TOP

Samo (33): Kniha je to najintímnejšie médium

Milé rozhovory dnes ponúkajú slová nadšenca pre literatúru, organizátora verejných knižných podujatí a zároveň vášnivého dogtrekkera, ktorý so svojím psom prekonáva neuveriteľné vzdialenosti. Samo z dubnickej knižnice a jeho odpovede – nech sa páči!

Aké bolo tvoje vysnívané povolanie, keď si bol malý chlapec? Súviselo aspoň okrajovo s literatúrou?

Vlastne si ani nepamätám, že by som nejaké vysnívané povolanie mal. Teda s jedinou výnimkou – dosť dlho som chcel byť futbalistom. Nikdy som však nesníval, že budem hrať za Barcelonu, Real Madrid alebo Liverpool, vždy som chcel hrať iba za našu modro-bielu Dubnicu nad Váhom. Povolanie futbalistu s literatúrou veľmi nesúvisí, že?

Musím však povedať, že ako dieťa som takmer každý deň napísal zápis alebo príbeh do svojho zošita. Postavami z príbehov boli väčšinou králiky, ktoré sme chovali, každý mal nejaké meno. Na prvom stupni základnej školy som dokonca začal písať knihu, ktorej hrdinami boli huby, a moja báseň Krava a tráva sa v tom čase umiestnila na krajskom kole literárnej súťaže. Takže nejaké predpoklady tam zrejme boli.

 

 

Čo je na tvojej práci najzaujímavejšie? Dáva ti výzvy?

Už ako študent žurnalistiky som chcel pracovať s knihami, pretože k nim mám zvláštny vzťah. Je to najintímnejšie médium, ktoré dokáže sprostredkovať neuveriteľne silný zážitok. Mám radosť, keď prečítam dobrú knihu, napríklad detskú, a môžem ju odporučiť malej čitateľke, ktorá z nej má potom ešte väčší zážitok ako ja. Páči sa mi, že ide o tvorivú prácu, a to najmä pri príprave podujatí.

Človek číta zaujímavú poviedku či zbierku básní a má možnosť podeliť sa o ňu s ostatnými prostredníctvom organizovaného verejného čítania. Navyše je výzvou vymyslieť vždy novú podobu takejto čítačky, takú, aká tu ešte nebola. A potom nastáva čas otázok: Prídu ľudia? Ako zareagujú?

Popri tomto sa starám aj o komunikáciu knižnice smerom k verejnosti, teda chystám rôzne správy, články a podobne. No a v posledných mesiacoch pracujem aj na Dubnických novinách, takže som sa k tej žurnalistike vlastne zase tak trocha vrátil.

 

 

Tak či tak ide z väčšej časti o sedavé zamestnanie – kompenzuješ si ho pohybom vo voľnom čase?

V knižnici je mojím hlavným pracovným miestom stolička, mimo práce toho však veľa nenasedím. Jedným z dôvodov je môj psík Princezná, ktorý potrebuje pravidelné vychádzky – a keďže je náročná, tak aj dosť dlhé vychádzky. Rovnako rád chodím na turistiku, no a v posledných približne piatich rokoch som sa začal venovať aj dlhým behom v horách.

Nie som nijaký kvalitný ultrabežec, ale na zdolávaní dlhých tratí ma niečo neuveriteľne priťahuje, či už ide o päťdesiatkilometrové, alebo stokilometrové vzdialenosti. Cesta z bodu A do bodu B, ktorá trvá celý deň, sa môže zdať fádna, no okrem toho, že spoznám veľa pekných miest, zažijem aj veľa rozmanitých situácií a stavov. Taký stokilometrový beh je prakticky skrátená verzia života človeka, z ničoho nič sa začne a rovnako náhle sa skončí, hoci v niektorých fázach máte pocit, že je nekonečný. Chvíľu sa vám zdá, že sa vznášate, o chvíľu ledva zdvihnete nohu, nevládzete jesť, poriadne sa nadýchnuť, a o polhodinu je zase všetko inak. Navyše si pri tom vždy uvedomím, ako málo vecí vlastne človek na život potrebuje.

No a šport, ktorý ma momentálne baví najviac, je dogtrekking. Chôdza či beh človeka so psom, ktorí sú spojení špeciálnym vodidlom. Princezná tak síce nevyzerá, ale je to vytrvalý a aj súťaživý pes. Oveľa viac ako ja.

 

Majú dnešné deti a mladí záujem o knihy? Nebojíš sa o budúcnosť knihy ako takej?

Túto otázku mi kladie pomerne dosť ľudí a bolo isté obdobie, keď som mal strach, lebo prichádzali e-knihy a všade sa hovorilo o čítačkách a o zániku klasických knižníc, napríklad v USA. Aj u nás sa e-kniha usadila, lenže iba ako menšinová podoba literárneho či iného diela. Takže momentálne sa nebojím. Neviem si predstaviť, že zanikne klasická knižnica – teda miestnosť plná kníh, pretože je to naozaj jedinečné a inšpiratívne miesto.

Čo sa týka záujmu o knihy, deti ho rozhodne majú. Hlavne keď vidia, aké nádherné veci dnes vychádzajú. Ak rodič vedie dieťa k čítaniu, nie je dôvod, aby si túto činnosť neobľúbilo. Aj knižničné štatistiky potvrdzujú, že nemusíme mať strach. Áno, čísla dlhodobo klesali a dosiahli svoje dno, ale za posledné roky nám čitateľov do pätnásť rokov každoročne pribúda, čo je výborné. Z nejakého dôvodu však deti väčšinou prestanú čítať približne vo veku trinásť či štrnásť rokov. Teda vlastne si tie dôvody viem celkom predstaviť. Tínedžerov k nám do knižnice chodí málo, čo je škoda. S nimi sa totiž vždy najlepšie debatuje.



Komentáre