Salezián František Kubovič: Byť farárom neznamená mať moc nad farnosťou, ale byť v jej službe
Môže byť služba bohatstvom aj pre slúžiaceho? Ako môže vyzerať aktívna spolupráca kňazov a laikov? O svojich skúsenostiach a o tom, ako si môžu byť laici a kňazi navzájom oporou, sa s nami v rozhovore podelil salezián František Kubovič.
Kým je pre vás laik vo vašej farnosti?
Najprv malá definícia – etymologicky pochádza termín laik z gréckeho laïkós, čo znamená „z ľudu“, a teda žijúci medzi ľuďmi vo svete. Označovali sa tak ľudia, ktorí nemali filozofické a teologické znalosti, ktoré boli výsadou kňazov. Po krste sa každý človek stáva kresťanom, katolíkom a je začlenený do Cirkvi – do Božieho ľudu, ktorý kráča v dejinách sveta s ostatnými ľuďmi.
Pre mňa je laik vo farnosti každý pokrstený – okrem tých, ktorí prijali niektorý z troch stupňov kňazského svätenia.
Sú ľudia rôzni v rámci farností, v ktorých ste už pôsobili, alebo ani nie?
Každá farnosť je niečím špecifická: svojimi dejinami, zložením obyvateľstva podľa veku, vzdelania, rôznymi spiritualitami a ďalšími kritériami, ktoré z nej robia jedinečné spoločenstvo ľudí. Na novom mieste som vždy našiel iných ľudí so svojimi špecifikami.
SAMOTNÁ SLUŽBA JE BOHATSTVO
V čom vidíte zmysel zapájania laikov do aktivít v Cirkvi?
Myslím si, že takto kladená otázka (a býva to často) je sama v sebe nepresná. Totiž laici sú Cirkev a ak hovoríme o ich zapájaní v Cirkvi, tak vlastne hovoríme o tom, ako majú prežívať svoje krstné povolanie. Vytvára to dojem, ako keby tu boli nejakí ľudia, ktorých zapojíme do aktivít Cirkvi, ale opakujem – Cirkev sú oni. Cirkev nie je ako nejaká inštitúcia, ktorá dáva ponuky aktivít a každý si tam nájde prácu. Je to spoločenstvo veriacich, ktoré svojím životom ohlasuje Boha a každý to robí podľa darov, ktoré dostal.
Ako by teda toto zapájanie sa veriacich malo vyzerať?
Je potrebné pomôcť každému nájsť si v Cirkvi svoje miesto a objaviť, ako môže slúžiť tomuto svetu. Zmyslom aktívneho života v Cirkvi je rozvíjanie svojich darov v službe pre druhých (aj veriacich, aj neveriacich), a tak ohlasovať Ježišovu radostnú zvesť. Samozrejme, vždy budú ľudia, ktorí sú pasívni, ale aj tí, ktorí sú príliš akční. Ale tak vždy bolo a aj bude, pretože Boh nám necháva slobodu v našej odpovedi na jeho volanie k prežívaniu viery.
Aké bohatstvo môže priniesť služba?
Už samotná služba laikov je bohatstvo. To, že človek rozvíja svoje dary a talenty, pozdvihuje predovšetkým jeho samého k Bohu. Môže si uvedomiť, čím všetkým bol Bohom obdarovaný, ako Pán Boh pôsobí v jeho živote. Mať takýchto ľudí, ktorí svoj život vnímajú ako službu, je to najcennejšie a najkrajšie, čím môžeme svedčiť o Božej láske. Stávajú sa tak povzbudením pre ostatných, ktorí si môžu začať klásť otázky, ako môžu oni slúžiť v Cirkvi a pre druhých. Je to silný nástroj pre evanjelizáciu ostatných.
Vnímate paralelu medzi evanjeliovými talentmi, ktoré môžu laici rozvíjať aj službou v Cirkvi?
Ak by sme túto otázku konfrontovali s podobenstvom o talentoch (Mt 25, 14 – 30), tak treba spresniť niektoré detaily. My pod pojmom talenty väčšinou chápeme niečo ako osobné dary, ktoré máme od Pána Boha, niekto na spev, maľovanie, šport, modelárstvo, tanec… Avšak talenty nie sú naše osobné kvality. Ak čítame dobre podobenstvo, vidíme že ide o „majetok“, ktorý nám tu nechal Pán.
Čo sa teda ukrýva pod tým „majetkom“?
Najväčším pokladom, ktorý máme od Pána, je predovšetkým dar Ducha Svätého. On sám v nás prebúdza svoje dary a dáva nám svoje ovocie, ktoré nájdeme v liste Galaťanom (5, 16 – 25). Duch Svätý nám dáva silu a schopnosť milovať takou láskou, akou miloval Pán Ježiš a ako miluje Boh – Božou.
Je veľmi dôležité, aby sme si uvedomili, že sme správcami darov, ktoré nám zveril Pán a nie je to len naše osobné nadanie alebo sklony. V Cirkvi je každý pozvaný vykonať nejakú službu: urobiť šťastnými tých, ktorí trpia. Tí, ktorí to tak robia, nachádzajú odmenu v láske, o ktorú sa delia s ostatnými – to je ich odmena. A tí, ktorí nerozvíjajú dary, ktoré im boli zverené, sa sami vylučujú z radosti tých, ktoré im ponúka Boh. Sami sa svojím životom vyhodili do „plaču a škrípania zubami“, lebo odmietli mať účasť na živote v Božom kráľovstve a uprednostnili život, ktorý nie je pohnutý láskou.
LAICI VŽDY VEDELI, ŽE SA NA NÁS MÔŽU OBRÁTIŤ
Aký priestor dávate laikom vy vo svojej farnosti?
V našej saleziánskej farnosti na Miletičovej, kde som pôsobil 17 rokov, sme sa snažili byť verní odkazu dona Bosca, ktorý pre záchranu mládeže zapájal do spolupráce každého, kto chcel pomôcť. Bez laikov by nič nedokázal a toho sme si stále vedomí. Preto laici mali dvere vždy otvorené nielen pri našich ponukách, ale mali priestor aj pre ich vlastné nápady a aktivity. Dvere farnosti či rehoľného domu by mali byť otvorené pre všetkých.
Do čoho všetkého sa môžu laici v rámci farnosti zapojiť?
Okrem kňazskej služby do všetkého. (úsmev) Počnúc manuálnymi prácami, končiac duchovným sprevádzaním druhých. Samozrejme, že nie každý vie a môže robiť všetko. Záleží to aj od jeho duchovnej zrelosti.
Pre inšpiráciu – viete nám konkrétnejšie povedať, ako vyzerá služba laikov v praxi – možno aj z vášho 17-ročného pôsobenia na Miletičovej?
Napríklad spolupráca pri príprave na sviatosti. Animátori viedli všetky birmovanecké stretká a tiež aj stretká detí, ktoré sa pripravovali na prvé sväté prijímanie. Viacerí laici pomáhali pri sprevádzaní rodičov týchto detí. Manželské prípravy robili skúsené manželské páry. Náboženstvo na školách učili katechéti, a tiež boli viacerí akolyti, ktorí pomáhali pri rozdávaní sv. prijímania v kostole, prípadne ho nosili aj chorým domov. Ďalej služby lektora, kostolníkov, organistov, spevákov a vedúcich zborov, ozvučovanie, úprava kvetov, upratovanie, rôzne malé opravy vykonávali všetko laici. Mnohí sa zapájali do rôznych brigád a iných väčších prác okolo kostola a saleziánskeho domu.
To znie veľmi akčne a pestro. Je ešte niečo ďalšie, čo by ste vedeli spomenúť?
Patrí sem určite aj mediálna skupina, ktorá vydávala farský časopis, robila plagáty, spravovala webovú stránku, Facebook, Instagram, uverejňovala fotky a písala kroniku. Najviac sa ich však zapájalo do vedenia rôznych stretiek, modlitbových a iných skupín, ktoré sa pravidelne stretávali každý týždeň. Skupín bolo vždy vyše päťdesiat. A potom tu bolo množstvo iných akcií počas roka, ktoré si pripravovali laici sami: prímestský tábor a pobytové tábory, zháňanie miest na duchovné cvičenia, rodinný tábor a dovolenka rodín, brigády, výmenná burza, rôzne liturgické slávnosti, Mikuláš, Katarínska zábava, Majáles, farský ples, karneval, výlety počas roka, krížové cesty.
Ak to pripravovali mladí, tak sme ich sprevádzali a na základe hodnotení z predošlých rokov sme ich usmernili. Samozrejme, toto všetko sa dá dosiahnuť systematickou a trpezlivou prácou s laikmi – nepadnú z neba. Treba ich povzbudzovať, animovať a venovať sa im.
Akú máte spätnú väzbu pri spolupráci s laikmi?
Ako predstavený domu a zodpovedný za pastoráciu som sa snažil s každým animátorom stretnúť minimálne raz za rok na hodinovom osobnom pohovore, aby som mal nielen spätnú väzbu, ale išlo mi hlavne o môj záujem o každého z nich. Samozrejme, hocikedy bolo treba niečo riešiť, našiel som si čas na vypočutie a riešenie vecí. S dospelými sme sa stretali v skupinách, v ktorých pracovali, a spoločne sa hodnotili veci. Snažili sme sa vo vzťahoch vybudovať vzájomnú dôveru. To bola cesta k vzájomnému rešpektovaniu, úcte, ale aj pravdivosti a otvorenosti. Vždy som ich viedol k tomu, aby sa veci nehovorili poza chrbát, ale priamo. Aj keď niekedy názory boli opačné, vždy to pomáhalo k vzájomnému spoločnému premýšľaniu a hľadaniu. Laici vždy vedeli, že sa na nás môžu obrátiť, a naopak. Tým sa spätná väzba vytvárala bezprostredne v rodinnom duchu.
AK JE POČÚVANIE ÚPRIMNÉ, TAK ZJEMŇUJE SRDCE
Čo dáva laikom zapojenie sa do aktivít v oblasti ich duchovného života alebo prežívania?
Ako som už vyššie spomínal, je to ich osobný rast vo viere, radosť na šírení Božieho kráľovstva a v prípade mladých neoceniteľné praktické skúsenosti do života. Ak to všetko robia s vedomím služby pre Pána Boha, tak sa určite modlia za svoje zverené skupiny. To prehlbuje ich vieru a aj od nich vyžaduje, aby žili opravdivý kresťanský život. A tak spoločne rastú aj oni, aj im zverené duše. A najkrajšie je potom vidieť, ako Pán Boh pôsobí v životoch ľudí, ako mení ich srdcia.
Odráža sa to na nich? Vidíte na nich nejaké zmeny?
Ak niekto žije naplno pre Božie kráľovstvo a horlivo sa snaží v rámci svojich možností robiť to, čo vie a vládze, dostane určite stonásobnú odmenu. Aj keď niekedy nie hneď, ale ak sa obzrie na svoj život spätne, uvidí, ako ho Pán Boh viedol a čo všetko mu dal. Ja som pozoroval rast vo viere u každého – u niekoho to možno trvalo aj niekoľko rokov, ale každý ideme svojím tempom. Treba byť trpezlivý.
Zmeny neboli len duchovné, ale osobnostné. Už len to, že sa treba postaviť pred viacero ľudí a verejne pred nimi vystúpiť, môže byť pre niekoho veľká vec. Alebo ak je niekto zodpovedný za prípravu tábora, musí sa naučiť počúvať druhých, vedieť ich zlaďovať, vedieť organizovať, nakupovať, urobiť finančný rozpočet, predvídať, riešiť nečakané situácie, mať nadhľad… To všetko je jedno veľké bohatstvo, ktoré raz človek objaví v živote, napr. už len pri príprave vlastnej svadby.
Ako by podľa vás mala vyzerať ideálna spolupráca kňazov a laikov?
Ideálna bude až v nebi. Každý kňaz a laik majú svoje osobné dejiny, skúsenosti, formáciu, zranenia, radosti, bolesti, prijatie i odmietnutie zo strany druhých… Neexistuje jednotný recept na ideálnu spoluprácu, skôr je dobré pridržať sa niektorých princípov. Prvý je, aby sa služba v Cirkvi nevnímala ako moc, či zo strany kňazov, ale aj veriacich. Byť pán farár neznemená mať moc nad farnosťou, ale byť v jej službe. Ak kňaz vystupuje v pozícii „ja som pán farár a bude ako poviem“, tak tam sa končí každá spolupráca. Preto je potrebné uvedomiť si, že kňaz má sprevádzať veriacich a všetci kráčajú spoločnou cestou, kde každý má svoju špecifickú úlohu.
Čo by mal preto kňaz urobiť?
Mnohé veci okolo farnosti vedia lepšie zariadiť laici, keďže žijú vo svete a majú o nich omnoho väčší prehľad. Netreba si myslieť, že „ja viem všetko“, kňazi sa nemusia báť, že im laici vezmú ich miesto a zase ani laici si nemusia myslieť, že oni nahradia kňaza vo všetkom. Ak každý prežíva naplno svoje povolanie, vo vedomí, že sa stáva darom pre druhých a obohacuje ich, tak sa tieto povolania navzájom dopĺňajú.
Spomenuli ste, že je dobré pridržať sa istých princípov. Tým prvým bolo, aby sa služba v Cirkvi nevnímala ako moc. Aký je ďalší princíp?
Druhým princípom je vedieť sa počúvať. To nám často chýba: chcieť a vedieť pochopiť toho druhého, prečo tak rozmýšľa a koná. Ak je počúvanie úprimné, tak zjemňuje srdce a snažíme sa nájsť spoločné dobro a riešenie.
A ako tretiu vec by som povedal, že je potrebné kráčať spoločne. Ak sa vydávame na nejakú cestu, je potrebné vedieť, kam ideme a ako sa tam dostaneme. Samozrejme, niekto ide rýchlejšie, niekto pomalšie, ale treba ísť spolu. Vedieť počkať, povzbudiť, byť trpezlivý, veľkodušný, štedrý, láskavý, ale aj náročný.
Vedeli by ste poradiť, ako zapojiť vo farnosti laikov, aby sa cítili byť užitoční a súčasťou živého spoločenstva? Každý človek robí veci, ktorým verí a ktoré mu dávajú zmysel. Toto je potrebné vzbudiť u každého kresťana, aby dary, ktoré mu boli zverené, začal rozvíjať. To vyžaduje, aby sme sa navzájom poznali a dali konkrétnu ponuku konkrétnemu človeku. Samozrejme, že nie všetci povedia áno, ale treba dať aspoň možnosť. Nestačí len čakať, že niekto príde, ale treba ľudí sprevádzať a dávať im ponuky.
Dôležité je, aby cítili, že majú účasť na Božom diele, a to im bude dávať radosť aj napriek prekážkam. Doteraz sme boli zvyknutí, že na fare sa niečo rozhodlo a potom to laici urobili. Synodálna cesta ponúknutá pápežom Františkom je práve v tomto úplne iná. Je potrebné, aby kňazi spoločne s laikmi hľadali, modlili sa a počúvali ich potreby. Potom sa spoločne môžu vydať na cestu svätosti a budovania spoločenstva, o ktorej budú presvedčení, že je tá správna. Nevnímať život vo farnosti ako „my tu niečo pre vás vymyslíme a robíme a vy príďte“, ale ako spoločné hľadanie dobra pre všetkých – aj veriacich aj neveriacich, na ktorom chce mať každý podiel podľa darov, ktoré dostal.
Snímky: Archív respondenta