Salezián Marián Husár: V Pôstnom období sa učíme vnímať, ako hlboko nás Boh miluje

Salezián Marián Husár: V Pôstnom období sa učíme vnímať, ako hlboko nás Boh miluje
Hovorí, že Pôstne obdobie sú vlastne také duchovné cvičenia, a nie je to o našom výkone. V Pôste sme pozvaní objaviť hĺbku Božej lásky voči nám. Vysvetľuje, aký je to správny pôst a aký nám škodí a že prepínať sa môžeme jedine v láske. Dotýka sa aj témy utrpenia a či nám môže priniesť aj niečo dobré do nášho života. Autor niekoľkých častí Viery do vrecka, saleziánsky kňaz Marián Husár, SDB (49).

Čím je Pôstne obdobie pre vás?

Pre mňa je to veľmi silné obdobie, na ktoré sa vždy teším. Vnímam to ako čas veľkých milostí. Obdobie, v ktorom nám Cirkev podčiarkuje hĺbku Božej lásky. Cez Pôstne obdobie sa môžeme učiť vnímať, ako hlboko nás miluje Boh, ako sa nám dáva, čo všetko pre nás pretrpel, aká je jeho láska. Pôstne obdobie, to je určitý typ duchovných cvičení. Spovedník ma často povzbudzoval k láske k Božiemu slovu. Posledné roky vnímam, že do Pôstneho obdobia idem s očakávaním, že ako to Božie slovo prehovorí, ako budem jeho výzvy vnímať v konkrétnom dni. A mám veľa zážitkov, kde sa Božie slovo ukázalo účinné a živé.

 

Ako prežívate Pôst aj v rámci vašej saleziánskej komunity?

My saleziáni v komunitách, a teda aj u nás na Miletičke, si na Pôst dávame takzvané komunitné predsavzatia, ktoré sú zamerané práve na prehlbovanie budovania vzťahov navzájom medzi bratmi v komunite. Taktiež v piatky máme skromnejšie stravovanie, večera sa vynecháva a čo takto ušetríme, ponúkneme núdznym. S mladými i ostatnými veriacimi sa modlíme krížovú cestu, jednak v kostole a tiež v nedele večer chodíme počas pôstnych týždňov spoločne na bratislavskú Kalváriu. S farnosťou, s prvoprijímajúcimi deťmi a ich rodičmi chodíme na veľkú krížovú cestu do Marianky. Aj pôstne duchovné obnovy nám všetkým pomáhajú prehĺbiť toto prežívanie Pôstu.

 

Salezián Marián Husár: V Pôstnom období sa učíme vnímať, ako hlboko nás Boh miluje

 

DUCH PÔSTNEHO OBDOBIA NIE JE NEGATÍVNY, JE TO NIEČO KRÁSNE

Väčšinou, keď hovoríme o Pôste, tak sa zameriavame na tie negatívne stránky – utrpenie, niečo ťažké, sebazápor, aj pôstne piesne to evokujú. Vy na to ponúkate úplne iný pohľad…

Keď na Popolcovú stredu dostaneme krížik na čelo a vstupujeme do Pôstneho obdobia, tak na jednej strane by sa mohlo zdať, že je to niečo negatívne. Keď počúvame: „Pamätaj, že si prach a na prach sa obrátiš,“ to nie je nejaká depresívna správa, ale hlboká pravda o nás, že sme boli stvorení na Boží obraz z prachu zeme a Pôstne obdobie nás pozýva, aby sme sa na svoj život zapozerali vo väčšej hĺbke, v perspektíve večnosti. Je to plné nádeje a je to skôr radostné posolstvo evanjelia – aby sme na zemi kráčali, naučili sa milovať a vo večnosti sme žili s Bohom, vo vzťahoch. Duch Pôstneho obdobia nie je negatívny, je to niečo krásne.

Slovné spojenie „kajajte sa“ sa k nám dostalo cez latinský preklad paenitemini – stratil sa tak pôvodný hlboký duchovný význam a niekedy sa to redukovalo na obyčajný sebazápor. „Kajajte sa = čiňte pokánie.“ Slovíčko kajajte sa však Ježiš v evanjeliu nepoužil, on použil slovo metanoia (Mk 1, 15) – tam nie je dôraz na to negatívne, na násilie na sebe, ale je to niečo omnoho hlbšie. Je to zmena zmýšľania, vrátenie sa k tomu, čo je podstatné, znamená to uveriť v radostnú zvesť. A to nás vťahuje do úplne inej roviny – pozitívnej. Ako hovorí prorok Joel (2, 13) o tom, ako máme konať túto zmenu zmýšľania: „Roztrhnite si srdcia, a nie rúcho, obráťte sa k Pánovi, svojmu Bohu, veď je dobrotivý a milosrdný, trpezlivý a veľmi ľútostivý a môže odvrátiť nešťastie.“ Skutky pokánia nám môžu pomáhať k zmene a niekedy sú aj jeho vyjadrením, ale nejde o moju vôľu a môj výkon – dôraz je daný na srdce človeka, ktoré sa otvára pre Boha a pre druhých.

 

Ktoré texty z Písma nás ešte môžu priblížiť k hlbšiemu poznaniu pravého Pôstneho obdobia?

Aj Izaiáš (58, 1 – 9) nás pozýva k tomu, aký pôst sa páči Bohu: „Či takýto je pôst, ktorý sa mi ľúbi? Má sa človek umŕtvovať celý deň? Vykrúcať si dookola hlavu a vrecovinou i popolom si ustielať? Či toto nazveš pôstom a dňom milým Bohu? Či nie to je pôst, ktorý sa mi ľúbi, keď rozviažete zväzky zločinné a roztvoríte zvierajúce putá, prepustíte zlomených na slobodu a rozlámete každé jarmo? Či nie, keď lámeš chudobným svoj chlieb, potulných bedárov zavedieš do domu, ak vidíš nahého, zaodeješ ho a pred svojím telom sa neskrývaš?“

Je to práve o tom, že zmena zmýšľania je roztvoriť srdce pre blížneho, milovať, robiť dobro, mať otvorenú náruč, pomáhať. Ako veľmi to potrebujeme aj v dnešnej dobe. Sme povolaní otvárať svoje srdce v konkrétnych prejavoch – nazývame to almužnou. Pravým vyjadrením pôstu je modlitba, pôst, almužna – elemosina (skutky milosrdenstva): naše srdce sa má stávať „podobným“ Božiemu srdcu. Nechať sa milovať Bohom a milovať. Je to obdobie lásky, nie obdobie tvrdých zákrokov na sebe. Askéza má hlboký duchovný význam jedine vtedy, keď je odpoveďou na lásku, ktorú zažívame, a keď je prejavom lásky. Vtedy to má zmysel. Keď to bude iba o nejakom výkone, stratí sa hlboký význam premeny srdca a zmýšľania.

 

Salezián Marián Husár: V Pôstnom období sa učíme vnímať, ako hlboko nás Boh miluje

 

NIEKEDY JE ĽAHŠIE ODOPRIEŤ SI SLADKOSŤ, AKO SI DAŤ ČASOVÉ HRANICE NA INTERNETE

Čo konkrétne by nám mohlo pomôcť lepšie prežiť Pôstne obdobie?

Určite Božie slovo. Keď čerpáme z Prameňa cez Božie slovo, Boh túži, aby sa Slovo v nás stalo telom, aby nás premieňalo. Môže sa stať telom cez naše skutky lásky. Denne si nájsť chvíľu času na rozjímanie v tichu nad Božím slovom, evanjeliom. Nevadí, keď niekedy cítime suchopárnosť, Slovo v nás aj tak pôsobí. Je to ako s opaľovaním – nemusíme si celý čas uvedomovať, že chcem chytať bronz, sme na slnku, vo svetle a ono ma opáli.

Veľmi populárny je na Slovensku napríklad projekt Exodus 90. Aj v ňom je silno zvýraznená línia Božieho slova. Pomáha dať si predsavzatie. Je úžasné, keď viem, prečo dané úkony, skutky, sebazápor robím, čo je za tým. Ako môžem cez to všetko vnímať viac Božiu lásku, zabojovať sám so sebou. Dôležitá je aj almužna – pôst nás otvára pre druhých, keď si sám viem niečo odrieknuť. Ak sme stále zavesení na mobile, ťažko urobíme niečo pre druhého a sme nervóznejší. Aj pôst od jedla nás vedie k pôvodnej harmónii tela a duše. To je ten pravý spôsob pokánia, nie pokánie v negatívnom slova zmysle.

 

Je aj niečo, čo nás v Pôste brzdí alebo čo nám škodí?

Môže nám škodiť, keď stratíme ducha úkonov, ktoré robíme, keď tam vnesieme to svoje „musím“. Keď už to nie je o tom, že sa túžim otvárať láske a milovať, ale podvedome idem vôľovo na výkon. Upnem sa na literu a stratím zo zreteľa, prečo to robím. Duch sa stratí vtedy, keď sa stanem centrom ja. Pôst je cesta, na ktorú som pozývaný, aby som otváral svoje srdce.

Škodiť nám môžu aj naše experimenty – ako napríklad prehnane prísne pôsty alebo skutky sebazáporov. Je dôležité rozlišovať v modlitbe a možno sa aj s niekým poradiť. Lebo niekedy, keď sa nadchneme, môžeme to „prepnúť“. A prepínať môžeme jedine v láske, v iných veciach nie, lebo nám to môže ublížiť. Keď Dominik Savio začal robiť veľmi tvrdé asketické úkony, don Bosco mu to zakázal, lebo videl, že by to ublížilo jeho zdraviu. Ale pozval Dominika, aby bol veselý, všímal si kamarátov, ktorí sú smutní, robil dobré skutky, plnil si svoje povinnosti. To je úžasný typ askézy aj v dnešnej dobe! Niekedy je totiž ľahšie odoprieť si sladkosť, ako si dať časové hranice na internete.

 

Salezián Marián Husár: V Pôstnom období sa učíme vnímať, ako hlboko nás Boh miluje

 

TAJOMSTVÁ, V KTORÝCH NÁS PÁN BOH VŤAHUJE DO SVOJHO VYKUPITEĽSKÉHO PLÁNU SPÁSY

Pôstne obdobie má blízko aj k utrpeniu. Vy ste sa v jednej svojej brožúre venovali práve tejto téme. Ako môžeme prijať utrpenie vo vlastnom živote?

Pôst nás upriamuje na Krista, ktorý trpí a prežíva s nami všetko utrpenie. Utrpenie sa tak môže stať cestou, na ktorej človek volá Boha, aby mu bol oporou, aby mu ukazoval, ako trápenie prežívať. Ale nie je to jednoduché. Neexistujú definície, príručky, ako utrpenie pochopiť, ako sa s ním vysporiadať, prijať ho. Každý druh utrpenia dolieha na človeka. Niekedy to človeka zlomí. Nepomáhajú prázdne frázy a lacné odpovede. Ostáva nám niekedy iba ticho a mlčanie. Evanjeliové časti o kríži obsahujú len málo slov. Medzi riadkami je veľa ticha. Dietrich Bonhoeffer povedal: „Boh neoslobodzuje od utrpenia, ale v utrpení. Nie od bolesti, ale v bolesti. Nie od kríža, ale na kríži.“ Bonhoeffer sa veľa natrpel v koncentračnom tábore. To, ako prijať a uchopiť utrpenie, je cesta, hľadanie, objavovanie. Ak má človek vieru a dôveru, že Boh je so mnou, utrpenie mu môže pomôcť objaviť niečo hlbšie v jeho živote, iný pohľad na život. Ľudia, ktorí trpia, niekedy zažívajú, že utrpenie ich vnútorne očisťuje, prehlbuje, stávajú sa citlivejšími, vedia empatickejšie pochopiť aj druhých.

 

Salezián Marián Husár: V Pôstnom období sa učíme vnímať, ako hlboko nás Boh miluje

 

Dalo by sa povedať, že utrpenie má nejaké benefity?

Niekedy počas choroby tak duchovne vyzrejeme, že by sa nám to ako zdravým pravdepodobne nepodarilo za celý život. Treba objavovať utrpenie v inom svetle, než sme bežne zvyknutí. Uvedomiť si, že utrpenie, choroba nie je trest, zlyhanie, ale výzva. Objavovať, akú hodnotu utrpenie prináša, akú výzvu. Čo by som mal zmeniť? Benedikt XVI. povedal: „Učiť sa žiť znamená zároveň učiť sa trpieť.“ Vo svojom ťažkom stave možno začneme objavovať iné, hlbšie hodnoty: modlitbu, ticho, vernosť, prítomnosť blízkych, hlboké rozhovory, vďačnosť za okamihy krásna…Kríza, utrpenie môžu človeka posunúť ďalej, človek sa cez utrpenie môže obrátiť od svojho ja k druhým, prerásť samého seba. Je to ťažká cesta. Človeku sa rúcajú plány, ilúzie, ktoré si vytvoril o sebe, o svojom živote. Život zrazu nemáme pod kontrolou ani vo vlastných rukách. Choroba niekedy prehĺbi vzťahy s našimi blízkymi. Vzťahy môžu získať novú kvalitu.

 

Čím to je, že nás utrpenie neraz otvorí pre Boha?

Človek akoby videl, že nie je sebestačný. Keby som všetko zvládal, mal pod kontrolou, veľmi ľahko by bolo moje ego neohrozené a všetko by som držal v rukách iba ja sám. Ale život sám osebe nás učí, že nemáme všetko pod kontrolou a sme krehkí. Prijatie krehkosti, kde zažijem, že si nevystačím sám, prináša poznanie, že potrebujem druhých. Niekedy veľké utrpenie odkryje hĺbku vzťahov s blízkymi, s ľuďmi, ktorí nás majú radi a v tej chvíli nás podržia. Ale takisto môžem objaviť Boha vedľa seba, zisťujem, že sa o neho potrebujem oprieť a on ma môže cez utrpenie čomusi naučiť. Nehovoriac o tom, že keď dokážeme utrpenie spájať s Kristovým a obetovať ho za druhých – ale to chce silnú vieru a milosť –, Boh nás tajomne vťahuje do svojho vykupiteľského plánu spásy.

 

Inšpirujúce knihy o Pôste a Veľkej noci nájdete aj na našom eshope.

 

Rozhovory+

Najnovší podcast+

Invalid Date

0:00