TOP

S Jakubom na Svätojakubskej ceste – Prípravný deň

Ahojte! Pozývam vás, aby ste sa spolu so mnou vydali na púť. Keď už nie kráčaním popri mne, tak aspoň čítaním a sledovaním, ako to na takej púti vyzerá. Moje meno je Jakub Mižičko a po tej púti zvanej život si putujem už 37 rokov. Okrem toho som už trikrát absolvoval Svätojakubskú púť, na ktorej vás chcem niekoľko najbližších dní sprevádzať. V roku 2004 som prešiel pešo 950 km, trasu z Pyrenejí do Santiaga a ďalšie štyri dni k oceánu. V roku 2017 som absolvoval púť z Bratislavy do Compostely. Kráčal som vtedy 83 dní a prešiel pešo 2 300 km. O rok neskôr som prešiel 130 km trasu Viedeň – Melk.

Autor: Jakub Mižičko 

Vďaka OZ Priatelia Svätojakubskej cesty na Slovensku začala v posledných rokoch vznikať pútnická trasa aj v našej republike. Vedie z Košíc cez Levoču, Donovaly, Banskú Štiavnicu, Nitru a Trnavu až do Bratislavy. Pri príležitosti oficiálneho otvorenia trasy Trnava – Bratislava sa v dňoch 13. – 25. júla organizuje spoločná púť z Banskej Štiavnice do Bratislavy, ktorú ukončí pútnická omša v Dóme svätého Martina, vedená biskupom Mons. Jozefom Haľkom. Následne sa pripoja pútnické skupiny z Maďarska a Rakúska a ďalšie tri dni budú spolu putovať až do Viedne, kde sa 28. júla uskutoční pútnická omša v Dóme svätého Štefana.

Na trase Banská Štiavnica – Bratislava prejdeme celkovo 269 kilometrov. Na ceste strávime trinásť nocí a ďalšie tri noci na ceste do Viedne.

 

 

Presúvať sa budeme výhradne pešo po už vyznačenej trase. Z vlastnej skúsenosti viem, že obsah batohu je dobré minimalizovať, ako sa len dá. Každý kilogram naviac dokáže putovanie neskutočne sťažiť. Špeciálne v prípade, ak človek kráča či putuje dlhšie ako dva či tri dni. Vtedy to už začína byť naozaj citeľné. Zbalené mám preto iba turistické topánky, sandále, ponožky, spodnú bielizeň, tri tričká, mikinu, bundu, krátke a dlhé nohavice, pršiplášť, dáždnik a hygienické potreby. Čokoľvek naviac je zväčša iba na príťaž, a keď si pútnik privykne na každodenný režim prania, dokáže v tomto minimalizme fungovať veľmi dobre.

Zistenie a neskôr skúsenosť, že naozaj nepotrebujeme pre život také množstvo materiálnych statkov, poskytuje širší priestor pre rozjímanie a duchovné procesy. A k tým sa na púti dostane každý, či už je veriaci, alebo nie. Pretože tie procesy si nevyberajú a dejú sa všetkým.

 

 

TÁ SKUTOČNÁ PÚŤ MERIA TRIDSAŤ CENTIMETROV

Putovanie je naším prapôvodným správaním. Putovanie za úrodnou zemou, za zvieratami, neustály pohyb zladený s prírodou a časom. Putovanie je symbolom nášho života, prirodzeným vyjadrením našej krátkej cesty, počas ktorej sa naháňame za rôznymi cieľmi a tak ľahko zabúdame, že jediným skutočným cieľom je cesta samotná.

S putovaním sa stretávame v každej kultúre. Staré kresťanské putovanie do Ríma, cesta kríža a uzdravenia, potom Jeruzalem, cesta zázrakov a cesta k hrobu apoštola Jakuba do Compostely, cesta moci, putovanie moslimov do Mekky, zo vzdialenejšieho východu putovanie okolo hory Kailás na pomedzí Indie, Číny a Tibetu pre budhistov a hinduistov. Pre jogínov a hinduistov mnoho svätých miest okolo rieky Gangy, pre budhistov putovanie do Bódhgaje. Pripomínať ďalšie pútnické miesta by stačilo na samostatnú knihu – a pritom, slovami skúsených mystikov, tá skutočná púť meria tridsať centimetrov, z hlavy do srdca.

Púť je oddávna známym prvkom dejín nášho kontinentu. Skutočnosť, že Európa bola už dávno pred vybudovaním moderných dopravných trás prepojená sieťou ciest, tomu iba pomohla. Na nich totiž zdieľali cestovatelia, obchodníci a pútnici svoje skúsenosti, obohacovali sa novými poznatkami a vedomosťami. Na cestách do Compostely, Ríma, Canterbury či Jeruzalema sa spájali ľudia podobných osudov a smerov a prežívali spoločné útrapy ciest.

Na rozdiel od moslimov, ktorým púť na posvätné miesta ukladá ich náboženstvo ako povinnosť, kresťania povinnosť navštevovať sväté miesta nemajú. Napriek tomu nachádzajú kresťanskí pútnici v biblických rozprávaniach vzory pre svoje putovanie a vydávajú sa na cesty „per pedes apostolorum“, teda „pešo ako apoštoli“.

 

 

ČO JE SVÄTOJAKUBSKÁ PÚŤ?

Keď v roku 1986 brazílsky spisovateľ Paulo Coelho napísal knihu Pútnik – Mágov denník o svojej skúsenosti z putovania do španielskeho mesta Santiago de Compostela, pravdepodobne ani netušil, ako napomôže dnešnej modernej a rýchlej dobe, respektíve nám, ľuďom v nej žijúcim, znovu objaviť tento veľmi dávny a prirodzený spôsob spomalenia.

V súčasnosti príde do Compostely viac ako štyristotisíc pútnikov ročne. Existuje niekoľko trás, ktoré do Compostely vedú. Najčastejšie vznikli na už existujúcich obchodných cestách, determinovaných hlavne geografickou dostupnosťou. Najznámejšie z nich sú Francúzska cesta, Severná cesta a Portugalská cesta. Keď Svätojakubskú púť (Camino de Santiago) v roku 1987 označili za „prvú európsku kultúrnu trasu“ a o šesť rokov neskôr ju organizácia UNESCO vyhlásila za súčasť svetového kultúrneho dedičstva, nastal novodobý rozmach pútnictva v Európe.

 

 

Naprieč celým kontinentom začali vznikať značené trasy, ktoré sú súčasťou Svätojakubskej cesty a postupne sa na seba napájajú. Kdekoľvek sa na túto trasu napojíte, môžete prísť až do Compostely. Po celej značenej trase sa nachádza systém ubytovní, v Španielsku nazývané „albergue“, ktoré za rôzny poplatok poskytujú nocľah pre putujúcich.



Komentáre