TOP

Samuel Brečka: Cirkev má byť ako dom, kde žije zdravá rodina

Už desať rokov spája svet kňazov – počnúc tými, čo sa titulujú skratkou ODF (obyčajný dedinský farár), až po tých s červenými biretmi – so svetom ostatných „ovečiek“ Cirkvi. Možno práve preto (a isto aj vďaka svojej novinárskej praxi) vie pravdivejšie posúdiť a zhodnotiť vernosť Cirkvi a postoj k nej. Samuel Brečka (50) zodpovedný za spoločenstvo Modlitby za kňazov.

Kedysi bol kňaz jedným z najváženejších občanov a o Cirkvi sa nepochybovalo. Dnes (nie)len na Slovensku dôveryhodnosť Cirkvi prudko klesá. Prečo?

Celá spoločnosť sa zmenila. Sme väčšmi zameraní na materializmus, užívanie si pohodlia. Nie Boha, ale seba považujeme za centrum nášho bytia. Našou absolútnou hodnotou sa stáva falošná otrocká sloboda. No a s tým súvisí aj to, že duchovnú, ale rovnako aj svetskú autoritu už nepovažujeme za odvodenú od Božej, a preto je nám zaťažko ju počúvať. Ale, samozrejme, je to oveľa komplikovanejšie. (úsmev)

 

Ak je dôvera postavená na poznaní, nie je jedným z kameňov úrazu nedôvery v Cirkev aj to, že prevažná väčšina veriacich žije neosobnú vieru?

Dôvera k Cirkvi či úcta ku kňazom určite súvisia aj s vierou. Ak by sme mali dostatočnú vieru v eucharistického Krista, iste by sme vnímali dôležité poslanie kňaza, cez ktorého sa nám Boh dáva. Bez ohľadu na kňazovu hriešnosť. Ak Boh načúva hriešnemu kňazovi a dovolí mu, aby ho prostredníctvom svojich rúk a slovami modlitby sprítomnil na oltári, prečo by som ja mal mať problém prejaviť tomuto kňazovi úctu?

 

Čo by mali a mohli ľudia urobiť pre to, aby lepšie rozumeli viere a Cirkvi vo všeobecnosti?

Viera je dar. Ak ho chceme vlastniť, mali by sme po ňom túžiť a otvoriť sa mu. S vierou čítané Sväté písmo nám dá prostredníctvom Ducha Svätého pochopiť všetky súvislosti. Aj čo sa týka Cirkvi.

 

 

KŇAZI A CIRKEV POTREBUJÚ MODLITBU

Cirkev má byť dom zo skla… Čo to znamená pre hierarchiu aj bežných veriacich?

V súvislosti s charakteristikou Cirkvi v zmysle jej pravdivosti a otvorenosti sa mi viac páči prirovnanie k rodine. Teda k takému domu, v ktorom žije zdravá rodina. Taká, v ktorej sa členovia vedia medzi sebou rozprávať o všetkom a kde nikto pred nikým nemá tajomstvá. S výnimkou tých oblastí, v ktorých rodičia musia komunikovať primerane veku alebo povedzme poznaniu dieťaťa. V takomto dome, rodine, tiež platí, že niektoré témy či problémy riešia spoločne a iné zase individuálne s jednotlivými členmi. Napríklad do intímnych záležitostí medzi otcom a mamou deti neprizývajú.

 

Kauzy sú jedna vec a Amerika je ďaleko. Lenže spochybňovanie Cirkvi a jej odmietanie prichádza nielen od neveriacich, čo je pochopiteľnejšie, ale aj od vlastných…

Kňazi sú súčasťou tejto spoločnosti, vyrástli v nej a chtiac-nechtiac preberajú aj jej určité zlé návyky. Ale ono to tak bolo vždy. Nemyslím iba na časy Ježiša a na Judáša, ale na celé jej dejiny. Cirkev je zároveň svätá aj hriešna. Dnes je svet globalizovaný a vďaka médiám, respektíve sociálnym sieťam, sa okamžite dozvedáme o hriechoch kňaza aj v tej najvzdialenejšej krajine. A keďže médiá sú zamerané najmä liberálne, platí, čo povedal pápež František: „Kňazi sú ako lietadlá: počuť o nich v správach, len keď padnú.“ Takto ovplyvňovaní médiami máme pocit, že je toho v Cirkvi akosi priveľa. Svätý Otec k tomu ešte dodáva: „Mnohí ich kritizujú, no nemnohí sa za nich modlia!“

 

Keď už sme pri tom: žiadna z okatých a nepríjemných káuz by nebola, keby všetci kňazi žili svoju vieru a službu naplno. Prečo to tak nie je, ak majú ísť príkladom?

Nepoznám detaily tých veľkých káuz, ktorými žije západná cirkev. Ani neskúmam, koľko z tých udaní bolo iba vymyslených. Viem len, že aj pápež sa ospravedlňoval v jednom takomto prípade, keď „naletel“ na krivé obvinenie. Ale ak sa niekto pozastavuje nad tým, prečo nám niektorí kňazi nejdú príkladom, tak mu ponúkam pohľad na Ježiša. V ňom je najistejšie hľadať vzor, inšpiráciu. Cirkev nám tiež ponúka mnohé svedectvá svätcov. Kto chce, ten si dobré príklady nájde. A prečo všetci kňazi nie sú svätí? Mladí by s humorom povedali: No lebo medveď… (úsmev) My však vieme: lebo – „Adam a Eva“. Poznačení sme tým všetci. Môj prvý kňaz, otec Augustín Drška, hovorieval: „Akí farníci, taký farár“. Navzájom sa totiž ovplyvňujeme. A preto by sme sa mali navzájom aj podopierať. To je dôvod, prečo som pred desiatimi rokmi založil spoločenstvo Modlitby za kňazov. A štvrté prikázanie o tom, že si máme ctiť svojich otcov (a mamičky) platí aj v rodine duchovnej, teda aj k duchovným otcom. Som o tom presvedčený. Má nám na nich záležať. Ak majú problém, mali by sme ich podržať a nie na nich žalovať. To robí žalobca, diabol.

 

 

NIE SME LEPŠÍ AKO ONI PRI POHĽADE DO ZRKADLA

Skúsenosť mnohých veriacich je ťažká: ľudsky narážame na rovnako ľudské správanie a zvyky, niekedy až nepríjemné chyby našich pastierov. Čo vtedy urobiť?

Pozrieť sa do zrkadla. Vtedy zistíme, že aj my sami stále zápasíme s chybami. Iste, tie naše sa nám môžu javiť menšie. Aj naša zodpovednosť sa nám môže javiť menšia. Ale ide o uhol pohľadu. Riešenie? Prijmime ich takých, akí sú. A spolu s Františkom opakujem: „Nikdy sa neunavte modliť za svojich kňazov“. Ukážme im, že ich máme radi. Takých, akí sú.

 

Ťažko očakávať od človeka s tradičnou vierou či s vierou polnočnej omše, že „rozchodí“ nejaký ten lapsus svojho farára. A takých veriacich je veľa…

Iste, môže to byť ďalší „dôvod“, prečo naďalej nechodiť do kostola. Hovorí sa: Kto chce psa biť, palicu si vždy nejakú nájde. Našou úlohou je hľadať najvhodnejšie spôsoby, ako týmto ľuďom ponúknuť živého Krista. Svoj podiel zodpovednosti máme všetci. Nie iba farár.

 

Asi každý z nás už počul vetu: Toto som zažil ako malý, na náboženstve, ako dospelý od nášho kňaza. Odvtedy Cirkvi neverím a do kostola nechodím. Nebuduje sa dôveryhodnosť práve v osobnom kontakte?

Áno, súhlasím. Čím väčší a pevnejší je most medzi nami, tým skôr po ňom môžu prechádzať z jednej strany na druhú dobré, dokonca aj ťažké veci. Dôvera sa však nedá nanútiť. Treba ju budovať z oboch strán. Ak platí, že viera je z ohlasovania, potom je určite dôležité, či ten, kto hlása Krista, sám žije evanjelium. Ale opakujem: Všetci sme povolaní ohlasovať. Nielen kňazi. Dôležité je aj to, koho ohlasujeme. Viera človeka by nemala stáť na inom človekovi. Ani na kňazovi. Kňaz padne či zomrie, alebo ho biskup preloží, ale viera by mala vydržať. Viera v Krista. Ak kňaz ohlasuje seba, ak púta pozornosť na svoju osobu, potom je pravdepodobné, že po jeho preložení sa nájdu farníci, ktorí zorganizujú „petíciu“ proti rozhodnutiu biskupa.

 

Ak mám s niekým dobrú, dlhú skúsenosť a som si ním istý, nemám problém mu dať dôveru, zastať sa ho, byť mu obhajcom. Prečo chýba mnohým táto dobrá skúsenosť s Cirkvou?

Neviem. Nedokážem to posúdiť. Napríklad ja som rodený Bratislavčan. Nevyrastal som vo veriacej rodine a s kňazom som sa prvýkrát stretol až v dospelosti. Vybudovali sme úžasný vzťah. Čo spôsobuje, že sa toto niekomu nedarí? Neviem. Možno je to povahou kňaza a možno mojou vlastnou povahou. Možno sú v tom predsudky voči kňazom. Veď vieme, aké sú nálady v spoločnosti. Už som hovoril o tom, že médiá prinášajú informácie, ktoré pravdu o kňazoch a kňazstve značne deformujú. Ale ani zlá povaha kňaza by nám nemala brániť sa ho v prípade potreby zastať. Pomôcť človeku aj s chybami. Veď Ježiš bol a je obhajcom práve tých, čo padajú. Kvôli nim (teda nám všetkým) prišiel na tento svet. Napodobňujme ho.

 

Pravdivo: aj medzi poctivejšími veriacimi sa smutne hovorí staré príslovie, že biskup ďaleko… Niekedy máme pocit, že ani nevedia, kde a čo ich ovce kvári a čo potrebujú.

Nepoznám toto príslovie, ale ani ho nepovažujem za pravdivé. Moja skúsenosť je úplne iná. Keď boli naše deti malé, chodili sme každý rok do Hodov pri Galante na Diecézne stretnutia mladých, na ktorých sa pravidelne zúčastňovali aj biskupi. Počas programu bol vždy veľký priestor sa s nimi porozprávať. O čomkoľvek. A účastníci to využívali. Ale iný príklad. Som aktívny na Facebooku a sledujem môjho biskupa Jozefa Haľka, ktorý je tam tiež. Každú chvíľu tam má nejaký status, prostredníctvom ktorého ponúka záujemcom osobné stretnutie. Napríklad vo vlaku cestou na druhú stranu republiky, alebo na Vianočných trhoch… Myslím si, že ten, kto chce, cestu k svojmu biskupovi si nájde.

 

Pri čítaní pastierskych listov alebo pastoračných plánov Cirkvi nám nie je všetko jedno ani pri oneskorených (ak vôbec nejakých) reakciách na spoločenské kauzy a problémy…

Niektorí by chceli, aby sa vyjadrovali častejšie, iní zase naopak. Čo sa mňa osobne týka, verím, že našich otcov biskupov vedie Duch Svätý, a preto som vďačný za ich slová vyslovené v pravom čase. Ja tiež pri výchove detí niekedy reagujem okamžite, inokedy čakám na vhodnejší čas. Keď treba zvýšim hlas, inokedy si spolu sadneme a rozoberieme vec do hĺbky problému. Inak veci riešim s chalanmi, inak s dcérou…

 

 

KOMUNIKÁCIA JE POTREBNÁ, AVŠAK EŠTE VÄČŠMI PRIJATIE

Keď prišiel na Petrov stolec Ján Pavol II., učili sme sa otvorenosti v komunikácii, pri pápežovi Františkovi je ešte spontánnejšia – a je to očividne dobre. Nemohol by byť taký spôsob komunikácie nákazlivý pre všetkých Božích služobníkov?

Áno, súhlasím. Komunikácia pápeža Františka je príjemná a milá. Lenže my ľudia máme rôzne povahy. Napríklad Benedikt XVI. taký počas pontifikátu nebol. Bol vari horším pápežom? Nie, nebol. Bol iný. Mal iné dary, ktoré možno nemali zase iní pápeži. A tak je to aj medzi kňazmi. Každý má iné dary. Lenže my niekedy chceme, aby mal také, ako ten kňaz vo vedľajšej farnosti… (úsmev)

 

Cirkev je strážkyňou a ohlasovateľkou najväčšej a najdôležitejšej pravdy o živote. Čo môže zabrániť jej klesajúcemu „PR“?

Ide o to, čo si pod tým „public relations“ predstavujeme. Nejako umelo budovaný pekný obraz Cirkvi, alebo pod „PR“, teda „prácou s verejnosťou“, máme na mysli evanjelizáciu? Myslím si, že otázka smerovala k tej druhej charakteristike. Áno, v tomto smere sme akoby ustrnuli a to najmä v Európe. Cirkev si tento problém uvedomuje, a preto prišla so staronovým „projektom“. Ponúka nám nanovo sa zapojiť do evanjelizácie – Novej evanjelizácie. A pozvaní sme opäť všetci.

 

Čo pre teba ako veriaceho znamená veriť Cirkvi, pápežovi a biskupom – odhliadnuc od všetkého, čo sme menovali?

Znamená to pre mňa veriť Kristovi. Ak Ježiš povedal: „Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu“, tak to s vďakou prijímam. Ján Mária Vianney mal pravdu. Keby sme nemali kňazov, klaňali by sme sa zvieratám.

 

Dlhé roky spájaš svet kňazov, hierarchie a bežných ľudí: ktoré tri veci vrátia Cirkvi to miesto, ktoré jej patrí?

Cirkev prešla počas histórie rôznymi obdobiami, ale vždy to bola tá istá Cirkev vedená Duchom Svätým. Hriešna, ale zároveň svätá. Pečať, ale aj miesto v našom svete jej dáva Boh. Hriechy jednotlivých členov jej z autority nikdy neuberú. Tá je Bohom daná. Čo by sme však mohli spraviť pre posvätenie kňazov? Modlime sa za nich. Buďme pripravení im pomáhať. Ale predovšetkým my sami sa otvárajme Božiemu pôsobeniu. Umožnime Bohu pretvárať naše srdcia podľa jeho najsvätejšieho Srdca.

 

KONTAKT na hnutie Modlitby za kňazov: mzk@mzk.sk

 

Komentáre