Rehoľná sestra Anna Gadzała: Habit sa stal prirodzenou súčasťou môjho života, je akoby mojou druhou kožou

Pre väčšinu ľudí je habit predovšetkým symbolom zasväteného života. Málokto sa však zamýšľa nad tým, že je zároveň každodenným odevom, ktorý rehoľníci nosia bez ohľadu na ročné obdobie, či počasie. Ako sa žije v habite počas letných horúčav? Je naozaj taký nepohodlný, ako sa môže na prvý pohľad zdať, alebo ide len o rozšírený mýtus? O význame rehoľného odevu hovorí v rozhovore rehoľná sestra Anna Gadzała.

Sestra Anna, môžete nám na úvod predstaviť vašu rehoľu Sestry Kapucínky Najsvätejšieho Srdca Ježišovho?

Naše spoločenstvo vzniklo koncom 19. storočia na Sicílii. Priamo pri mori v krásnom prímorskom mestečku Roccalumera sa nachádza náš prvý a zároveň materský dom.

Náš zakladateľ, diecézny kňaz František Mária di Francia, spolu s matkou Veronikou Briguglio zhromaždili prvé deti a starý sklad na uskladnenie citrónov premenili na miesto, kde sa o ne mohli starať. Naša rehoľa vznikla zo služby tým najzraniteľnejším deťom a mladým ľuďom, ktorí často nemali domov, rodinu a ani základné životné podmienky.

Aké posolstvo vám zanechal váš zakladateľ?

Jednoduché, ale veľmi silné posolstvo: „Nemajú nikoho, preto sú vaše. Milujte ich a starajte sa o ne.“Tieto slová sú dodnes srdcom našej charizmy. Dnes nejde len o deti, ktoré sú materiálne chudobné a opustené. Mnohé deti a mladí ľudia sú stratení v dnešnom svete plnom technológií, internetu a sociálnych sietí. Naším poslaním je ukazovať im krásu života s Kristom, sprevádzať ich a byť pre nich oporou.

Postupne sa kongregácia rozšírila po celej Sicílii a Taliansku. Vďaka požehnaniu svätého Jána Pavla II., ktorý sestrám povedal: „Ak pôjdete do Poľska, budete tam mať veľa povolaní,“ sa sestry vydali aj touto cestou. Rehoľa sa rozšírila do Poľska, na Slovensko, Ukrajinu a pôsobíme aj v Kolumbii.

Ako funguje táto rehoľa na Slovensku?

Na Slovensku sa venujeme katechéze, stretnutiam s deťmi a mladými, službe vo farnostiach, prinášame sväté prijímanie chorým a venujeme sa apoštolátu v Stupave a Marianke. Organizujeme aj adorácie pre mladých, ktoré animujeme, a po spoločnej modlitbe sa stretávame pri agapé, aby sme spolu rástli vo vzťahu s Ježišom a zároveň v spoločenstve medzi sebou.

Z čoho sa skladá váš habit?

Náš habit je veľmi jednoduchý. Svojím spôsobom vychádza z habitu svätého Františka a svojou hnedou farbou pripomína zem. Je aj veľmi praktický, človek si môže sadnúť na zem a nemusí sa obávať, či sa zašpiní.

Súčasťou habitu je biely golier a čierny závoj, ktorý je pripevnený k čepcu. Opásané sme šnúrou, ktorá nám pripomína tri rehoľné sľuby – čistotu, chudobu a poslušnosť. Na šnúre môžeme nosiť aj ruženec ako znak mariánskej úcty a zverenia sa Panne Márii. Pri práci môžeme používať aj pracovný odev, tzv. vestáliu, ktorú si obliekame napríklad pri práci v kuchyni a pri práci s deťmi. Je ľahšia a praktickejšia.

Čo pre vás osobne znamená nosenie habitu?

Pre mňa je nosenie habitu veľmi osobným znakom príslušnosti k našej rehoľnej rodine, k františkánskej rodine a predovšetkým ku Kristovi.

Keď si obliekam habit, uvedomujem si, že som Ježišovi zasvätená prostredníctvom rehoľných sľubov čistoty, chudoby a poslušnosti. Je to znak toho, komu patrím, znak prijatia do srdca, ale aj znakom, ktorý vyjadrujem navonok.

Habit priťahuje pohľady ľudí. Niekedy mi niekto povie: „Všetci sa na teba pozerajú.“ A je to pravda, lebo habit odlišuje, ale práve tým má byť znamením pre svet.

Svätý František hovoril, že niekedy stačí, keď bratia kráčajú spolu svetom a už samotná ich prítomnosť je svedectvom. Aj my, keď ideme so sestrou oblečené v habite, vieme, že môžeme byť tichým znamením pre ľudí.

Najviac túto spolupatričnosť cítim v Assisi. Keď tam prichádzam, často hovorím: „Vraciam sa domov, lebo práve tu sa všetko začalo.“

Je nosenie habitu praktické pri každodenných činnostiach, pracovných, či športových aktivitách? 

Áno, nosenie habitu je praktické. Nemusím každý deň premýšľať nad tým, čo si oblečiem. (smiech) Otvorím skriňu a viem, že si oblečiem habit. Po rokoch sa stal prirodzenou súčasťou môjho života, je akoby mojou druhou kožou.

Jeho farba je veľmi praktická pri každodenných činnostiach. V lete má aj svoju výhodu, pretože zakrýva pokožku a chráni ju pred silným slnkom. Samozrejme, naše telo potrebuje aj slnko a vitamín D, ale pri veľkých horúčavách habit zároveň poskytuje určitú ochranu.

V habite môžem robiť veľa vecí. Samozrejme, niektoré športy sú určitým spôsobom obmedzené, preto si vyberám také aktivity, pri ktorých mi habit neprekáža. Rada jazdím na bicykli, chodím na nordic walking a na turistiku do hôr. Ani tieto činnosti nie sú prekážkou, habit si môžeme prakticky prispôsobiť.

Samozrejme, sú športy, ktoré sa v habite nedajú vykonávať. Je to však súčasť nášho zasväteného života a cesta, ktorú sme si slobodne vybrali.

Nosíte habit vždy alebo sú situácie, keď si oblečiete civilné oblečenie?

V našej reholi nie je zvykom prezliekať sa do civilného oblečenia. Podľa našich konštitúcií kapucínka nosí habit vždy, pretože je súčasťou nášho povolania a viditeľným znakom zasvätenia.

Existujú však výnimočné situácie, keď je možné obliecť si civilné oblečenie, napríklad pri návšteve lekára, počas pobytu v nemocnici alebo pri liečebnom pobyte. Sú to však praktické a mimoriadne okolnosti. V každodennom živote nás habit sprevádza všade, kam ideme.

NEPOHODLIE POČAS LETNÝCH HORÚČAV VNÍMAME AKO MALÚ FORMU OBETY

Ako sa dajú vydržať letné horúčavy v takomto oblečení?

Počas leta môžeme nosiť ľahšiu verziu habitu. Z vlastnej skúsenosti viem, aký veľký rozdiel to môže priniesť. Keď som bola na Sicílii a teploty dosahovali až 48 stupňov, veľmi som pocítila rozdiel medzi čiernym a bielym závojom. Keď som dostala biely závoj, uvedomila som si, že hlava už nebola tak vystavená priamemu slnku.

Aj preto máme možnosť nosiť počas horúcich dní svetlejší habit v kapučínovej farbe.

Beriete tento diskomfort aj ako istú formu obety? 

Áno, určitým spôsobom prijímame toto nepohodlie ako malú formu obetu. Zároveň však treba k sebe pristupovať rozumne a starať sa o svoje zdravie.

Tak ako človek, ktorý vie, že má alergiu a vyhýba sa tomu, čo mu škodí, i my sa počas najväčších horúčav vyhýbame zbytočnému pobytu na silnom slnku, najmä počas poludňajších hodín.

Postupne si telo zvykne aj na nosenie habitu. Koža pod ním funguje inak, časom sa prispôsobí a človek už nevníma taký veľký rozdiel. Habit sa stane prirodzenou súčasťou života. Ak počas letných horúčav jeho nosenie prináša určitú námahu, môže sa stať malou obetou, ktorú s láskou prinášame Kristovi.

Stáva sa, že vám ľudia hovoria, že v habite vám musí byť počas leta veľmi teplo? Ako na také poznámky reagujete?

Áno, stáva sa to často, najmä počas veľmi horúcich dní, keď všetci okolo nás nosia krátke rukávy, krátke nohavice, alebo ľahké letné oblečenie. Ľudia nám niekedy povedia: „To vám musí byť v tom habite veľmi teplo.“ Reagujem na to s úsmevom a láskavosťou, pretože tieto slová vnímam predovšetkým ako prejav záujmu a dobrej vôle. Usmejem sa, poďakujem a poviem si, že to zvládneme.

Nie vždy je to jednoduché, ale dá sa to prijať. Myslím si, že takéto otázky sú často krásnym začiatkom rozhovoru. Niekedy sú aj spôsobom, ako sa človek odváži prihovoriť a bližšie spoznať náš život a naše povolanie.

Čo vás nosenie habitu naučilo o jednoduchosti a disciplíne v každodennom živote?

Nosenie habitu ma naučilo predovšetkým disciplíne a úcte. Uvedomujem si, že habit nie je iba oblečením, ale znakom zasvätenia. Preto sa oň každý deň starám, aby bol čistý a upravený. Chcem, aby aj môj vzhľad vyjadroval úctu k Bohu, k môjmu povolaniu, ale aj k sebe samej ako žene a človeku.

Habit ma tiež naučil jednoduchosti. Nemusím každý deň premýšľať, čo si oblečiem, nemusím kombinovať oblečenie podľa počasia a príležitosti. Keď cestujem, nepotrebujem si baliť veľa vecí, stačí mi sveter alebo niečo cez habit. Niekedy sa mi dokonca sníva, že otvorím skriňu a hovorím: „Nemám si čo obliecť.“Potom sa zobudím a poviem si: „Veď to bol iba sen, ja mám vždy čo na seba, mám svoj habit.“(smiech)Habit mi priniesol viac jednoduchosti, slobody a pokoja. Je široký, pohodlný a po rokoch je prirodzenou súčasťou môjho života.

TO, ČO NAVONOK NOSÍME, UKAZUJE TO, ČO JE PRE NÁS DÔLEŽITÉ A KU KOMU CHCEME PATRIŤ

Myslíte si, že habit môže byť aj dnes spôsobom evanjelizácie?

Áno, myslím si, že habit môže byť aj dnes veľmi silným spôsobom evanjelizácie a tichého svedectva. Ukazuje, že človek sa nehanbí patriť ku Kristovi a verejne vyjadriť svoju vieru.

Každý človek sa určitým spôsobom navonok vyjadruje – svojím oblečením, účesom, doplnkami a štýlom, ktorý si vyberá. To, čo navonok nosíme, často ukazuje, čo je pre nás dôležité a ku komu chceme patriť.

Rovnako aj habit nesie svoje posolstvo. Predovšetkým hovorí: „Som Kristova nevesta, patrím jemu a patrím do františkánskej rodiny.“ Je to tiché svedectvo bez slov. Keď kráčam svetom v habite, jednoducho ním hovorím: „Som kapucínka, som súčasťou františkánskej rodiny.“

Niekedy sa človek zastaví, opýta sa a začne rozhovor. Inokedy sa iba pozrie a pokračuje ďalej. Už samotná prítomnosť habitu môže byť prvým malým pozvaním k zamysleniu sa nad Bohom a nad zmyslom života.

Slávime rok svätého Františka. Prečo sa svätý František vzdal svojho bohatého oblečenia a čo tým chcel vyjadriť?

Tento rok som mala veľké šťastie, že som mohla dvakrát navštíviť v Assisi hrob svätého Františka a všetky miesta spojené s jeho životom. Keď sa pozerám na jeho habit a na to, čoho všetkého sa vzdal, vždy mi prichádza na myseľ jedna jednoduchá odpoveď – materiálne veci nikdy nedokážu naplniť ľudské srdce. Ak v človeku chýba Boh, vzťah, stretnutie s druhým človekom a modlitba, srdce zostane prázdne.
Svätý František pochádzal z bohatej rodiny. Jeho otec obchodoval s krásnymi látkami, ktoré dovážal aj z Francúzska, a napriek tomu pochopil, že ani najkrajšie veci sveta nemôžu dať človeku skutočné šťastie. V srdci človeka zostane vždy prázdne miesto, ktoré môže naplniť iba vzťah s Bohom a vzťah s človekom. Svätý František sa teda nevzdal vecí preto, že by nimi pohŕdal, ale preto, že pochopil ich správne miesto. Nechcel, aby vlastnenie vecí ovládalo jeho srdce. Chcel byť slobodný pre Boha a pre službu ľuďom.

Čo nás môže jeho jednoduché obliekanie naučiť o skromnosti, pokore a našom vzťahu k materiálnym veciam?

Myslím si, že svätý František nás učí predovšetkým tomu, že materiálne veci samy o sebe človeka nikdy nenaplnia. Potrebujeme ich, ale nemôžu byť centrom nášho života. Aj naša charizma vychádza práve z toho – čerpať milosrdnú lásku z Ježišovho srdca a prinášať ju ľuďom. Najprv musíme prijať Božiu lásku a potom ju môžeme dávať ďalej. Samozrejme, materiálne veci sú potrebné. Aj svätý František hovoril, že bratia majú pracovať a zabezpečiť si svoje živobytie. Až keď už nemajú inú možnosť, môžu prosiť o pomoc. Preto aj my pracujeme a staráme sa o to, čo nám bolo zverené.

Dôležité však je, aby veci zostali prostriedkom a nikdy sa nestali cieľom. Človek, ktorý sa obklopí iba materiálnymi vecami, môže zostať vnútorne prázdny.

Človek potrebuje Boha, potrebuje druhého človeka, potrebuje spoločenstvo a skutočné vzťahy. Práve tam nachádza skutočné naplnenie svojho srdca.

Čo by ste povedali človeku, ktorý tvrdí, že pri viere nezáleží na tom, čo má oblečené?

Povedala by som, že v určitom zmysle má pravdu. Habit je vonkajším znakom mojej viery, ale zasvätenie sa začína v srdci človeka. To najdôležitejšie sa odohráva vo vnútri, je to moja osobná a intímna vzťahová skúsenosť s Ježišom, ktorú niekedy nie je možné úplne vyjadriť oblečením. Habit nie je podstatou viery, ale je nástrojom a znamením toho, čo nosím v srdci.

Zároveň však verím, že každý človek má slobodu vyjadriť svoju príslušnosť aj navonok. Oblečenie často ukazuje, čo je pre nás dôležité a ku komu patríme. Tak, ako majú svoj dress code veľké firmy, rôzne povolania či napríklad armáda, aj my prostredníctvom habitu vyjadrujeme svoju príslušnosť k rehoľnej a františkánskej rodine. Habit teda nie je náhradou za vieru ani za vzťah s Bohom, je krásnym vonkajším znakom toho, čo sa odohráva v našom srdci.

Foto: archív respondentky