TOP

Kandráčovci: Boh a rodina sú na prvých miestach

Jeho hudba nemôže chýbať na žiadnej pravej východniarskej svadbe. Ju mohli diváci donedávna sledovať na obrazovkách košickej televízie. Obaja tvoria pár, pre ktorý je viera základnou súčasťou života – osobného i rodinného. Hudobník Ondrej Kandráč s manželkou Erikou sa s nami rozprávali aj o tom, ako zvládajú narastajúcu popularitu.

Čím žije Ondrej Kandráč práve teraz?

Ondrej Kandráč: Momentálne sedím so svojou rodinou v Košiciach na Hlavnej ulici pri fontáne, je piatok podvečer a výnimočne mám voľno. Ani neviem, po koľkých týždňoch, dňoch či rokoch si vychutnávam, že sme v piatok spolu a budeme spolu aj celý večer.

 

Čo pre vás teda znamená rodina?

Ondrej: Myslím si, že je to najdôležitejšie v mojom živote, pretože keď sa človek má kde vrátiť, je to ten najväčší dar. Poznám ľudí, ktorí sú veľmi úspešní, ale rodinu buď už nemajú alebo ani nemali, a mám pocit, že nie sú úplne šťastní. Rodina je pre mňa synonymom radosti, pokoja, šťastia a zmyslu života.

 

Veľa aktivít však vy osobne máte aj na západe Slovenska, čo znamená, že často cestujete. Ako to vplýva na vašu rodinu?

Ondrej: Stále tvrdím, že sú aj horšie povolania. Obdivujem chlapov, ktorí sú dva-tri týždne preč z rodiny, chodia po celej Európe a pracujú tvrdo a ťažko na tom, aby ich rodina mala doslova čo jesť. Preto nemám veľmi rád, keď sa niekto z mojej brandže sťažuje, že je preč od rodiny. Áno, často táto práca býva aj na úkor rodiny, ale naučilo ma to jednej podstatnej veci – keď už som s rodinou, snažím sa tieto chvíle vychutnať na sto percent.

 

Ak by ste sa mali charakterizovať, čím ste na prvom mieste? Manželom, hudobníkom, otcom, moderátorom…?

Ondrej: Myslím si, že človek by mal zostať človekom, muž mužom a žena ženou. Keď to tak bude a každý to bude prežívať tak rozumne a zmysluplne, nebude dochádzať k rôznym excesom a všelijakým výkyvom. Nechcem tým však povedať, že človek je tvor neomylný, práve naopak. Ja sám mám obrovské chyby, ale je dôležité sa vrátiť na tú správnu cestu a vždy si určiť životné priority. Prečo žijem? Kvôli komu to všetko robím a žijem taký život, ako žijem?

Aké je to byť manželkou Ondreja Kandráča? Predsa len, pred dvadsiatimi rokmi bol ešte menej známy, no zrazu prišla sláva a 

Erika Kandráčová: Sláva je taká vratká vec, no my dvaja to berieme tak normálne. Riešime úplne tie isté veci ako ostatní, máme deti, ktoré sa snažíme vychovávať tak, aby z nich vyrástli dobrí ľudia. Teraz v máji bolo desať rokov, čo sme manželia. Ako sa vyvíjal náš rodinný život, tak sa menili aj problémy a všetko okolo rodiny.

 

Sláva je taká vratká vec, no my dvaja to berieme tak normálne. Riešime úplne tie isté veci ako ostatní, máme deti, ktoré sa snažíme vychovávať tak, aby z nich vyrástli dobrí ľudia.

 

 

CHCEL SOM BYŤ ZUBÁR, NO NEMAL SOM NA VÝBER

Už ste spomínali, že rodina je pre vás veľmi dôležitá, ale aké miesto má vo vašom živote hudba?

Ondrej: Asi by v mojom prípade nefungovalo jedno bez druhého. To znamená, že ak by som doma zažíval nejaký pocit rozvrátenia či nepokoja, pravdepodobne by sa to odzrkadlilo aj v hudobnom živote a zase naopak. Ak by som sa trápil v tom, čo robím, asi by som nebol úplne vyrovnaný a šťastný ani v rodine, pretože jedno vplýva na druhé. Ja sa snažím o skĺbenie hudobného a rodinného života. Ak by som si však musel vybrať medzi hudbou a rodinou, jednoznačne by som volil rodinu. Rodinný život je najdôležitejší.

 

Kto vás priviedol k hudbe?

Ondrej: Nemal som na výber, dostal som to príkazom. Otec a mama. Otec bol učiteľ, riaditeľ, hudobník. Mama speváčka ľudových, ale aj sakrálnych piesní. Nejako to tak išlo, z roka na rok a musel som sa hudobníkom stať aj ja. Samozrejme, zo začiatku to bolo také z donútenia, pretože sedem, osemročné dieťa ešte nevie, čo chce v živote robiť. Čas však dal za pravdu mojim rodičom. Asi to bolo to správne, čo mi vybrali.

 

Snívali ste niekedy o inom povolaní?

Ondrej: Samozrejme, bolo obdobie, keď som chcel byť zubný lekár. Obdivoval som zubárov, ja som mal stále problémy so zubami. Potom som chcel byť právnik, to bolo asi v období deväťdesiatych rokov. Bol som aj aktívny miništrant, poškuľoval som aj po kňazskej sutane. Je však pravda, že najspokojnejší som s tým, čo robím teraz – hudba a všetko okolo. Som síce vyštudovaný učiteľ hudby a slovenského jazyka a literatúry, ale učiteľstvu som sa nikdy nevenoval. To, čo mi však bolo vštepené na škole, som zužitkoval aj v terajšom povolaní.

 

Počúvate manželove cd-čka?

Erika: Počúvam. (smiech)

Ondrej: Nemajú na výber.

Erika: My inú hudbu ani nepúšťame. Naše deti majú veľmi rady manželovu hudbu, fungujeme takmer iba na tom.

 

Budete mať teda pokračovateľov hudobníckeho rodu?

Erika: Vyzerá to tak, že áno. Emuška je už speváčka a Ondrejko je skvelý huslista a tiež je aj spevák.

 

Aká je vaša najobľúbenejšia pesnička?

Ondrej: Ak si môžem vybrať, tak si vždy vyberiem ticho. Ale okrem toho sa mi páči Balkán, etno, hudba z Ukrajiny. Prevažne hudobné štýly, ktoré sa nedostali do mainstreamových rádií. Toto mám rád, väčšinou si to púšťam cez rôzne sociálne siete, pretože bežne nie sú dostupné či prezentované.

 

A z tých, ktoré hrávate?

Ondrej: Myslím si, že to naše posledné cd-čko Sokoly je vcelku vydarené, no rád si popočúvam aj iné kapely v tomto žánri. Nevnímam to ako nejakú závisť, že toto je konkurencia alebo niečo také. Fandím každému, kto verí tomu, čo robí a venuje sa hudbe s odhodlaním, s dušou. Nemusí byť ani ideálny muzikant, ale keď do toho dá všetko, je to cítiť. Nie vždy je pravidlom, že najväčší hudobný virtuóz je aj ten najznámejší. Často je to tak, že aj tí menej ideálni speváci očaria ľudí a zaujmú ich. Osobne som taký človek, ktorý si vypočuje všetko. Mám rád aj česko-slovenskú pop music šesťdesiatych rokov. Matuška, Rottrová, Zagorová, Gott – všetky tie veľké hity, cítim nostalgiu.

A ako je to u vás? (Ondrík a Emka sa hlásia o slovo)

Ondrík: Ja mám tri najradšej. Prvá je Malá nočná hudba, druhá je Montyho čardáš a tretia je Paganini.

Erika: A ty, Emuška? Čo rada spievaš?

Emka: Červené jabĺčko, Keď v postieľke tíško spinká a ešte, ako sa to len volá, to, čo ma učila babka…

Erika: A moje, tak to sú tie, čo spievajú a hrajú deti. Emuška to Červené jabĺčko a Ondrejko Veš ty zajdu i ja zajdu. A rozmýšľam, že ktorá z Ondrejových… asi všetky, ktoré sú spojené so srdcom, sú krásne.

 

Akoby sa dnes znova ľudová hudba a celkovo, ľudová kultúra, dostávali na výslnie. O čom podľa vás svedčí popularita súťaže Zem spieva?

Ondrej: Zhodou okolností práve dnes som bol S hudbou vesmírnou, s moderátormi tohto projektu, na káve. Bol som súčasťou súťaže ako lokálpatriot za východné Slovensko, aj v prvej, aj v druhej sérii. Toto je len odzrkadlením toho, čo prichádza. Zrazu začíname byť hrdí na svoje korene, na to, že patríme niekam a niečo nás reprezentuje a charakterizuje ako národ. Nechcem byť príliš patetický, ale napríklad aj relácia, ktorú robíme, Všetko čo mám rád, vychádza z etno motívov, hoci sú tam fúzie z iných skladieb. No to je presne to, čo rezonuje v dnešných časoch. Prečo je to tak, nuž, asi sme dozreli a obzeráme sa za svojimi koreňmi, za niečím, čím sme výnimoční. Na druhej strane, hoci mnohí nebudú so mnou súhlasiť, ekonomická situácia na Slovensku sa zmenila k lepšiemu. Zrazu sa začína dariť. A tak si začíname uvedomovať, že tej Európe vieme ponúknuť aj niečo iné ako fakt, že všetci budeme vedieť po anglicky. Mali by sme v prvom rade dobre vedieť svoju reč a poznať svoju históriu, svoju regionálnu kultúru.

 

Máte obľúbený región zo Slovenska, ktorého hudbu hrávate?

Ondrej: Tým, že som žil v zmiešanom, rusínsko-šarišskom prostredí, tie rusínske skladby sú mi veľmi blízke. Sú melodické, Rusínom sa vraví, že sú to bieli Chorváti a ono je to v tej melodike aj cítiť, taký viachlas. Je to naozaj zaujímavé. Ale mám rád aj goralský folklór, každý jeden región má svoje čaro.

 

 

ŽIŤ SVOJU VIERU V PRAVDIVOSTI PRED BOHOM A PRED SEBOU

Rodina, hudba, ale čo viera?

Ondrej: Nikdy som netajil, že som veriaci človek. Pochádzam z Krásnej Lúky, malej dedinky na východnom Slovensku, bolo to teda prirodzené, lebo viera bola súčasťou nášho života. Nikdy to nebolo nič nútené ani hrané. Priznám sa, ak je možnosť, tak to občas pripomeniem aj vo väčšom fóre. Nie preto, aby som si tým prihrával body či sa búchal do pŕs a robil zo seba ideálneho kresťana katolíka, to vôbec nie, ideálny nie som. Ale preto, že človek by nemal zabúdať na to, odkiaľ je, odkiaľ pochádza. Človek, ktorý si neváži, čo dostal, čo ho formovalo, je nevyrovnaný sám so sebou. Preto spomínam vieru, cirkev. Dali mi veľa. Nie som však rád, keď sa niečo preháňa. Som zástancom zdravého prežívania kresťanského života, snažím sa jednoducho žiť svoju vieru. V pravdivosti pred sebou, nie pred druhými.

 

Ste dosť známy, vaše meno je dosť často v televízií či iných médiách. Aké je to byť veriacim v slovenskom šoubiznise?

Ondrej: Úplne normálne, nevidím na tom nič zlé. Práve naopak. Mne viera pomáha v mnohých veciach. Dáva človeku zmysel života. Aj v rodine sme tak našli niečo, čo nás spája. Sme rodinou, veríme v tie isté hodnoty, to sú dôležité veci. Myslím si, že často sa hovorí o tom, že šoubiznis je akoby automaticky spájaný s aférami, no ja som aj v tejto oblasti stretol ľudí, ktorí sú úplne normálni, sú veriaci, netaja sa tým. Nemám rád teatrálne gestá, ale som rád, ak ten človek žije vieru vo svojom srdci a pred Bohom.

 

Vediete k viere aj svoje deti?

Ondrej: Samozrejme, je to u nás úplne normálne. Malý je miništrant u nás vo farnosti na Pereši. Malá Emka je speváčka v zbore, takisto aj mamka Erika. Ja sem-tam, keď mám čas, idem spievať spolu s nimi, ale ony sa zlostia, lebo hoci ja chodím iba raz za polrok a ony poctivo cvičia každú nedeľu, na rôznych cirkevných slávnostiach si zlížem smotanu, lebo tým, že prídu aj cudzí ľudia, väčšinou vnímajú mňa a potom akoby pozabudli na tých, ktorí sa tomu venovali a skutočne si zaslúžia tú poctu.

 

Ktoré tri veci sú pre vás v živote najdôležitejšie?

Erika: Pre mňa je na prvom mieste Boh, potom rodina a zdravie.

Ondrej: Myslím si, že máme úplne rovnaké hodnoty: Boh, rodina, zdravie.

 

Kam radi chodievate ako rodina?

Erika: My radi chodievame do prírody, akurát sme objavili krásu našich hradov a zámkov. Radi chodievame aj do Krásnej Lúky, alebo len tak von niekde do lesa. Keď sme spolu vonku, tak si oddýchneme.

 

PO BÚRKE RÝCHLO VYJDE SLNKO

Čo vás na Ondrejovi zaujalo, keď ste sa spoznali?

Erika: My sme sa poznali už dlhšie, ja som z Lipian, Ondrej z Krásnej Lúky, tam je ťažko sa nepoznať. Registrovali sme sa, aj jeho mamku Moniku ako speváčku som poznala. Mňa však na Ondrejovi zaujalo, že bol milý dobrý chlapec, taký normálny.

Ondrej: A zostal som taký.

Erika: (Smiech). Taká jeho dobrota, išla mu z očí.

 

A čo vás zaujalo na nej?

Ondrej: V prvom rade bola veľmi nežná, jemná, krásna, inteligentná. Všetky superlatívy, o ktorých som sníval, sa v nej nejakým spôsobom skĺbili. Aj keď, treba povedať, nebola to jednoduchá cesta. Bol to dlhoročný boj, kým si ma všimla a po jednom z koncertov v Červenom Kláštore si prišla po podpis.

Erika: Ja už som si ho všimla skôr, ale tam sa to začalo. (úsmev)

 

Takže Červený Kláštor je pre vás nejaké symbolické miesto?

Ondrej: Prvá písomná zmienka o našom vzťahu pochádza odtiaľ…

Erika:…ale symbolické miesta sú pre nás iné, no máme naň pekné spomienky.

 

Čo máte jeden na druhom najradšej?

Ondrej: Že hádka nám nikdy netrvá nejako dlho, že je to ako počasie a za každou búrkou rýchlo vyjde slniečko.

Erika: Ja mám na Ondrejovi rada také odhodlanie, že do všetkého ide s chladnou hlavou, no nemá strach, nebojí sa a verí si. To je na ňom pre mňa očarujúce.

 

Budete mať toto leto aj dovolenku?

Ondrej: Tri týždne, posledný júlový a prvé dva augustové. Nehrám, nekoncertujem, nemoderujem, nenahrávam. Hoci ešte nevieme, kam pôjdeme, no termín už aspoň máme. Je to úplne jedno, či to bude v zahraničí alebo niekde pri rybníku na Gemeri, dôležité je, že budeme spolu.



Komentáre