TOP

S Jakubom na Svätojakubskej ceste – 7. deň

A na siedmy deň… Ani neviem, čo by som mal napísať. Ešte stále je vo mne toľko pocitov, že poletujú ako splašené kone a neviem ich utíšiť. Neviem, či vôbec chcem, no skúsim tomu dať nejakú formu.

Autor: Jakub Mižičko

Ráno bolo celkom pomalé, priam až ťahavé. Ja s Robim (Nemecko) sme zostali v blízkej kaviarni, Javier (Španielsko) a Ola (Poľsko) mali obaja vlastný program a väčšina skupiny sa vybrala na námestie po pečiatku do preukazu pútnika. Motívom v pozadí bol fakt, že náš „šéf“ Castor nedokáže dýchať bez vajíčok na raňajky… Okolo 9.30 hod. sa prehnali okolo nás a po necelej polhodine sme boli na nitrianskej kalvárii.

 

 

Prekvapivou vsuvkou bola návšteva Misijného múzea, kde sa nachádzajú nádherné zbierky zvierat. Vypchaté cicavce, vtáky a hlavne množstvo exotického hmyzu (motýle, pavúky, chrobáky). Motýle, rovnako ako etnologická zbierka z Ázie, Afriky a Latinskej Ameriky, udržiavali moju sánku veľmi nízko. (úsmev) Po odchode sme vyšli aj na samotnú Kalváriu, odkiaľ sa nám naskytol pohľad na celú Nitru.

 

 

Po chvíli rozjímania sme sa vydali ukrojiť zvyšných dvadsaťjeden kilometrov našej dnešnej etapy. Keďže Nitra nie je zrovna malé mesto, trvalo nám ďalšiu hodinu, kým sme sa reálne dostali na jej okraj. Bolo by to možno aj skôr, len by Jakub nesmel zbadať zmrzlinu… Dal som si ja, dali si aj ostatní. A bola dobrá, len Castor s úsmevom opakoval niečo o tom, že takto pútnici nevyzerajú. Neviem, o čom hovoril… Moja odpoveď bola jednoduchá: „La dolce vita!“ (z taliančiny „sladký život“, tiež film od F. Felliniho)

 

 

Chvíľu potom sme sa už za mestom ponorili do nádherných slnečnicových polí, ktoré mi evokovali francúzsky juh spred dvoch rokov. A napriek tomu, že som sa vtedy zaprisahal, že slnečnice už fotiť nebudem, bolo to silnejšie ako ja. Nasledovalo striedanie slnečníc a kukurice, z čoho mi bolo kombinovane do smiechu i do plaču, lebo táto kombinácia bola aj vo Francúzsku. A vidieť to desať dní bez prestávky zanechá nie tak celkom pozitívne pocity v každom, kto tadiaľ prechádzal. V tom čase už bolo niečo po poludní a slnko nekompromisne pieklo. No bola to asi jediná negatívna súčasť nášho dnešného putovania.

 

 

Okolo 13.30 hod., keď sme vchádzali do dedinky Párovské Háje, nás zastavil poblíž stojaci človek. Neskôr sme skončili pri dome jeho rodičov, urobil nám kávu, doplnil zásoby vody. Naozaj vďaka. Bolo to nečakané a veľmi nám to pomohlo. Človek sa volá Juraj a s drobnými prestávkami nás sprevádzal či nasledoval až do cieľovej stanice. Občas bol príjemný, občas otravný.

Na opačnom konci Párovských Hájov nás čakal Ankin kamarát Kamil, ktorý pre nás našiel alternatívny smer nášho dnešného putovania. Kráčali sme popri poliach namiesto asfaltky a po ďalšej hodine sme sa objavili v dedine Lehota. Na mieste mariánskeho zjavenia nás čakal lehotský farár, veľmi milý a živý človek, ktorý nám porozprával o histórii tohto pútnického miesta.

Jedinou mrzutosťou bola skutočnosť, že tento pôvodne liečivý prameň je vďaka chémii používanej v dnešnom poľnohospodárstve nevhodný na pitie. A tak sme si aspoň schladili ubolené chodidlá, zjedli pre nás pripravený melón a pokračovali ďalej. Mal som pocit, že sme aj trochu zrýchlili, pretože na západnom obzore sa objavili dosť temné mraky.

 

 

A tak, hnaní túžbou nezmoknúť, sme kráčali cez pokosené polia, až sme okolo piatej popoludní dorazili do obce Veľké Zálužie, kde nás už čakali Javier a Ola. Spíme v penzióne u Vendelína, kde sme na terase s prestávkami strávili nepretržite skoro šesť hodín. Priebežne sme jedli, boli na omši, popíjali vínko či pivo a hlavne sa veľa rozprávali. A všetci sa usmievali. Mne – a myslím, že aj ostatným – bolo úprimne dobre.

Dnešná etapa nebola fyzicky náročná, no slnko z nás vytiahlo veľa energie. Napriek tomu som mal a stále mám pocit dobre odvedenej práce a myslím, že máme byť na čo hrdí. Od Banskej Štiavnice sme prešli viac ako stoštyridsať kilometrov, videli nádhernú krajinu, v ktorej žijeme, a stretli veľa dobrých, nezištne nápomocných ľudí.

Zanecháva to vo mne naskrz len dobré pocity a cítim vďaku za možnosť byť tu. A môcť zdieľať tento čas a priestor so skupinou ľudí, o ktorých existencii som pred týždňom ani netušil. Ďakujem vám, moji spolupútnici…

 

S Jakubom na Svätojakubskej ceste – 6. deň



Komentáre