Salezián don Jozef Slivoň: Činy a výroky svätých nie sú ľudské, je to formácia Ducha Svätého

Proces blahorečenia je náročný, ale na konci Cirkev môže privítať nového blahoslaveného človeka a tešiť sa z nového orodovníka. Čo všetko tento proces zahŕňa, prečo Cirkev potrebuje svätých a o slovenskom Božom služobníkovi, kňazovi Alfonzovi Paulenovi a jeho procese blahorečenia, sme sa rozprávali so saleziánom Jozefom Slivoňom, ktorý je právnikom Kanonického práva a bol vicepostulátorom v procese blahorečenia Titusa Zemana.

Máte hneď niekoľko funkcií a aktivít. Ako popri tom čerpáte na duchu? Akým spôsobom oddychujete?

Poukázal by som na tri momenty, ktoré sú najsilnejšie v mojom živote. Prvým je slávenie svätej omše. Najviac čerpám silu pri premenení, keď privolávam Ježiša na oltár. Druhý moment je ticho pri adorácii. Hľadám ticho, keďže je vo svete veľa hluku a myslím si, že mi v tom Pán Boh pomáha. A tretí moment je uvedomenie si, že nie je možné pracovať sedem dní v týždni. Preto som sa rozhodol, že jeden deň v týždni budem mať športový deň. Darí sa mi to na päťdesiat percent, čiže každý druhý týždeň.

O aký šport ide?

Je to turistika, kde ideme viacerí, čo znamená, že máme zážitok spoločenstva. Alebo som si bol už párkrát aj zaplávať.

V SALEZIÁNSKEJ RODINE SI NAVZÁJOM POMÁHAME NA CESTE K SVÄTOSTI

Ste farárom Farnosti sv. Jozefa v Bratislave-Rača, správca katedrály sv. Šebastiána, boli ste vicepostulátorom v procese blahorečenia dona Titusa Zemana, vysokoškolským pedagógom v Ríme. To je len niekoľko vymenovaných funkcií, ale predovšetkým ste kňaz a salezián. Aká bola vaša cesta k tejto reholi?

Pochádzam zo Senca a so sestrou sme pravidelne chodili do kostola. Keď som raz šiel na omšu sám, pršalo a v Senci pod kopcom, kde sa nachádza kostol, je aj lurdská jaskynka, a tam som sa modlil. Mal som vtedy dvanásť rokov. Bolo to týždeň po tom, čo som prečítal životopis dona Bosca. Díval som sa na Pannu Máriu a povedal som jej: „Panna Mária, chcel by som sa stať kňazom, ako bol don Bosco!“ A ona ma zobrala za slovo. (úsmev) Som presvedčený, že je to Božie dielo.

Čo máte najradšej na saleziánskej rodine? Čo je jej prednosťou?

Mám radosť, že som saleziánom dona Bosca a patrím do širšej saleziánskej rodiny. Čo ma najviac teší, je rodinný duch. Vždy som chcel patriť do spoločenstva, kde budem mať rád iných a viem, že iní majú radi mňa – a môžeme si navzájom pomáhať na ceste k svätosti.
Fascinuje ma saleziánska vynaliezavosť. Don Bosco bol veľmi vynaliezavý, pomáhal chudobným a vždy našiel možnosť, ako sa takýmto ľuďom venovať. Väčšinou to bola integrálna pomoc a zároveň ľudí viedol k Ježišovi.

Za najpodstatnejšie považujem pastoračnú lásku, ktorá je stredobodom saleziánskeho ducha. Bez nej budovanie Cirkvi neexistuje. Najmä mladí ľudia dnes nedostávajú lásku. Ak ju dostanú v pastoračnej službe, sú schopní nasmerovať svoj život tým správnym smerom.

Takže nie je to ten tradičný rehoľný život.

Pred rehoľníkmi tu boli púštni otcovia, poznáme rády, ktoré sa špecializujú na kontemplatívnu modlitbu či pôst, a potom sú rehoľné spoločnosti, ktoré sú aktívne, prežívajú svoje rehoľné zasvätenie v konkrétnej apoštolskej činnosti. Myslím si, že nás don Bosco naučil jednu dôležitú vec, a to byť kontemplatívny v činnosti. Pretože aj u ľudí, u ktorých máme poslanie, adorujeme Ježiša, stretávame ho v nich.

Momentálne slúžite ako správca katedrály sv. Šebastiána, ktorá patrí pod Ozbrojené sily Slovenskej republiky. Čo je náplňou vašej služby?

V prvom rade je to katedrála – biskupský chrám, kde je katedra biskupa. Zodpovedám za všetky slávnosti, ktoré slávi biskup v tomto svojom kostole. Vediem k tomu aj svojich veriacich, že jurisdikčne patríme pod Ordinariát, teda pod mons. Františka Rábeka, ale súčasne tí, ktorí chodia do kostola v rámci Farnosti Svätého Jozefa, patria jurisdikčne pod mons. Stanislava Zvolenského.

Keďže katedrála patrí pod Ozbrojené sily Slovenskej republiky, venujete sa v rámci toho pastorácii ľudí v tejto sfére?

Samozrejme. Ordinariát Ozbrojených síl Slovenskej republiky zastrešuje pastoráciu v štyroch rezortoch – je to rezort Ministerstva vnútra. Sú tam naši kňazi, dekani a policajní kapláni. Patria sem aj hasičskí kapláni, záchranári a vojenskí duchovní, ktorí patria do rezortu obrany a pôsobia v kasárňach. Rovnako máme aj väzenských duchovných, kňazov, ktorí slúžia sväté omše, spovedajú vo väzniciach. Vo finančnej správe máme aj kňazov, ktorí sa venujú colníkom.

Ako ste sa dostali do tejto služby?

Ja som prepožičaný salezián. (úsmev) Predtým som vyučoval v Ríme, ale mons. Rábek požiadal nášho provinciálneho predstaveného, aby som prišiel do Ordinariátu ako právnik, keďže aj tu treba riešiť množstvo právnických prípadov.

SVÄTÍ SÚ NAJKRAJŠOU TVÁROU CIRKVI

Venujete sa svätým a aj kauzám blahorečenia. Určite s nimi máte blízky vzťah. Ktorý je váš obľúbenec medzi nimi?

Ako som spomínal príbeh o nasmerovaní k tomuto povolaniu, cítim veľkú blízkosť Panny Márie a som za to Bohu vďačný. Ďalej je to určite svätý Jozef, ako môj krstný patrón. A keďže som pracoval na procese blahorečenia Titusa Zemana, obľúbil som si aj jeho. Venoval som sa mu päť rokov, vytvoril som si k nemu blízky vzťah.

Čím konkrétne vás oslovuje?

Veľmi mu záležalo na kontinuite povolaní. Myslel na to, že treba pracovať na formovaní povolaní, a to nielen duchovných. Mám veľkú túžbu, aby sa mohla saleziánska komunita denne modliť pri hlavnom relikviári Titusa vo Vajnoroch.

Druhá moja túžba je, aby v blízkosti Vajnorov mohlo vyrásť centrum orientácie povolaní, niečo podobné ako Domček Anny Kolesárovej na východe. Hľadanie svojho povolania je veľmi dôležité. Keď sa to v mladom veku premešká, v dospelosti sa to už nenahradí. Pomocou tohto centra by mnohí mladí zistili a objavili svoje povolanie, na ktoré by sa mohli ďalej pripravovať.

Akým spôsobom rozvíjate povedomie o svätcoch aj vo svojej terajšej farnosti? V katedrále samotnej máte napríklad mnoho relikvií svätých.

Snažím sa zachovávať aj ľubovoľné liturgické spomienky a usilujem sa o svätých hovoriť. Som presvedčený o výroku pápeža Františka, ktorý vraví, že: „Svätosť je najkrajšou tvárou Cirkvi, respektíve svätí sú najkrajšou tvárou Cirkvi.“ Chcem, aby veriaci objavili svoje vzory vo svätých, aby sa im pripodobňovali a zároveň sa na nich obrátili s orodovaním.

Prednedávnom bol blahorečený Titus Zeman. Je prvý slovenský rímskokatolícky kňaz, ktorý bol blahorečený. Aké sú jeho prednosti? V čom je výnimočný?

Pre mňa je silný príklad veľkej lásky k Pánu Bohu, vďaka ktorej bol schopný priniesť najväčšiu obetu, a ňou je obeta vlastného života.

Pri všetkej úcte si však myslím, že sme doteraz veľmi málo využili tento obrovský dar, ktorý nám Pán Boh dal.

Blahoslavený Titus Zeman sa venoval aj mladým. V čom môže byť príkladom aj pre dnešnú mládež?

Keď som sa rozprával s promótorom viery, povedal mi, že keď si prečíta životopis kandidáta na oltár, bude mi vedieť povedať, či bude raz tento kandidát kanonizovaný. Na otázku, podľa čoho to takto je, som dostal odpoveď, že pri čítaní využíva dve kritériá, a to, modlitbu – ako sa modlil a koľko sa modlil a správanie v ťažkých situáciách. Ako sa správal v ťažkých životných situáciách, či mu bol vzorom ukrižovaný Ježiš Kristus.
Ak mladých naučíme, ako a koľko sa modliť a naučíme ich ťažkú situáciu prijať v pokoji a vo viere v Pána, myslím si, že budú kráčať na ceste k svätosti.

PRÍBEHY SVÄTCOV SÚ DIELOM DUCHA SVÄTÉHO

Pozrime sa na samotný proces blahorečenia, ktorý je iste zložitým procesom. Ako sa vlastne začína?

Základom je povesť svätosti a povesť znakov. To znamená, že väčšie spoločenstvo ľudí má presvedčenie, že žil svätým životom, respektíve zomrel mučeníckou smrťou. Čo sa znakov týka, to znamená, či na jeho príhovor prichádzajú mimoriadne milosti.

Môžu sa ľudia, ktorí daného človeka poznali, k nemu modliť ešte pred vyhlásením za Božieho služobníka?

Súkromne sa môžu modliť, nesmie byť však verejne uctievaný ani ako Boží služobník. Verejne môže byť, až keď je blahoslavený, aj to s obmedzením na územie, odkiaľ pochádzal.

Kedy vlastne môže človek podať podnet na blahorečenie?

Podnet podáva spoločenstvo. Začať takúto kauzu musí byť túžbou spoločenstva a túžbou Cirkvi. Žiadosť sa podáva biskupovi miestnej Cirkvi, kde zomrel kandidát oltára. Biskup požiada Dikastérium káuz svätých a pošle im krátky životopis. Ak toto Dikastérium nebude mať žiadne námietky, môže sa začať proces. Biskup kandidáta na oltár nazve Božím služobníkom. Podávatelia by mali neskôr pomôcť v celom procese vyšetrovania.

Čo považujete za kľúčové v procese blahorečenia?

Samotný príbeh kandidáta a výpovede svedkov, ktorí sa s ním poznali osobne alebo svedkov z počutia, ktorým bol vyrozprávaný príbeh kandidáta.

Podľa čoho sa určuje, čoho alebo koho bude svätec patrónom?

V súvislosti so životom svätca, vyplýva to z jeho života. Ako je to v prípade blahoslaveného Titusa Zemana, mohol by byť patrónom pre povolania, keďže tomu zasvätil svoj život.

Takže sa na to môžeme dívať aj tak, čo chcel Pán Boh skrze tohto svätca odovzdať svetu.

V týchto mesiacoch upierame pozornosť na proces blahorečenia Božieho služobníka Alfonza Paulena. Ak by ste ho mali v krátkosti charakterizovať, ako by ste ho predstavili?

Bolo to vyprosené dieťa skrze Pannu Máriu. Jeho mamička bola na púti v Mariazelly. Prosila Pannu Máriu, aby mohla mať syna. Sľúbila jej, že ak ho bude mať, bude kňazom. Korene milosti, ktorá je vyprosená, sú zvyčajne ďaleko predtým, ako sa niečo udeje.
Prakticky vo všetkých výpovediach svedkov sa spomína, že bol hlboko ľudský. Bol to človek, ktorý videl potreby svojich farníkov, nelamentoval nad nimi, ale robil, čo sa dalo. Vychádzala z neho veľká dobrota.

Bol jediným kňazom, ktorý prijal ako výpomocného kňaza Titusa Zemana, keďže v tom období sa už začínal proces s ním.

Čo ešte o ňom možno povedať?

Jedného dňa k nemu prišla ŠtB, ale on nebol na fare. Išlo ho na to upozorniť jedno dievča. Alfonz Paulen však vedel, že nič zlé nevykonal. Napokon ho polícia vzala, on neplakal, nekričal, nevolal o spravodlivosť, ale nechal sa zatknúť. Bol to hrdinský čin. Ukázal, že je ochotný trpieť za Krista, čo je základná charakteristika mučeníka. Odpustil aj svojim prenasledovateľom.

Čím nás môže jeho príbeh povzbudiť vo viere?

Keď bude blahorečený a verím, že neskôr svätorečený ako diecézny kňaz, mučeník, tak diecézni kňazi budú mať svojho patróna, ktorý bol hlboko ľudský a veľmi blízko Pánu Bohu.

Prečo Cirkev potrebuje svätých?

Pretože ľudia môžu mať v nich vzor. Zoberme si nedávno blahorečeného Carla Acutisa. Môže byť inšpiráciou pre mladých. Odráža sa to na príbehoch všetkých svätých, že ich činy a výroky nie sú ľudské, je to formácia Ducha Svätého.

Snímky: Slovo+ / Antónia Uličná