, konečne zrelým údom v organizme, ktorým je Cirkev. Ak mám byť okom, chcem, aby pozeralo a videlo. Ak mám byť uchom, aby načúvalo a počulo. Ak som rukou, chcem, aby ukazovala cestu, dvíhala, utierala slzy. Ak som perami, chcem, aby ohlasovali, povzbudzovali a chválili Boha.  

Hovoríte o tom, že mnohí kresťania nemajú vytvorený s Duchom Svätým osobný vzťah. Prečo to tak je a ako by sme im mohli pomôcť, aby tento vzťah mali? 

Dôvodov môže byť veľa. Myslím si, že je to väčšinou prejavom toho, kde sú naše rodiny a v akom stave sa nachádzajú. Ak sa tam nežije viera, a často to tak naozaj býva, sú deti k prvému svätému prijímaniu a birmovke priam dotlačené. Je im to skôr nepríjemné, lebo sa s tým nevedia stotožniť.

Naopak, ak mladý človek žije v atmosfére živej a radostnej viery, kde viera nie je len záležitosť povinnosti ísť v nedeľu na hodinu do kostola, on sám sa často vnímavo otvára na Ducha Svätého.

Najväčšou prekážkou vo viere našich detí nie sú mobily, internet ani drogy. Nie sú to ani sekularizmus a individualizmus. Najväčšou prekážkou je naše slabé svedectvo, vlažnosť alebo dokonca antisvedectvo. Tu sa rodí vzdor a rebélia mladých. Oni vnímajú náš nátlak zúčastniť sa zasa na nejakom cirkevnom obrade ako farizejstvo. Takže najviac môžeme pomôcť novej generácii najmä svojím príťažlivým svedectvom života a uvedomelej hlbokej viery. 

SOM SI ISTÝ, ŽE PÁPEŽ LEV XIV. JE ČLOVEK VNÍMAVÝ NA VANUTIE DUCHA SVÄTÉHO

Duch Svätý zohrával v Cirkvi veľmi dôležitú úlohu aj nedávno, počas konkláve pri voľbe nového pápeža. Prečo tam bol tak veľmi dôležitý?

Od prvých Turíc je Duch Svätý dušou tela Cirkvi, ani na moment bez neho nedokáže žiť. Bez neho prestane Cirkev dýchať, zadusí sa a zomrie. Cirkev je Ježišovo telo, preto v ňom žije Duch vzkrieseného Ježiša. Vždy, neustále, každú sekundu. To je tajomstvo mladosti a dlhovekosti Cirkvi. Duch v nej stále tvorí niečo nové. Každý deň vzbudzuje množstvo nových obrátení na celom svete. Každý deň sa neustále vylieva v spovedniciach a pri svätej omši. Každý deň v nejakých ľuďoch na rozličných kontinentoch a v rôznych krajinách prebúdza duchovné povolanie. Neustále vzbudzuje túžbu žiť v rodinách pre druhého, verne a obetavo. 

Konkláve je len maličkým zrnkom Božieho pôsobenia. Kým kardináli boli v Sixtínskej kaplnke, obetavé mamy sa starali o deti a svoje námahy obetovali za nového pápeža. Otcovia boli v práci a po ceste do práce sa za volantom pomodlili desiatok ruženca za nového nástupcu apoštola Petra. V tom čase boli sestry Matky Terezy s bezdomovcami a chudobnými a pri rannej hodinovej adorácii sa modlili za voľbu nového pastiera. Toľko modlitieb, toľko obety, toľko túžby, aby sme mali pápeža, otca, pastiera, ktorý je vždy prejavom nežnej a otcovskej lásky Boha voči svojej Cirkvi a svetu.

Kardináli mali možnosť pred konkláve zoznámiť sa medzi sebou navzájom. S niektorými sa poznali viac, s inými menej. Mali však dostatok času spoznať príbehy svojich bratov. Duch Svätý im potom pomohol vnímavo si všimnúť, na koho presne ukazuje. Vždy mám ohromnú radosť z nového pápeža. Aj cez neho vnímam otcovstvo. On mi pomáha rásť ako synovi. Všetci pápeži, ktorých som vedome vnímal vo svojom živote, boli a sú mojimi duchovnými otcami. Sledujem ich život, som nadšený z ich služby, hlcem ich slová, čítam ich dokumenty a pozorujem službu otcovskej lásky pre všetky deti. 

Čo si myslíte, že má Duch Svätý na čele s pápežom Levom XIV. pripravené pre svoju Cirkev v najbližších rokoch?

Časť toho, čo Duch pripravil prostredníctvom Leva XIV., už vieme. Povedal nám to v prvých dňoch a týždňoch svojho pontifikátu. Duch ho pripravoval na túto úlohu počas celého života, jeho dejiny napovedajú veľa. No a ako vždy, Duch má pripravené aj mnohé prekvapenia, ktoré nedokáže naplánovať nijaký človek. Sú láskavým darom nášho Boha a prichádzajú neočakávane. Som si istý, že niektoré prekvapenia Ducha budú prekvapením aj pre samotného pápeža. Tak to bolo aj s Petrom, keď bol v dome Kornélia. Peter bol prekvapený, že Boh ho cez vízie pozval ohlasovať evanjelium k pohanom. To bolo prvé prekvapenie. Druhé prekvapenie bolo v tom, že počas toho, ako pohanom v dome Rimana stotníka Kornélia ohlasoval evanjelium, Boží Duch zostúpil na všetkých pohanov, ešte nepokrstených. Prekvapenie za prekvapením. 

Som si istý, že pápež Lev XIV. je človek vnímavý na vanutie Ducha Svätého a Duch Pána je nad ním. Od začiatku ako kňaz a augustinián ohlasoval evanjelium ako Ježiš: „Poslal ma hlásať radostnú zvesť chudobným.“ Predchodca Leva XIV., Lev XIII., napísal v roku 1897 krátku encykliku o Duchu Svätom Divinum Illud Munus, v ktorej veľa cituje sv. Augustína. V nej povzbudzuje kazateľov hovoriť často o Duchu Svätom. Lev XIII. previedol Cirkev do 20. storočia a prvý deň 20. storočia sa on a biskupi na svete modlili k Duchu Svätému, aby naplnil celé 20. storočie. Som si istý, že náš nový pápež je novým Petrom, prostredníctvom ktorého bude Ježiš naďalej viesť svoju nevestu Cirkev dejinami.

Foto: archív respondenta