Rodičia adoptovaných detí: Sme úplne obyčajná rodina, aj nie
Aký je život s adoptovaným dieťaťom? Pýtame sa rodín, ktoré takéto deti prijali, ako to celé prežívajú a či ich vo výchove ovplyvňujú reakcie okolia.
Rodina Pecuchovcov s adoptovanou dcérkou
Alenka prišla do našej rodiny pred dvoma rokmi. Keď na to hľadíme spätne, spoznávame, že máme za sebou veľmi požehnané, radostné, no občas náročne obdobie. Požehnanie vnímame v tom, že Boh nám prejavuje veľkú priazeň a podporu práve v našom rozhodnutí. Keď sme sa s manželom za adopciu modlili, tak sme dostali slovo: „Kto prijme takéto dieťa v mojom mene, mňa prijíma.“ Slovo „takéto“ tam znelo veľmi silno. A tak sme vedeli, že Boh to naše rozhodnutie podporí a dá nám dostatok sily na to, aby sme to zvládli. Radostné to je v tom, že naša Alenka je veľká „srandistka“ a stále nás rozosmieva. Keďže je rómskeho pôvodu, tak nezaprie svoje korene a ustavične tancuje, skáče či spieva. Vie neskutočne prejavovať emócie. Nikdy som nevidela nikoho sa tak tešiť z maličkostí. Boh nám a skoro všetkým členom našej rodiny cez ňu dáva veľa radosti, veľmi rýchlo si ju zamilovali.
Náročné je to niekedy v tom, že rovnako ako aj pri biologickom dieťatku musíme v noci vstávať, hrať sa, aj keď sa nám už niekedy nechce, ísť za hranice únavy, obetovať sa. Život s adoptovaným dieťatkom sa veľmi nelíši od života s biologickým dieťaťom, no zatiaľ máme krátku skúsenosť. Okolie na to reaguje väčšinou veľmi dobre, s obdivom a úctou k nášmu rozhodnutiu. Stretli sme sa aj s názormi typu: „No viete genetika, nebude to ľahké.“ Uvedomujeme si, že môžu prísť aj chvíle náročné, súvisiace s genetikou, adopciou, neprijatím, no veríme, že Boh nás na nich vyzbrojí, aby sme ich zvládli najlepšie, ako budeme vedieť.
Rodina Maňkošovcov s adoptovanými deťmi
Naša spoločná cesta v manželstve sa začala pred šestnástimi rokmi, keď sme si sľúbili lásku a vernosť. Pán Boh nám požehnal dcéru Sašku, ktorá má skoro pätnásť rokov. Naše druhé dieťatko si povolal Pán. Pár rokov sme sa snažili o ďalšie, ale, žiaľ, zdravotný stav to už nedovolil. Vtedy sme otvorili tému, ktorú sme už raz začali ešte v čase spoznávania: Povedali sme si, že keď nebudeme môcť mať deti, tak si ich adoptujeme.
Keď mala Saška asi päť rokov, tak sme si spolu s ňou povedali, že nemáme na čo čakať, nechceli sme, aby vyrastala ako jedináčik a aj vekový rozdiel s ďalším súrodencom už by bol väčší. Začali sme prípravu na náhradné rodičovstvo. Absolvovali sme dlhé rozhovory, rôzne aktivity a úlohy, počas ktorých sme sa dozvedeli veľmi veľa o detskej duši, o teórii pripútania, o traumách, ktorými si deti, ktoré rodičia opustia, musia prejsť. Niekde v tom období odkrývania nového sveta náhradného rodičovstva sa naša „sebecká“ túžba po dieťati zmenila na oveľa väčšiu túžbu po tom, aby sme mohli pomôcť aspoň jednému či dvom opusteným deťom. Aby sme im mohli dať lásku, domov, rodinu, pocit bezpečia, všetky „obyčajné“ veci, na ktoré má každé dieťa právo.
Krátko po absolvovaní a ukončení prípravy sme spoznali Kamilku. Mala tri týždne, keď ju prepustili z novorodeneckého oddelenia a prijal ju detský domov. K nám domov prišla ako štvormesačná tesne pred Vianocami. Ako dnes si pamätáme ten pocit, keď sme si sadli do auta a niekoľkokrát sme si povedali: „My sme to naozaj urobili! Zobrali sme si opustené dieťatko!“
Kristiánko k nám prišiel ako trojtýždňové bábätko, dnes má skoro šesť. Je to dieťa, o ktorom hovoríme, že ani nám by sa také nepodarilo. Aj tým, že bol u nás skoro od narodenia, dokonca bol aj adoptívne dojčený, tak je to úplne spokojné, spoločenské dieťa.
Naša rodina je úplne obyčajná, aj nie. Máme radi pohľady ľudí, ktorí si obzerajú naše deti a rozmýšľajú, na koho sa to dieťa podobá. Prijatím našich detí sa nám otvorili dvere do spoločenstva vzácnych ľudí s prijatými deťmi, ale aj do rómskeho sveta so všetkým, čo prináša.
Rodina Pirohovcov s adoptovanou dcérkou
Lauru sme dostali ako dar z obrovskej Božej lásky po desiatich rokoch manželstva. Po rokoch behania po lekároch, čakania v poradovníkoch na adopciu a lepenia kadejakých „náplastí“ na bolesť z bezdetnosti. Keď sme zrazu držali Lauru – ako nádherné niekoľkodňové bábätko v rukách a mohli sme šepkať, že je naša (a neskôr po roku súdnych procesov aj bez strachu nahlas zakričať), boli sme zaplavení absolútnym šťastím – akoby sme vstúpili do zázraku, ktorý je hmatateľný. Všetka bolesť sa odplavila kamsi preč. Náš 2D život dostal odrazu tretí rozmer a my odvtedy prežívame neskutočnú vďačnosť voči Bohu. Vieme, že nás potreboval pripraviť na prijatie Laury a ju zas potreboval asi trochu dlhšie plánovať.
Širšia rodina ju prijala veľmi dobre a rýchlo zapadla medzi svojich džavotajúcich bratrancov a sesternice. Samozrejme, Laure hovoríme pravdu o jej identite, nakoľko je vo svojich štyroch rokoch schopná to vnímať. Používame pri tom pozitívne zážitky a príbehy, aby fakt, že bola kedysi odmietnutá svojou biologickou mamkou, nebol pre ňu zranením, ale skôr podnetom k viere. Aby vedela, že Pán Boh jej ešte pred počatím pripravoval milujúcich rodičov, rátal s ňou a mal plán pre jej život.
Zažili sme aj veselé príhody, keď neznámi ľudia hľadali v jej tvári naše črty (podľa väčšiny sa viac podobá na ocka). Samozrejme, pred jej prijatím sa naši rodičia strachovali a báli sa neznámeho dobrodružstva, do ktorého sme sa my dvaja rozhodli vrhnúť. No keď sme Lauru preniesli cez prah nášho domu, tešili sa s nami. A tešia sa stále, lebo Laura vie svoju lásku a radosť naplno prejaviť všetkým, ktorých má okolo seba.