Rektor kňazského seminára: Prežívanie viery v rodinách je základom pre kňazské povolania

V Cirkvi opäť prežívame obdobie radosti, počas ktorého muži prijímajú kňazské či diakonské vysviacky. Trend však ukazuje, že v našich končinách záujem o duchovné povolania klesá. O tom, ako vyzerá formácia budúcich duchovných pastierov, sme sa rozprávali s rektorom Kňazského seminára biskupa Jána Vojtašáka v Spišskej Kapitule, Petrom Majdom.

Koľko seminaristov aktuálne študuje u vás v seminári?

V Kňazskom seminári biskupa Jána Vojtaššáka v Spišskom Podhradí sa aktuálne pripravuje 23 bohoslovcov a diakonov pre službu v Spišskej diecéze. Budúcich diakonov máme dvoch a budúcich novokňazov troch. V posledných rokoch je to približne rovnaké, čo sa počtov týka. Niektoré ročníky sú počtom väčšie, niektoré sú menšie. Minulý rok sme mali osem novokňazov a osem seminaristov aj nastúpilo do prvého ročníka. Sme na úrovni počtov z čias biskupa Jána Vojtaššáka. Aj vtedy bolo v niektorých ročníkoch viac bohoslovcov a v niektorých boli dvaja či traja.

Čo podľa vás ovplyvňuje rozhodnutie mladých mužov dať Bohu áno v kňazskej službe?

Myslím si, že ho do značnej miery ovplyvňuje život kňazov vo farnostiach a život viery v primárnych rodinách, z ktorých pochádzajú. Samozrejme, že je tu aj celospoločenský vplyv a prostredie, v ktorom rastú.

Zaznamenali ste zmenu v profile alebo motivácii uchádzačov v posledných rokoch?

Môžem povedať, že poväčšine tí, ktorí sa rozhodli dať prihlášku, majú správny úmysel. Vidíme u nich záujem slúžiť Bohu a blížnym na ceste spásy. Ale badáme u nich čoraz viac akúsi neistotu, krehkosť či nerozhodnosť. Sú deťmi svojej doby. Treba povedať, že spoločenské prostredie vo všeobecnosti nepraje duchovnému povolaniu. Z toho potom vznikajú rôzne obavy a neistoty.

Ako sa dá osloviť mladých, aby uvažovali o zasvätenom živote alebo kňazstve? Je to vôbec potrebné alebo sa máme spoliehať iba na Božie volanie?

Už nebohý biskup František Tondra často hovorieval, že najväčším vzbudzovateľom duchovných povolaní vo farnosti je kňaz. Božie volanie je tu vždy. A mladí ľudia ho aj vo svojom vnútri cítia, len akoby potrebujú potvrdenie, akýsi zrkadlový obraz toho, že sa to dá zvládnuť, že sa dá radostne a nadšene žiť pre Božie kráľovstvo. Toto potrebujú vidieť na svojom kňazovi vo farnosti. A taktiež potrebujú rodinné duchovné zázemie. Rodiny, kde je viera živá, kde sa praktizujú kresťanské princípy, kde sa spoločne modlia, sú veľkým potenciálom nových duchovných povolaní.

KŇAZSKÝ SEMINÁR JE SRDCOM DIECÉZY

Existujú iniciatívy alebo programy, ktoré si dávajú za cieľ motivovať mladých k uvažovaniu o duchovnom povolaní?

Každá diecéza a každá rehoľa to iste má. Za Spišskú diecézu môžem povedať, že máme Diecézny tím pre pastoráciu povolaní. Okrem toho sa aj v kňazskom seminári snažíme pravidelne organizovať duchovné obnovy pre stredoškolákov, stretnutia miništrantov a mnohé iné aktivity, ktoré napomáhajú mladým objavovať a správne rozlišovať ich povolanie, ku ktorému ich Pán skutočne volá.

Prispôsobuje sa seminár súčasným výzvam, ako sú menší počet seminaristov, meniace sa potreby, spôsob formácie?

Každý kňazský seminár je akoby srdcom diecézy. Ak by bolo toto srdce choré, tak by bola chorá celá diecéza. Preto sa snažíme veľmi promptne reagovať na naliehavé výzvy súčasnej doby aj v kňazskom seminári. Samozrejme, že ten proces formácie už nie je presne taký, aký bol pred päťdesiatimi rokmi. Ale sú veci, od ktorých sa nedá upustiť, pretože sú pre budúcich kňazov veľmi dôležité. Bohoslovcov sa snažíme v duchu priateľstva motivovať k väčšej láske k Eucharistii, pravej mariánskej úcte a zbožnosti. Rovnako nechýba prvok askézy, ale nie je to v duchu represií. Je to v duchu slobody, slobody Božích detí, ktoré vedia, čo im osoží a čo im môže uškodiť. A to, že je menej bohoslovcov v seminári, je skôr výhodou, pretože je viac času na individuálne sprevádzanie a formáciu.

S čím podľa vašej skúsenosti bohoslovci v seminári najčastejšie zápasia? Čo je pre nich najväčšou výzvou?

Zápasia s rôznymi vecami, ako každý mladý človek v dnešnom svete. Majú však veľkú výhodu oproti iným vysokoškolákom, že majú stále duchovné vedenie, sprevádzanie. Myslím si, že v tých vyšších ročníkoch je najväčšou výzvou kázanie a vysluhovanie sviatosti zmierenia. Pred tým majú skutočnú bázeň a rešpekt. Ale opäť tu majú kňazov, ako aj svojich principálov vo farnostiach, ktorí im v tom môžu psychologicky a duchovne pomôcť. Potom sa na to už len tešia a majú radosť z každého hriešnika, ktorý robí pokánie.

Je počet seminaristov obrazom toho, ako ľudia na Slovensku prežívajú vieru?

Prežívanie viery v rodinách a vo farnostiach je základom aj pre duchovné a kňazské povolania. To, že ešte máme bohoslovcov a pripravujeme ich vo vlastnom seminári, je iste obrazom hlbokej viery mnohých našich statočných veriacich, ktorí vydávajú takéto svedectvo viery. Máme ich podporu a vnímame, že cítia s Cirkvou, že sa za kňazov modlia a obetujú. Aj my sa v kňazskom seminári v rámci takzvaného duchovného mosta každý deň duchovne spájame s nejakou farnosťou a modlíme sa za nich. Táto duchovná podpora je veľmi dôležitá. Sú diecézy, napríklad v Českej republike, kde už niekoľko rokov nevysvätili žiadneho novokňaza… Je to smutné, ale je to pravdepodobne aj obrazom duchovného sucha v prežívaní viery.

Môžete popísať, ako vyzerá príprava budúcich kňazov na pastoráciu?

Praktická príprava je spojená s intelektuálnou prípravou. Sú na to rôzne predmety a metodiky. Aby bol napríklad bohoslovec dobrý kazateľ, má predmet biblikum – Starý a Nový zákon, rétoriku, kde si osvojuje rôzne figúry rečníckej krásy, pôsobivosti, gestikuláciu, výrečnosť, názornosť, metódy, ako viesť virtuálny dialóg a podobne. Na to nadväzuje predmet homiletika, kde sa oboznamuje s rôznymi spôsobmi stavby homílie, kázne či príhovoru, k čomu slúžia aj patričné cvičenia. Aby bol dobrý spovedník, na to je tu predmet morálna teológia, kazuistika a špirituálna teológia. Aby bol dobrý učiteľ, má didaktiku, pedagogiku, dogmatiku. Aby bol dobrý vysluhovateľ sviatostí, má predmety ako liturgika, liturgická prax, liturgický spev. Aby vedel správne posúdiť veci – kánonické právo, kancelaristika a pastorálna teológia.

A čo praktická príprava?

Počas roka je vždy možnosť spojenia toho teoretického s praxou, napríklad počas vianočnej a veľkonočnej liturgickej praxe, ktorú vykonávajú v rodných farnostiach. A počas letných prázdnin absolvujú rôzne kurzy – napríklad kurz o manželstve a rodine, a tiež pobyty – napríklad v rómskych farnostiach.

Znamená to, že sa v seminári snažíte vyvažovať dôraz na teologické vedomosti s prípravou na život v pastorácii?

Formácia ku kňazstvu má štyri základné oblasti: ľudská formácia, duchovná, intelektuálna a pastoračná. Keď sa pýtate na vedomosti a pastoráciu, treba povedať, že každá získaná vedomosť musí mať využitie v pastorácii. Prednášky, semináre, cvičenia či exkurzie sú koncipované tak, aby poslucháči vedeli vedomosti prakticky využiť v rôznych pastoračných situáciách.

Aká je spolupráca so spoločenstvami, farnosťami alebo školami v oblasti pastorácie povolaní?

V rámci pastoračnej formácie chodíme aj do škôl, kde sa zároveň bohoslovci učia, ako treba učiť. S jednotlivými ročníkmi občas chodíme do niektorých farností na takzvané pastoračné víkendy, taktiež máme rozvinutú spoluprácu s charitatívnymi a sociálnymi zariadeniami, ako aj s nemocnicou v Trstenej. To sú oblasti, kde môžu s radosťou svedčiť o svojom povolaní. Ak vo farnostiach mladí ľudia vidia mladého, spokojného a radostného bohoslovca, ktorý miluje svoje povolanie, je to viac ako rôzne programy v oblasti pastorácie povolaní.

Aký je význam pastorácie mladých v seminárnej príprave?

Pastorácia mladých sa uskutočňuje skôr na farskej a diecéznej úrovni, nie v seminári. V seminári poskytujeme len niektoré aktivity pre mladých –už spomínané duchovné obnovy stredoškolákov alebo miništrantské tábory. Takáto pastorácia je však veľmi dôležitá. Každý bohoslovec má na to prázdninový čas, keď môže pre mladých vo svojej farnosti pripraviť rôzne pastoračné a duchovné aktivity. Je potrebné dbať na to, aby to bolo vždy v spolupráci s miestnym farárom a s rodičmi tých detí a mladých, pre ktorých sa aktivita robí. Bohoslovec tak môže cibriť svoje schopnosti, zručnosti a kompetentnosti v tejto oblasti.

V KŇAZSKOM SEMINÁRI NIE JE NIKTO „OSAMELÝ OSTROV“

Čo odporúčate bohoslovcom, ktorí v seminári prechádzajú krízou povolania?

Každý môže v seminári prechádzať istou krízou. A niekedy ho takto Pán Boh skúša a pripravuje na niečo väčšie. V takých prípadoch im odporúčam, aby v čase bezútešnosti nerobili nezvratné rozhodnutia. Krízu treba dobre zvládnuť s pomocou druhých. V kňazskom seminári nikto nie je „osamelý ostrov“. Sú tam spolubratia, sú tam predstavení, špirituáli. Treba vyhľadať pomoc. Dobre zvládnutá kríza sa potom premení na obrovskú vnútornú silu.

Predstavme si, že máme doma syna, ktorý zvažuje kňazské povolanie. Ako mu v tom ako rodič môžem byť nápomocný?

Ten, kto zvažuje kňazské povolanie, by mal od rodičov cítiť predovšetkým podporu. Rodičia by si mali uvedomiť, že tak, ako nemožno nesúceho pre kňazstvo nútiť, aby sa stal kňazom, tak nemožno ani súceho na kňazstvo odrádzať. Na druhej strane chápem obavy rodičov. Oni sa len boja, že to ich dieťa nezvládne. Rodič bude nápomocný vtedy, keď svoje dieťa nebude ani nútiť, ani odrádzať, ale keď bude pri dieťati stáť a sprevádzať ho. Sprevádzať duchovnou podporou, modlitbou, obetou a opravdivým kresťanským svedectvom.

Foto: pexels.com, archív respondenta