Riešime prirodzené pôrody, ale na zomieranie zabúdame

Rozhovor o smrti a o smútení s Kristínou Kováčikovou, ktorej náhle zomrel manžel.

Manžel jej zomrel pred dvoma rokmi na náhle ochorenie, keď mali ich synovia len štyri a šesť rokov. Je dlhoročnou redaktorkou rodičovského portálu rodinka.sk, kde dnes píše články aj o smútení a o živote bez manžela. 

Hovorili sme o zraňujúcich reakciách ľudí, o smútení s deťmi i  mýtoch o vdovách. Kristína Kováčiková tvrdí, že celá jedna generácia vytesnila smrť na okraj, preto na ňu dnes už nevieme reagovať. Hovorí, že tak, ako dnes ženy bojujú za prirodzený pôrod, rovnako by sa malo stať témou aj prirodzené zomieranie a smrť.  

Ste vdovou dva roky, vaše deti boli v čase smrti vášho manžela ešte v predškolskom veku. Čo sa udialo?

Osem rokov sme žili s manželom v zahraničí, pendlovali sme teda medzi Slovenskom a jedným chorvátskym ostrovom kvôli mužovej práci. Kvôli práci sme sa neskôr aj vrátili na Slovensko, v čase, keď mal starší syn ísť do prvej triedy.

Prenajali sme si domček na dedine a začali sme akurát riešiť, kde budeme bývať. Syn nastúpil do školy, mladší, ktorý bol predtým len doma, do škôlky. Ledva sme sa zabehli, utriasli na nový režim a do toho manžel náhle zomrel. Opustili sme svoj domov na ostrove, tu sme nemali nič, iba plány, ako ďalej, ale to bolo zrazu preč. Prišli sme o ocina.

// Čítajte celý text //