Salezián Pavol Dzivý: Kedysi bola iniciácia mladých mužov na rozhraní života a smrti. Dnes v spoločnosti chýba úplne

„Mladý muž musí bolesť prežívať tak, že do nej vstupuje a prijíma ju,“ hovorí salezián Pavol Dzivý o dospievaní chlapcov. Pastorácii mládeže sa z rôznych pozícií venuje dlhé roky. Po vypuknutí ruskej invázie na Ukrajinu prijal so spolubratmi do žilinskej komunity trinásť ukrajinských chlapcov z Ľvova. V súčasnosti pôsobí ako kňaz a mediálny spolupracovník na saleziánskej strednej odbornej škole.

V rozhovore približuje, prečo chlapca dokáže plnohodnotne potvrdiť iba muž, ako v súčasnosti (ne)fungujú iniciačné rituály, a aj to, aký spoločenský význam má zdravá mužská identita.

Pred piatimi rokmi k vám do Žiliny prišli ukrajinskí chlapci z iných saleziánskych centier, ale aj detských domovov. Pre niektorých z nich ste sa stali pestúnom. Aký to bol pocit?

Moje hlavné povolanie je byť kňazom. Povedal by som, že každá aktivita si vyžaduje byť prítomný – či už som v spovednici, na oratóriu, alebo výlete. Ide o to byť tam, počúvať, vnímať druhého a vcítiť sa do jeho potrieb. Nepovažujem to za nejaký výkon; inšpiruje ma Ježiš, ktorý bol vždy prítomný medzi ľuďmi.

Aký s nimi máte vzťah?

Jeden chlapec práve z tejto skupinky, ktorý teraz maturuje, si vybral tému maturitnej práce „Ktorý človek mi v živote pomohol“ a opísal vzťah so mnou. Prekvapilo ma, ako nielen on vníma prítomnosť – aké je pre nich dôležité, že sa im niekto venuje. Že majú ku komu prísť a vyplakať sa, keď niečo nezvládnu. Zdôveriť sa, keď sa zaľúbia alebo odľúbia. (smiech)

Pochopil som, že sprevádzanie nie je len o tom dať im ubytovanie alebo jedlo. Chlapci potrebujú, aby s nimi niekto prechádzal životom a dotkol sa miest, ktoré sú pre nich dôležité.

Vidíte pozitívny efekt takéhoto prístupu aj na iných chlapcov, keď sú s vami?

Áno, určite. Nedávno mi v noci volal jeden študent z našej učňovky, že jeho mamka prišla z nemocnice a nie je na tom dobre.

Tak som sa hneď rozhodol, že na druhý deň vycestujem za ňou na Oravu. Vyspovedal som ju, dal sviatosť pomazania chorých, porozprával sa s ňou. Ďalšie ráno zomrela. Tam som si uvedomil, ako treba vystihnúť tú pravú chvíľu a neodkladať veci na „potom“ – byť tam, kde v danom čase som, a poslúžiť.

Prítomnosť nie je len taká vzdialená – odpracovať si svoje, splniť si povinnosť –, ale hlavne vstúpiť do vzťahu. Nie je to iba nejaká povinnosť.

Sú toto prirodzené potreby všetkých chlapcov?

Sú to potreby všetkých mladých ľudí, nielen chlapcov.

V čom je potom výchova chlapcov odlišná od výchovy dievčat?

Som presvedčený o tom, že muža potiahne len druhý muž alebo mužské spoločenstvo. To však neznamená, že by ho žena nemala sprevádzať. Keď človek dospieva, potrebuje testovať hranice. Skúšať, čo si môže dovoliť. Mama sa na mladého muža pozerá z uhla ženskej spirituality, ale je to jedine muž, ktorý môže utvrdiť chlapca v jeho role. Prvý by mal byť otec, a keď nie on, tak aspoň strýko alebo starý otec. My muži to veľmi potrebujeme.

MUŽI POTREBUJÚ POČUŤ, ŽE AJ KEĎ UROBIA CHYBU, NIE JE TO KONIEC

V minulosti existovali rôzne rituály, ktoré oficiálne zaradili dospievajúceho človeka medzi dospelých. Dnes ich už v podstate nepoznáme.

Zvyknem hovoriť päť zásad, ktoré si musí mladý chlapec osvojiť do šestnástky, aby skutočne dospel. To je taká moderná iniciácia.

Prvá je, že život je ťažký. Druhá znie, že nie som pánom vesmíru a nemám všetko pod kontrolou, ani v rukách. Tretia vec, ktorú musí prijať, je, že existuje niekto nado mnou, kto je väčší ako ja. Z duchovnej stránky to znamená, že nie som Pán Boh. Štvrtá vec je, že som smrteľný. Nemám päť životov, ale len jeden – a s ním aj obmedzenia a limity. Posledný bod je, že žijem pre druhých.

Keď si tieto body osvojí mladý chlapec a prijme ich, môže z neho vyrásť veľmi dobrý muž – zodpovedný, pozerajúci sa na druhých, nezakuklený do seba.

Vravíte, že toto kvinteto zásad sa musia naučiť do šestnástky. Dá sa to dovtedy stihnúť?

Kedysi sa to dialo prirodzene v rodinách. Keď sa pracovalo, mladý bol medzi staršími. Bol začlenený do procesu a učil sa od nich. Toto je tá podstata iniciácie, ktorá v súčasnosti chýba.

V praveku bola iniciácia vždy na rozhraní života a smrti. Chlapec dostal zbraň, čiže už mohol loviť zver, čím vstupoval do spoločenstva dospelých. Sedel s nimi pri ohni, hoci nemal ešte všetky rozhodujúce práva. Vedel, že počúvať starších a skúsenejších je potrebné.

Z toho vyplýva, že pre mužov je kľúčové vyrastať v kontakte so staršími mužmi.

V Afrike sa pred pár desaťročiami stalo, že mladé slony prichádzali do slumov, kde ľuďom ničili záhradky, búrali ploty a podobne. Nikto nevedel, čo bola príčina takéhoto správania. Po dvoch týždňoch skúmania zistili, že pytliaci vystrieľali všetkých dospelých slonov kvôli klom, takže mladých nemal kto ,,upratať“. Aj v prírode potrebujú zvieratá vedenie starších a múdrejších.

Nie vždy má však človek možnosť dospieť v dobrom prostredí. Ako to vyzerá, keď mladí muži nemajú ideálne podmienky na rast?

Prečo existuje chuligánstvo? Chuligáni sú doslova chlapci ulice. Žijú tak preto, lebo chcú vyznieť, len ich nemá kto usmerniť. Mnohokrát, keď nie sú potvrdení otcom alebo prijatí inými mužmi, si začnú medzi staršími kamarátmi hľadať niekoho, kto by ich uznal.

Každý mladý človek chce niekam patriť. Keď nemá partiu, vyhľadá si ju. Táto túžba je taká silná, že sú pre ňu schopní urobiť čokoľvek. Keď ho kvázi kamaráti pošlú rozbiť okno, vykradnúť obchod a on splní úlohu, pochvália ho, ale pri prvom probléme od neho utečú.

Naráža na problémy a napätie aj bežný vzťah otca so synom? 

Do deviatich rokov je chlapec pri maminej sukni, ale potom by mal výchovu začať preberať otec – problém nastáva, ak sa toho neujme. Najmä ak sa to stane v kritickom chlapčenskom veku, teda okolo dvanástich rokov. Vtedy by mala prebiehať iniciácia do dospelosti.

Veľa otcov nemá na svojich synov toľko času alebo majú veľa vlastných problémov. Môže byť aj toto faktor, ktorý neskôr negatívne ovplyvní (ne)mužnosť dospievajúcich chlapcov?

Mám príklad z konkrétneho stretnutia – jeden tridsaťročný ženatý muž s deťmi prežíval dlhodobo veľké vnútorné napätie. Manželka mu stále hovorila, že niečo nezvláda. Cítil sa neschopne. Bol na pokraji zrútenia a chcel sa s ňou rozviesť.

V rámci našej duchovnej obnovy vstúpil do rozlišovania, kedy chcel prísť na to, čo sa skrýva za jeho pocitmi. Vtedy si uvedomil, že keď mal dvanásť rokov, prišiel za otcom do garáže. Mal sa priučiť nejakým veciam, ale bolo to prvý raz, takže nič nevedel. Otec ho nepustil k práci, lebo bol veľmi nervózny a vynadal mu za jeho neschopnosť. Táto skúsenosť ho urazila natoľko, že sa potom skutočne do ničoho nikdy viac nepúšťal.

Jeho manželka o tomto probléme nevedela, preto ho nevedomky zraňovala svojimi komentármi a on len reagoval na dlho potlačované veci.

My muži hľadáme hodnotu vo význame a v tom, čo robíme a konáme. Vidíme, že už odmalička sa zaujímame o naše schopnosti a pýtame sa samých seba: ,,Mám na to? Zvládnem to? Som dosť dobrý?“ Kritika od predstaveného alebo vedúceho aj v dospelosti veľmi bolí.

RYTIERSKE CNOSTI SA DNES VEĽMI NENOSIA

Teda všetci muži, nielen tí dospievajúci, potrebujú cítiť, že sú uznaní. Ako im v tom môže byť nápomocné okolie?

Muži potrebujú počuť, že aj keď urobia chybu, nie je to koniec. Bojovník sa učí zo zranenia, nie z toho, že všetko vie od začiatku. Mladí muži potrebujú vidieť, že aj otcovia robia chyby. Nepomáha im, keď sa tvária, že nemajú žiadnu chybu. Zlyhanie neznamená výsmech – môže nás naučiť veľa aj o nás samých. Je dôležité, aby v sebe vedeli mladí prijať slabosť, lebo v opačnom prípade si to budú kompenzovať výkonom, keď dosiahnu určitý vek. Toto mnohým chlapom chýba.

Kým sú mladí, vyžmýkajú zo seba všetko. Potom im o desať rokov spadne maska a z cválajúceho žrebca sa stane kopajúci koník. Väčšinou to prichádza v období medzi rokmi 40 – 50. Zrazu ho nikto nemá rád a všetci ho okrádajú. S takým človekom sa potom veľmi zle žije. Ako poznáme mladého blázna, vieme aj o starých bláznoch.

Mnoho mladých mužov však prežíva práve toto, čo ste pomenovali. Ako z toho vyjsť von?

Svätý Pavol v Liste Korinťanom píše, že v slabosti je jeho sila. Ten si tiež myslel, že má všetko pod kontrolou, kým pochopil, že sa môže chváliť aj tým, čo je v ňom slabé, lebo ho cez to mení Boh. Toto je vnútorná premena človeka. Ak muž prijme svoje nedostatky, stáva sa z neho múdry muž, ktorý môže sprevádzať práve dospievajúcich a ďalších mladých.

V dnešnej dobe chýbajú nielen duchovní vodcovia, ale aj múdri muži a múdre ženy. Každé pohlavie sa na veci nazerá inak. Mnoho vojen vyhrali práve ženy, lebo veci vidia iným spôsobom. Nahliadajú na svet iným srdcom.

Často sa stretávame s tým, že moderná doba pochovala klasické džentlmenstvo. Zdá sa, že k nemu chlapcov nikto nevedie. Ako teda vyzerá mužnosť v dnešných časoch?

Ak otec nie je prítomný, džentlmenstvo deti nemajú od koho pochytiť. Samotná mužnosť sa takmer nemení. Sú tu isté štandardy alebo predstavy, ktoré sú nehybné, a takto to prosto funguje.

Rytierske cnosti sa dnes veľmi nenosia, ale keď o nich chlapci počujú, túžia mať vlastnosti ako je čestnosť, spravodlivosť, odvaha, nebojácnosť. Chcú vstúpiť aj do bolesti, vedieť poslúžiť druhým. K tomu ich vedie napríklad skauting alebo animátorstvo.

Predpokladám, že aj škola je už len z princípu inštitúcia, kde by si mali mladí ľudia osvojovať správne hodnoty.

V škole dostanú úplné základy slušného správania. Niečo podobné sa učia aj na venčeku (tanečný kurz, ktorý sa absolvuje spravidla v 2. ročníku SŠ, pozn. autorky). Veľmi nápomocní sú aj dobrí kamaráti. Don Bosco často opakoval chlapcom na oratóriu, aby sa vyhýbali zlým kamarátom, lebo tí zabíjajú ich dušu. Preto sú dobré partie také dôležité.

Vidím to napríklad aj zo spolupráce mládeže na našom oratóriu. Chlapci sa dostanú do spoločenstva, kde môžu byť animátori. Učia sa, že keď prídu na chatu, nezjedia všetko sami, ale vedia sa rozdeliť, sú vnímaví.

Chlapci môžu mať dobrý kolektív v škole alebo dobrú partiu, ale to stále nie je garancia toho, že z nich vyrastú dobrí muži. S akými najväčšími výzvami sú dnes konfrontovaní?

Ak sa mladí, zvlášť chlapci, necítia byť milovaní doma, nevedia mať radi ani sami seba. Často sú zranení, neistí, vnútorne roztrasení, nepotvrdení a je jasné, že budú hľadať uistenie inde. Buď sa stále tlačia do výkonu, alebo potrebujú byť silou-     mocou úspešní. Ťahá ich to k alkoholu, sexu a podobne. Všetky tieto veci vyzerajú veľmi lákavo, ale sú to len ,,vykrývačky“ vnútornej prázdnoty.

BYŤ PRÍTOMNÝ VO VÝCHOVE ZNAMENÁ BYŤ PRI DOSPIEVAJÚCOM A NECHAŤ HO VYJADRIŤ TO, ČO PREŽÍVA

V čom je teda doba náročnejšia na výchovu ako to bolo pred dvadsiatimi-tridsiatimi rokmi?

Náročnejšia je v tom, že nám chýbajú spoločenstvá. Chýbajú komunity, ktoré boli kedysi tvorené prirodzene. Dnes je človek akoby vykorenený. Ide sa na výkon, žije sa samotársky. Chalani majú veľa problémov aj kvôli porovnávaniu sa. Ja im aj hovorím a vysvetľujem, že je to najväčšia strata času, pretože tak nikdy nedosiahneme svoje ciele. Influenceri ponúkajú obraz, ktorý je niekedy nereálny; alebo reálny, ale len pre určitú skupinu ľudí. Ponúkajú predstavu, že ak si chcem rýchlo zarobiť peniaze, stačí mi iba blogovať. Pritom často nedovysvetlia pozadie, koľko do toho ide pretvárky. Formujú myslenie a očakávania mladých od života. Každý chce žiť pohodlne, bez problémov a s peniazmi.

S tým súvisí napríklad aj kritické myslenie. Je veľmi dôležité vedieť rozlišovať správy, ktoré ku mne prichádzajú. Je to obsah, ktorý potrebujem do svojho života, alebo nie?

Poznáme rôzne výchovné modely. Aké by mali voliť rodičia pri výchove chlapcov?

Najľahšia výchova je kontrola – rôzne príkazy a zákazy. Mladý človek však práve v tomto období potrebuje dôveru. Chce práve prítomnosť a zastavenie sa.

Byť prítomný vo výchove neznamená húsť do dospievajúceho, čo má robiť, ale byť pri ňom a nechať ho vyjadriť to, čo prežíva.

Práve takýto prístup sa však väčšinou spája s dievčatami. Chlapci by mali byť podľa tejto logiky tí, ktorí dávajú emócie menej najavo. Ako ich to ovplyvňuje? Môže byť mužnosť aj o tom vedieť si priznať svoje pocity?

Sú kultúry – a zvlášť naša slovenská –, kde sa o takýchto veciach nehovorilo     . A ak áno, tak málo. A aj dnes sa ešte vždy nájdu regióny, kde muži neprejavujú city. ,,Tu sa nehovorí, tu sa nereve. Teraz buď ticho a rob,“ sú asi také typické príklady. Prežívanie akýchkoľvek emócií je tým úplne potlačované. Pri takýchto reakciách dospelých sa deti naučili radšej stiahnuť, lebo sa báli, že budú potrestané. A potom, keď nastúpi dospievanie, nevedia vyjadrovať negatívnu emóciu s pokojom.

Mnohí sa z toho teraz smejú. Samé city, pocity… Myslím si, že dnešní rodičia dozreli do toho, že je potrebné nezanedbávať to, čo cítime a vedieť to aj vyjadriť.

Často, keď robím potom rozhovory s manželmi, vidím, že chlapi prichádzajú ako takí ,,tvrďasi“, ktorí sa nevedia prejaviť. A z Božieho slova si odnášajú to, že chlap musí byť prísny na ženu. Vôbec tam nie je prítomný ten postoj, že si ju majú vážiť, uctiť.

Stretli ste sa niekedy s kultúrami, ktoré, naopak, povzbudzujú mužov k tomu, aby boli emocionálni alebo citliví?

Hovorí sa, že Francúzi hovoria jazykom lásky (smiech), ale základné pravidlá nám do srdca vložil Boh. Zásady, ako prejavovať úctu rodičom či nezabíjať druhého, sú teda v kultúrach prítomné nezávisle od toho, či prijali kresťanstvo alebo nie.

Poznám veľa mladých mužov, ktorí prejavovanie citov navonok považujú za slabosť. Zároveň však žijú veľmi expresívne. Ako to má potom chápať okolie?

Keď chlapec nedokáže vyjsť zo svojho egoizmu, je to veľakrát preto, že sám nezažil lásku a nedokáže sa obetovať. Dievča by malo vtedy nastavovať hranice, no často je aj ona sama zranená od otca a možno vnútorne oklamaná ,,láskou“, preto nechce stratiť náklonnosť chlapca.

Chlapci dokážu žiť dvojtvárne – na jednej strane hovoria dievčaťu, že ju milujú a potom to isté hovoria ďalším. Alebo sa podľa toho vôbec nesprávajú.

A to je presne ten rozdiel. Navyše, dokážu oddeliť sexualitu od lásky. To je pre dievčatá veľmi zraňujúce, pretože ony to tak nemajú. Preto hovorievam: ,,Dievčatá, dajte si pozor, lebo chlapci vedia byť klamliví.“      

Ako chlapcom môžeme pomôcť, aby nemali takéto pokrivené vnímanie vzťahov?

     Keď pri nich nie je nejaký sprevádzajúci muž – buď starý otec, alebo ten starý slon, ktorý ho buchne po hlave a povie, že toto sa nerobí –, je to problém. Keď sú zakuklení sami do seba, musia najprv pochopiť, že sa musia zmeniť.

Ženy majú v životoch mužov osobitú rolu. Ako ich môžu povzbudzovať z pozície mamy/manželky/priateľky…?

V každom prípade žena muža motivuje, ak ho správne povzbudí a ubezpečí, že má na to, aby zvládal veci. Je preňho zároveň darom nežnosti a znamením čistej lásky.

Mužnosť rastie v cvičení sa v rytierstve a ochrane ženy. Žena sa má nechať dobýjať ako hradba, ktorá má svoju hodnotu a česť. Pretože mužnosť rastie v cvičení sa v rytierstve. Ľahko získaný vzťah nie je pre jeho rast dobrý, pretože sa nenaučí čakať  ani byť nežný.

Vy ženy samy  viete, že od chlapa potrebujete oporu, istotu, bezpečie, stabilitu. A toto dokáže odovzdať len muž, ktorý je upevnený vo svojej identite.

Foto: archív respondenta