Šachový veľmajster Ján Markoš: Neuzatvárajme sa pred druhými. Ľudskosť je vždy prvoradá

Šachový veľmajster Ján Markoš: Neuzatvárajme sa pred druhými. Ľudskosť je vždy prvoradá
V dobe rôznorodých názorov a pohľadov na rôzne témy, ktoré hýbu spoločnosťou, je potrebné zachovať si hlavne ľudskosť a nezabúdať na to, že ani Ježiš Kristus nemal súbor pravidiel. Ján Markoš, šachový veľmajster, lektor kritického myslenia a autor kníh o šachu, etických témach a kritickom myslení vysvetľuje, ako na dobrú debatu, prečo je dobré hrať šach a okrem iného aj to, ako si byť aj v Pôste navzájom bližšie.

Študovali ste filozofiu a teológiu. Bola to určitá zvedavosť a hľadanie pravdy alebo aké motivácie vás nabádali k tomuto štúdiu?

Vždy som rád myslel, preto hrám aj šach. Táto hra je práve o radosti z myslenia. Podobne to bolo aj pri mojom vysokoškolskom štúdiu. Nepotreboval som ísť študovať niečo praktické, pretože som vedel, že šachom sa uživím. Bol som zvedavý, ako to so svetom vlastne je, a chcel som sa to dozvedieť priamo od zdroja, z dôležitých kníh minulosti. Čítal som filozofov antiky, učil sa gréčtinu, latinčinu a hebrejčinu, čítal som Bibliu v origináli presne preto, aby som mohol siahnuť po múdrosti, ktorú si naša kultúra nesie.

 

Ste šachový veľmajster. Po toľkých hrách si rád zahráte šach aj teraz?

Šach je krásna hra, má svoju hĺbku, ktorú keď človek dosiahne, chytí ho na celý život. Vždy si ju zahrám rád.

 

Prečo máte rád šach?

Na šachu ma vždy zaujímalo porozumenie. Snažiť sa pochopiť hlbšie a ďalej, ako môj súper. Šach ma bavil od malička. Ďalšia pekná vec na šachu je, že je to vlastne abstraktný rozhovor dvoch ľudí, ktorí môžu byť z rôznych krajín, z rôznych prostredí, a napriek tomu sa môžu stretnúť v šachu. Podobné je to napríklad aj v hudbe.

 

Vie vás ešte prekvapiť nejaký ťah?

Určite, jednak pri samotnej partii môže súper zahrať niečo nečakané, ale aj pri tréningu alebo pri písaní o šachu nachádzam myšlienky, ktoré som predtým nevidel a pripadajú mi skvelé a fascinujúce. Bola by škoda, ak by to bolo naopak. Potom by šach asi nikto nechcel hrať, ak by to bolo stále dookola to isté.

 

Šachový veľmajster Ján Markoš: Neuzatvárajme sa pred druhými. Ľudskosť je vždy prvoradá

 

EMÓCIE SÚ AKO RIEKA

Aká bola vaša cesta k hraniu šachu?

Zvyknem humorne hovoriť, že ma k šachu priviedla závisť (úsmev). Bývali sme v Petržalke a na jednom poschodí boli štyri byty. Krížom cez halu, ktorá spájala tieto byty, býval chlapec, ktorý sa stal majstrom Bratislavy v šachu do osem rokov. Povedal som si, že to nemôžem nechať tak a začal som hrávať aj ja.
Ale teraz vážne: Šach má u nás v rodine tradíciu, hrávali ho môj otec aj starý otec. A mňa šach okamžite chytil, nikdy som sa napríklad nemusel nútiť trénovať.

 

Aké výhody ponúka aj prehra v šachu?

Keď sa človek pohybuje v šachovom svete, zistí, že ak ľudia hrajú šach len, povedzme, v štvrtej lige, tak na prehry reagujú omnoho emotívnejšie než profesionáli.
Profesionáli sú zvyknutí a vedia, že prehry k tomu jednoducho patria, nedá sa im vyhnúť. Ja používam metódu, že do určitej hodiny večera toho dňa, v ktorom prehrám, si dovolím nad prehrou smútiť, ale potom sa už snažím dívať smerom do budúcnosti.
Emócie sú ako rieka, nedajú sa úplne potlačiť, vždy niekde vytrysknú, preto využívam ten čas, kedy môžem emócie dať von. Po určitom čase sa však už snažím nemyslieť na minulosť a sústrediť sa na ďalšie šachové výzvy, na ďalšie partie.
Podobné je to aj v živote. Človek je raz hore a raz dole. Občas ho chvália, občas ho hania, a je to prirodzené. A aj keď mu vytýkajú niečo v tej danej chvíli, je dobré si pamätať, že sa to skôr či neskôr zmení, že o mesiac či o rok to bude inak.

 

Niektorí ľudia šach hrať nevedia, iní ho už považujú za nemoderný. Prečo je dobré hrať šach? Odporúčate, aby dali rodičia svoje dieťa na šach?

Nie každého chlapca alebo dievča odtrhnete od počítačovej hry a dostanete ho do telocvične či na futbal. Sú deti, ktoré nie sú športovo založené. Preto im treba nájsť niečo, čo je podobnejšie počítačovej hre a nevyžaduje si to nejakú väčšiu fyzickú aktivitu. Šach môže uchrániť hĺbavé deti od závislosti na počítači.

 

Určite je mnoho stránok, ktoré šach rozvíja. Čo v nás napríklad rozvíja hranie šachu?

Šach učí trpezlivosti. Dodnes, keď malé deti majú tréning v šachu, tak si doslova sedia na rukách, aby okamžite nezahrali prvý ťah, ktorý ich napadne, ale dôkladne si rozmysleli, či ich nápad je skutočne taký dobrý, ako spontánne vyzerá. Dobrí šachisti sú schopní pracovať so svojimi emóciami a netrpezlivosťou. Šach ďalej rozvíja schopnosť rozhodovať sa pod tlakom, ako aj pamäť.

 

Ak prepojíme šach a nejakú debatu s naším kamarátom alebo neznámym človekom, podobá sa niekedy naša diskusia či debata s druhým človekom na zápas v šachu?

Je tu veľký rozdiel. Ak je to skutočne diskusia a nie hádka, tak v nej ide o hľadanie spoločného riešenia, aby obe strany odišli spokojné s tým, že sa obe niečo dozvedeli alebo sa na niečom dohodli.
V šachu je to naopak. Tu neexistujú win-win situácie. Niekto musí vyhrať, niekto prehrať. V šachu hráme vždy proti súperovi, aj keď to môže byť v reálnom živote môj kamarát. V partii šachu vždy urobím ťah, ktorý bude čo najnepríjemnejší pre súpera. Ak by som toto robil v diskusii s kamarátom alebo s hocikým, bolo by to považované za faul.

 

Šachový veľmajster Ján Markoš: Neuzatvárajme sa pred druhými. Ľudskosť je vždy prvoradá

 

HODNOTY ÚZKO SÚVISIA S NAŠOU IDENTITOU

Ak prehráme v debate, máme zostať sklamaní?

Pokiaľ ide naozaj o debatu a nie o hádku, kde je tam presne výhra a prehra? V debate predsa nejde o to, kto vyhrá a kto prehrá, ale skôr o to, aby sme spoločne našli čo najlepšie riešenie. A je v podstate jedno, kto s tým riešením prišiel ako prvý.
Samozrejme, keď sú naše názory vyvrátené, je to bolestivé, ale na druhej strane môže byť oslobodzujúce zistiť, že aha, mal som takýto názor a teraz mám lepší, a to je super.

 

Ako viesť debatu, aby sme si dobre podebatovali s druhým človekom a zároveň sa príliš navzájom nepotupili?

Vezmime si nejakú pomerne napätú situáciu, napríklad debaty o hodnotových veciach. Pretože hodnoty sú veľmi blízko našej identite, a tak aj diskusie o nich vyplavujú mnoho emócií.

Ak sa chcem rozprávať s niekým, kto má úplne iný názor, napríklad na registrované partnerstvá, tak v prvom rade by sme sa mali dohodnúť, že budeme rozlišovať názory a fakty. Fakt je niečo, čo sa dá overiť, čo popisuje stav veci. Názor sa týka obvykle toho, čo je dobré alebo zlé, pekné či škaredé, čiže niečo z oblasti etiky a estetiky. Častou chybou na Slovensku je, že názorové otázky považujeme za faktické a faktické za názorové.

 

Ako by ste tieto dve veci odlíšili v načrtnutej debate?

V téme registrovaných partnerstiev je veľa faktických otázok, ktoré sú v podstate vyriešené a dajú sa na ne nájsť odpovede. Napríklad otázka, či sa dieťa vyrastajúce v homosexuálnej rodine samé stane gejom alebo lesbou. No nestane, nie s väčšou šancou, ako v heterosexuálnej rodine. Na to sú tvrdé dáta. A potom prichádzame k nadstavbe, kde môžeme mať rozličné názory, v závislosti na hodnotách, ktoré vyznávame, náboženskom presvedčení a podobne.

 

Ako by sme sa mali pozerať na tieto veci kresťanskou optikou?

Mali by sme sa na každý etický problém pozerať optikou najslabšieho. Čiže toho, koho sa rozhodnutia najviac dotknú. Napríklad, keď sa rozprávame o interrupciách, tak sa pozeráme na túto problematiku zo strany vyvíjajúceho sa života, plodu, ktorý si zaslúži určitú ochranu. Ale zároveň musíme vnímať, že aj mama sa ocitla v náročnej situácii. A to, čo si o tom myslí suseda odvedľa alebo politik, ktorý si na rozprávaní o tejto téme urobil kariéru, to už je druhotná otázka. Vždy záleží najviac na tom, koho sa táto vec dotýka najviac.

 

Ako je to v prípade hodnotového sporu?

Keď ide o hodnotový spor, tak medzi sebou stoja dve hodnoty a každá z nich je veľmi vzácna. Napríklad pri interrupcii právo plodu (či nenarodeného dieťaťa, ak chcete) vyvíjať sa a narodiť sa. A na druhej strane právo matky slobodne si určovať svoj život. Obe sú to dôležité hodnoty (právo plodu i právo matky), teda žiadna z nich nemôže byť úplne potlačená.
Keď povieme, že život je nutné chrániť od počatia za každú cenu, hodíme cez palubu právo matky na bezpečie a slobodu. Zrazu ani znásilnená žena či žena s mimomaternicovým tehotenstvom, a teda potenciálne v ohrození života, nemá právo na interrupciu. A to sa mi nezdá správne.
Dobré riešenie hodnotovej dilemy je teda nutne kompromisné, nejakým spôsobom vyvážené. Nikto s ním nebude úplne spokojný, ale zároveň ani celkom nespokojný. A to je v poriadku. Takéto riešenie mimochodom máme – domnievam sa – aj v dnešnej úprave interrupčného zákona.

 

NIE KAŽDÁ DEBATA SKONČÍ ZHODOU

Kedy je debata dobrá?

V prvom rade by diskusia na nejakú závažnú hodnotovú otázku mala byť vedená s dobrým úmyslom zo všetkých strán. Teda ak ma niekto chcel len provokovať, či za každú cenu ma presvedčiť, že sa mýlim, tak takáto diskusia nemôže dobre dopadnúť. Dobrá diskusia by tiež mala byť konštruktívna a efektívna, mala by byť povedzme jasne časovo ohraničená, napríklad, budeme sa rozprávať hodinu, keď nie, povieme si, že sme sa nezhodli.
Taktiež v diskusii by mala byť vybalansovaná snaha o pravdu a snaha o uchovanie vzťahu. Sú situácie, keď je zachovanie vzťahu dôležitejšie ako pravda. Ak napríklad váš osemdesiatročný dedko tvrdí, že pyramídy postavili mimozemšťania, nebudete sa s ním hádať do krvi, pretože vám to za to nestojí. Pyramídy váš život neovplyvňujú ani v najmenšom, nestoja za to, aby ste sa pohádali s človekom, ktorý vás potrebuje.

 

Môže nastať situácia, keď je pravda dôležitejšia ako vzťah?

Áno, v okamihu, keď vystupujem na verejnosti, napríklad v televíznej relácii, kde jeden diskutujúci popiera holokaust, tak musím veľmi rázne zakročiť a vysvetliť, že jeho tvrdenie jednoducho nie je pravdivé. A to i za cenu, že daného diskutujúceho vystavím tvrdej kritike. Ale pozor: robím to nie preto, aby som presvedčil jeho osobne (to sa zrejme nepodarí), ale kvôli divákom, ktorí si zaslúžia, aby im neboli predkladané klamstvá, na ktoré nikto nereaguje.

 

Čo sú kľúčové spôsoby, rady alebo možno aj pravidlá, ktoré vedú k zlepšeniu kultúry debaty s druhým človekom?

Nie každá debata skončí zhodou. Nemôžeme to očakávať a ani by to nemalo byť cieľom. Ale platí, že aj keď sa nevieme zhodnúť, musíme sa vedieť dohodnúť. Aj kresťania s liberálmi, aj bohatí manažéri s robotníkmi. Potrebujeme sa dohodnúť, pretože máme jednu krajinu, jedny zákony, podľa ktorých sa budeme chovať. Je úplne v poriadku ak sa nezhodneme, ale snaha dohodnúť sa by mala byť z každej strany.

 

Ako dosiahnuť túto dohodu?

To je iný žáner, ktorému sa hovorí vyjednávanie. Ľudia majú rozličné názory a záujmy, a vtedy je dôležité, aby každý ustúpil na nejakej strane, a potom sa nájde nejaká zhoda. Klasický príklad: niekto si chce otvoriť hudobný klub v bytovke a nad ním býva babička, ktorá to nechce. Aby vyhrali obe strany, budú sa snažiť nájsť nejakú formu kompromisu. Povedzme sa dohodnú, že koncerty sa budú konať len v určité dni a do určitej hodiny, že pani dostane príspevok na zvukovú izoláciu a podobne. Dôjde k nejakému výsledku, s ktorým nebude nikto úplne spokojný, ale všetci budú približne rovnako spokojní i nespokojní.

 

Ako je to na Slovensku?

Je to podobné. Máme polovicu ľudí, ktorí majú určitý názor na nejakú hodnotovú otázku a polovicu, ktorá si myslí pravý opak. V tejto chvíli by malo dôjsť k vyjednávaniu, pretože ak by sa nám aj podarilo potlačiť druhú skupinu, koľko to reálne vydrží? Pretože ľudia z danej skupiny tu stále budú, ale budú ďaleko nahnevanejší.

 

Existujú nejaké hranice vyjednávania?

Sú ľudsko-právne otázky, v ktorých nemáme kam ustupovať. Nemôžeme napríklad dať hlasovať o tom, či nejakú menšinu budeme zatvárať do väzenia alebo im upierať občianske práva, pretože je to proti všetkým pravidlám demokracie. Aj keby si hneď 90 percent ľudí myslelo, že sa povedzme k Rómom či k homosexuálom (alebo povedzme k šachistom) môžeme správať ako k ľuďom druhej kategórie, jednoducho to v žiadnom prípade nesmieme urobiť. Demokracia je predsa definovaná ako vôľa väčšiny s prihliadnutím na práva a potreby menšín.

 

Čo nám častokrát chýba, keď nevieme viesť pokojnú debatu na rôzne témy?

Emócie nie sú v diskusii nutne zlé. Keď napríklad stojí v televíznej diskusii pani, ktorá zažila na vlastné oči vojnu a oproti nej stojí, povedzme Ľuboš Blaha, ktorý jej začne vravieť, že si za to môže Ukrajina sama, tak v tejto situácii je emocionálna reakcia úplne prirodzená.
Emócie sú zlé, keď sa stanú samoúčelnými. To znamená, že sa hádame s druhým človekom, pretože nás to baví.

 

Šachový veľmajster Ján Markoš: Neuzatvárajme sa pred druhými. Ľudskosť je vždy prvoradá

 

POHĽAD Z DRUHEJ STRANY MÔŽE BYŤ CENNÝ

Vo vašej knihe Medzi dobrom a zlom riešite 16 etických dilem, ktoré sú v spoločnosti dosť časté. Ako by ste ju predstavili?

Prvé štyri dilemy – interrupcia, tranzícia, umelé oplodnenie a eutanázia – nie sú moje najobľúbenejšie etické témy, keďže sú emocionálne veľmi sýtené, a tak sa o nich musí písať veľmi opatrne. Ale bolo mi jasné, že ich v knihe nemôžem vynechať.

Na úvod by som dal varovanie, že kniha je z pohľadu kresťana pomerne liberálna, ale zároveň som sa veľmi snažil, aby boli obe strany vo svojich argumentoch vyvážené. Pre mnohých čitateľov tejto stránky pôjde zrejme o pohľad „z druhej strany“, čo však môže byť obohacujúce a cenné, pretože čím rôznejšie pohľady človek má, tým komplexnejší obrázok si sám urobí.

 

Ktorá z daných dilem je podľa vás najzávažnejšia? Prečo?

Myslím si, že bioetické témy, ako sú interrupcie, eutanázia a podobne nie sú tie najzávažnejšie témy na Slovensku, sú však najčastejšie zneužívané, pretože vzbudzujú najväčšie emócie. Preto ich politici často používajú ako dymové clony na verejnosť, aby nimi zakryli iné problémy, napríklad korupčné škandály. Dôvod, prečo som písal knihu Medzi dobrom a zlom bol, aby som umožnil ľuďom vidieť, že tieto otázky má zmysel riešiť pokojne, umiernene a konštruktívne, aby sa okolo toho nerobili kultúrne vojny.

V skutočnosti si myslím, že jedny z najzávažnejších vecí, ktoré by sme na Slovensku mali riešiť, je napríklad zdravotníctvo, školstvo či stav životného prostredia. Tie však nedostanú toľko priestoru v médiách, pretože nie sú dostatočne šťavnaté. Pritom každoročne na Slovensku umrie niekoľko tisíc ľudí zbytočne, pretože naše zdravotníctvo im nevie poskytnúť takú starostlivosť, ako v Nemecku či v Česku. A ďalších niekoľko tisíc ľudí zbytočne umrie na zdravotné komplikácie súvisiace so znečisteným ovzduším a inými environmentálnymi záťažami.

 

Ako vlastne u človeka vznikajú dilemy? Existujú nejaké rady či pravidlá, ako na dilemy? Ako sa pri nich správne rozhodovať?

Dilemy nevznikajú, dilemy sú. Žijeme vo svete neúplných informácií a konfliktných hodnôt. Pred dilemou stojíme spravidla vtedy, keď nemôžeme naraz naplniť dve dôležité hodnoty.
V prvom rade je potrebné akceptovať, že nie na všetko mám odpoveď. Aj keď som veriaci, tak často jednoducho neviem, čo je dobré a čo zlé. Biblia dáva nejakú formu návodu, ale nedáva automaticky odpovede na všetko. Uveriť, že moja interpretácia je jediná pravá je preto veľmi nebezpečné. Napokon, aj biblické pasáže rôzni ľudia interpretujú rôzne.

 

Aké sú ďalšie rady?

Ďalšia vec je, že by sme mali mať osobnú skúsenosť s problémom, ktorého sa dilema týka. Keď si napríklad chcem ujasniť tému transrodových ľudí, tak je najlepšie pokúsiť sa nájsť nejakého takého človeka, porozprávať sa s ním. A ak to nejde , tak na svete je množstvo videí, filmov, nahratých diskusií o tej danej problematike.
Tretia rada znie, že by som sa mal rozprávať aj s ľuďmi, ktorí so mnou nesúhlasia, vidia to úplne inak. To často nie je také príjemné ako zhovárať sa len s ľuďmi, ktorí svet vidia ako ja, ale je to veľmi obohacujúce.

 

JEŽIŠ KRISTUS NEMAL SÚBOR PRAVIDIEL

Ako aj v týchto náročných témach nestrácať ľudskosť – ako je najlepšie pristúpiť k nejakej dileme a vyriešiť ju?

Vlastne celkom jednoducho: Nasledovať Ježiša Krista. On sám nemal súbor etických pravidiel, ktoré by striktne a otrocky dodržiaval. Nepovedal, že ty si colník, ty si cudzoložnica, do väzenia s tebou. Neodsudzoval. Naopak, uvidel v tom človeku ochotu zmeniť sa, ktorú vždy využil. Večeral s hriešnikmi, neuzavrel sa pred nikým. Ako je možné, že sa my dnes uzatvárame pred toľkými ľuďmi? Ľudskosť je vždy prvoradá. V prvom rade sme ľudia, až potom liberáli a konzervatívci, Slováci, Maďari, Rómovia, šachisti, filatelisti a podobne.

 

Dá sa kritické myslenie prepájať aj s náboženským presvedčením alebo priamo aplikovať ako súčasť viery, možno ako výbava kresťana, a na základe toho sa v nejakej situácii rozhodnúť?

Keď je človek veriaci, je zároveň veľmi zraniteľný. Pod sviečkou býva najväčšia tma, hovorí slovenské príslovie. Veriaci môže mať tendenciu považovať za správne všetko, čo má nálepku kresťan, katolík. A myslí si, že tým chráni vieru, to najvzácnejšie, čo má. Ale je to presne naopak: svoju vieru chránime aj tým, že kritizujeme ľudí, ktorí síce navonok vystupujú ako kresťania, v skutočnosti sa však ideálom kresťanstva spreneverili. A kritizovať môžeme každého: aj kňaza, aj biskupa. Žiadny človek predsa nie je bohom na zemi, každý sa občas mýli alebo občas hreší.
Ako sa píše v evanjeliu, nie každý, kto hovorí, že prišiel v Ježišovom mene, sa podľa toho skutočne aj správa. Deje sa to aj dnes. Veľa ľudí sa hlási k Bohu, k Cirkvi, ale práve kritické myslenie môžeme využiť na to, aby sme odkryli pravé úmysly napríklad nejakého neonacistu, ktorý sa skrýva za vieru. To znamená, že si chránim svoju vieru a tradíciu tým, že odmietam, aby za ňu boli poschovávané veci, ktoré s ňou v skutočnosti majú málo spoločného, či dokonca sú jej pravým opakom.

 

Myslíte si, že sme sa o čosi viac naučili myslieť kriticky po všetkom, čo nami otriaslo za posledné roky?

Obávam sa, že nie. Nie sme múdrejší, ale rozhádanejší. Je to prirodzené, pretože všetky krízy sú záťažou. Verím, že sa raz dostaneme do stavu väčšej súdržnosti a pokoja, ale nemusí to byť ľahká cesta.

 

V období Pôstu, ktorý práve prebieha, určite nie je na škodu nájsť si viac času na rozjímanie či ticho. Ako byť aj pomocou ticha bližšie k sebe – či už k druhému človeku, rodine alebo aj k sebe samému?

Pre mňa je veľmi dôležitý zážitok toho, že niekedy nemusím konať, aby som niečo dosiahol, ale stačí jednoducho byť. To znamená ísť do prírody, vidieť, že už je jar, že rastú snežienky.
Človek si musí dovoliť zážitok toho, že nemusí veľa urobiť, aby dostal dary, ako napríklad lásku svojich blízkych, krásu prírody a podobne. Vedomie, že sme toho hodní a dostávame darom každý deň nás môže upokojiť a zároveň zblížiť s ostatnými.

Snímky: osobný archív Jána Markoša

Rozhovory+

Najnovší podcast+

Invalid Date

0:00