TOP

S Jakubom na Svätojakubskej ceste – 11. deň

Všetko, len nie sranda…

A na konci s úsmevom. Taký bol dnešný deň. Trasa viedla z Budmeríc do Pezinka, no namiesto čo najpriamejšieho smeru cez polia vedie slovenské Camino na Červený Kameň, cez Zochovu chatu a Veľkú Homolu. A odtiaľ už iba dole a dole…

Autor: Jakub Mižičko

Ako sa večer skončil, tak sa dnešok začal. Dostali sme dobré raňajky, neskôr v parku ešte kávu od pána starostu a ako bonus komentovanú prehliadku Budmerického kaštieľa. Zvonku je to pekná budova, no zvnútra ma dostala ešte viac. Ľudia, ktorí ju reštaurovali či opravovali, odviedli naozaj dobrú prácu. Je to budova, ktorú postavil gróf Pálffy v roku 1889 ako svadobný dar svojej manželke. Byť dajakým spisovateľom, hneď by som tam išiel aspoň na mesiac a v pokoji tvoril.

Z Budmeríc viedla cesta po náučnom chodníku a rybníkoch skoro priamo na západ. Cieľom bol hrad Červený Kameň. Veľmi príjemná prechádzka s kratším, no prudkým stúpaním na konci. Na hrade sme si pozbierali pečiatky, osviežili sa a pokračovali ďalej smerom na Zochovu chatu. Väčšina z tých, čo idú dlhšie, sa potešila, že sme konečne zase v lese, keďže posledné štyri dni sme kráčali po úplnej rovine. Hoci fyzicky náročnejšie, v peknom lese sa vždy kráča ľahšie.

 

 

Sklamaním pre nás bolo, že na Zochovej chate bol otvorený iba hotel, takže plán najesť sa tam dostal zásadnú trhlinu… Niektorí sa najedli aj v hoteli, iní sa radšej rovno vybrali na ďalšiu časť našej etapy. Výstup na Veľkú Homolu, na ktorej vrchole je vyhliadka, dal zabrať aj tým najsilnejším z nás.

Posedeli sme, napriek únave vystúpili až na vrchol vyhliadkovej veže a po kratšom oddychu sa pustili na nekonečný zostup do Pezinka. Turistická tabuľka ukazovala dve a pol hodiny. Prvá polovica viedla lesom, v ktorom sa prepletali rôzne chodníčky a cyklistické trasy, preto bolo dôležité stále si sledovať červenú značku. Nie všetkým sa to podarilo…

Druhá polovica zostupu viedla už len cez Pezinok, od Kučišdorfskej doliny až do centra. Prvýkrát od Banskej Štiavnice sa príchod skupiny rozptýlil skoro na tri hodiny. Väčšina spala v hotelíku priamo v centre, my traja s Castorom a Robim sme sa nevošli, a tak sme spali v kláštore u kapucínov. Brat Tadeáš nás uviedol do našej izby, poprial nám dobrú noc a pobral sa za svojimi povinnosťami. Sprcha, pranie – a to bolo vlastne všetko, čo sme zvládli. Aj tento denník píšem až dnes ráno, pretože prvýkrát som bol taký unavený, že som večer už ani na telefón nevidel.

 

 

Prešli sme približne tridsaťjeden kilometrov, čo bol bezkonkurenčne najdlhší deň na našej púti. Výraz všetkých kráčajúcich bol taký, že každému už bolo všetko ukradnuté, nikto ani príliš nehovoril a iba sa usmieval. Ten pocit poznám už zo Španielska a je to jeden z najlepších. Moment, keď sa už nad ničím nezamýšľate a iba tak ste. Ukotvení v prítomnosti, unavení a pritom šťastní.

 

S Jakubom na Svätojakubskej ceste – 10. deň



Komentáre